Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj verný vlk - 5.kapitola

03.03.2010 (17:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1364×

5. kapitola - Bez neho, s ním...

Ja môžem okašľať celého Jacka! Hromžila som si v duchu, keď som práve prišla domov. Konečne som sa ho zbavila, tak čo jančím?! Doma boli pravdaže zase všetci... super... Rýchlo som sa vyhla otcovi, stroho ich pozdravila, zhodila tašku a zakričala na všetkých, že idem na lov. Nečakala som na odpovede a okamžite sa rozbehla do lesa. Pravda bola, že som absolútne nemala náladu, zostávať doma a nechávať otca, nech sa mi prehrabuje v hlave.

Došla som až k útesom na pláži La Push. Od vtedy, čo je Jack stále u nás, môžeme aj my behať po La Push a ja som to tu väčšinou a často využívala. Sadla som si na kraj útesu a len tak rozjímala okolo. Nie je to fér... ja sa ho konečne zbavím a teraz čo? Nebodaj budem za ním plakať? Som už snáď vadná? Zacítila som slzy, ktoré sa pomaly plazili po mojej tvári, ale popravde, bolo mi to jedno... Nechápala som svoje pocity, ani to čo sa so mnou dialo... Som hlúpa... ja ho nechcem! Nechcem, nechcem a nechcem!

„Ahoj.“

Prudko som sebou trhla a už som skoro zletela z útesu, nebyť človeka, ktorý ma zachytil. Otočila som sa na osobu, ktorá ma vytiahla za ruky späť na útes. Tak, to asi nebude človek...

„Ahoj... ehm, Embry?“

Nebola som si istá jeho menom, je to kamarát Jacka. Len sa krásne usmial.

„Áno... a ty si istotne Nessie, Jacob stále o tebe hovorí, no vlastne teraz skôr o Nikki.“

Ešte väčšmi sa usmial, ale skôr tak kyslo. Posadila som sa späť na útes a poklepala na miesto pri sebe. Ihneď pochopil a sadol si pri mňa. Po chvíli, mi položil otázku, ktorá ma naozaj rozosmiala.

„Nesmrdím ti?“

„Nie, určite nie viac, ako Jack.“

Zasmiala som sa a spoločne so mnou aj Embry. Práve v tejto chvíli som zabúdala na Jacka a začal sa zábavný labyrint otázok a odpovedí.

„Tebe... tebe ešte bije srdce?“

Opýtal sa opatrne po chvíli, čo sme rozjímali nad morom.

„Čo myslíš?“

Zaškľabila som sa a vzala jeho ruku do svojej. Dlaňou som si ju jemne položila nad ľavý prsník. Embry najprv stuhol, ale asi keď ucítil pod dlaňou pulzujúce srdce, zase sa ukľudnil a len sa usmial.

„Ešte bije, to je fajn.“

Znovu sa usmial a stiahol svoju ruku. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a ja som ho potom požiadala o niečo, celkom nečakané.


„Nemohol... nemohol by si sa premeniť? Chcela by som ťa vidieť, ako vlka.“

Zaprosila som.

„Akože sa ti tu mám teraz vyzliecť donaha a premeniť sa?“

Spytoval sa značne nervózne, tým ma úplne rozosmial.

„Nie Embry, to nie... odbehni si a príď sem prosím, ako vlk, chcela by som vidieť, ako vyzeráš, keď si vlk.“

Usmiala som sa u neho a on sa trochu zakuckal a nakoniec plne rozosmial.

„Tak dobre, počkaj chvíľu.“

Rýchlo odbehol preč a ja som sa zatiaľ pozerala na more. Embry vyzerá byť veľmi fajn... skutočne fajn, možno neostanem až tak sama, keď sa na mňa tí, že vraj kamaráti, na mňa vykašľali. Započula som dupot láb a tak som sa otočila. Bol taký krásny. Ten šedý, veľký vlk s milým pohľadom. Pomaly podišiel ku mne a posadil sa. Neviem, čo ma to napadlo, ale vrhla som sa po ňom pevne ho objala, začala hladiť a smiala sa mu pri uchu.

„Si úplne krásny, ako veľký plyšový vlk!“

Pišťala som a Embry sa štekavo zasmial. Sadla som si pri neho a hladila ho po srsti. On stále svoje veľké, tmavohnedé oči upieral priamo do mojich. Bol strašne krásny... Nikdy by som sa ho takto nebála, nevyzeral, ako niektorí vlkolaci... On bol úplne iný... vyzeral, tak milo, proste žiadny zlý vlk, ale vlk ochranár.

„Mohla, mohla by som si na teba sadnúť?“

Nechcela som ho nejako týmto uraziť, ale chcela som to veľmi vyskúšať. Embry kývol a ľahol si. Opatrne som sa posadila a zasmiala sa.

„Nie som ti ťažká?“

Embry zase zavrtel hlavou a zrazu sa zdvihol.

„Embry, nie, nie, nie!“

Rozbehol sa tou neskutočnou rýchlosťou aj so mnou. Najprv som sa vyľakala, nechcela som, aby sa mu niečo stalo. Ale keď už bežal naplno a jemne si vyskakoval, tak vtedy som sa začala smiať už aj ja... Bolo to úplne iné, ako keď bežím ja. Embry krásne voňal. Jemne som si o neho oprela hruď a ruky obmotala okolo jeho krku. Oblizol mi ruku a pokračoval ďalej. Celú dobu som sa smiala. Embry obehol pláž a vrátil sa naspäť. Ľahol si, aby som z neho zišla. Aj som zišla, ale potom sa mu okamžite vrhla zase okolo krku.

„Ďakujem, ďakujem! Bolo to neskutočné, ideš sa premeniť?“

Embry kývol a potom ešte hlavou pohodil ku lesu.

„Dobre choď, ja tu počkám.“

Ešte raz mi oblizol ruku a už aj bol v lese. Postavila som sa z piesku a prešla ku moru. Voda bola studená, teda priam mrazivá... Ale mne to vôbec nevadilo, nebola som o nič teplejšia. Vyzula som si baleríny a vstúpila po kolená do vody. Bolo to niečo úžasné... Zrazu na mňa dopadli kvapôčky vody. Otočila som sa a za mnou už postával taktiež vo vode Embry.

„Hej!“

Vypískla som a tiež ho pofŕkala vodou. Krásne sa zasmial a zopakoval to čo ja. Nakoniec sme sa naháňali po pláži a vzájomne hádzali do vody. Prišiel večer a ja už som bola mokrá, ako myš. Začínalo mi byť trochu zima, predsa, ešte nie som úplný upír.

„Ja, ja už asi pôjdem Embry, je už večer a taktiež mi už začína byť zima.“

Priznala som mu.

„Ness, čo to skôr nepovedala, prepáč, ale ja som si neuvedomil, že keď si len napoly upír, môže ti byť aj zima, poď idem ťa odprevadiť.“

Usmial sa na mňa a svoje teplé paže mi ovinul okolo tela.

„Bože, ty si horúci.“

Šepla som a ešte väčšmi sa pritisla na jeho horúce telo... Bolo to úplne skvelé... Embry mi hovoril trochu o svojej rodine a o všetkom ohľadom vlčstva. Ako sa to stalo, ako boli zmetení a taktiež mi hovoril o boji, ktorý sa konal kvôli mne. Hovoril mi o tom úplne všetko a keď som potom videla jazvu, ktorú mu kvôli mne vlastne, spôsobili, musela som mu byť skutočne vďačná.... Tak veľa bytostí sa za mňa postavilo...

Nakoniec sme už stáli pár metrov pred mojím domom.

„Ehm, prepáč, ale ten pach a celkovo ten pocit...“

„To je v poriadku, neospravedlňuj sa, ja ťa chápem.“

Usmiala som sa na neho a práve teraz nastalo to trápne ticho... sakra....

„Embry... môžem, môžem ťa objať?“

Nervozita sa priam liala z môjho hlasu, ale chcela som mu nejako poďakovať, za tento krásny deň, doteraz som ani nepomyslela na Jacka. Embry sa jemne usmial a sám urobil prvý krok tým, že rozpriahol ruky a jemne ma v nich uväznil.

„Ďakujem Embry, ďakujem, bol to krásny deň.“

„Neďakuj Nessie, aj mne bolo moc fajn, niekedy to môžeme zopakovať.“

„V to dúfam....“

Naozaj som v to dúfala.

„Maj sa krásne.“

Šepol a jemne ma pohladil po tvári.

„Ahoj.“

Zmohla som sa len na túto odpoveď a už sa len dívala ako odchádzal. No a teraz ešte doma vysvetliť, kde som bola celý deň... Povzdychla som si a vyšla ku domu...

Shrnutie:

Mimi79

RoseDublest

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj verný vlk - 5.kapitola: