Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 7. kapitola

03.07.2012 (07:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 2889×

7. kapitola
 

„Nie, Bella, tie nohavice si nezoberieš! Ako si môžeš dať také niečo... otrasné na rande?!“ kričala po mne Alice. Celú skriňu som mala vyhádzanú a na zemi sa povaľovali desiatky vecí. Hodina za nami a ja si stále nemôžem nič vybrať na oblečenie. 

Alice zrazu vybehla z izby a o chvíľu sa vrátila s červenými šatami. „Nie, Alice, to na seba nedám.“ 

„Dáš! Chceš sa páčiť Edwardovi, tak si ich obleč a nebrbli.“ Z hrude mi vyšlo hrozivé vrčanie, ale Alice len prevrátila očami. Rezignovane som siahla po tom kuse látky a obliekla si ich. Alice sa spokojne usmiala. 

„Nádhera,“ vydýchla. Vyplazila som na ňu jazyk a pozrela som sa do zrkadla. No... takto si ma určite nikto nevšimne.

Chcem sa páčiť Edwardovi, musím si to stále pripomínať. Dobre, ešte topánky, kabelku a môžem ísť. Mám na to len dvadsať minút. Našťastie sa mi podarilo prekĺznuť cez Emmetta, lebo na jeho komentovanie nervy nemám. 

Nasadla som do auta a s úsmevom zamierila do reštaurácie v centre. Keď som tam prišla, mala som problém zaparkovať, no našťastie sa jedno miesto pred dobre vyzerajúcou reštauráciou uvoľnilo. Ešte som sa rýchlo pozrela do zrkadielka, z pier som si zotrela nechutný červený rúž. Môžem len dúfať, že sem o chvíľu nevletí Alice a nezačne mi maľovať pery. Vydýchla som, no nepomohlo to a vystúpila som. 

Podnik vyzeral na prvý pohľad veľmi útulne. Vošla som pomaly dnu a rozhliadla sa. Okamžite som uvidela jeho krásny výraz, sedel v tmavom kúte, na stole horela sviečka Bolo tu len pár ľudí a vládla príjemná atmosféra. Pomaly som kráčala k nemu, no veľmi dobre som vnímala, ako všetci v miestnosti upierajú pohľad na mňa.  Ale v tej chvíli mi to bolo jedno, mala som oči len pre muža na vozíku, ktorý sa doširoka a hlavne hrdo usmieval. 

„Ak som niekedy povedal, že si krásna, tak teraz mi je ľúto, že som to povedal a ospravedlňujem sa za lož. Vyzeráš nádherne, božsky, úchvatne...“  Teraz som mala pocit, že sa ozaj červenám.
 
„Ďakujem,“ šepla som trochu zahanbene. Sklonila som sa k nemu a nežne som ho pobozkala na pery. Bolo to tak automatické, že som nad tým ani nepremýšľala. Možno preto, lebo to vídavam každý deň u svojej rodiny. Odtiahla som sa, ale Edward mal stále privreté viečka a spokojný úsmev na perách.
 
„Takéto privítanie by som bral častejšie,“ šepol a otvoril oči. „Nechceš ísť znovu von a zase prísť a privítať ma?“
 
Rozosmiala som sa a posadila oproti nemu. „A práve mi je ľúto, že ti nemôžem odsunúť stoličku ako pravý gentleman.“
 
„Mne to neprekáža,“ uistila so ho. „Dúfam, že nejdem príliš neskoro.“
 
„Nie, to skôr ja som tu bol už hodinu predtým, lebo som sa nemohol dočkať.“
 
Ach, a to som si myslela, že muži, ktorí rozdávajú neustále komplimenty, už vyhynuli a všetko za nich robia ženy.
 
O pár sekúnd sa k nám pristavil milý čašník, Edward ho očividne dobre poznal,keďže mu tykal. Objednala som si s ním len víno, ale potom ma presvedčil, aby som si dala aspoň zákusok. Som fakt zvedavá, kam to budem odhadzovať, keď nebol pri nás žiadny kvetináč... ani nič podobné.
 
„Vieš, teraz si vlastne uvedomujem, že na to ideme trochu opačne alebo skôr domotane,“ zasmial sa a odpil si trochu z vína. „Najskôr malo byť len náhodné zoznámenie, pár komplimentov, pozvanie na rande, spoznávanie sa, prvý bozk... A my sme skočili od zoznámenia po bozk, nie?“
 
Musela som sa zasmiať, v tomto mal absolútne pravdu, ale ja som nikdy nemala skúsenosti s randením a všetkými týmito vecami. Ale že by mi to prekážalo.
 
„Mne to neprekáža, ale čokoľvek chceš vedieť, pýtaj sa.“
 
Och, bol tak roztomilý. Zelené oči hľadeli do tých mojich a zadumane premýšľal. Nezaľúbiť sa do takého muža je hriech. Ako môže mať niekto toľko pozitívnych a úžasných vlastností?
 
„Na čo myslíš?“ spýtal sa zrazu. Myslím, že som ani nemohla čakať otázku typu, aká je tvoja obľúbená kniha. Vyžarovala z neho toľká múdrosť, ale i vášeň a mužnosť.

„Ľahšia otázka by nebola?“

Zasmial sa. „Prepáč, ale neviem dávať ľahké otázky a pýtam sa len to, po čom túžim. Takže...“

Nikdy sa nehanbi povedať pravdu, zlatko. Ak sa zaľúbiš do muža, o ktorom si myslíš, že ho budeš ľúbiť celý život, daj mu najavo svoje city. Muži to majú radi... Hneď sa mi vynorili slová mojej matky, ktoré mi povedala pár mesiacov pred smrťou, keď si všimla, ako pokukujem po našom susedovi na vedľajšom panstve.

„O mužovi, ktorý je jednoducho neuveriteľný, ktorý ma očaril svojou múdrosťou, vtipom, odvahou. Muž, ktorý má budúcnosť a je dokonalý gentleman a romantik,“ šepla som trochu zahanbene, bála som sa mu pozrieť do očí, no zrazu som pocítila jeho prst na brade. Natiahol ruku cez celý stôl a prinútil ma, aby som sa mu pozrela do očí.

„Ani slová plné nádeje, ktoré mi povedali lekári, keď zistili, že budem môcť ešte niekedy chodiť, neboli tak krásne ako tieto,“ povedal omamujúcim tónom. Chytila som ho za ruku a pritisla som si ju dlaňou na líce.

O chvíľu sa znovu šibalsky usmial. „Čo keby sme sa rýchlo dostali k tým nudným otázkam o minulosti a o tom, čo má kto rád a tak ďalej, nech to máme už za sebou? Rád by som sa dostal do časti, kedy o sebe už všetko vieme a môžem si užívať tvoju prítomnosť plnými dúškami ako tvoj priateľ, ktorý sa do teba zaľúbil a môžeme to nazvať chodením, dobre?“

A znovu ma rozosmial. „Vždy si tak priamy?“

„Len keď sa jedná o ženu, ktorá sa mi páči, po ktorej túžim a som do nej zaľúbený. Čiže sa ti priznám, že to robím prvýkrát, ale ide mi to tuším dobre, však?“ Šibalsky zamrkal.

„A veľmi rád rozprávaš, zapíšem si to do ďalších plusov a mínusov o tebe.“

„Čiže kolónka s mínusmi je prázdna, však?“ spýtal sa sebavedomo a zase ten pohľad najnevinnejšieho anjela. Jednoducho nenapraviteľný.

„Keď sa rozdávalo sebavedomie, bol si v rade ako prvý, však?“ podpichla som ho so smiechom.

„Samozrejme. Ale nie, nechcem, aby si si myslela, že mám toľko sebavedomia, arogancie a neviem čoho všetkého. Cítim sa s tebou prirodzene a vyvolávaš vo mne vlastnosti, o ktorých ani neviem. Všetko, čo cítim, ti potrebujem povedať. A potom sa tak správam,“ vysvetlil mi to. Ruku si položil na stôl a končekmi prstov sa nežne dotkol tých mojich. Hľadeli sme si navzájom do očí a nechali sa unášať motýlími dotykmi našich prstov. Bolo to úžasné a tak precítené. Každý dotyk mi prešiel telom a vzbudil vo mne príjemný elektrizujúci pocit. Nepotrebovali sme žiadne slová, dokázali sme sa dohovoriť pohľadom, dotykmi...

„Dobre teda,“ ozvala som sa prvá. „Kedy to všetko začalo s tvojou chorobou? Aké si mal detstvo? Nemusíš hovoriť o tom, ako choroba prebiehala. Viem, že je to ťažké a ja nechcem, aby si sa vracal do tej doby. Všetko som si naštudovala o tvojej chorobe a priznám sa, že si neviem predstaviť, aké to bolo strašné...“ Blbšie som to fakt nemohla povedať.

Otočil hlavu do okna a zahĺbil sa do myšlienok. „Všetko to začalo cez letné prázdniny, keď som mal sedemnásť. Dovtedy som bol jedným z najobľúbenejších chalanov na škole. Mal som síce radšej samotu, ale občas som si vyrazil s chalanmi niekam a chodil som na rande s dievčatami. Učil som sa na samé jednotky, mal desiatky priateľov... No jedného dňa cez prázdniny som začal mať teploty a vracal. Prisudzovali sme to len obyčajnej choroby, ale bolo to každým dňom horšie. Zrazu ma všetko unavovalo, mohol som prejsť po pár týždňoch len pár metrov a už som nemal síl. Presne desiateho augusta som sa ráno zobudil, vonku svietilo slnko, z kuchyne som zacítil vôňu mojich obľúbených raňajok, chcel som sa postaviť z postele, ale nemohol som sa zrazu pohnúť, nič... Začal som kričať, až ku mne pribehli vystrašení rodičia. A potom nasledovali samé vyšetrenia, operácie, zmätení lekári. Nemohol som nikam chodiť, bol som pripútaný len k posteli alebo vozíčku. Všetci... kamaráti sa na mňa vykašlali. Ale keď sa mi po operácii vrátil cit do hornej polovice tela, začal som znovu študovať. Povedal som si, že nebudem trpieť a budem bojovať. Rodičov som ale tak často nevidel, boli stále v práci, aby mohli zarábať na moje operácie a všetky pomôcky. Ale vedel som, že majú dosť peňazí aj tak, boli právnici... Mal som ale postupom času pocit, že sú radšej v práci, než aby sa na mňa doma pozerali, ako trpím pri všetkých bolestiach a... Bývala som mnou len Izzie, ktorá sa o mňa starala a nahrádzala mi rodičov. A potom zomreli...“ Posledné slová už len šepol a uvidela som, ako mu skĺzla po líci slza, ale hneď ju zotrel. No potom sa usmial, i keď to nebol ten krásny úsmev.

„Takže toto by bol môj životný príbeh v skratke,“ dostal zo seba, ale zasekol sa mu hlas, tak si odpil z minerálky. „A hlavne nehovor, že ti to je ľúto. Som s tým zmierený a chcem žiť len prítomnosťou a budúcnosťou.“

Neuveriteľne silný muž...

„Takže teraz ja, ak nemáš otázky. A keby niečo, máme ešte dosť času na všetky otázky, čo budeš chcieť o mne vedieť.“

Pousmiala som sa a začala som mu rozprávať svoj čiastočne vymyslený príbeh o minulosti, ako mi zomreli rodičia pri nehode a Carlisle si ma adoptoval ako svoje ostatné deti. Časť, že ma musel premeniť, keď ma našiel po nehode v priekope umierajúcu, som musela vynechať, ale bolo mi zo seba zle, že som mu klamala. Najradšej by som mu povedala celú pravdu, ale bola som až príliš sebecká a chcem byť s ním čo najdlhšie, než by zistil, že som nesmrteľný netvor a utiekol by.

Našťastie sme po dlhých minútach vážnych slov skĺzli do príjemného rozhovoru plného smiechu a osobných otázok. Nenapraviteľný a úžasný – tieto slová sa mi stále vynárali, keď som naňho pozerala.

„Nerád to hovorím, ale si budeme musieť ísť, lebo budú zatvárať,“ povedal a so smiechom sa poobzeral okolo a nikde nikoho. Ani neviem, koľko hodím sme tu sedeli. Len čašník, ktoré nervózne sledoval hodiny. Edward nakoniec zaplatil a vyšli sme von. Ešte sme išli na námestie, Edward mi dokonca dovolil, aby som ho tlačila a rozprávali sme sa. Na námestí som sa posadila na lavičku a Edward zaparkoval, ako to so smiechom nazval, oproti mne.

„O chvíľu príde Izzie, trvala na tom, že musím ísť s ňou domov,“ povzdychol si a chytil mi ruku do dlaní. „A teraz by som ťa rád pobozkal, než sa tu zjaví.“

Šibalsky sa usmieval, natiahla som sa k nemu a omotala som si nemotorne ruky okolo jeho krku. Oči, nos, ústa, pery sme mali blízko od seba. Už len kúsok, jeho horúci dych sa mi predral do úst. Pootvorila som pery, privrela viečka... a vtedy mi zazvonil mobil. Ach, nie!

„Prepáč,“ šepla som, keď si povzdychol so smiechom. Vytiahla som mobil z vrecka, volal Carlisle.

„Prosím?“

„Nerád ruším, Bella, ale ide o vážnu situáciu. Pred chvíľou priviezli Izzie, zrazil ju nejaký blázon na prechode. Nevyzerá to dobre...“

Ľudkovia, ja vám neskutočne ďakujem za komenty, úžasne ma povzbudzujú, ste proste úžasní. ♥

Dúfam, že vás už príliš neotravuje každodenné pridávanie, stačí povedať, ale mňa strašne chytlo písanie tejto poviedky. :D

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 7. kapitola: