Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najlepší nepriatelia - 5. kapitola - koniec

21.11.2011 (16:15) • TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 41× • zobrazeno 4815×

5. kapitola - Ak odídeš, vráť sa

BELLA

„Práve som dostala oficiálnu výpoveď, Cullen. Nemyslím si, že je to dôvod k oslave.“ Naoko nahnevane som zodvihla obočie a nohy zaborila do hebkého piesku.

„Toto možno dôvod na oslavu nie je, ale pozeráš sa na to zo zlej strany. Už viac nebudeme musieť pracovať spolu. Už nikdy sa nebudeme v práci stretávať, nikdy nebudeme musieť pracovať na ničom spoločne... No nie je práve to dôvod na prípitok?“ Pobavene sa zasmial a postavil predo mňa pohár s vínom. V tomto som s ním musela len a len súhlasiť.

„A kde sa teraz vlastne mieniš zamestnať, Swanová?“ opýtal sa ma po hodnej chvíli. Odtrhla som pohľad od hladiny oceánu, ktorý hádzal farebné odlesky svetla do všetkých možných i nemožných svetových strán a s úsmevom som tvár otočila k Edwardovi.

„Zatiaľ som o niečom takom nerozmýšľala, ale myslím si, že by som mohla ostať tu.“

„Myslíš tu ako tu?“ vyvalil na mňa oči a prisunul sa bližšie ku mne. S tým nechápavým výrazom na tvári vyzeral celkom vtipne.

„Áno. Rozmýšľala som o tom, že by som si ten náš terajší domov kúpila. Za tých pár dní mi prirástol k srdcu. Navyše ma už do New Yorku nič neťahá,“ ľahostajne som pohodila ramenami a tentokrát venovala letmý pohľad svojmu novému domovu, ktorý sa nachádzal len pár metrov od nás dvoch. Cena zaň nebola nijako vysoká, akurát som si musela priplatiť za miestočko, na ktorom sa nachádza. Ale je to už raz tak. Domy na pláži nie sú lacné, nech je ich kvalita akákoľvek.

Obaja sme dlho nič nevraveli, len sa spoločne dívali na práve zapadajúce slnko, ktorého žiara nás čiastočne oslepovala. Bola som si vedomá toho, že sa Edward každou sekundou nachádza stále bližšie pri mne. Avšak viac mi to už neprekážalo. Táto chvíľa bola len a len naša. Zajtra ráno odíde naspäť do New Yorku a už nikdy viac nebudem mať možnosť ho vidieť.

Bože, Bella, ty si krava! Práve v tejto chvíli by si si mala spomenúť na všetky lekcie bojového umenia a na superhmaty Kung Fu Pandy, čím by si ho nadobro spacifikovala! A nie tu len tak sedieť a tváriť sa ako je super, že je obloha modrá a Bellinka už neciká do plienočky. Ach, toto je v hajzli!

„Ja nechcem, aby si tu ostala. Vráť sa so mnou,“ zamrmlal Edward neistým, ale prosebným hlasom, čím nadobro prerušil moje myšlienky a zadíval sa mi hlboko do očí. Avšak ja som len záporne pokrútila hlavou.

„Už sa tam viac nechcem vrátiť, Edward.“ Na vyslovení jeho mena som si dala mimoriadne záležať. „Páči sa mi tu. A dokonca si viem život na tejto pláži predstaviť. Aspoň dočasne, kým sa mi v Los Angeles nevyskytne nejaká nová príležitosť.“

Chvíľu na mňa ešte mlčky hľadel, no ďalej už na moje slová nijako nereagoval, len sa pohotovo otočil a odišiel dnu. Nedokázala som nič iné, len sa pozerať na jeho neustále sa vzďaľujúci chrbát. A zadok.

***

EDWARD

Sadol som si za písací stôl v mojej novej kancelárii a zahľadel sa skrz presklenú plochu na rozľahlú ulicu podo mnou. Vzduchom plávali nádherné a obrovské vločky, deti na rohu ulice sa s plačom snažili prinútiť rodičov, aby sa s nimi išli sánkovať. Veľká hŕstka ľudí sa zas pre dnešný deň vybrala do obchodného centra za úmyslom dokúpiť posledné darčeky na zajtrajší deň, ktoré by svojej rodine a príbuzným mohli uložiť pod veľkolepý vianočný stromček.

Kamkoľvek som zamieril pohľadom, vládlo tam šťastie a pohoda. Tváre ľudí skrášľovali úsmevy od ucha k uchu a veselé iskričky v očiach. Nebolo pochýb, že práve toto obdobie je najkrajším v roku... Aspoň pre väčšinu obyvateľstva určite.

Možno práve preto som sa nachádzal uzavretý medzi štyrmi stenami. Ja som sa nedokázal smiať, nedokázal som byť šťastný... Vôbec by som medzi tých vysmiatych ľudí nezapadol.

Na okamih som si predstavil Bellu, jej jemný úsmev na perách, rozkošné mrmlanie popod nos... Vždy, keď som sa na ňu pozrel, bolo to akoby som sa díval na tisíce hviezd, ktoré svietia na oblohe. Také nádherné svetielka...

Zatrepal som hlavou, akoby mi práve toto prosté ľudské gesto mohlo vytesniť z mysle tie dotieravé spomienky. Za tých pár mesiacov bez nej mi všetko začalo pripadať akési prázdne... Moje srdce bolo prázdne. A ja som vôbec nechápal, prečo je tomu tak. Mal som predsa všetko to, o čo sme s Bellou kedy súperili. Vysnívané miesto po boku šéfredaktora, obrovskú kanceláriu s výhľadom na mesto, témy na úžasné články, vďaka ktorým sa čísla na výplatnej páske každým mesiacom zvyšovali.

No zrazu mi chýbalo úplne všetko, čo bolo pre nás s Bellou ešte nedávno také samozrejmé. A taktiež otravné. To večné hádanie sa, uštipačné poznámky, ustavičné žalovanie a vzájomné preklínanie mena pána Riddleyho, ktorý nás na každé Vianoce nechal až do rána pracovať. O druhej ráno by sme sa dnes tak, ako každý rok, potajme vytratili z budovy a zašli sa pred vchodové dvere pozrieť na čarovný sneh. Možno by sa to strhlo aj na bláznivú guľovačku, ktorou by si Bella zamočila dlhé lokne gaštanových vlasov, a až do rána by na mňa nadávala, zatiaľ čo ja by som div neumrel od smiechu.

Lenže tieto Vianoce bolo všetko inak... Ona tu viac nebola.

Dokonca som mal pre dnešný deň dovolené aj odísť z práce už hneď poobede, čo sa mi za minulé tri roky nestalo ani len jediný raz. Nie, žeby nás tu šéf držal násilím, ale ak sme chceli byť čo najlepší, ostali sme. Vlastne... Ostali sme len my s Bellou, nikto iný... Načo aj chodiť domov, keď nás doma nikto nikdy nečakal? A tak sme Vianoce trávili spoločne, síce úplne iným spôsobom než ostatní. Vo vedľajšom supermarkete nám Bella stále zbehla kúpiť pečivo a šalát, nejakú tú minerálku a biele víno, ktoré sme si naliali do šéfových pohárov. No a potom sme už len oslavovali... Na tieto spoločné chvíle som mal tie najkrajšie spomienky.

Zo stola som jedným šmahom ruky zhrabol kľúče od auta a zabuchol dvere z kancelárie, za úmyslom čím skôr zmiznúť do pohodlia domova. Keď som sa ocitol pred domom a pohľadom zamieril k tomu Bellinmu, ktorý sa nachádzal hneď vedľa môjho, pousmial som sa. Je to tak dávno, čo sa sem prisťahovala a začala z môjho nudného a stereotypného života vytvárať hotové peklo. A je to tak dávno, čo sa z neho odsťahovala a nechala ma tu úplne samého.

V tejto chvíli bolo na tom najhoršie to, že som nevedel, či je to dobré alebo zlé.

Ešte stále zahĺbený do tokov spomienok som sa s hlbokým povzdychom dopotácal dnu do svojho útulného domčeka. Keď som očami zablúdil k pracovni, moje vnútro premkla silná úzkosť. Posadil som sa na jednu z pracovných stoličiek a cez otvorené okno pozorne skúmal vnútro Bellinej obývačky. Nábytok z celého jej domu bol už dávno vysťahovaný, no ja som si dokonale pamätal, ako to tam predtým vyzeralo.

Zrazu som za stolom zbadal niečo biele. Preopatrne som stôl odsunul a zohol sa pre tú vec. Vlastne pre papier. Z jednej jeho strany na ňom stálo: Si sexy, vieš o tom?, z tej druhej na ňom bolo jednoducho načarbané: Si krásna! Okamih z toho dňa som mal ešte stále živo pred sebou, akoby sa to udialo len včera. Sám pre seba som sa musel zasmiať.

A v tej chvíli som mal priamo pred očami plán. Jednoducho som vedel, čo mám robiť, ako sa z tej samoty konečne vykopať a byť raz a navždy šťastný.

Jednu stranu papiera som prelepil novým a čistým papierom, na ktorý som napísal dve jednoduché slovíčka. Končekmi prstov som prešiel po hladkom povrchu a písmená nimi jemne obkreslil. Potom som si papier úhľadne poskladal a vložil ho do zadného vrecka jeansov. Nemohol som predsa dovoliť, aby som naň popri balení kufrov náhodou zabudol... Čo je pri poloupírovi dosť nemožné, ale predsa len... Človek nikdy nevie.

***

Bella sa šikovne obracala v skromnej kuchynke okolo sporáka a popri tom si pospevovala jednu z najmodernejších pesničiek, ktorá sa momentálne linula z reprákov rádia. Vlasy mala prosto zviazané v chvoste, pričom jej z neho pár neposlušných prameňov kĺzalo na lopatky. Vyzerala tak rozkošne, až som sa nedokázal ubrániť úsmevu.

Palacinku z panvice vyhodila do vzduchu a napäto očakávala, kedy sa jej vráti naspäť. Lenže niečoho takého nemala šancu sa dočkať... Palacinka sa prilepila na plafón a zísť dole sa jej v tejto chvíli sakramentsky nechcelo, svini jednej. Bella si začala nervózne hrýzť spodnú peru, no po chvíli to nechala tak a ľahostajne mykla ramenami.

Pomaličky som sa priblížil k oknu a pritisol naňho vopred pripravený papier. Úpenlivo som čakal na chvíľu, kedy sa obzrie a všimne si ma.

A Boh mi je svedkom, že som nemusel čakať dlho. Keď ma zbadala, prekvapene vytreštila oči a mierne pootvorila ústa. Nič z nich však nevyšlo. Potom svoj pohľad zamierila na papier, ktorý som po bokoch istil prstami.

Keď si dočítala to jednoduché Si sexy, vieš o tom?, od hlavy až k päte si ma premerala nahnevaným pohľadom. So smiechom som papier pretočil na druhú, teraz už prelepenú, stranu. Pri slovách, ktoré sa nesmelo týčili na snehovo-bielom papieri, jej ruka mimovoľne vyletela na ústa a oči jej začali žiariť šťastím. Kto by povedal, že milujem ťa dokáže človeka natoľko potešiť?!?

O pár stotín na to sa bezhlavo vyrútila z vchodových dverí – netuším, ako to tie dvere vôbec mohli prežiť – a ruky si obmotala okolo môjho krku.

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkala tichým hlasom a pery zľahka pritisla na tie moje. Pevne som ju zovrel v náručí a otočil som sa spolu s ňou okolo vlastnej osi. Hneď na to sme spoločne zodvihli pohľad k oblakom. Nedokázal som uveriť vlastným očiam. V Kalifornii naozaj začalo snežiť.

A tak som s presvedčením, že tieto Vianoce budú tými najkrajšími v mojom živote, Bellu položil na zem a so smiechom jej vtisol na pery ešte jeden krátky bozk.

„Svojím príchodom mi chceš povedať, že si nechal prácu v New Yorku a opäť sa ku mne mieniš nasťahovať?“ spustila spýtavým hláskom.

„Asi to tak už bude,“ odpovedal som jej. Obočie sa jej od zamyslenia mierne skrčilo, no už o pár sekúnd nahodila vážny výraz.

„Tak v tom prípade, mladý, sa nevyhneš nájomnému.“ A mrkla na mňa.

THE END

_________________________________________________________________

_________________________________________________________________

Takže, je tu koniec. Áno, ja dobre viem, že tu mali pribudnúť ešte minimálne dve ďalšie kapitoly, ale rozhodla som sa, že to už viac naťahovať nebudem. Veď k čomu by to tak aj bolo? Len zbytočná práca pre naše šikovné slovenské adminky, ktoré ani len netušia, ako ich obdivujem. Takže vám, Nessienka a BlackStar, menovite ďakujem. Ja viem, že je to vaša práca, ale aj tak si to nesmierne cením.

No a čo sa týka poslednej kapitoly a samotného konca, dúfam len, že sa vám nezdal urýchlený... Prežili predsa spolu pár dní, pri ktorých si uvedomili, čo k sebe cítia. A prežili dokonca aj pár mesačné odlúčenie, počas ktorých sa im to potvrdilo. Viac k tomu nebolo potrebné. Ale je jasné, že každý človek bude mať na tento koniec iný názor, tak len smelo do mňa. A taktiež ešte musíte pochopiť, že tieto postavy si v LA chceli žiť vlastným životom, netúžili po tom, aby som na Bellu hneď vysypala, že na svete existujú upíri a pod. Táto poviedka proste nemala byť o tom... A preto som to tu ani nedala, tak snáď vám to nevadilo.

V neposlednej rade vám strašne ďakujem za komentáre a taktiež aj za hlasy v Naj poviedke. Áno, všimla som si to.  Celý čas ste mi dodávali obrovskú chuť písať. Bez vás by tu táto pohroma rozhodne nebola. Takže ešte raz vám z celého srdca ďakujem. Možno by sa mi ešte patrilo osobitne poďakovať Shindeen a Kim, ktoré sa po celý ten čas snažili ma dokopávať k stále novej a novej kapitole... Vážim si to a patrí vám ohromná vďaka.

A ešte týka informačných vecí, tak koho by to zaujímalo, poviedkou Najlepší nepriatelia som vo Worde zapísala skoro 22 strán, čo činí presne 8 810 slov.

Písanie tejto poviedky som si naplno užila, tak mi ostáva len dúfať, že aj vy ste si to vychutnávali aspoň z polovice tak, ako ja. Síce som to na prvú dokončenú poviedku zabalila dosť skoro, aj tak som si ju spolu s postavami stihla zamilovať. Teraz by som naozaj bola veľmi rada, ak by ste sa všetci vyjadrili a napísali mi pod túto kapitolu svoj úprimný názor. ↓↓↓ Takže len tu máte jedinú možnosť mi všetko spočítať, tak ma rozhodne nešetrite.

_________________________________________________________________

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najlepší nepriatelia - 5. kapitola - koniec: