Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje dieťa nedostaneš - 2. kapitola

11


Moje dieťa nedostaneš - 2. kapitola„Musíš ju nájsť. Jednoducho musíš!“ kričal som na neho a nedokázal sa upokojiť.

„Je mi ľúto, pán Masen, ale neviem, kde inde hľadať.“ Hovoril pravdu. Jedinou mojou nádejou, ako tú červenovlasú potvoru nájsť, bol policajný register. Lenže ona sa v ňom nenachádzala. Neexistovala najmenšia zmienka o jej alabastrovej pokožke, plných perách ani orieškových očiach. Nedokázal som na ňu zabudnúť...

2. kapitola

Konferenčný stolík narazil do steny a zlámal sa na niekoľko častí. Po ňom nasledoval gauč a televízor. Ale zničená obývačka bola oveľa lepšia ako mŕtvy Erick. Ten stál stále na tom istom mieste pri dverách, ani sa nepohol, aj keď ja som vyvádzal ako zmyslov zbavený.

„Musíš ju nájsť. Jednoducho musíš!“ kričal som na neho a nedokázal sa upokojiť.

„Je mi ľúto, pán Masen, ale neviem, kde inde hľadať.“ Hovoril pravdu. Jedinou mojou nádejou, ako tú červenovlasú potvoru nájsť, bol policajný register. Lenže ona sa v ňom nenachádzala. Neexistovala najmenšia zmienka o jej alabastrovej pokožke, plných perách ani orieškových očiach. Nedokázal som na ňu zabudnúť a to nie len vďaka jej nádhernej vôni sladkých kvetov, ale hlavne kvôli jej kúsku, ktorý predviedla. Ukradnúť mi peňaženku, to sa jej naozaj podarilo. Pretože len taký idiot ako ja v nej musí nosiť všetky doklady – všetky falošné občianky, vodičáky a kreditky vystavované každý druhý rok stále na iné meno a iný rok narodenia. Kvôli mojim obchodom som to potreboval. Ľudia bývali často veľmi naštvaní, keď im kšefty nevyšli a veľakrát sa svoju vinu snažili hodiť na hlavu iného. Áno, bol som upír, ktorý dokázal zabiť behom sekundy. Ale nechcel som publicitu ani žiadne súdne naťahovačky.

„Tu máš,“ podal som Erickovi útržok papiera. Ten prekvapene zahvízdal. Bola na ňom kresba jej tváre taká dokonalá, až vyzerala živá. Po celej miestnosti sa ich váľala stovka. „Vezmi to, vezmi ich všetky a rozmiesti po meste. Vypíš tam odmenu päťtisíc dolárov tomu, kto ju zazrie a privedie.“

„A nebude to ako lov na zajaca, pane?“ opýtal sa skepticky.

„Nie, na zajaca určite nie. Skôr na divokú potvoru,“ šepol som viac pre seba než pre neho.

„Ako rozkážete, pán Masen.“ Erick krátko kývol hlavou a s pochybnými myšlienkami išiel splniť môj rozkaz. Bola to moja posledná a jediná šanca ako ju nájsť. Inak budem musieť žiť v strachu pred odhalením a už len z tej predstavy sa mi nepríjemne zovierali svaly.

„Čo to dopekla...“ vypískol Claud prekvapene. Práve vošiel cez rozbité vchodové dvere do domu. Bol som tak pohrúžený do myšlienok, že som si ani nevšimol, kedy pred domom zaparkoval červeného mustanga. „Edward, ak si chcel ničiť a rozbíjať, mal si ma zavolať. Vieš predsa, že ja to milujem.“

Úsmev na tvári mal od ucha k uchu a ruky rozpažené, ako ku mne kráčal a nemohol sa vynadívať. Pre neho to bol raj. Pre mňa nepríjemnosti.

„Nebolo to úmyselné. Len som sa potreboval odventilovať. Čo tu robíš, Claud? Myslel som, že celý deň stráviš s malou Hugheskou. Nebodaj ťa už omrzela?“

„Tá? Neblázni, kamoš. Ja nie som ty. Tak dobre, som, ale ženy mi zväčša vydržia aj dve noci. A ver, že by som s tou diablicou bol rád, ale máme nejaké povinnosti, zabudol si?“

Diablica. Musel som sa pousmiať nad tým slovom. Nie, kamoš, ty nemáš ani potuchy, ako skutočná diablica vyzerá. A čo sa týka tej práce... „Jasné, že som nezabudol. Poďme.“ Na nič iné som nečakal. Potreboval som si prevetrať myšlienky, na chvíľu sa upokojiť a zabudnúť na jej tvár a venovať sa niečomu inému bol ten najlepší spôsob.

Z garáže som vytiahol americkú klasiku – čierneho Chryslera a vyšiel na prašnú cestu cez záhrady a kovovú bránu. Na diaľnici Highway 95, som ešte viac dupol na plyn, až bolo okolo počuť už len hvízdanie vetra.

„Nechcem ti do toho zasahovať, ale vieš vôbec, kam ideme?“ opýtal sa Claud.

Pozrel som na neho – bola to dobrá otázka, pretože som nemal ani poňatia. Stlačením jedného gombíka sa vytiahla GPS-ka a ja som tam naťukal názov nášho cieľu. Prístroj začal okamžite hľadať najkratšiu cestu.

„Čo sa ti stalo, braček? Kto ťa včera dokázal tak vytočiť?“ nedalo mu.

Zazrel som na neho a vypálil mu pomyslenú dieru medzi oči. Claud zodvihol ruky na znak mieru.

„V pohode, len ma nezabíjaj. Ale ak potrebuješ pomoc so ženami, som tvoj človek.“ Nadvihol som obočie.

„Ty? Dočerta, veď keď sme sa stretli, nevedel si im ani rozopnúť podprsenku. Vraj je ten nový módny výkrik príšerný. Koľko rokov to bolo, čo si mal naposledy nejakú ženu? Myslím, že to boli tri storočia,“ zaspomínal som.

„Dve,“ opravil ma. „A veľmi dobre vieš, že predtým som bol boh medzi ženami. Len som si dal pauzu. Dlhú, dlhú pauzu.“ Odmlčal sa a ja som sa uškrnul. GPS-ka konečne našla správnu cestu a tak som zabočil.

Bar Modrá orchidea sa nedalo prehliadnuť. Majitelia nešetrili na neónových svetlách ani na značkách, ktoré vás k nemu mali priviesť. Aj keď to bola jedna zo starších budov v meste a miesto omietky ju tvorila len tmavá tehla, svetlá ju vynovovali. Zastavil som na druhej strane pri chodníku a pozrel sa na tú „nádheru“.

„Buď sú majitelia totálni blbci, ktorí sa chcú vysmievať pravidlám, alebo mladí nevzdelaní upíri.“

„Tak či onak, musíme sa tam pozrieť,“ povzdychol si Claud a pozrel sa cez začiernené sklá na oblohu. „Nie je to zázrak, že je dnes tak zamračené? Koľko dní u vás takto býva? Dva-tri?“

„Niektoré roky ani raz. Je útrapa skrývať sa vo vnútri, keď svieti slnko, ale tento rok má byť dobrý. Vraj je to kvôli nejakému novému prúdu, ktorý nad Nevadskú púšť prinesie veľa oblakov a zrážok.“ Pohodil som rukou, keď Claud prekvapene zodvihol obočie a vrátili sme sa k práci.

Dvere baru boli zamknuté. Tehlová stena sa týčila až k druhému poschodiu a odtiaľ sa ozývali zvuky. Vymenili sme si pohľady s Claudom a obaja vystúpili. Dvere nemali zvonček, tak sme hlasno zabúchali.

„Haló, otvorte,“ skríkol Claud hromovým hlasom. Pár ľudí na ulici sa po nás obzrelo, ale inak nám nevenovali väčšiu pozornosť. Miestni obyvatelia boli naučení na rozruch a akciu, takže aj keby sa práve v tomto okamihu pokúsime niekoho vysať priamo v strede ulice, tí zbabelci by sa nezastavovali a radšej by sa starali o svoje.

„Už bežím,“ ozval sa výkrik zvnútra a obaja sme počuli ako niekto búcha po schodoch.

Za pár sekúnd nám otvorila dvere malá dievčina s havraními vlasmi. Chvíľu si nás obzerala a potom zhíkla. Muselo jej dôjsť, čo sme zač a rýchlo chcela zabuchnúť dvere, ale ja som jej to nedovolil.

„V pondelok máme zatvorené, páni. Skúste prísť zajtra, áno?“ dušovala sa a z jej hlasu bolo počuť strach.

Panebože, prečo sú tu? Všetci vedia, že máme v pondelok zatvorené, tak načo prišli? Nie, týchto som tu ešte nevidela. Zrejme sa pomýlili, áno, áno.

„Nepomýlili sme sa,“ protirečil som jej myšlienkam a pretlačil sa okolo nej dnu.

Bar mal dve podlažia. Balkón s čiernym ornamentálnym zábradlím viedol za stenu, kde sa začínali schody. Mohli ste sa nimi vydať na parket a k DJ-ovi na pódium či k baru alebo na sedačky, alebo pokračovať ďalej a utiahnuť sa s partnerkou do lóží s kreslami a potrebnou dávkou súkromia vďaka červeným závesom. Steny mali zachovaný svoj pôvodný vzhľad starej tehly a boli doplnené o rôzne lampy, obrazy a baldachýny.

Bol to jeden z tých barov, kde by mali púšťať len prvotriednu spoločnosť. Ale ten zápach tu bol neznesiteľne prenikavý. S citrusovými vôňami alkoholických nápojov vyliatych na zem, sa tu miešal pach liehu s najrôznejšími prípravkami na umývanie. Ale tou najdominantnejšou vôňou bola krv rôznych chutí, ktorú nedokázalo skryť nič. V jednej chvíli som sa cítil ako na ľudskom bitúnku.

„Prišli sme za majiteľom podniku. Vieš, kde je?“ opýtal sa Claud čiernovlásky. Tá rázne pokrútila hlavou, ale začala si žmoliť ruky.

Sakra. Ten upír vedľa mňa dokáže čítať myšlienky. Nie, nesmiem myslieť na to, kde je pán. Nesmiem. On mi to zakázal. Ach, Harriet, spamätaj sa.

Skôr, než sa Harriet zahriakla, videl som budovy. Nebolo to nič konkrétne, bol som si však istý, že sa nachádzajú vo Vegas.

„Nie,“ povedala urýchlene. „Neviem, kde je pán. Tu nie je a ani vy by ste tu nemali byť. Prosím, odíďte, než budem mať problémy.“ Jej myseľ naplnil strach, čo by s ňou urobil jej takzvaný pán, ak by sa dozvedel o našej návšteve. Myslela na bitku a na krutú smrť, ale nie na jeho tvár.

„Vieš nám teda pomôcť ty? Vieš, čo sa tu po nociach deje?“ nedal sa Claud odbiť tak rýchlo.

„Nie, ja nič neviem. Pracujem tu len ako upratovačka.“

Zamračil som sa. „Upratovačka, ktorá býva nad barom? Tak to som ešte nevidel.“

„No a čo!“ zaprotestovala. Skrížila si ruky na prsiach a zahryzla si do pery. Pritom sa obzerala, len aby sa mi nemusela dívať do očí.

„Ani pri upratovaní si si nič podozrivé nevšimla? Čo ja viem, napríklad krv.“

Harrietin pohľad sa stretol s mojím a na pár sekúnd ani nemrkla. Potom rázne pokrútila hlavou, no obom nám bolo jasné, že klame.

„Každé ráno k vám chodí špeciálny čistič, ktorý vydrhne všetky stopy krvi na poťahoch v lóžach. Mám pravdu?“ spýtal som sa, aj keď som to vedel – jej myšlienky hovorili jasne. „Vieš, odkiaľ je tá krv?“

Dievča sa zarazilo. „Nie. Prosím, nechajte ma. Ja nič neviem.“

„To sme už počuli,“ zašvitoril Claud a kývol hlavou smerom ku mne. Jej nepriame odpovede už unavovali aj mňa a prikladali len ďalšie uhlie do môjho hnevu zo včerajška. Vykročil som k nej a ona ustupovala. Za okamih však narazila do steny a ja som ju mal. Vzal som ju za hrdlo a upriamil na ňu svoj pohľad. Bola plne v mojej moci.

„A teraz mi ukážeš, kto je tvoj šéf a kde ho nájdeme, rozumieš? Inak urobím niečo, čo sa ti nebude páčiť.“

„Ja...“ zakoktala sa. Jej myseľ sa naplnila odpoveďami a ja som už o chvíľu mal obraz.

Harriet však nemyslela na svojho takzvaného pána. Myslela na podozrivú vec, ktorú si všimla dnes nadránom. Tvrdo spala, keď ju prebudil klaxón auta. Cez okno vo svojej izbe videla partičku chlapov, ktorým síce nevidela do tváre, zato videla celkom jasne, čo robia. Pristavili dodávku pri zadnom vchode a začali nakladať podlhovasté vracia. Každý z chlapov odniesol po dve a potom obaja nasadli a odišli. Mala pocit, že je jej to nejaké povedomé, ale nedokázala si spomenúť, čo jej to pripomína. Vtedy ju niekto oslovil menom a ona sa otočila. Ďalej bola čierňava, akoby už nič nenasledovalo, ale ten ostrý hlas sa mi vryl hlboko do pamäti.

„Nie som si istý, nikdy predtým som to nezažil, ale myslím, že Harriet nejaký upír vymazal pamäť,“ oznámil som Claudovi a uvoľnil to dievča zo svojej moci. Podlomili sa jej kolená a zošuchla sa po stene k zemi ťažko vydychujúc.

„To znamená, že nemáme nič,“ zachripel Claud.

„Máme dodávku. Odišla dnes ráno a tuším odchádza odtiaľto každé ráno, skoro za svitania. Tí muži do nej nakladali nejaké vrecia a asi v nich boli mŕtvoly,“ vyjadril som svoje podozrenie. Claud sa zamračil.

„Máš nejaký nápad?“ opýtal sa ma. Jedna jeho časť dúfala, že aspoň toto vyšetrovanie prebehne hladko – nájde vraha alebo skupinu vrahov, predvedie ich pred Ara a užije si dovolenku, ale práve tu si uvedomil, že nič nepôjde podľa plánu.

„Vrátime sa zajtra skoro ráno. Ak som sa nemýlil, tak tá dodávka naozaj príde a presvedčíme sa, čo je v tých vreciach. Súhlasíš?“

Prikývol. Obaja sme venovali ešte jeden pohľad Harriet, ktorá nás nevnímala a vyčerpane stále ležala na zemi, a s pocitom, že sme sa v podstate nič nedozvedeli, sme sa vrátili do auta. Pred vilou som zastavili so šmykom. Žlté porsche pred nami znamenalo jediné – Tanyu.

„Priprav sa na búrku, braček,“ varoval som Clauda, keď sme vošli do domu. Tá hysterka na nás čakala v obývačke v jednom z kresiel, ktoré unikli môjmu hnevu. Ruky mala prekrížené cez prsia, jednu nohu prehodenú cez druhú a peknú tvár jej ničil ten najhrozivejší výraz, aký som kedy videl. Pri pohľade na nás dvoch sa ešte znásobil a ani sme nestačili mrknúť a už bola na nohách.

„Čo to má znamenať, Edward?! Prídem domov a nájdem tu obývačku v stave, akoby sa po nej prehnalo tornádo. Čo ste vy dvaja idioti včera vyvádzali? A pokiaľ viem, mal si ho ubytovať v hoteli, nie v mojom dome!“ kričala a na konci toho všetkého si ešte dupla nôžkou. Bola neskutočne komická.

„Claud za ten neporiadok nemôže, to ja, tak prestaň urážať môjho hosťa, miláčik. Miesto svojho hnevu si už dávno mohla zavolať miestnu dizajnérku službu, ktorá nám tento dom zariaďovala a behom hodiny by to dala do poriadku. A za druh, je to môj dom, Tanya, takže si sem môžem pozívať koho len budem chcieť,“ vysvetlil som s úsmevom zatiaľ, čo jej sa už dávno parilo z uší. Zatínala päste a preklínala ma v mysli. Vôbec sa jej nepáčilo, ako som ju pre Claudom zvozil. Vyzerala ako malé dieťa, ktorému upriete novú hračku v obchode. My obaja sme sa však dobre zabávali.

„Nezabúdaj, miláčik,“ začala protiútok, „že som tvoja manželka a čo je tvoje, je aj moje, takže aj tento dom. A ja si neprajem, aby sa tu Claud zdržoval, jasné?! Inak sa s veľmi rada presťahujem späť za tvojou rodinou a srdečne im vysvetlím, aké je naše manželstvo dokonalé.“

Prestrelila. Veľmi. Nebola horšia vec, ktorá jej mohla vypadnúť z úst a ani horšia doba, kedy to mohla povedať. Už od včerajška som mal natrhnuté sebaovládanie a teraz ho Tanya prerušila úplne a mne nič nebránilo naplno ukázať svoju silu.

Prirazil som ju ku stene. Múry na dome boli hrubé, aby odolávali letným horúčavám a udržiavali chlad, ale aj tak povolili. Skončil som s ňou na zemi v kuchyni s rukami okolo jej krku a snáď tým najbesnejším pohľadom, aký sa mi kedy mohol zračiť v očiach. Tanya bola vydesená k smrti a chabo sa bránila. Odtláčala ma, ale bolo to ako hádzať hrach na stenu. Zodvihol som ju jednou rukou do vzduchu zatiaľ, čo metala nohami a druhú ruku som nenávistne vrazil medzi jej prsia. Prasknutie, ako keď vám padne váza na podlahu, sa ozvalo celým domom. Moja ruka sa ocitla v jej vnútri a trhnutím som vytrhol tú smiešnu vec, ktorá kedysi bola ľudským srdcom. Tanya s výkrikom padla na zem.

„Toto bol len začiatok, rozumieš? Pokús sa niekedy povedať mojej rodine o nás a stihne ťa peklo!“ kričal som, až sa základy domu otriasali. Mal som chuť ju zabiť. Teraz hneď. Nedávať je žiadne ultimáta. Ako sa mi vôbec opovážila vyhrážať? Ja nie som jej milenec, s ktorým si môže robiť, čo sa jej zachce. A nikdy ani nebudem.

„Edward, prestaň,“ tíšil ma Claud. Na hrudi som cítil jeho chladnú ruku ako ma ťahá ďalej od zvíjajúcej sa Tanyi. Nebránil som sa a išiel som.

„No tak, upokoj sa. Braček,“ šepkal mi. A ja som sa snažil znovu vychladnúť, chcel som sa začať ovládať, aj keď to išlo len veľmi ťažko. Hlasno som vydýchol a sadol si na schody.

„Pozriem sa ako na tom je, dobre? Ostaň tu.“ Sotva som vnímal jeho hlas. V ušiach mi bubnovalo a celé telo sa mi išlo rozletieť. Mal som v sebe toľko energie, že by som dokázal behom niekoľkých minúť obehnúť celú planétu a to bez jedinej zastávky. Po rokoch sa ma opäť zmocnila túžba vraždiť. Nie pre potravu, ale pre potešenie. Vstal som a nalial si trochu krvi do rozbitého pohára. Musel som sa upokojiť. Môj náhly výbuch mohol mať horšie následky než Tanyino rozpárané telo a tie som si radšej nechcel predstavovať.

„Je trochu otrasená, ale bude v poriadku. Edward, vnímaš ma?“ začul som za chrbtom Claudov hlas a prehltol tú príkru chuť v ústach. Otočil som sa k nemu.

„Dobre,“ bolo všetko, na čo som sa zmohol. Tanya si odo mňa ani nič viac nezaslúžila.

„Mám zavolať Ericka, aby ju odviezol k Natali. Vraj sa zbalí a na pár dní ostane u nej,“ informoval ma, ale ja som na to nič nepovedal. Preto pokračoval: „Keďže dnes už nič nevyriešime, chcel by som sa vrátiť späť do Flaminga. Ale iba ak budeš súhlasiť.“

Spoly pobavene som sa na neho usmial. „Je to tvoja milenka, ak za ňou chceš ísť, choď. Ja ti v tom brániť nebudem.“

Nadvihol obočie a pozrel sa cez dieru v stene na Tanyu. Stále ležala na zemi. „Môžem ťa tu nechať osamote?“ spýtal sa nedôverčivo. Ešte viac sa mi prehĺbil úsmev.

„Už som vychladol, naozaj. Aj tak potrebujem pracovať a keď už budem na poschodí, môžem zavolať aj Erickovi, aby prišiel. Bav sa, kamoš,“ poprial som mu a zdvihol pohár k ústam. Claud ešte chvíľu nerozhodne stál a potom sa rozlúčil. V skutočnosti nemal v pláne vrátiť sa za svojou milenkou tak skoro, ale povedal si, že všetko je lepšie, než byť v blízkosti môjho hnevu. Claud ma už rozzúreného párkrát videl a mohol na vlastnej koži dosvedčiť, že moje rany bolia dlho.

Vzal som fľašu s krvou a išiel som do kuchyne. Tanya stonala, ale nehýbala sa. V mojej prítomnosti nevydala ani hláska a ani ja som jej nemal čo povedať. Položil som fľašu k nej a vrátil sa do obývačky a vybehol na poschodie.

Neklamal som, skutočne ma čakala práca. Veľa práce a keďže už bolo zbytočné, aby som sa v obedňajšej zápche trepal do firmy, rozhodol som sa aspoň niečo urobiť zo svojho pracovného stola doma.

Z potemnenej pracovne som najskôr zavolal Erickovi a objasnil mu niektoré skutočnosti, ktoré v našej domácnosti nastali. Naschvál som sa nepýtal na jeho pokroky s totožnosťou našej neznámej – za prvé bola dole Tanya a tá mrcha bola schopná využiť všetko proti mne, a za druhé som sa nechcel rozptyľovať. Erick povedal, že príde čo najskôr a ja som sa vrhol na prácu.

 

Bola krásna a mala ten najpevnejší zadoček, aký sa mi kedy dostal do rúk. Alebo sa mi to iba zdalo? Kvôli nej som nevedel, čo je realita a čo skutočnosť. Keď som sa po práci neskoro večer na pár minút zasnil, moje prvé stretnutie s ňou ma úplne pohltilo. Opäť som cítil, jej horúce telo prilepené na mojom. Videl som, ako sa na jej oblých ňadrách týčia bradavky. A jej odvážny pohľad, ktorým vo mne dokázala rozprúdiť energiu. To všetko ma vzrušovalo a privádzalo do šialenstva. Ak by som mal tušenie, čo tá potvorka predvedie, nikdy by som to nenechal zájsť tak ďaleko. Zastavil by som výťah a tam si ju zobral. Pomaly a mučivo. Rozpálil by som celé jej telo, až by prosila ako Anne a mnohé pred ňou. A potom by som jej nedovolil vyvrcholiť. Bola by to tá najlepšia pomsta, akú kedy kto zosnoval. Za všetko, čím som si práve kvôli nej prechádzal, by si to skutočne zaslúžila.

Niekto mi zaklopal na dvere a tým prerušil moje snívanie. Neznámy nečakal na moju pozvánku, rovno vstúpil. Bol to Erick a ja som okamžite spozornel.

„Máš niečo? Našiel ju niekto, priviedol ju sem?“ chrlil som otázky. Na tvári mal úsmev, aj keď pokrútil hlavou. Vedel som však, že sa mu niečo predsa len podarilo zistiť o našej krásnej neznámej.

„Nie, pane. Nikto sa neozval, ale mám niečo lepšie.“ Pristúpil k stolu a zdvihol ruku. Až teraz som si všimol, že drží hnedý balíček, len o kúsok väčší než dlaň. Už bol otvorený. Bola v ňom stará škatuľka v zašednutej modrej. Zvedavo som si ju zobral a pomaly otvoril veko. Prepadol ma šok a na pár minút som sa nedokázal pohnúť. Tupo som zízal na svoju hnedú peňaženku. Tá malá potvora – napadlo ma len. Náhlivo som ju vybral a skontroloval všetky prekážky. Bál som sa, že tam niečo bude chýbať, jeden z mojich preukazov, ale nič také sa nestalo. V peňaženke bolo všetko, až na tých šesť tisíc dolárov, ktoré mi tam ostali. Miesto nich som tam našiel kúsok papierika vytrhnutého zo zošita. Stálo na ňom jediné slovo: Ďakujem. 

Nič viac ani nič menej. A predsa ma to jednoduché slovíčko dokázalo rozosmiať. „Spomeň čerta a...“ zaburácal som hlasno smiechom. Ten odkaz len dokazoval jej bezočivosť. Ale ja som sa už viac nedokázal hnevať. Z pocitu úľavy som sa musel smiať nad jej šikovnosťou. Zaslúžila by si prehnúť cez koleno a vyplieskať po tom pevnom holom zadočku, ale aj medailu za odvahu.

Uložil som papierik na čestné miesto vedľa fotky svojej rodiny. Nebol som sentimentálny, aj keď teraz som sám sebe tak pripadal, pretože sa mi priečilo ho pokrčiť a zahodiť. Nie, musel som ho mať na očiach, aby mi pripomínal to prešibané, no čestné dievča. Veď kto by v dnešnej dobe už len balil nepotrebné doklady do balíčka a posielal ich nazad majiteľovi, ak len nie zlodej so svedomím?

S úsmevom som skrčil obal na škatuľke a všimol si miesto odoslania. Stálo tam:

US Post Office,

201 North Las Vegas Boulevard # 100

Niečo mi pri tom napadlo. „Erick, dalo by sa pomocou pošty, z ktorej balíček odišiel, nájsť odosielateľa?“

Erick sa zamyslel. „Teoreticky je to možné. Ak majú úradníci kamery alebo si vedú záznamy, čo by mali, mohli by sme ju nájsť, pane. Lenže o takejto hodine už budú mať dávno zatvorené.“ Poklepal si po hodinkách, aby mi ukázal, že je už niečo po desiatej.

„Tak zajtra, skoro ráno. Buď tu už o siedmej. Alebo radšej o šiestej.“ Nevedel som sa dočkať. Pri predstave, že existuje šanca, ako sa s tou potvorou znovu stretnem, mi vstávali chĺpky na rukách od vzrušenia.

„Pošta sa otvára až o deviatej, pán Masen,“ pokrútil hlavou Erick.

„Tak príď o ôsmej,“ odvetil som namrzene. Erick prikývol a otočil sa na odchod, ale pri dverách zastavil.

„Pane, ale bol to od nej pekný kúsok, však?“ Nadvihol som obočie. Jeho myšlienky boli zastrené, no ja som vedel, že tou poznámkou mieri niekam inam. Erick sa zavrtel. „Teda, myslím, že by ste ju nemali zabíjať.“

„Ako si prišiel na to, že ju chcem zabiť?“ opýtal som sa prekvapene.

„Ste predsa upír. Živíte sa krvou. Len som myslel, že keď ju tak veľmi chcete nájsť a čo ste o nej hovorili – ako veľmi vás lákala svojou vôňou... No, mal som pocit, že aj to je dôvod, prečo sa ju snažíte vypátrať. A ja si myslím, že je fajn, ak sa vám aspoň niekto postaví, nemyslíte?“

Zamračil som sa. „Po roku sa dozviem, že máš zo mňa strach?“

„Tak som to nemyslel, pane. Ale, nechajte to. Dobrú noc.“ S týmito slovami Erick odišiel a ja som ešte v jeho myšlienkach počul, ako sám seba karhá, že mi nemal nič hovoriť.

V podstate mal pravdu – páčilo sa mi, ako mi to dievča odporovalo. Bolo prvé za mnohé desaťročia. Vzrušovalo ma to a dráždilo. Ale zabiť ju? Nad tým som neuvažoval. Skôr by som ju chcel spoznať, dostať sa jej až pod kožu a odhaliť každú skrytú myšlienku. Prial som si poznať ju, ako pozná ona samu seba. A potom sa uvidí, čo ďalej.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Moje dieťa nedostaneš - 2. kapitola:

 1 2   Další »
16. kate
02.01.2014 [21:00]

Bude pokračování?
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15. simona
13.12.2013 [18:54]

kedy bude pokračko ?bude

14. zuzika
25.11.2013 [21:29]

Kedy bude ďalšia??????

13. candy
16.11.2013 [18:07]

Naprosto uzasny tesim se na pokracovani doufam ze bude brzy a jeste je uplne senzacni jak jsou kapitolky dlouhy Emoticon Emoticon

12. cechovicovam
11.11.2013 [21:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. ria
10.11.2013 [19:43]

riaÚžasná, táto bola lepšia než tá prvá. Chcem ďalšiu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. lil
10.11.2013 [13:51]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. E.C.M.
08.11.2013 [19:21]

Jop super! Není náhodou Bella tá 13?! Emoticon

8. Pegi
07.11.2013 [19:55]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. marcela
07.11.2013 [7:14]

Páni, je to naprosto dokonalý. Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!