Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje dieťa nedostaneš! - Prológ + 1. kapitola

4.Handaa-JaaKniha

Téma mesiaca január

Kapitoly zimy (0) Každodenné maličkosti (7) Predsavzatia (1) Krv na snehu (11) Socha z ľadu (0)

Celkem hlasů: 19


Moje dieťa nedostaneš! - Prológ + 1. kapitola„Som Boh. Jediný svojho druhu. Nadradený nad všetko a všetkých. Pán. Nič nie je nado mnou. Nedýcham, pretože to nepotrebujem. Moje srdce nebije, nedokážu ma zraniť. Ani poraziť. Slúži mi ten najpodradnejší druh – ľudia. Sú mojou potravou, mojimi otrokmi...“ znel jej hlas dostratena. Otočila na mňa svoje veľké zelené oči a zatvárila sa znechutene. Doslova vydesene. Ale potom sa pousmiala.

„Si šialený, vieš o tom?“ zaspievala svojím zvonivým hlasom...


Prológ

(Taliansko, rok 1923)

„Toto je uvítacia sála,“ usmiala sa na nás mladá „sprievodkyňa“ a pohodila tmavohnedou hrivou.

Povzdychol som si. Ešte nikdy som nevidel krajšiu ženu, akou bola práve ona. Prirútila sa odnikadiaľ uprostred talianskej páľavy a jej žiarivý úsmev celú našu skupinu okamžite opantal. Ponúkla sa, že nás zdarma prevedie po najväčšej pamiatke Volterry a my sme súhlasili. Veď čo, bolo to zadarmo. No teraz som kašľal na pamiatky – jediným objektom v mojom zornom poli bolo to dievča. Hojdalo sa z jednej strany do druhej ako ľahko stúpala na podlahu a viedla nás po schodoch do tmavej a dlhej chodby, ktorú starodávne fakle dokázali sotva poriadne osvetliť. Moja matka Elisabeth zakopla a to bolo jediné, čo dokázalo odvrátiť môj pohľad od tej peknej dievčiny pred nami.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa jej. Prikývla a oprela sa mi do ponúknutého ramena. Ružový klobúčik z jemnej sieťoviny, ktorý predtým používala ako vejár, si dala opäť na hlavu. Pravda, pod obrovským hradom nebolo treba ovievať sa, pretože kamenné steny tu udržiavali len niekoľko stupňov nad nulou.

Uprel som svoj pohľad späť na dievča v tmavom plášti, ktorý sa dotýkal podlahy. Zrazu zastavila a elegantne sa otočila. Na poblednutej tvári mala nádherný úsmev.

„Dvere za mnou nás zavedú na našu prvú zastávku za históriou. To, čo za nimi uvidíte, uvidí len málokto a radí sa to medzi klenoty celej Volterry,“ povedala Heidi – ako sa na začiatku predstavila –, no ja som s ňou nesúhlasil. Keď sa usmiala, bola najkrajším klenotom ona. Mal som chuť hneď teraz vystúpiť z radu našej skupiny turistov a pozvať ju čo i len na jeden pohárik. Nevyzerala, že by bola odo mňa čo i len o rok staršia, tak snáď...

„Dámy a páni, nech sa páči, vstúpte,“ vyzval nás jej prenikavý hlas a ťažké dvere sa ako na povel roztvorili. Pred nami sa objavila biela miestnosť plne osvetlená horiacimi fakľami. Na okamih ostala celá skupina dezorientovane stáť, než sme sa pohli dopredu. Na čele som išiel ja s matkou a starším sprievodcom a za nami zvyšok asi dvadsaťčlennej skupiny.

Vstúpili sme do veľkej siene, ktorá bola obložená bielym mramorom. Do oka mi okamžite padli tri čierne tróny na mramorovom podstavci na druhej strane. Neboli tu žiadne okná ani obrazy, či iný nábytok, ktorý by stál za náš obdiv. No bola tu ďalšia skupina. Zjavne tiež neboli miestni – možno severania. Súdil som tak podľa bledých pletí, ktoré sa dali prirovnať k bielej stene za ich chrbtami. Bolo ich pomerne veľa, viac než nás, a stáli v rohu. Ich všeobecný výzor bol akýsi nekomplexný. Skôr akoby to bola skupina pozbieraná z viacerých území než z jednej krajiny. Niečo mi tu jednoducho nesedelo a keď sa zatvorili sálové dvere, mal som z toho všetkého ešte horší pocit.

Všetci sme obrátili svoje pohľady na Heidi, ktorá predstúpila pred nás so zopätými rukami pod bruškom a lícne jamky sa jej prehĺbili. Za ňou stála tá druhá skupina, ktorej členovia sa tiež trochu pousmiali, no nehýbali sa. Nedýchali.

„Bratia a sestry, hody sa môžu začať,“ povedala Heidi.

Zmätene som sa nadýchol a v tom istom okamihu sa okolo mňa roztočil celý svet. Ako by niekto maľoval štetcom na plátne šmuhy. Zaznievali výkriky a plač. Matka ma odrazu stiahla za seba dozadu a prikryla ma vlastným telom. Nemal som ani tušenie, čo sa to vlastne deje. Tí ľudia z druhej skupiny sa vrhali na nás ako zvery na korisť. Ich útoky boli rýchle a smrtiace. Pritlačili sme sa k stene a v šialenom reve sme sa dávali na utrpenie, ktoré spôsobovali. Srdce mi bilo ako splašené. Oči som mal vyvalené.

„Pomóc,“ skríkol náš sprievodca. Šplhal k nám po zemi ako krysa so zlomenými zadnými nohami a jednu ruku si pridržiaval na krku. Celý bol od krvi, ktorá z neho kvapkala aj na zem a občas mu vystrekla spomedzi prstov. S obrovským revom a plačom zároveň nás žiadal o pomoc skomolenou angličtinou. Chcel som sa k nemu zohnúť, chcel som mu pomôcť, ale matka ma pevnejšie pritlačila k zemi a ja som cítil, ako sa jej spomaľuje dych. Vtedy som si všimol dve zlaté oči v úzadí sály a hneď nato mi do oka padli tie červené. Hladné a plné bolesti. Nestihol som mrknúť ani vykríknuť, keď sa muž v honosnom plášti s čiernymi vlasmi prihnal k nám a vzal Elisabeth preč. Behom pár sekúnd ju prehol v páse ako tanečnicu a prisal sa jej na krk ako vášnivý milenec. Nebolo to však také romantické, ako sa možno zdalo. Matka vykríkla, nohy sa jej nadvihli a znovu klesli v bolestnom kŕči. Pohol som sa dopredu, natiahol som k nej ruku, ale medzi prsty sa mi dostal len lem jej šiat. Čosi silné a pevné ma privalilo k stene a skoro mi zlomilo väz. Cítil som chladný dych na svojom krku, ktorý v okamihu zmizol. Postava sa do mňa zahryzla ostrými zubami, pričom som vykríkol. Chabý pokus o vyslobodenie skončil ešte väčšou bolesťou, ktorá ma úplne pohltila. 


1. kapitola

„Som Boh. Jediný svojho druhu. Nadradený nad všetko a všetkých. Pán. Nič nie je nado mnou. Nedýcham, pretože to nepotrebujem. Moje srdce nebije, nedokážu ma zraniť. Ani poraziť. Slúži mi ten najpodradnejší druh – ľudia. Sú mojou potravou, mojimi otrokmi...“ znel jej hlas dostratena. Otočila na mňa svoje veľké zelené oči a zatvárila sa znechutene. Doslova vydesene. Ale potom sa pousmiala.

„Si šialený, vieš o tom?“ zaspievala svojím zvonivým hlasom.

Zdvihol som sa z postele tak, ako ma Boh stvoril, a podišiel k nej. Dobre, že na mne oči nenechala. Opatrne som jej vzal z rúk starú knihu a odložil ju späť do poličky. Potom som sa otočil späť k nej a vzal ju drsne do náruče. Prirazil som jej krehké telíčko o svoju mramorovú hruď, až som jej vyrazil dych.

„A ty si príliš sexy.“ Pobozkal som ju na nos. Zasmiala sa ako malé dieťa. Zvrtla sa a pohodila svojimi ryšavými kučerami.

„Som len jedna z mnohých. Nie som ničím výnimočná. Však, Edward?“ Posadila sa na posteľ, prehodila jednu nohu cez druhú a oprela dozadu o ruky. Jedným spôsobom hovorila, že je nedostupná, ale tým druhým necudne ukazovala svoje vnady na obdiv. A mala naozaj pekné prsia. Okrúhle, plné a veľké ako dva melóny. Tak výnimočné ženské tvary ma dokázali vždy vzrušiť. Žiaľ, v jej prípade to boli len silikóny.

„Nie, nie si iná než všetky ostatné,“ odpovedal som jej na jej predchádzajúcu otázku. Zamračila sa, no vzápätí pohodila rukou, ako že ju to nezaujíma. Ale prudká zmena tlkotu jej srdca hovorila o opaku.

„Prečo máš toľko mileniek, keď máš takú krásnu manželku, Edward?“

Myklo mnou. Anastázia sa pozerala na fotku na stene, kde som bol ja a Tanya. Práve sme sa vzali a vyzerali šťastne. Široké úsmevy na našich tvárach tomu nasvedčovali. No už vtedy sme mali nepísanú dohodu, ktorá nás k ničomu nezaväzovala. Ja som nemiloval ju a ona nemilovala mňa, naše manželstvo bola len fraška, ktorá ma mala udržať na uzde, ako sa bez servítky vyjadril môj stvoriteľ. Moja drahá manželka totiž ešte na začiatku dokázala byť veľmi milou a temperamentnou upírkou, ktorá sa však v šere menila na sadistickú sviňu, ktorá sa odo mňa tak veľmi nelíšila. Jednoducho sme sa našli a Carlisle o tom nemal ani poňatia.

Usmial som sa a obrátil sa späť na svoju novú milenku. „Obleč sa. Šofér ťa odvezie späť domov.“ Hodil som po nej podprsenku, ktorú mala prevesenú z konča postele. Neochotne si ju natiahla cez dva melóny.

Poobzeral som sa po izbe po svojich veciach a znudenou ľudskou rýchlosťou som sa obliekol. A možno to nebolo až tak pomaly ako obyčajný smrteľník, lebo Anastazia na sebe ešte stále nemala šaty. Keď si ich konečne prevliekla cez hlavu, pristúpil som odzadu k nej a pomohol jej so zipsom.

Nebadane som nechal svoju ruku skĺznuť po jej chrbte k boku a prednou stranou medzi nohy. Zachvela sa. Vyhrnul som jej lem šiat a vkĺzol za gumičku tangáčov k jej mušličke. Znovu bola rozpálená. Jej stehná razom zvlhli a mala čo robiť, aby sa udržala na nohách.

Môj ty bože, vzdychala v myšlienkach, čo mi na tvári vyvolávalo úsmev. Nechal som jej hlavu klesnúť na svoje rameno a druhou rukou som jej zašiel do podprsenky. Ó áno, také prsia sa naozaj nevidia každý deň. Mal som chuť znovu ich vrcholčeky zovrieť medzi zubami a ešte raz ich poťažkať v rukách. Ale bolo to priveľmi intímne a záväzné. Nechcel som jej nič sľubovať. Veď predsa, ako sa sama vyjadrila, bola len jednou z mnohých.

Medzi nohami som jej ešte raz prešiel pomedzi vystrihanými chĺpkami po vrcholčeku a následne sa jej otrel penisom o zadoček. V myšlienkach sa úplne roztápala pod mojimi skúsenými dotykmi. A aj keď ani ona nebola v sexuálnych hrách žiadnym nováčikom, moje ruky ju privádzali do vytrženia.

Keď sa už chcela otočiť, aby ma pobozkala, odtiahol som sa a tváril sa, že sa nič nestalo. Vzrušená a mierne vyvedená z miery na mňa uprela svoje oči, v ktorých sa teraz roztápala ich farba.

„Chcem, potrebujem...“ lapala po dychu.

„Auto čaká dole,“ prerušil som ju skôr, než mohla pokračovať. Galantne som sa odstúpil z cesty a ukázal na dvere. Anastázia chvíľu nechápavo krútila hlavou, ale keď videla môj chladný výraz, zobrala si kabelku a naduto vypochodovala zo spálne. Áno, ich odchody boli vždy rovnaké, pomyslel som si a nesledoval ju.

Pri vchode už stál Erick. Mladík v čiernom obleku so šoférskou čiapkou na hlave, ktorú si okamžite zložil, keď videl prichádzať Anastáziu. Pomohol jej s letným pláštikom a následne jej pridržal dvere. Keď som zišiel dolu, nadvihol husté obočie. Hnedé oči pod ním mu pobavene zaiskrili.

„Slečna sa sem už asi nevráti, však, pán Masen,“ nebola to otázka. Pri pohľade na jej neohrabanú naštvanú chôdzu by aj slepému bolo jasné, ako veľmi sa na mňa hnevá. Erick už videl dosť takých žien, ktoré mu nasadali do čierneho Lexusu. Pracoval u mňa už niečo vyše roka a ako jeden z mála poznal tajomstvo mojej rodiny. Ale čo bolo hlavné, poznal mňa. A to možno lepšie než Tanya.

„Nie, Erick, nevráti. Odvez slečnu domov a potom sa choď vyspať. Večer príde môj priateľ a chcem mu trochu ukázať mesto. A vezmi limuzínu,“ dával som mu ešte posledné pokyny, keď sa s prikývnutím otočil a chcel. V prekvapivom reflexe však uskočil z dverí a jemne kývol hlavou na pozdrav.

Do domu sa vrútila Tanya. Nie naštvane – ako odkráčala Anastázia –, skôr svojou prirodzenou chôdzou pripomínajúcu ľadoborec uprostred Antarktídy. Jej medové vlasy viali v hustých kaderách za ňou, takže okolo jej bledej tváre vyzerali ako svätožiara. Nebola práve najvyššia a tak často nosila vysoké opätky. Dokonalú postavu vždy dávala na obdiv v tenkých krátkych šatách, ktoré presne kopírovali každú krivku jej tela. Čiernymi očami letmo preletela obývačku, kým sa stretla s mojimi.

„Edward. Ďalšia šľapka, ha?“ opýtala sa sarkasticky. Niečo jej pokazilo náladu, ale mne sa nechcelo hrabať sa jej v myšlienkach a zisťovať čo.

„Poznáš môj vkus, miláčik, a vieš, že šľapky si domov neťahám. Tie mi slúžia len ako potrava. Smiem však vedieť, čo tak nahnevalo teba?“

Prebodla ma očami a obišla ráznou chôdzou. Ešte raz som kývol na Ericka a vybral sa do kuchyne za svojou manželkou. Bola v predklone s nosom zarytým v mraziaku. Ležérne som sa oprel o rám dverí a strčil si ruky do vrecka čiernych nohavíc.

„Dočerta,“ zanadávala Tanya a vystrela sa. V ruke držala niekoľko vreciek s krvou. Prišla k stolu, ktorý sa nikdy nevyužíval a predsa zapĺňal polovicu kuchyne spojenú s jedálňou. Hodila naň krv a znechutene sa zahryzla do prvého vrecúška.

„Tipujem, že večer ti ušli tvoje raňajky,“ doberal som si ju, pokiaľ pila. Zagánila na mňa ostrým pohľadom, ktorý vedel zabíjať a hodila na stôl posledné vrecko.

„Ten malý sukin syn ani neprišiel. Noc som strávila u Nikolet, ktorá nemala ani jedno skurvené vrecko A pozitív,“ zanadávala. Jej oči pomaly menili farbu z čiernej na tmavo-červenú. „Ale ja ho dostanem, aj keby mám prevrátiť celé mesto hore nohami,“ zaprisahala sa a potom sa upokojila. Znovu to bola tá neprístupná Tanya, ktorá si ma premerala chladným pohľadom a potom si skrížila ruky na prsiach.

„Ale ako vidím, ani ty si večer nehodoval. Koľko je to už týždeň? Prečo hladuješ, keď skoro každú noc máš inú kurvu?“ pýtala sa prekvapene.

„Dnes večer má prísť Claud, najem sa potom,“ pokrčil som ramenami. Tanya zhíkla a šmahom ruky zhodila všetky prázdne vrecká na zem.

„Claud?! Prečo si mi to nepovedal?“ vykríkla vyčítavo, prepaľujúc ma pohľadom. Chytila sa za hlavu a potom ruky spustila späť k telu. Bolo zábavné sledovať jej zmätok. Claud bol prvý muž, ktorý nepodľahol jej vábeniu. Práve naopak, to ona sa pred ním roztápala akoby bola z cukru len čo sa na ňu usmial. Ich platonický vzťah patril do dávnej histórie, keď sme ešte neboli manželmi a ja som nebol upírom. Po stáročí z neho zostal len Tanyin hnev a Claudov nezáujem.

„Tak dobre, večer odídem. Ale nech sa ten bastard ubytuje v hoteli alebo nech býva v stoke, mne je to jedno. No nech je do rána preč z môjho domu!“ varovala ma a potom vypochodovala z kuchyne frfľajúc si popod nos nadávky.

„Nezabúdaj, že je to môj dom, miláčik,“ šepol som do ticha kuchyne. Buchnutie dverí na poschodí hovorilo, že to jej výbornému sluchu neušlo.

***

Nedbalo som sa opieral o limuzínu s rukami vo vreckách a sledoval chutnú ženu pri taxíkoch. Mala dlhé nohy, ktoré siahali až do neba. Premýšľal som, či by stálo zato vybozkávať ich a mučivo odhaliť tajomstvo jej lona, keď ma z premýšľania vytrhol známy hlas.

 „Edward,“ pozdravil ma Claud odo dverí McCarranovej letiskovej haly. Bol to vysoký a svalnatý dvadsaťpäťročný chlap, s krátkymi blond vlasmi a čiernymi očami. Pleť nemal takú bielu, za čo mohol jeho ľudský život. Miesto toho mala zlatý nádych talianskeho slnka.

Podal mi ruku a ja som ju prijal. Pevne ju stlačil ako zakaždým, a tak som mu jeho stisk opätoval, až sa mu podlomili kolená.

„Zdá sa, že si rok od roku silnejší. Alebo to ja slabnem?“ robil si žarty.

„Keď držíš diétu, nediv sa,“ podpichol som ho a kývnutím hlavy ukázal na čierne oči zasadené do jeho tváre. Muselo to byť už pár týždňov, čo naposledy pil.

Claud sa zasmial a chytil sa vzadu za hlavu. „To vieš, keď vaše ženy sú vždy také šťavnaté. Nechcel som si pokaziť chuť.“ Pokrčil ramenami. Jeho myšlienky jasne hovorili, že dnes padne za obeť viac než len jedna žena. Pousmial som sa.

„Tanya ti odkazuje, že sa máš ubytovať v hoteli,“ prešiel som na inú tému. To ho prekvapilo, ale kútiky sa mu prehĺbili.

„Tá stará semetrika vie, že prídem? Dočerta, Edward, načo si jej to vôbec hovoril?“ karhal ma ako päťročného. Nadvihol som obočie.

„Dozvedela by sa to aj tak, nemyslíš? Veď sme manželia,“ vysvetlil som mu banalitu, ktorú za tých pár desaťročí už mohol ovládať. Claud sa otriasol ako po príkrom jedle.

„Veď vieš, že tú mrchu neznášam. Sme ako oheň a ľad. Ako nebo a peklo. Ako Dávid a Goliáš,“ sypal prirovnania a ja som mu zatiaľ otvoril dvere, nič si nevšímajúc. Erick na moje kývnutie naložil Claudovu cestovnú tašku do kufra a biely Lincoln sa pohol.

„Kam to bude, páni?“ opýtal sa Erick, keď bočil na diaľnicu Interstate 15.

 „V lietadle som počul o nejakej oslave v kasíne Flamingo. Vieš, kde to je?“ Erick prikývol a odbočil.

Ulice Las Vegas boli zaplnené autami a chodníky zas pouličnými švindlermi, zlodejmi a nevedomými turistami. V nekresťanskú hodinu, ktorá sa pomaly blížila, ostávala na uliciach posledná trieda spoločnosti a boháči, ktorí chceli v kasínach prísť o niekoľko tisícok dolárov a zbaliť nejakú tú f. Bočná ulica, ktorou sme práve prechádzali do centra mesta, sa plnila drogovými dílermi a šľapkami, ktoré predávali svoje telá každému, kto mal v peňaženke aspoň nejakú tú stovku.

Pohľadom som zachytil mladého muža s rozstrapatenými vlasmi v obleku s kufríkom v ruke, ktorý na takomto mieste nemal čo robiť. Ale bol tu a dohadoval sa s otrhaným bezdomovcom. Po chvíľke prikývol, obzrel sa a podal mužovi zväzok bankoviek. Ten mu zas na výmenu dal priesvitné vrecko s modrými tabletkami.

„Pozri sa na nich, Claud,“ ozval som sa znechutene. „Žijú z jedného dňa na druhý a stále viac a viac sa zabárajú do blata. Nie sú nikým, aj keď si myslia, že im patrí celý svet. A sú ochotní urobiť všetko pre kúsok moci.“

 „Sme snáď iní?“ opýtal sa posmešne.

„Pravdaže sme!“ zvýšil som hlas. „Pretože my tú moc máme. Sme nesmrteľní, priateľu, nemusíme sa o nikoho starať ani si od nikoho pýtať povolenie, keď chceme zabíjať. Nemáme morálne zásady, nevieme, čo je to bolesť a ľudské trápenie. Nie je to úžasné?“

„Úžasné a strašidelné,“ pripustil. „Keď nám nič nebráni v ovládnutí sveta, môžeme ho doviesť k záhube. Nezabúdaj, Edward, že máme svoje pravidlá. Aj keď ich nie je veľa a ty sa im nejako extra nepodvoľuješ, musíš si dávať pozor. Nesmieš nás odhaliť, inak by vznikol chaos a ľahko by sa mohlo stať, že ten úžasný druh, ktorý tak milujeme, vyhynie.“

Zamračil som sa. Vôbec sa mi nepáčilo, kam Claud svojimi slovami speje a už vôbec sa mi nepáčili jeho myšlienky. Otočil som na sa neho. „Neprišiel si sem len na priateľskú návštevu, mám pravdu?“

Myklo ním. Jeho pohľad sa stal razom nepriehľadným a myseľ si zablokoval pred mojou schopnosťou. Zavrčal som. „Tak prečo si tu?“

„V novinách sa písalo o sériovom vrahovi z Las Vegas. Za posledné mesiace mu za obeť padlo už tridsať ľudí a ten počet sa stále zvyšuje. Telá sú spálené na uhoľ, takže mnohokrát nemôžu určiť totožnosť. Určite si o tom už počul.“ Pozrel sa na mňa prenikavým pohľadom a zdalo sa, že sa mi chce dostať do hlavy. Ale to ja som bol ten, kto môže čítať myšlienky, preto bol jeho pokus chabý.

„Poslal ťa Aro?“ opýtal som sa priamo, bez akýchkoľvek okolkov. Na sedačke som zovrel ruky do pästí. Claud bol mojím priateľom už niekoľko desaťročí. Poznali sme sa ako bratia a nikdy sme pred sebou nemali žiadne tajnosti. Zarazilo ma preto jeho chovanie.

„Nie, ponúkol som sa sám. Spôsob zbavovania tiel je veľmi podobný praktikám upírov. A viem, že aj ty si niekoľko rokov zapaľoval ich telá a...“

„Ale nezabíjal som také masy,“ prerušil som ho. „Vieš, že aj napriek mojej nechuti k ľuďom, mám veľmi dobré ovládanie a stačí mi zabíjať raz za pár týždňov. Videl som titulky v novinách, to áno. Ale môžem ťa ubezpečiť, že s tým nemám nič spoločné. A ako môj najlepší priateľ by si mi mal veriť.“ Posledné slová som povedal s takou horkosťou, že ho mohli pokojne zadusiť v krku. 

„Verím,“ šepol. Musel si odkašľať a pozrieť inam, aby mohol pokračovať. „Ale Volterru by zaujímalo, ako sa zbavuješ tiel. A tvoja manželka?“

„Nemusím sa ti spovedať, Claud. Ale keď to chceš tak veľmi vedieť, mám celkom slušnú firmu, ktorá mi s tým pomáha. Sú to Rusi a pre obe strany je to výhodný obchod.“

To ho zaujalo. „Vedia, čo si zač?“

„Nemajú o tom ani poňatia,“ ubezpečil som ho.

„A čo im dávaš na výmenu?“

„Vieš predsa, v akej oblasti obchodujem. A Rusi takéto obchody milujú. Nemusia toho veľa urobiť a dostanú slušné peniaze. Ale ak potrebuješ pomôcť s odpratávaním svojich mŕtvych, môžem im navrhnúť, nech rozšíria pobočku aj do Talianska. Tak čo, chceš to zapiť drinkom?“ podpichol som ho, keď mu tvár zbledla a tak ľudsky si prebehol jazykom po pere. Chabo prikývol a ja som sa natiahol k baru. Nalial som zo sklenenej fľaše krv A pozitív do dvoch pohárov na whisky a jeden mu podal.

Claud ma ešte dlho ochromene pozoroval, kým sa konečne uvoľnil na sedačke a na tiahol si ruky na operadlo. Sedeli sme proti sebe a zhustnuté ovzdušie sa trochu uvoľnilo.

„Nevieš, kto by za tým mohol byť? Nevidel si v meste niečo podozrivé? Nejakých nových upírov?“

„Nie,“ pokrútil som hlavou. „Do barov už nechodím, úroveň tam akosi poklesla. Ale ak chceš, zajtra môžeme skúsiť šťastie a obzrieť sa po nejakých informáciách,“ navrhol som.

„To by som bol rád. Čím skôr sa tento prípad uzavrie, tým rýchlejšie sa zbavíme akéhokoľvek podozrenia. A ja si budem môcť užiť dovolenku,“ zasnil sa.

„Pane, prepáčte, že sa miešam do vášho rozhovoru, ale počul som, že neďaleko centra vaši otvorili nový klub. Volá sa to tam Modrá orchidea alebo tak niečo,“ povedal Erick poza rameno.

„Odkiaľ to vieš?“

„Prednedávnom som tam viezol pani Tanyu.“ 

Claud na mňa vrhol pohľad. „Nevieš, kam chodieva tvoja manželka?“

„Náš vzťah je čisto obchodný, veď vieš. Ak by sme nebývali v jednom dome, ani by sme sa nestretávali,“ objasnil som.

„Tak dobre. Zajtra by sme tam mohli zájsť a povypytovať sa.“

„Dobre,“ súhlasil som a s úškrnom som dodal: „Veď pravidlá treba dodržiavať.“

Claudom už druhýkrát myklo. Aj napriek tomu, že bol veliteľom strážcov, ktorí sa starali o dodržiavanie zákonov nesmrteľných, rád si občas vyhodil z kopýtka a pár ich porušil. Mal pravdu, keď pred časom povedal: „Čím viac je zákonov, tým viac sa naše životy stávajú všednými a nezaujímavými - ľudskými.“ A ja som mu to nevytýkal.

„Keď sme už pri tom,“ zamračene sklopil pohľad, „pred tromi dňami Aro vydal nový zákon. Neviem, či sa to dostalo už aj sem, ale podľa najnovších zistení môžu mať upíri deti.“

Pozrel som na neho so zdvihnutým obočím, najskôr vážne, ale potom som nemohol zadržať smiech.

„To je ale hlúposť,“ mávol som rukou.

„Nie je. Robili sa testy, veľa testov. A dokázalo sa, že percento úspešnosti, keď ľudská žena otehotnie s upírom pri pohlavnom styku, je skoro sedemdesiat tri. Aro preto vydal zákon, v ktorom sa uvádza, že muži upírskeho pohlavia musia pri sexe s ľudskými ženami používať ochranu. Alebo sa musia ubezpečiť, že žena berie antikoncepciu.“

Díval som sa na Clauda a uvažoval, či nie je blázon. Spal som predsa už s toľkými ženami, že teraz by po Vegas behala už minimálne stovka malých poloupírskych parchantov. Ale jeho myšlienky ma okamžite stopli. Ukázal mi v nich dvojičky. Chlapca a dievča vo veku dva až tri roky, s bielou pleťou a červenými očami. Mali zlaté vlasy a vyzerali ako dvaja anjeli, akoby nepatrili do nášho sveta. Ale potom sa usmiali a spomedzi pier im vytiekli prúdy krvi. Ich pohľad sa zmenil z roztomilých na hladnú čierňavu, ktorá vás začala pohlcovať. Ustrnuli ste, pretože telom vám razom prechádzal chlad a oni sa blížili. Štvornožky ako zvieratá.

„Kto je to?“ opýtal som sa Clauda vyvedený z miery.

„Videl si ich?“ zachvel sa. „To sú Alec a Jane. Ešte pred pár týždňami to boli subjekt desať a subjekt jedenásť, lenže keď ich Aro videl a oni odhalili svoj talent, stali sa z nich jeho deti. Vyzerajú na tri, ale majú len niečo vyše mesiaca. To dievčatko, Jane, raz použilo svoju schopnosť a v obrovských kŕčoch skončila celá Volterra. Trvalo to len pár minút, ale chlape, takú bolesť by som ti nikdy neželal zažiť.“ Tvár sa mu stiahla do kŕča. To mi stačilo, aby som mu uveril.

„Hovoril si, že Alec a Jane boli subjekty desať a jedenásť. Čo sa stalo s ostatnými?“ zaujímalo ma.

„Prvé tri deti sa nikdy nevyvinuli. Ich matky nezvládli tehotenstvo a zomreli v priebehu niekoľkých týždňov. Pri niektorých neboli prítomní lekári a ďalšie boli jednoducho nezaujímavé svojimi schopnosťami a ostali len subjektmi. Pôvodne ich bolo trinásť, no trinástka sa niekam stratila.“

„Stratila?“ zopakoval som. Claud prikývol.

„Nemal by som nič hovoriť, ale matka ušla aj s dieťaťom. Vtedy bola celá Volterra na nohách pár dní. Hľadali sme ju všade, živú aj mŕtvu, ale akoby sa po nej zľahla zem,“ šepkal. Pokrútil hlavou a v myšlienkach si povedal, že to určite nezvládla.

„A Aro si chce tie dve monštrá nechať? Nemyslíš, že je to proti novému zákonu, ktorý sám vytvoril?“

„Neviem, či ich neskôr zabije, alebo nie, Edward. Ale Aro je prešibaný, tí dvaja sa narodili skôr, než vznikol nový zákon, takže sa na nich v podstate už nevzťahuje. A aj keby sa niekto pokúšal uplatniť ho, Aro je najmocnejší upír na svete. Nikto by sa proti nemu nepostavil.“

Vzdychol som si a nalial si ďalší pohár A pozitív. Claud mal pravdu – Aro bol mocný a nikto by samu nikdy nepostavil. Mocného z neho však nerobila jeho schopnosť, pretože vedel len čítať myšlienky - ale aj to, až keď sa dotkol danej osoby – ale hlavne jeho prešibanosť a krutosť. A dlhý vek, samozrejme. Ak by nebol starý tri tisícky rokov, nikdy by sa mu nepodarilo vybudovať taký dokonalý hieratický svet, akým bol teraz svet nesmrteľných. Áno, vďaka moci si mohol dovoliť všetko. A teraz už aj mať vlastné deti. 

V nestráženú chvíľu som sa zamyslel, aké by to bolo mať vlastné dieťa. Malého poloupírskeho chlapca alebo dievčatko. V pamäti sa mi okamžite vybavili tváre Jane a Aleca, no okamžite som ich zavrhol. Nie, ak by moje dieťa bolo vychovávané s láskou, nikdy by sa z neho také monštrum nestalo. Bolo by sladké a mocné. Hm, ak moc dieťaťa kopírovala moc rodičov, správna matka by mohla porodiť skutočného monarchu, ktorý by potom mohol zosadiť Ara z trónu a zmeniť svet.

„Pokúšali ste sa kulminovať moc detí?“ spýtal som sa.

„Kulminovať?“ nechápal.

„Spojením potenciálne silnej matky a upíra s významnými schopnosťami by mohlo vzniknúť dieťa s nevídaným potenciálom. Stvorenie takého dieťaťa by...“

 „Edward, o čom to, kurva, premýšľaš?“ prerušil tok mojich slov ostrým tónom. „Chceš porušiť ďalší zákon – zbláznil si sa? Vieš, že sa mi občas páči tvoje presvedčenie, že je lepšie prosiť o odpustenie ako o dovolenie, ale toto je šialenosť! To jednoducho nemôžeš!“

„Myslíš, priateľu? Prečo? Kto by sa o tom dozvedel, pokiaľ by som to nechcel? Aro aj celá jeho banda je v Taliansku – na úplne inom svetadiele. Toto je Amerika, Claud. Ten hajzel ani nevie, čo sa tu deje, ak by o tom nepísali noviny. Tak čoho sa báť? Myslel som, že máš viac guráže,“ podpichol som ho.

„Guráž? Edward, tu nejde o guráž, ale o to, že si aj po sto rokoch stále zahrabaný v minulosti a prahneš po pomste. A keď vieš, že nikdy nebudeš môcť Ara poraziť, snažíš sa podlomiť jeho moc inak, lenže ani porušenie všetkých zákonov ti tvoju matku nevráti! Oplodnením ženy by si len vytvoril ďalšie monštrum, akými sú Alec a Jane, pripravil by si o život desiatky nevinných ľudí a uvrhol do nebezpečenstva celú svoju rodinu. Aro by zabil teba, to decko, jeho matku, aj všetkých Cullenovcov. No tak, kamarát, premýšľaj trochu, predsa nie si idiot.“

Vystrelil som k nemu, až boli naše tváre len niekoľko centimetrov od seba a zreval. Konštrukcia auta sa otriasla, Erick od ľaku strhol volant a autá za nami začali rozhorčene vytrubovať. „Nehovor o mne, že som idiot!“ skríkol som rozhnevaný, ale stále varovaným tónom. „Viem lepšie než ty, že mi to nevráti moju matku ani môj starý život. Ale Aro si už pár storočí toho dovoľuje priveľa. Hrá sa, že sa stará o bezpečnosť upírov, ale pritom len využíva svoju moc. Sám by si to mal vedieť najlepšie, si pri ňom dlhšie než ktokoľvek iný z gardy. A tento zákon je len ďalším spôsobom, ako si chce udržať moc!“

Pozerali sme sa jeden druhému do očí a ani jeden nechcel uhnúť pohľadom. Nakoniec rezignoval a ja som sa posadil späť na svoje miesto a napravil som si sako. Chvíľu bolo ticho, než sa Claud znovu ozval. „Možno máš pravdu. Ale sám by si si to mal ešte nechať prejsť hlavou, aby si nekonal nerozvážne. Už vieš, čo si o tom myslím. Som tvoj priateľ, preto sa ti snažím poradiť dobre, Edward, ale nezabúdaj, že patrím k volturiovskej garde.“

Prikývol som. Znamenalo to, že ak sa rozhodnem porušiť nový zákon, mám ho z toho vynechať. A ak sa o tom náhodou dozvie, bude konať podľa zákona a udá ma. V jeho myšlienkach bol totiž tento zákon na úrovni s prvým zákonom našej spoločnosti – nikdy sa neprezradiť ľuďom. Pretože vytvorenie takého života bolo záväzné a v jeho očiach nemorálne. Navyše, bol tu jeden záhyb v jeho mysli, ktorý sa predo mnou snažil skryť. Neúspešne, a ja som sa tak dozvedel, že Aro sa tohto nového druhu obáva. Poloupíri sa mohli pohybovať aj na slnku, navyše neboli odkázaní na hlad, ktorý nás začal ovládať už po pár týždňoch a mohli jesť aj ľudskú stravu. Závidel im ich ľudskosť, ale bál sa ich neobmedzenej moci. Áno, nový druh ho desil.

 „Pane, sme tu,“ oznámil Erick do ticha limuzíny.

Zastavili sme pred kasínom Flamingo a pikolík okamžite priskočil ku dverám. Dal som Erickovi ešte posledné pokyny a vystúpili sme. Flamingo bolo jedným z najväčších kasín v Las Vegas. Honosná budova kasína a hotela bola vysvietená fialovou žiarou a nad vchodom sa týčili ružovo-zlaté pierka plameniaka. Dnu sa hrnuli ľudia rovnako zanietene ako na ženy na výpredaje.

„Ideme?“ navrhol som. Claudovi zablýskali oči. Vošli sme dnu do priestrannej haly. Stálo tu niekoľko ľudí – starších, mladších, obchodníkov aj chudákov, ktorí prišli utratiť posledné doláre – a vášnivo sa rozprávali. Zlatá ceduľka nás s Claudom zaviedla po červenom koberci ku schodom do pravého krídla hotela, kde už sa rozprestieralo veľkolepé kasíno. Natešené výkriky a smiech sa preplietali s hovorom, a cinkaním automatov. Rulety sa točili akoby svojím pohybom poháňali celý komplex a bankári oznamovali výherné čísla.

„Milujem tvoje mesto, Edward,“ zašepkal Claud s úsmevom. Chaos, ktorý sme svojím príchodom rozpútali v mnohých ženách, sa dal pokojne prirovnať k rozruchu v oddelenej časti kasína, kde mladá a veľmi krásna oslávenkyňa práve sfukovala sviečky. Mala dvadsaťjeden, aj keď nevyzerala ani na osemnásť. Jej blond vlasy viali okolo pliec a veľké oči žiarili ako zafír.

„Na to ani nemysli, kamoš. Tá je moja,“ varoval ma Claud a ja som si uvedomil, že sa tiež pozerá tým istým smerom. Hravo som zavrčal – mohol som mať ktorúkoľvek, tak nech si ju nechá.

„Ideš hrať?“ opýtal sa ma.

„Myslel som, že ju chceš zbaliť,“ pripomenul som mu. Claud sa zachechtal.

„Prosím ťa, tá mi nikam neutečie. Ale v Las Vegas som po prvýkrát, tak mi ukáž, aké hry tu máte,“ pobádal ma a ja som súhlasil. V malom okienku som si zmenil pár desať tisíc dolárov z peňaženky na žetóny a hľadal čo najlepší pokrový stôl. Netrvalo mi to dlho. Bol v rohu a sedel za ním celkom bohatý kovboj v bielom koženom obleku - zrejme Texasan. Pred ním sa týčila celkom slušná hŕbka žetónov a zatiaľ, čo od jeho stola odchádzali traja porazený hráči, on si spokojne pobafkával zo svojej fajky. Dav okolo jeho stola hustol a ženami sa to tam len tak hemžilo.

„Zvládol by si to aj bez schopností?“ vyzvedal môj priateľ. Obaja sme kráčali k tomu stolu a ja som mal jasno – tomuto mužovi zrazím hrebienok. Nemohol som síce svoju schopnosť vypnúť úplne, ale už tak dobre som poznal ľudské blafovanie, že by ma môj nový protivník nemohol ničím prekvapiť.

„Hravou zadnou,“ odvetil som Claudovi na jeho otázku, keď pri stole začal Texasan vyzývať. 

„Tak čo, už nikto sa neodváži so mnou hrať? To ste všetci takí zbabelí?“ hovoril hrubým hlasom a do vzduchu fúkol dym. Bez slova som si sadol proti nemu a uvoľnil si gombíky na saku. „Ah, mladý pánko chce prísť o peniažky. Hej, chlapče, vedia vôbec rodičia, že si tu?“ robil si žarty a dav okolo nás zaburácal smiechom.

Pousmial som sa. „A vedia zo starobinca, že ste im ušli?“ oplatil som mu rovnakou kartou. Opäť sa ozval smiech. Mužovi sa skrivili pery s fajkou do úsmevu a vyzval krupiera, aby nám rozdal karty.

„Páni, mohla by som sa k vám pripojiť?“ oslovil nás ženský hlas. Teplá ruka ma chytila za rameno a naraz sa posadila vedľa nás tmavovláska. Mohla mať tak pred tridsiatkou a nemala práve najviac rozumu, keď si s pár žetónikmi sadla k nášmu stolu. No keď ju Texasan uvítal so smilným úsmevom medzi nami, neriešil som to.

„Základný vklad je desaťtisíc dolárov,“ vyzval nás krupier a žene vedľa mňa preskočilo srdce. Hodil som žetóny do stred stola a čakal na karty.

10 a A. Páni, Edward. Mimochodom, všimol si si nohy tej ženskej vedľa teba? Hovoril v myšlienkach Claud. Cítil som ho niekde za sebou, ale neotáčal som sa. Jeden pohľad mi však ušiel k naozaj dokonalým nohám mojej súperky.

9, 8, zachytil som jej myšlienky a to ma donútilo sústrediť sa na hru.

Stávky sa zvýšili po prvých dvoch kartách. Bez schopností, no s veľkou silou pozorovať, som si všimol nervozitu na strane Texasana. Žena vedľa mňa sa usmievala, ale to všetko sa obrátilo po ďalšej karte. Zrazu si začala poklepkávať nohou a to ma uistilo, že karty jej neprajú.

„Zvyšujem na osemdesiat tisíc,“ vyhlásil Texasan a pokojne si potiahol zo svojej fajky.

„Dorovnávam,“ oznámil som s chladnou hlavou a prihodil. Boli to len peniaze a viac tu išlo o šťastie ako o um. Lenže mne šťastie tentoraz prialo, aj keď sa Texasan začal tváriť príliš sebaisto. Krupier vytiahol z balíčka poslednú kartu a priložil ju k ostatným. Na zelenom poťahu stolu teraz bolo päť bielych kariet a svet okolo akoby sa na pár sekúnd zastavil. V jednom okamihu som počul, ako tomu starcovi poskočilo srdce a žena vedľa mňa úplne znehybnela skoro ako socha.

„Zvyšujem na sto tisíc dolárov,“ vyhlásil sebaisto kovboj.

„Dorovnávam,“ odvetil som bez toho, aby som sa čo i len na okamih pozrel na svoje karty a hodil som posledné svoje žetóny do stredu stola.

„Teda páni, toto som od vás nečakala,“ vydýchla žena s hraným úsmevom a zložil karty na stôl. Krupier jej ich zobral a ona si vzala posledný žltý žetónik, ktorý jej ostal, a odišla.

No, Edward, že sa nehanbíš, zasmial sa Claud.

„Teraz sleduj, braček,“ šepol som pomedzi pery tak ticho, že to mohol počuť jedine upír.

Texasan sa usmial a povedal: „Dnes zrejme nebude váš šťastný deň, pravda, synu.“ Vyložil karty a dav okolo zatajil dych. Jeho čierna osmička a devina perfektne ladili k trom čiernym kartám na stole. Ja som však nezabránil svojmu úsmevu.

„Skôr by som povedal, že váš, pane,“ povedal som polohlasne a zložil svoje karty. Dav teraz zhíkol od prekvapenia a šoku. Toto nebola len tak nejaká postupka rovnakej farby. Moje karty A a 10 tvorili s kartami na stole – J, K, Q najvyššiu možnú postupku, tzv. kráľovskú. Texasanovi vypadla fajka z úst a pár ľudí nahnevane uskočilo, keď im popol dopadol na topánky.

„Vyhráva Royal flush,“ oznámil bankár a taktiež s údivom začal baliť karty a moju výhru. Vstal som.

„Dobrá hra. Nabudúce by ste ale mali v najlepšom prestať,“ varoval som Texasana a otočil sa na Clauda. Cez dav ľudí ho bolo sotva vidieť, ako sa opiera o pilier a flirtuje s dievčaťom. Zastrčil som ruky do vreciek, keď sa na mňa usmial a zdvihol plný pohár whisky.

„Pane,“ oslovil ma muž v obleku, ktorý držal moju výhru. „Chcete si peniaze ihneď premeniť, alebo pokračovať v hre pri inom stole? Ak by ste sa chceli ísť zabávať, naše kasíno vám ponúka možnosť pri výhre nad štvrť milióna uložiť si peniaze v trezore.“

„To by som rád, ďakujem.“ Vybavil som banalitu s podpisom a uložením peňazí a po polhodine sa vrátil späť ku Claudovi. V dave ľudí som mal menší problém ho nájsť, ale keď sa mi to už konečne podarilo, bol obklopený húfom dievčat pod zákonom.

„Dámy, ospravedlňte môjho priateľa, ale doma ho čaká tehotná manželka,“ týmito slovami som ho od nich vytiahol. 

„Zbláznil si sa, už som ich skoro mal. Dočerta, Edward, keď žiarliš, stačilo povedať. Bolo ich veľa, podelil by som sa s tebou,“ mľaskal nad premárnenou šancou.

Prevŕtal som ho pohľadom. „Zabudol si na Moje pravidlá, Claud? Nikdy nepretiahneš ani nezabiješ dieťa. Mimochodom, dostal som pozvanie od samotného majiteľa kasína na oslavu narodenín jeho netere. Tak mi ďakuj.“ Mrkol som na neho a viedol ho cez hracie automaty k uzavretej časti kasína.

„Dočerta, Edward. Čudujem sa, že s tvojím hráčskym šťastím ti ešte nepatrí celé mesto.“

„S mojou schopnosťou sa hra pokru stáva nezaujímavou, to by si mal vedieť. Tak poď,“ kývol som hlavou vedľa seba. Pozdravil som ochranku – vysokých mužov v tmavých oblekoch – a tí nás okamžite uviedli cez chodbičku do preskleného salónika. Tu boli hostia aj najlepšie ženské kúsky z celého kasína.

„Idem na to,“ uškrnul sa Claud, keď uvidel oslávenkyňu v hlúčiku rozosmiatych dievčat.

Čašník ma ponúkol alkoholom a ja som si vzal jeden pohár, aj keď som sa z neho nenapil. Oveľa viac som preferoval túto drogu v horúcej ľudskej krvi. Jedine tak ma dokázala aspoň ako tak omámiť. V čistom sa mi z nej dvíhal žalúdok ako zo všetkého ľudského.

„Tak vás pozval,“ zašepkal mi známy ženský hlas do ucha. Otočil som sa a uvidel svoju spoluhráčku – ženu s dlhými nohami a tmavými vlasmi. Krúžila okolo mňa ako levica pripravená vziať si svoju korisť a mne sa zdalo, že je vo svojom živle.

„Zrejme sme sa zabudli predstaviť. Volám sa Edward Masen,“ podal som jej ruku.

„Anne Hughesová. Som sesternica našej malej oslávenkyne. Pri stole ste boli taký dobrý, že som vás jednoducho musela dostať na túto párty. A tá kráľovská postupka,“ predstierala omdlievanie a následne sa so smiechom naklonila ku mne. „Viete o tom, že naposledy tu mal takého karty v roku 1980 údajný mafián, ktorého hneď po opustení kasína zastrelili? Vyhral vtedy viac ako milión dolárov a hovorí sa, že Royal flush je odvtedy prekliaty. Ale vyzerá to, že vy ste túto kliatbu dokázal zvrátiť, pán Masen.“ Koketne si prešla jazykom po úsmeve. Mal som chuť sa jej vysmiať, pretože na duchov verili len malé deti, ale Anne ma chcela. Jediná vec, ktorá jej bránila odviezť ma niekam do kúta, bol môj nízky vek, na ktorý som aj v dokonalom čiernom obleku vyzeral.

„Asi to nebolo spravodlivé, keď som vás takto negalantne pripravil o posledný dolár, mám pravdu?“ zmenil som tému. Anne zaklipkala očami a po dlhej chvíli sa nevinne usmiala.

„Áno, to sa dámam nerobí. Ale čo už. Hra je hra,“ mykla plecami a ledabolo mi položila svoju horúcu dlaň na hruď.

Zohol som sa k jej uchu a zašepkal: „A chceli by ste si so mnou zahrať ešte jednu hru? No musím vás varovať, dostane sa vám až pod kožu.“ Natiahol som ruku okolo jej pásu, prešiel jej po ladných krivkách, zdvihol som lem šiat a zastavil sa tesne pri jej lone. Prudko dýchala. Vzrušil som ju do takej krajnosti, až ju to bolelo a musela ma mať. Ja sám som sa ani poriadne nesnažil. Anne nebola veľmi príťažlivá, bola ako všetky iné ženy, ktoré som doteraz väčšinou odmietal. Ale na druhú stranu mala v sebe niečo, nejakú silu vôle, ktorá mi dvíhala mužnosť do pozoru.

„Poznám jedno miesto. Poďte.“ Vzala ma za ruku a zaviedla do zlatistej chodbičky. Boli tam dvere, ktoré viedli cez ďalší rad chodieb a k tmavému schodisku. Anne bežala dole čo jej sily stačili a opätky dovoľovali, a mňa ťahala za sebou. Zastavili sme sa až pod kasínom v dlhej a tmavej chodbe s radom veľkých rúr. Nebolo to práve najčistejšie miesto, hemžilo sa to tu krysami a prachom, ale keď to nevadilo jej, ja som nenamietal. Miloval som sa totižto už aj na horších miestach.

„Tu nás nikto nebude rušiť,“ zanôtila a stiahla ma k sebe. Zjavne s tým mala bohaté skúsenosti a to ma trochu podráždilo. Nechcel som byť len jedným z mnohých.

„Dobre, tak sa otoč,“ prikázal som jej. Cez šero som videl jej prekvapenú tvár. Mysľou jej prebehol strach.

„Nepočula si, otoč sa, Anne,“ vyzval som ju dôraznejšie, ale ona akoby ma nevnímala. Tak som jej pomohol a otočil ju k sebe chrbtom. Chcela zažiť rozkoš a ja som jej ju chcel dopriať. Odviazal som si kravatu z krku a stiahol zo seba sako. Vrchné gombíky na košeli som si uvoľnil a vytiahol rukávy k lakťom. Potom som ju vzal za boky a pobozkal na krk. 

„Čo teraz, Edward?“ opýtala sa ma zvedavo ako nedočkavé dieťa. Oprela sa o hlavou o moje rameno a zadoček natlačila do môjho lona. Zavrtela sa. Chcela, aby som bol už čo najskôr v nej, ale skúsenosti ma naučili, že vyvrcholenie je o to väčšie o čo viac vydráždite svoju chuť.

„Nehýb sa,“ odvetil som jej a začal ju bozkávať po krku a brade. Ruky som presúval po jej bokoch stále nižšie, až ku stehnám. Pomaly, mučivou rýchlosťou som prešiel na ich vnútornú stranu a ona sa zavrtela. Ruky jej vystrelili k mojim a prikryli ich.

„Chceš ma trápiť?“ opýtala sa pološeptom. Pousmial som sa na jej pokožke.

„Ešte som ani nezačal, bejby.“ Vykrútila krk a ja som ju po prvýkrát pobozkal na ústa. Mala veľké pery, s ktorými som sa maznal, olizoval ich a hryzkal. Rukami som sa dostal k jej lonu a pod jej tangáče. Bola pripravená na sex. Vzal som jednu jej ruku a vošiel jej medzi stehná. Stratila rovnováhu a nebyť mojej hrudi, Anne by skončila na zemi. Hral som sa s ňou, ako sa hrá mačka s myšou, dráždil som jej vrcholček a zasunul do nej prostredníček. Už ťažko dýchala a jej srdce bežalo o preteky. Pozvoľna som do nej vsúval a znovu vysúval prst, pridal ďalší a ona bola blízko vrcholu. Zaryla nechty do mojej ruky z celej sily, ale mne to nemohlo ublížiť – mal som „hrošiu kožu“. Vtedy som z nej prsty vysunul a prehol ju do úklonu. V jedinom pohybe som z ne strhol šaty a odhodil ich ďaleko do kúta a v tom ďalšom som jej roztiahol nohy a ponoril sa do nej až po koreň penisu.

Vykríkla – bolesťou a rozkošou. Drevená bedňa, o ktorú som ju oprel, zapraskala a ona sa do nej zaprela. Chcela sa postaviť, odtiahnuť sa odo mňa, no ja som ju pridržal dole. Potom som si omotal prameň jej vlasov okolo prstov a zodvihol jej hlavu. Vykríkla, aj keď som ju veľmi neťahal.

„Prečo mi to robíš?“ zavrešťala. S úsmevom som pokrútil hlavou a silnejšie sa na ňu natlačil.

„Pretože si to chcela, Anne. Zjavne nie som tvojím prvým na tomto mieste, ale môžem ťa uistiť, že takú rozkoš ti predo mnou ani po mne už nikto nespôsobí.“ Zamrnčala. Vysunul som sa z nej a znovu vsunul a jej neustrážený ston hovoril za všetko. Prosila o zmilovanie, prosila o vyvrcholenie a ja som sa hýbal stále rovnako pomaly. Až kým som aj ja nepocítil v slabinách prichádzajúcu potrebu, moje boky sa vtedy hnali ako o závod. Voľnou rukou som prechádzal po jej tele – brušku, bokoch a prsiach. Jemne som ich stláčal a hladil, dráždil ju. Trvalo to niekoľko minút, keď praskanie škatule úplne zaniklo v jej stonoch a obaja sme vybuchli do extázy. Zrútil som sa na ňu a ťažko oddychoval. Anne bola úplne vyčerpaná.

„Páni,“ šepla vláčne po chvíľke.

„Áno,“ odvetil som jej a zodvihol sa. Vytiahol som si nohavice a obliekol si späť smoking.

„Počkaj, pomôž mi sa obliecť.“ Stále zadychčane sa postavila a hľadala svoje šaty. Zdvihol som ich zo zeme a hodil jej ich do náruče. „Neblázni, toto si nemôžem obliecť,“ krútila hlavou nad roztrhanou handrou.

„To už nie je môj problém, bejby. Ale bola si dobrá,“ pokrčil som ramenami a capol ju po zadku. Spolu s tým som odišiel sprevádzaný jej zaskočeným pohľadom.

Prešiel som cez chodbu späť ku schodom, ale v tom som si všimol výťah a tak som sa vydal tým smerom. Stlačil som gombík a počúval, ako sa výťah pomaly približuje. Zatiaľ som si viazal kravatu späť na krk a upravil si oblek. Rukou som si prehrabol vlasy.

Výťah zastavil a dvere sa otvorili. Nastúpil som a stlačil Prízemie.

„Počkajte,“ skríkol ženský hlas z rohu. Mal som pocit, že sa mi to zdá, ale do výťahu o pár sekúnd naozaj pribehlo dievča s čudesnou svetlo-červenou parochňou. Z jej tváre som zachytil len špičku nosa, keď sa otočila a postavila vedľa mňa. Lenže to, čo nasledovalo ďalej, ma úplne odzbrojilo. Bola to jej sladká vôňa, ktorá sa mi vryla do každej bunky tela. Ešte nikdy som nič krajšie a nič bolestivejšie necítil a ešte nikdy som sa nemusel tak veľmi ovládať. Pozrel som sa na to dievča zahalené v tenkom pláštiku, v čiernych minišatách s veľkým výstrihom a s podväzkovými pančuchami. Vyzerala ako šľapka pre boháčov a to bola jediná myšlienka, ktorá ma napadla, keď som uvidel jej profil. Mrkla a po lícach sa jej skotúľala slza. Dych sa jej trhal, aj keď nerevala nahlas, a srdce jej bilo v záchvevoch.

Ako v starom filme som vytiahol vreckovku z vonkajšieho vrecka saka a podal jej ju. „Prosím.“

Dievča sa na mňa otočilo a ja som zistil, že to nie je dievča, ale veľmi mladá žena. Alebo aspoň v to som dúfal, pretože môj úd už bol zase v pozore a jediné, na čo som v tom okamihu dokázal myslieť bolo, ako ju opriem o stenu výťahu a vášnivo pomilujem.

Premerala si ma od hlavy po päty a po lícach sa jej stiekli ďalšie slzy. To vo mne spôsobilo nával doposiaľ nepoznanej bolesti. Mal som potrebu natiahnuť sa po tú škaredú slzu, ktorá sa jej drala pomedzi póry k ústam a zotrieť ju palcom. Ani som si to neuvedomil, až keď som sa dotkol tej krehkej pokožky jej bielej tváre. Odsotila mi ruku a uskočila dozadu, no moja misia bola úspešná – slza zmizla.

„Čo to robíte?“ oborila sa na mňa. Na pár sekúnd ma ochromila.

„Len som sa snažil zastaviť prívalovú vlnu vašich sĺz, miláčik.“ Dôverný tón môjho hlasu ju voviedol do pomykova. Zaklipkala viečkami, pričom sa jej oči rozjasnili a ukázali dve čokoládové studničky. Zo sĺz sa jej roztiekla riasenka a na tvári mala čierne šmuhy, ale aj tak bola stále veľmi príťažlivá. „Ponúkol som vám vreckovku, tu máte,“ znovu som zodvihol ruku. Nedôverčivo sa na mňa pozrela a potom na vreckovku, ale natiahla sa po ňu. Pritom odhalila svoj tenký pláštik a mne sa okamžite znovu naplo celé telo. Až teraz som si všimol, že tie šaty má až nezákonne krátke a priliehavé. Pod nimi nemala vôbec nič.

„Ďakujem,“ šepla. Utrela si tvár a ja som ju zatiaľ sledoval. Zvažoval som svoje možnosti. Nikdy som sa neutiekal k znásilneniu, za čo som bol na seba hrdý, ale táto malá mačička by zrejme nesúhlasila s jednou rýchlovkou.

„Čo je, mám niečo na tvári?“ opýtala sa sarkasticky.

„Len tie najkrajšie pery, aké som kedy videl a chcel ochutnať,“ priznal som. Zasmiala sa.

„Nebuďte smiešny. Naozaj vám na toto ženy letia?“

„Väčšinou sa nemusím ani snažiť,“ vypustil som skôr, než som si dokázal zahryznúť do jazyka.

Žena si ma prezrela a s úškrnom odvetila: „Chápem.“

Zamračil som sa. Čo chápala? Chcel som sa dostať do jej mysli, ale nič som nepočul. Akoby na tom mieste, kde stála, nebol vôbec nikto - žiadny mysliaci človek. Ale bola tam. Predsa som ju videl pred sebou, počul tlkot jej srdca a vnímal vzrušenie, ktoré sa mi hrnulo z rozkroku do celého tela pri pohľade na ňu.

„Čo chápete, zlatko?“ opýtal som sa, skrývajúc podráždenie.

„Nie som žiadne vaše zlatko, ale chápem, ak si kvôli svojej peknej tváričke myslíte, že si môžete dovoliť všetko. Hm, lenže, to neplatí na všetky ženy v Las Vegas. A teraz ma ospravedlňte.“

Hodila po mne vreckovku a dvere výťahu sa otvorili. Dlhé nohy na vysokých opätkoch pohojdávali jej telo zo strany na stranu pomedzi ľudí a vytvárali dokonalú melódiu. V iný čas by mi lahodila v ušiach a tento pohľad by som si vychutnával, ale teraz som sa cítil podvedený. Ako je možné, že existuje žena, ktorej nedokážem čítať myšlienky a zároveň uráža moje ego? Vyzerala tak jemne, ale nakoniec sa z nej vykľula pekná diablica. Malá ľudská mrška.

Vyrazil som z výťahu za ňou a strhol ju k sebe. Vyrazil som jej tým dych a sebe tiež, keď jej telo skončilo tesne nalepené na mojom. Aj napriek hrubému obleku som cítil jej vztýčené bradavky a horúce lono. Stála tesne vedľa mňa a predsa tak ďaleko, že jedine naše nahé telá by sa mi zdali byť dostatočne blízko. Ruku som nepatrne posunul po saténovom pláštiku na jej zadoček a okúsil jeho pevnosť.

Spomedzi pier jej unikol vzdych. Privrela oči a na pár sekúnd sa jej telo ocitlo odkázané na moju silu. Využil som príležitosť a nahol sa k jej ušku. „Myslím, že by sme si viac rozumeli v posteli, zlatíčko,“

To ju prebralo. Otvorila oči a nahla sa ku mne. Jej mäkko tvarované pery potiahnuté slabým rúžom boli odo mňa len na pár centimetrov. Stačilo sa skloniť a zistil by som ako chutí. Voňala tak sladko, že mi to vlievalo jed do úst a spaľovalo hrdlo. Čo ďalšie teda mohol spustiť jeden bozk?

Zaprela sa do mojej hrude. Jej ruky boli teplejšie než všetko, čo som doposiaľ okúsil. Prechádzala s nimi po mojom hrudníku a vo mne to vrelo. Pevnejšie som ju zovrel a zohol sa k jej perám.

„Pôjdem s vami do postele,“ zašepkala mi do pier a ho mne to spôsobilo ohňostroj radosti, kým nedodala: „ale až keď naprší a uschne na najvyprahlejšej púšti, pane.“ Skamenel som. Jej tón zrazil moje ego z nôh. Dievča sa vymotalo z môjho objatia a s úsmevom sa otočilo na odchod. Sledoval som znovu ten obraz jej pohybujúcich sa bokov a cítil sa ako totálny začiatočník. Pritlačil som si ruku na srdce, kde sa ma dotýkala a nemohol som uveriť tomu, že som sa nechal tak uniesť. Ale vtedy mi zamrelo po druhýkrát. Načiahol som do vnútorného vrecka saka a zistil, že nemám peňaženku.

„Kurva. Tá malá mrcha,“ zanadával som a vybehol jej smerom z kasína. Ale videl som len jej vzďaľujúcu sa tvár cez sklo taxíka. Dočerta. Kvôli svojej ľahkovážnosti som práve prišiel o všetky svoje doklady. Aj napriek vážnosti, som sa na okamih pousmial. Práve som dostal lekciu od obyčajného človeka – a k tomu všetkému to bola žena.


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Moje dieťa nedostaneš! - Prológ + 1. kapitola:

 1 2   Další »
20. Eduard
18.11.2013 [14:31]

Ahoj Eduart. Emoticon

19. ria
10.11.2013 [14:24]

riaSkvelá poviedka, nedokázala som od nej odtrhnúť oči. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.11.2013 [19:51]

Mispool Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon šup šup další! Potřebuju rozesmát, a tahle povídka funguje :3

17. Pegi
04.11.2013 [22:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16. Moon
04.11.2013 [22:30]

Úplně to vidím! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15. lil
03.11.2013 [19:54]

krasne!! Emoticon

14. winna
03.11.2013 [14:49]

to mě pohltilo, skvělá povídka

13.
Smazat | Upravit | 02.11.2013 [8:27]

Super. Na tuto poviedku som sa tesila. Len tak dalej.

12.
Smazat | Upravit | 01.11.2013 [23:00]

Super. Na tuto poviedku som sa tesila. Len tak dalej.

01.11.2013 [14:19]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!