Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najlepší nepriatelia - 1. kapitola

Najlepší nepriatelia - 1. kapitolaBella s Edwardom spoločne pracujú v redakcii jedného prestížneho časopisu. Neustále sa podpichujú, nenávidia sa, navzájom na seba žalujú šéfovi. Jedného dňa ich oboch šéf pošle na služobnú cestu, kde majú za úlohu získať interview od slávneho spisovateľa. No pri takejto silnej nenávisti sa spolupracuje naozaj len veľmi ťažko... Zvládnu sa za desať dní strávených v Los Angeles neprizabiť? A podarí sa im práve tam odhaliť to, čo k sebe skutočne cítia?

1. kapitola - No tak takto to nepôjde!

„Desaťtisíc slov ručne?“ opýtal sa Edward prekvapeným hlasom a ústa neslušne pootvorené od údivu naprázdno otváral a zatváral. Hneď na to zaklipkal dlhými tmavými mihalnicami, ktoré lemovali oči plné tekutého zlata a ešte viac vytreštil oči.

„Desaťtisíc slov ručne o bylinách na výrobu krémov proti vráskam?“ doplnila som Edwarda, čím som sa naplno zapojila do rozhovoru á la Zase budeme makať.

„Myslím si, že podmienky som stanovil celkom jasne. Ak mi to do dvanástej obeda neprinesiete kompletne vypracované, s ponukou sa môžte okamžite rozlúčiť,“ povedal tvrdým hlasom a každého z nás si s nadvihnutým obočím starostlivo premeral. „Na služobnú cestu do Los Angeles potrebujem niekoho schopného, niekoho, kto mi ukáže, že sa vie vymakať aj na hlúpostiach.

Ale teraz ma už, prosím, ospravedňte. Mám vážnu schôdzku.“ Upravil si snehovobielu košeľu a bez mihnutia oka sa k nám otočil chrbtom.

„Idiot!“ zašepkal Edward ešte stále napoly prekvapený. Aspoň v jednej veci som sa s ním dokázala zhodnúť.

„Magor!“ zamrmlala som za šéfom. Jediný dôvod, prečo som odtiaľto ešte neodišla, boli peniaze. Nech si ľudia myslia čo chcú, no nikde inde a hlavne u nikoho iného, by som si nezarobila tak skvelo ako u Riddleyho.

„Vieš, že dnes ti to celkom pristane?“ ozval sa zrazu Edward sladkým hlasom pri mojom uchu a prižmúrenými očami mi prešiel od končekov prstov na nohách až po korienky vlasov na hlave.

Vyvalila som naňho oči a s hlbokým povzdychom pokrútila hlavou. „Tento predslov si si asi pripravoval dosť dlho, čo?“ Kútiky úst som vytiahla do úsmevu a za doprovodu hlasného klopkania opätkov o lesklú dlažbu sa rozišla k autu.

Pohodlne som sa vtlačila do sedadla vodiča a otočila kľúčom v zapaľovaní. Až s príjemným pradením motora pod kapotou nablýskaného BMW som sa dokázala aspoň čiastočne uvoľniť a v hlave si načrtnúť plán toho, čo do tej práce asi tak napíšem.

Lenže táto chvíľa uvoľnenia trvala sotva pár stotín sekundy. Alebo lepšie povedané, do chvíle, kým sa predo mňa nevtlačilo tmavé SUV. Edwardove SUV. Takéto dni z práce boli u nás síce na dennom poriadku, no pre dnešok som bola vytočená už dostatočne. A tak som len hlasno zatrúbila a poriadne šliapla na plyn. A následne na brzdu. Plyn. Brzda. Plyn. Brzda. Brdza. Plyn. Plyn. Brzda.

Veľmi podobným tempom som sa približne po hodine dostala domov a zasadla za papier spoločne s perom v ruke. Obrovská biela plocha, ktorá sa predo mnou rozprestierala, mi každým odbitím sekundy naháňala väčší strach. Toto bola moja príležitosť, moja šanca sa presadiť, konečne písať o niečom normálnom.

Nervózne som začala bubnovať perom o stôl a v šedej záplave mrakov na oblohe sa snažila nájsť inšpiráciu pre prvé slovo, ktoré by som na papier načarbala. Nadpis. Áno, to je celkom dobrý nápad. Nadpis a pod to... Netuším.

Vykukla som z okna a zbadala Edwarda, ako s hlavou v dlaniach sedí nad rovnako veľkým a čistým papierom, s rovnako šialeným výrazom na tvári, ako som mala ja. Usmiala som sa. Rukou si prehrabal bronzové vlasy a písal. Napísal. Niečo napísal. Asi nadpis.

Potom sa oprel o stoličku a pozrel sa na mňa. Napätie v jeho tvári sa ako mávnutím čarovného prútika stratilo a jeho pery vyčarili posmešný úsmev. V zápätí sa po niečo zohol, čím sa mi na chvíľu stratil z dohľadu. Keď sa vrátil do svojej pôvodnej pozície, z notesu vytrhol papier a čosi naň naškrabal. S úsmevom na perách ho pritisol k oknu a zodivhol pravé obočie.

Si krásna. Stálo na vytrhnutom riadkovanom zdrape papiera.

Aj ja som strčila hlavu do šuplíka, vytrhla z akéhosi zošita papier a najuhľadnejším písmom, aké som v tejto chvíli zo seba dokázala vydať, naň napísala: Si ten najväčší, najškaredší a najdrzejší debil na svete! a nalepila to na presklennú plochu, ktorá oddeľovala jeho obývačku od mojej pracovne.

Zasmial sa, svoj papier otočil na druhú stranu a po sekunde mi ho opäť ukázal. Si vážne sexy, vieš o tom?

Nahnevane som šmarila pero do stola a postavila sa na rovné nohy. Pri zaťahovaní žalúzií som si dala čertovsky záležať na tom, aby zo mňa bolo cítiť tú obrovskú vlnu hnevu, ktorá mnou momentálne lomcovala.

S nervami na krajíčku som sa rozčapila na stoličku a do pľúc nabrala novú dávku sviežeho vzduchu, ktorý sa jemne miešal s opojnou vôňou práve dovareného obeda. Do rúk som pevne schytila pero a začala písať, čo mi sily stačili.

A tak som postupne slovo za slovom, vetu za vetou, odstavec za odstavcom, písala a písala, až som začínala nadobúdať pocit, že sa mi za chvíľu mozog vyparí z hlavy. Ale to teraz bolo v podstate celkom jedno.

„Tak to teda nie,“ zaúpela som pri pohľade na obrovské nástenné hodiny, ktoré práve odbili dvanásť hodín. Jedlu na sporáku už vzduch dávno odvial lahodnú vôňu, ktorou ma k sebe lákalo, a šedé mračná na nebi odplávali spolu s ňou nevedno kam.

Perom som sa nervózne poškarabala na hlave a dopísala na papier ešte zopár krátkych vetičiek, ktoré som ukončila víťažnými bodkami. Očami som rýchlo preletela text na papieri a schmatla ho do ruky. Ani som sa len neunúvala obuť si topánky, len som rýchlosťou blesku vletela do auta a pridala plyn. Ani nie o sekundu na to som v spätnom zrkadle zazrela Edwarda, ako sa rúti za mnou. Nálada z úspešne ukončenej práce ihneď vyprchala.

Navyše ani scénka z rána, ktorá sa na ceste opäť opakovala, mi na nálade nepridala. No a tak som bosá, strapatá a poriadne napálená vstúpila do kancelárie pána šéfredaktora. Svoju prácu som mu so štastným úsmevom na perách vycapila na pracovný stôl. Až vtedy mi napadlo, že som sem len tak vtrhla, nezaklopala... Áno, áno, áno. Bude z toho poriadny problém.

„Meškáte, slečna Swanová,“ oznámil mi a upravil si okuliare hľadiac na papier, ktorý mu ležal priamo pred nosom.

Zrazu sa za mnou ozval hlasný smiech, za ktorým som sa bezmyšlienkovite otočila. Pri pohľade na Edwarda, ako sa v návale smiechu prehýba pri dverách a prstom ukazuje na moje bosé nohy, som cítila, ako sa mi obočie na tvári nahnevane spája k sebe.

„Swanová nemá ani na topánky, hej?“ opýtal sa ešte stále s úsmevom od ucha k uchu, ktorým odhaľoval dva rady bielych zubov.

„Neviem, či práve vy, pán Cullen, máte dôvod sa ozývať. Viete, čierna a hnedá... No ako myslíte, ale kombinovať ich spolu?!“ Prstom som ukázala na jeho hnedú a následne aj na čiernu topánku, ktorú mal nasúkanú na nohe.

„Ako to tak vidím, moje požiadavky vás kompletne vyčerpali. Aspoň čo sa oblečenia týka," poznamenal šéf a pokynul Edwardovi rukou, aby mu priniesol svoju vypracovanú tému. Edward mu papier podal s nesmelým výrazom na tvári. Riddley ho očami letmo preskúmal a potom sa spokojne usmial. „Uvidíme sa neskôr."

***

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že rozhodovanie bude také ľahké." Riddley sa posmešne zaškeril a pohľad uprel na kôpku papierov, ktorá ležala priamo pred ním.

„Viete, pán Cullen. Ak vám poviem, aby ste mi do práce napísali desaťtisíc slov ručne, nemyslím to štýlom Tento výrobok je vážne veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi skvelý, senzačný, úžasný a bezchybný, taktiež nekompromisne najlepší, dokonalý a báječný." Zapozeral sa na Edwarda cez hrubé a lesklé sklo dioptrií.

Musela som sa sakramentsky premáhať, aby som sa od smiechu nepocikala. Mali ma vopred upozorniť, že si mám pred tým odskočiť na toaletu a vyprázdniť močový mechúr. Nabudúce už na to budem vážne pamätať.

„Avšak v teréne ste skvelý," hovoril ďalej Riddley. „Vždy sa na vás môžem spoľahnúť, všetko bez výnimky dokážete zorganizovať a vybaviť.

Naopak vy, slečna Swanová," otočil sa na mňa, „ste výborná v písaní článkov akéhokoľvek druhu. Vaša dnešná práca bola v skutku vynikajúca a inšpirujúca." Pohľad zapichol do Edwarda. Kútiky úst sa mi potešene zodvihli do úsmevu.

„A práve tieto okolnosti ma prinútili k tomuto vážnemu rozhodnutiu." Z hlboka nasal vzduch do pľúc a obom nám venoval krátky pohľad do očí, ktorým nás na malú chvíľočku uväznil v neistote. „Do Los Angeles pôjdete spoločne," vydýchol rozhodne a čakal na našu reakciu. Lenže v tejto chvíli by sa u mňa krvi nedorezal.

Po menšom diskutovaní a presviedčaní o tom, že my dvaja tam spolu vážne ísť nemôžme, že sa to tak proste nedá, iba ak by bol ochotný byť zodpovedný za vraždu, nech vymyslí niečo, čokoľvek iné, len nie toto, nekompromisne zahlásil:

„Nakojte psov a vyvenčite deti, ak nejaké máte, pretože zajtra ráno o deviatej vám to letí." A podal nám obálku s dvoma letenkami.

No a tak sme sa spoločne s Edwardom za doprovodu nevhodných poznámok a štipľavých nadávok vytratili von pred budovu. Trpká vlna chladu ma obalila takmer okamžite. Dlaňami som si pošúchala ramená a vydýchla jemný obláčik vodnej pary.

Na New York začala pomaličky zosadať hustá tma, z ktorej som ani tentokrát nemala dobrý pocit. Už len pri pomyslení na všetky detektívky, ktoré som videla, na vraždy v opustených uličkách veľkomiest, som sa striasla.

Pri tomto strachom presýtenom kráčaní za neďaleko odparkovaným autom, ma upútal obrovský nápis, označujúci meno baru. Neisto som prekročila prah dverí a sadla si na jednu z barových stoličiek.

Po krátkej chvíli sa ku mne s otázkou, čo si dám, ozval nádherný barman v obtiahnutom tričku, ktoré zvýrazňovalo jeho božské telo, čo ma ešte akosi viac uistilo v tom, že jedným pohárikom sa predsa nič pokaziť nemôže. A tak som si pre istotu objednala dva.

„A čo ty tu?" S hlasným smiechom sa na vedľajšiu stoličku posadil Edward a trochu neveriacky sa zaškeril. Keď si všimol pohárik s priehľadnou tekutinou v mojej ruke, opäť sa zasmial.

„Zapíjam tu posledný príjemný deň. Pochybujem, že v tvojej takmer dvojtýždňovej spoločnosti sa niečoho takého dočkám." Celý obsah štamperlíka som vyliala do seba. „A čo ty?"

„Myslím si, že sme na tom úplne rovnako," odpovedal mi a druhý poldecák, ktorý bol, mimochodom, môj, vypil. Hoci sa nezdalo, že by mu to bolo nejako extrémne príjemné. Nanajvýš sa tak rozhodne netváril.

„To bolo moje," nervózne som zamrnčala jeho smerom a nahnevane si pritiahla pohárik späť k sebe. Nijako to neokomentoval, len zvolal na barmana, nech niečo naleje aj jemu. A taktiež nech obslúži krásnu dámu vedľa neho. Čiže mňa. Ono by to bolo aj celkom milé, ak by pri slovnom spojení krásna dáma iróniu zo seba doslova nevyprskol.

A hoci som nebola nikdy zvyknutá piť alkohol, veď nikdy som predsa nevypila viac ako pár pohárov vína, tento raz som pozvaniam na ďalší a ďalší pohárik neodolala. Bola to akási potreba zahasiť v sebe hnev, potlačiť nutkanie vyplieskať Edwarda až do bezvedomia už len za to, že vôbec dýcha.

No a ani som nepostrehla ako, ocitala sa v pohári stále nová dávka alkoholu, ktorú som vždy s obrovskou radosťou prijala a vhupla do seba. A potom ďalšiu, ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu...

Kútikom oka som spozorovala, ako starostlivo na mňa Edward hľadí. A tak som do seba bez váhania dostala ešte ďalší poldecák.

Po následnej stávke s podnapitým barmanom, zameranej na to, kto do seba dokáže natlačiť viac fliaš piva, som už prestala vnímať aj točiaci sa svet navôkol mňa. Všetko okolo mi splývalo do jednej obrovskej, rozmazanej šmuhy, v ktorej som nedokázala rozoznať absolútne nikoho a nič. Dokonca ani hlasnú hudbu, ktorá sa rinula z reprákov, som ušami nedokázala zachytiť. Akosi som sa strácala sama sebe...

Jediné, čo som z tohto búrlivého večera ešte vnímala, bol Edwardov upokojujúci hlas nad záchodovou misou a sladkasto opojná vôňa jeho pokožky, ktorú som vdychovala, keď ma v náručí niesol z baru domov.

A síce som si nemohla byť istá ani pevnou zemou pod nohami, jedno som vedela na betón. Za to, že ma Edward nenechal na mol zdretú ležať pod barom, mu budem ešte dlho zaviazaná.

Možno, že nie je až taký zlý... Ale blbosť! Väčší debil ako je on sa ešte nenarodil.


Takže už na začiatku je potrebné povedať, že poviedka bude krátka. A hlavne oddychová. Proste od nej nečakajte vôbec žiadnu akciu.

Taktiež by som túto kapitolu rada venovala Kim. Vlastne len vďaka Tvojím komentárom som ju dopísala tak skoro, tak dúfam, že Ťa to nijako neurazí. Hlavne keď viem, ako bola táto kapitola celá o ničom.

Ale nejako sa rozbehnúť musím... A preto prosím každého, kto má o pokračovanie záujem, aby mi zanechal komentár.


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Najlepší nepriatelia - 1. kapitola:

 1 2 3 4 5   Další »
25.02.2012 [22:48]

anissskaÚžasný začátek!!! To dopisování přes okno... prostě nádhera!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

42. Bells
23.02.2012 [14:28]

super

41. SiReeN
14.12.2011 [21:15]

SiReeNZajímavý a originální nápad, skvělý úvod v podobě první věty, dokonalý kočka-pes vztah Edwarda a Belly, výborná konverzace přes sklo, super postava pana Riddleyho, kterého jsem si už teď oblíbila (dohazovač jeden Emoticon), vtipné podání "zapíjení samoty" na konci.
Protože jsi mi úplně vzala slova, musí ti tyto pochvaly stačit. Emoticon Na srdci mám snad už jen jednu věc...
(Inspirování Edwardem - mimochodem, perfektní scéna. Emoticon) Velmi, velmi, velmi, velmi, velmi se mi to líbilo a já se velmi, velmi, velmi těším, až se konečně budu moci začíst do dalšího dílu. Emoticon Emoticon

08.12.2011 [11:07]

DarkFirefliesKvůli akutnímu nedostatku času jsem se k této skvělé povídce dostala až dnes... Kdyby mi někdo ale řekl, jak neskutečně perfektní to bude, vynechala bych i spánek a přečetla si to hned ve chvíli, kdy jsi tuto povídku začala vydávat. Emoticon Emoticon Emoticon
Ale nemoc mi teď dala možnost všechno to dohnat, takže... Emoticon
K první kapitole ti můžu říct jediné - bylo to perfektní a i to je slabé slovo! Emoticon Bylo to perfektně napsané, byla tam hmotná dávka humoru, za což tě obdivuji (mě totiž před jistou dobou smysl pro humor utekl bůh ví kam a ještě jsem ho nenašla Emoticon).

Bella, která si zapomene obout i boty... Emoticon No, ty dva si dávají navzájem pořádně zabrat. A to jejich dopisování přes okno... No to byl přímo geniální nápad. Stejně geniální, jako nápad na celou tuto neuvěřitelnou povídku. Emoticon

A protože já jsem napnutá jako struna a nemůžu se dočkat toho, co sis na nás připravila v další, jistě stejně úžasné kapitolce, nebudu se tu rozepisovat a rychlostí světla běžím na další kapitolku.
Dokonalost, Teen. Tohle se ti vážně neskutečně poverdlo. Klobouk dolů. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.11.2011 [19:09]

NeyimissZlatíčko, bylo to skvělé. Takhle nějak si představuju úvod do povídky. Bylo to skvěle napsané, zajímavé a takové, že mě to prostě nutí jít na další kapitolu. Emoticon (I přes tvé případné protesty.)
Líbila se mi ta jejich "papírková konverzace", podmínka šéfa i Bellina zaujatost, že zapomněla i na boty. Emoticon A Edwardovo dílko bylo skvělé, nedivím se, že to šéfík ocenil letenkou. Emoticon
Je vidět, že to máš promyšlené, pěkně ti to navazuje, nikde ti to nedře... Já prostě nemám nic, co bych ti mohla vytknout. Máš zajímavý styl, nevtíravý, skvělý námět, ale málo kapitol... Emoticon
Nechápu, co se ti na téhle povídce nezdá. Emoticon Nemůžu jinak než tě pochválit, zasloužíš si to. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
P.S.: Dobře, je to blábol, ale spěchám... Emoticon

20.11.2011 [20:25]

uhlacka27Tahle povídka mi byla doporučena.. a musím říct, že je skvěla! Moc se mi líbí. Emoticon Skvělí styl psaníEmoticon , jdu číst dál! Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

37. LuSsy
07.11.2011 [19:58]

LuSsy"On není zase až tak zlý... Ale blbost! Takový debil jako on se ještě nenarodil." Emoticon Musím říct, že mě to dostalo. Emoticon
Těším se na další kapitolu, i když je to oddychovka. Emoticon

36. nl
06.11.2011 [0:22]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.11.2011 [23:02]

AfroditaAliceCullenTa poslední věta byla skvělá. Strašně se těším na pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

34. winna
05.11.2011 [20:09]

nejlepší byl ten stěr když si psali přes okna.D

 1 2 3 4 5   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!