Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 25. kapitola

12.07.2013 (15:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2637×

25. kapitola

„Edward..."

„Bella,“ oplatil mi rovnako prekvapeným hlasom a miernym pokrútením hlavy. „Potrebuješ niečo? Teda... poď ďalej,“ pokračoval vykoľajene, pričom ustúpil, aby som mohla vojsť. Premýšľala som, či jeho ponuku, vstúpiť do preňho cudzieho bytu, prijať, alebo radšej milo odmietnuť. Vsadila by som však celý svoj majetok na to, že pred panelákom stále postávali tí besní psi s foťákmi, ktorým som na chuť ešte stále neprišla. No ak som mala byť úprimná sama k sebe, netušila som, čo bolo horšie - či oni, alebo Edward. Rozhodne som ani v najskrytejšom, najzapadnutejšom kútiku svojej duše nedúfala, že naňho narazím v Ruthinom byte. Jedna vec bola istá - niečo podstatné mi unikalo. Nesmelo som nakoniec so zamračeným pohľadom vkročila dnu. Vo vzduchu sa niesla vôňa omáčky na špagety, z Jeremyho izby vychádzal zvuk autíčka na diaľkové ovládanie a z obývačky sa niesli hlasy z telky. Podozrivé...

„Čo tu robíš?“ zašomrala som skôr pre seba, no zdalo sa, že Edward nemal problém začuť moje brblanie - takmer by som zabudla na jeho citlivé upírie zmysly. Pri spomienke na to, s kým som sa ocitla v miestnosti, mi stále behal mráz po chrbte. Na takúto skutočnosť si človek nezvykne len tak. 

„Opatrujem Jeremyho,“ odvetil akoby sa nechumelilo a ja som ho v sekunde prebodla neveriackym pohľadom. Obočie sa mu nechápavo stiahlo k sebe, čím na čele vytvorilo malé v. „Ty nevieš, že Ruth šla s Georgeom na ples?“

„Počkaj, to je už dnes?“

„Hej.“ 

Bol fakt, že mi Ruth niečo ohľadom plesu, na ktorý sa tento rok s manželom chystali prvýkrát, spomínala len tak medzi rečou ešte cez víkend minulý týždeň, keď ku mne prišla na kávu a rozprávala, ako si všetko s Georgeom potom,  keď si ju u mňa v sobotu ráno vyzdvihol, vyjasnili. Nejako mi len musel ujsť dátum jeho konania. Ale aj tak mi za nič na svete nešlo do hlavy, prečo malého opatroval Edward. Práve Edward!

„Nemala na Jeremyho dávať pozor Ruthina mama?“ divila som sa.

Edward prikývol. „Mala, ale bohužiaľ včera dostala teplotu a nechcela riskovať, že by to od nej malý chytil, a nakoľko sa Ruth a Georgeovi tým pádom narušili plány a všetci známi, ktorých sa pýtali, či by Jeremyho nepostrážili, už mali zaobstaraný program, súhlasil som...“ Neviem, neviem či by si Ruth svoje rozhodnutie zveriť Jeremyho do Edwardových rúk, keby vedela, kým skutočne je, nerozmyslela.

„Aha,“ bola jediná reakcia, na akú som sa nakoniec zmohla. Medzi nami zavládlo trápne ticho, ktoré nevedel niečím zmysluplným zaplniť ani jeden z nás. Cítila som sa zvláštne; kolená sa mi podivne chveli a v hrdle som pocítila suchoty. Zhlboka som sa nadýchla a ruky si prekrížila na hrudi. Všimla som si, ako si Edward prehrabol vlasy, následne si ruky zastrčil do vreciek na džínsoch, pričom sa začal pohupovať na pätách. V duchu som sa nad jeho gestom označujúcim nervozitu pousmiala.

Nečakala som, že ho ešte niekedy uvidím, nedúfala som, že budem mať príležitosť. A potom, čo sa z jediného trička, ktoré som naňho mala ako pamiatku, jeho vôňa úplne vytratila, uvedomila som si, že nemám už nič viac než spomienky... a novinárske fotky, ktoré som z foťáka stále nedokázala zlikvidovať.

Bolo to akési znamenie, vďaka ktorému som vedela, že toto moje chovanie musí skončiť, že naňho musím zabudnúť a tentokrát skutočne. Navždy, naveky. Pohnúť sa ďalej však bolo ťažšie, než som plánovala a pokusy, pri ktorých som si myslela, že sa môžu stať úspešnými, zhoreli na popol v momente, keď som ho znova uvidela stáť vo dverách, len pár mizerných krokov odo mňa.

Tentoraz nebol žiadnou predstavou či snom, ale realitou a ja som odrazu nevedela, ako sa zachovať. Netušila som, čo bolo správne, rozumné. Jedinou vecou, ktorou som si bola naisto vedomá, bol zmätok, ktorý vo mne vládol. Z istej stránky som sa bála, triasla obavami o svoj život, pretože stále som si bola sakramentsky vedomá, v koho spoločnosti sa nachádzam, ale z tej druhej som vedela, že by mi nedokázal ublížiť, že neklamal v ničom, čo mi v ten večer povedal.

„Ja... asi by som mala ísť,“ zašomrala som po pár sekundách rozhodujúco a už sa aj videla vonku, kde by som mohla racionálne uvažovať. Stočila som sa na päte a rozišla sa ku dverám.

„Nie!“ vyhŕkol Edward a pocítila som, ako sa mi jeho chladné prsty omotali okolo zápästia. Srdce som cítila biť až v krku a s rozšírenými očami som sa na dotyčného, ktorý sa tváril vystrašene, zahľadela. Ihneď nato som pohľadom kmitla na jeho ruku, stále spočívajúcu na mojom zápästí, a mala pocit, že čas ubiehal spomalene a miesto, kde sa ma Edwardova ruka dotýkala, pálilo. Nebolo to však nepríjemné, skôr by som povedala, že ma jeho dotyk prebudil. Zapálil vo mne svetlo, ktoré vyhaslo vo chvíli, keď som ho videla odchádzať s kuframi z môjho domu.

V stotine sekundy ma však pustil a mierne odo mňa odstúpil, ruky si opäť zastrčujúc do vreciek. Vyzeral zahanbene.

„Prepáč,“ zamrmlal, „ja len, že... nezostaneš na večeru?“ pípol a zahľadel sa na mňa spopod viečok svojimi zelenými očami, ktoré mi kedysi videli až do duše. Možno aj v tomto momente by to dokázali, možno ich moc nikdy nezoslabla.

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ vykrúcala som sa.

„Veď o nič nejde, je to len obyčajná večera, potom ťa aj môžem odviesť domov, ak budeš chcieť,“ pokračoval tichým, nesmelým, ale pre mňa odrazu natoľko známym hláskom, ktorý mi v posledných týždňoch napriek tomu, že som sa tomu snažila vzdorovať, chýbal.

„Tak fajn, keď na tom trváš,“ vydýchla som nakoniec a kabelku, ktorá mi na pleci začínala zavadzať, položila na botník. Edward mi venoval jeden z jeho žiarivých úsmevov, ktorý som mu však nestihla oplatiť, pretože keď som sa odhodlala k takému veľkému činu, uvidela som len jeho chrbát smerujúci do kuchyne.

Tak rada by som vedela, na čo v tej chvíli myslel a či bol aj on aspoň spolovice taký nervózny a zároveň rozpoltený ako ja. Automaticky som si rukou vbehla do vlasov - zvyk odkukaný od Edwarda - a zhlboka sa nadýchla, v snahe upokojiť zrýchlený tlkot srdca. Nerozumela som svojmu chovaniu a reakciám - veď sa jednalo iba o chlapa!

Okamžite som sa zachechtala na svojich myšlienkach. Nie, Edward nebol iba obyčajný, ničím výnimočný chlap a ja som to vedela najlepšie. Veď som s ním žila pod jednou strechou, zdieľala rovnakú posteľ... Nenarážala som na to, že bol poloupír, ale na jeho správanie a charizmu. Schopnosť vypočuť si vás hocikedy a hocikde. Zlepšiť vám náladu za všetkých okolností a...

„Teta Bella, teta Bella...“ vyrušil ma zo zamotaných myšlienok Jeremyho natešený hlások. Usmiala som sa na toho malého nezbedníka, ktorý s detskou pištoľou v ruke utekal z izby ku mne.

„Ahoj, Jimmy.“ Pošuchorila som mu blonďavé vlásky a odhrnula ich z čela. Jeremy dostal prezývku Jimmy potom, keď sa ako malý prvýkrát v škôlke predstavil ostatným deťom práve pod týmto menom. Ruth doteraz nechápe, ako sa k tomu dostal, ale pravdepodobne to začul v televízií.

„Čo tu robíš?“ čudoval sa a podozrievavo na mňa mračil.

„Nechceš ma tu?“

Pokrčil ramenami. „Ale chcem, pokiaľ mi sľúbiš, že sa so mnou potom zahráš. Pozri, čo som dostal od tata,“ hrdo sa zaškeril a podal mi svoju pištoľ, v ktorej mal pár zelených a oranžových guľôčok.

„Fíha!“

„Bells, nedáš si niečo piť?“ kríkol na mňa z kuchyne Edward.

„Voda postačí.“

„Ja si prosím limonádu!“ zakričal Jimmy na celý byt, kvôli čomu som sa neubránila smiechu. A nakoľko som sa smiala ja, začal sa smiať aj on. Až na chodbu som počula Edwardovo odfrknutie a tušila, že z Jeremyho priania sa skutočnosť nestane. Chytila som ho za ruku a spoločne sme sa vybrali za Edwardom. Na linke už boli položené dva poháre s minerálkou, z ktorých trčala slamka. Predtým, než nám ich s Jeremym podal, do jedného z nich pridal tri kocky ľadu. Dlane sa mi spotili, keď som si od neho pohár preberala, no podarilo sa mi uhrať to - s nesmelým úsmevom som poďakovala a napila sa.

„Hej! Ujo Edward, ale ja som chcel limonádu,“ zamrnčal Jeremy, nafučane postávajúc v strede kuchyne. Už som len čakala, kedy začne podupkávať nohou. V duchu som sa nad Jimmyho oslovením Ujo Edward zachichotala. Znelo to tak... čudne.

„Vieš koľko vecí by som chcel ja? A tiež ich nemám,“ pokrčil Edward ramenami a naoko smutne si povzdychol. Jeremy vyzeral, že túto situáciu neprežije. „To nie je fér!“

„Máš pravdu, to nie je! Pritom som bol vždy taký dobrý chlapec, že by som si zaslúžil,“ pokračoval Edward vo svojom divadielku, smutne krútiac hlavou. Musela som sa zasmiať a vlastne aj pochváliť Edwarda za to, že sa Jimmymu hneď nepodvolil.

„Neviem, či sa práve nezahrávaš s ohňom,“ vložila som sa do chlapského rozhovoru, „predsa len, vidíš tú zbraň, čo má Jeremy? Na tvojom mieste by som ho neprovokovala,“ s hranou hrôzou som sa chytila za srdce, ale malý smiech som zamaskovať nedokázala. Bolo to zvláštne, ale musela som uznať, že som sa začínala cítiť po dlhej dobe dobre. Už som si ani nepamätala, kedy naposledy som sa schuti zasmiala.

Edward stočil svoj pohľad na mňa, pričom len pokrútil hlavou, odsúvajúc tému ja-ti-tú-limonádu-za-nič-na-svete-nedám nabok, a milo sa na mňa usmial. Jeho úsmev, za ktorým sa skrývalo toľko emócií, ma opäť nenechal chladnou; vyschlo mi v hrdle a srdce mi šlo preraziť hrudný kôš. Odkašľala som si a pozornosť radšej venovala sŕkaniu minerálky. Potrebovala som zmiznúť z miestnosti, pretože Edwardov spaľujúci pohľad som cítila na celom tele. A čo bolo horšie - nevadilo mi to. Hlúpa, bláznivá Bella!

„Idem... do obývačky,“ zamrmlala som potichu a nemotorne sa vyšuchtala z kuchyne. V obývačke na skrinke som si všimla nabíjačku na mobil, čo mi pripomenulo, že aj môj mobil by potreboval dodať energiu. Zapojila som doň Ruthinu baterku a následne zastrčila do zásuvky. Konečne som si mohla skontrolovať či ma nezháňala matka. V okamihu mi zapípali tri neprečítané sms od Ruth, ktoré odoslala ešte poobede.

Prvá, prijatá o 17:19 - Mas 3 pokusy na to zistit kto sa nachadza v mojom byte... Uz vies?

Teraz už viem, Ruth...

Druhá, ktorá prišla o 17:21 - Ok tak ti dam malu napovedu - bol tvoj bodyguard a nemam na mysli Davida...

Vážne?! Pokrútila som hlavou a pousmiala sa. Ruth je nevyspytateľná.

A posledná, prijatá o 17:37 - Kurnik sopa, Swanova, kde lietas ked neodpovedas?! Jimmyho prisiel strazit Edward a ja neviem co mam robit. To je tak ked das nieco vybavovat svojmu manzelovi. Help me, ale snad to dobre dopadne...

Čítaš mi myšlienky, Ruth, aj ja dúfam, že tento večer dobre dopadne, pomyslela som si a tvár si skryla do dlaní. Tu, na koženom gauči v Ruthinom byte, som sa cítila menej nervózne než v kuchyni. Avšak iba o malý kúsok, pretože som celkom nedokázala opísať, čo sa dialo v mojom vnútri. Obavy, strach, bezmocnosť, smútok, radosť, šťastie... zmätok. Všetko sa vo mne miešalo v rovnakej intenzite. Keď som myslela, že prevláda strach, ozvala sa radosť, ktorá na mňa doslova kričala, aby som sa aj ja radovala z toho, že som opäť s ním... V jednom byte. Chyba bola len taká, že som skutočne netušila, s akou emóciou mám súhlasiť. 

O pár minút sa podávala večera v zložení špagiet s domácou omáčkou, ktorej výrobcom sa stal sám šéfkuchár Edward Cullen. Využila som chvíľu, kedy si pred večerou odbehol Jimmy umyť ruky do kúpeľne, na otázku, ktorú som mala na Edwarda prichystanú už dlhšie - ako je možné, že je ľudské jedlo, keď sa upíri živia krvou. Podľa výrazu jeho tváre, keď mi odpovedal, som usúdila, že mu téma týkajúca sa jeho pôvodu nie je dvakrát príjemná, no predsa mi na moju, možno hlúpu otázku odpovedal.

„Keďže som spolovice človek, musím prijímať aj ľudské jedlo.“ Ďalej som sa ho radšej nepýtala nič a bola prekvapená sama zo seba, že mi z jeho rozprávania o niečom takom šialenom neprišlo zle. Ale vážne som na tom odrazu nevidela nič čudné, čo ma na jednej strane desilo, ale na tej druhej som bola čím ďalej, tým viac zvedavá.

„No, neuraz sa, ale je tu niečo, čo mi už dlho vŕta hlavou... Teda, netušila som, že upíri môžu splodiť deti,“ na konci sa mi do tváre od hanby nahrnula krv, čo spôsobilo, že farba mojich líc pripomínala dve krásne červené jabĺčka.

„Vlastne nie všetci upíri môžu. Ženy upírky nemôžu otehotnieť, aj keď síce majú vajíčka podobné ľudským, stav ich tela im to neumožňuje. Vieš, fyzicky sa nemenia, zotrvávajú v podobe, v akej boli premenené, čo znamená, že ich telo by nebolo schopné rásť spoločne s plodom. Muži upíri dokážu oplodniť len ľudskú ženu, aj keď pre ňu je také tehotenstvo veľmi nebezpečné.“

„Takže to znamená, že aj ty by si dokázal niečo splodiť, nie?“ pípla som a pozrela na svoje ruky. Edward sa zasmial.

„Niečo určite.“ 

Ihneď nato vbehol do kuchyne Jimmy, čiže naša debata sa skončila. Večera bola tichá záležitosť, kedy sme sa navzájom nenápadne okukovali. Dokonca aj Jeremy držal bobríka tichosti, pretože po tom, čo s Edwardom uzavreli dohodu, že ak zje celú večeru, dostane vysnívanú limonádu, cítil vo vzduchu víťazstvo, ktorému bolo treba iba trošku dopomôcť.

Myslela som, že láska k Edwardovi ma prejde tak, ako to býva v každom filme, keď sa na vlastné nohy postaví hlavná hrdinka, ktorá sa zväčša po rozchode s urasteným frajerom presťahuje do malého mestečka, nájde si nový objekt záujmu a neskôr si uvedomí, že jej bývalý vzťah bol len „chybou v Matrixe“. Aká som bola naivná, ak som si niečo také vôbec niekedy nahovárala. Neprešlo to, práve naopak.

Pri každom pohľade naňho som v tom bola hlbšie a hlbšie. Pri každom pohľade, ktorým ma častoval on, som bojovala s nutkaním nepreskočiť stôl medzi nami a nezovrieť ho v náručí. Nezaboriť prsty do jeho hodvábnych vlasov, kým by ma hladil po chrbte a nepocítiť na perách tie jeho. Nevdychovať jeho nebeskú vôňu a nechať sa objímať jeho silnými rukami. Bola som si vedomá, že tento druh myšlienok pre mňa predstavoval korčuľovanie na tenkom ľade, ale odrazu som sa o to nestarala, a úprimne, bolo mi to ukradnuté.

A vtedy, keď Edward odpovedal Jimmymu na jednu z jeho zvedavých otázok, prišla som na to, prečo mi bolo všetko jedno. Edwardovi stačilo, ak sa na niekoho usmial a mal ho omotaného okolo prsta tak, ako práve mňa. Sledovala som aj ja jeho pokrivený úsmev, ktorý mu hral na tvári, keď nalieval poslušnému Jimmymu do pohára sľúbenú limonádu a potom mu starostlivo odhrnul vlasy z čela. Pousmiala som sa. Edward by bol rozhodne skvelým otcom.   

„Môžem sa spýtať, prečo si vlastne tu? Teda, necháp ma zle, ale očividne si k Ruth neprišla len z nudy,“ pýtal sa Edward po večeri, keď sme spoločne ukladali riad do umývačky. Jimmy sa už hral vo svojej izbe.

„Prenasledovali ma paparazzi a ja som nevedela, kde sa mám pred nimi ukryť, tak mi zišla na um Ruth, ktorá bývala najbližšie,“ vysvetlila som, kým som podchádzala k oknu a odhŕňala žalúzie, aby som skontrolovala či už odišli. V duchu som zaúpela, keď som v slabom svetle pouličnej lampy uvidela obrysy ich tiel. Niektorí sa opierali o stenu bytovky naproti, druhí sedeli na chodníku. Povzdychla som si, vediac, že keď to potiahli až po teraz, vydržia prinajlepšom do polnoci.

„To sú všetko oni?“ ozval sa za mnou Edward a ja som od ľaku nadskočila. Vôbec som ho nepočula prichádzať. Bol tak blízko, že som na zátylku cítila jeho dych. Keby som sa otočila, tvárou by som narazila do jeho hrude, čo by znamenalo, že by som vdýchla jeho vôňu, ktorá by mi omráčila všetky zmysli a moje sebaovládanie by bolo v tej minúte preč. Preto som si radšej ruky prekrížila na hrudi a na jeho otázku len prikývla, nakoľko som si nebola istá intenzitou svojho hlasu.

„Tak zostaň ešte tu, môžeme si aj s Jimmym pozrieť nejaký film. Dokým skončí, možno odídu a potom ťa hodím domov.“

•••

„Naozaj si už nič neprosíš? Ani kávu ti nedolejem?“

„Nie, ďakujem,“ doliehali ku mne hlasy z diaľky. Oba mi boli také známe, ale predsa mi trvalo pár sekúnd, kým som si k nim priradila tváre. Ruth a Edward. Pomaly som rozlepila viečka až vtedy si uvedomujúc, kde sa vlastne nachádzam. Ponaťahovala som sa a zaúpela, keď som pocítila stuhnutý krk. Spať na gauči sa nevypláca. V hlave sa mi prehrali spomienky na včerajší večer. Súhlasila som s Edwardovým nápadom a tak skutočne splnil to, čo navrhol a našiel sľubné DVD ešte sľubnejšieho žánru. Žiadna romantika ani horor, čo bolo plus. Niekde medzi streľbou v banke a odvážaním zraneného do nemocnice sa mi začali klížiť viečka a posledné, čo si pamätám je, ako mi hlava padla na Edwardovo rameno. 

„Konečne! Už som si myslela, že dnes ani nevstaneš a ja budem musieť zavolať Edwarda, aby ťa prebral bozkom,“ do miestnosti vtrhla Ruth a roztvorila žalúzie, kvôli čomu mi nepríjemné svetlo takmer vypálilo nenavyknuté oči. Päsťami som si ich pretrela a zívla.

„Ty vieš, ako pripraviť príjemný budíček,“ frflala som a nohy spustila dolu z gauča. „Edward je ešte tu? Včera mi sľúbil, že ma hodí domov.“ Prvá vec, ktorá mi príde na um, keď vstanem, je Edward. No, to som sa teda vypracovala.

„Neboj sa, netrpezlivo ťa očakáva... Inak, ty si tiež skvelá kamoška, keď už sme pri tom. Nemám nič proti vzťahu dvoch ľudí, ale rande ste si mohli dohodnúť aj na nejakom inom mieste než je tento byt,“ zaksichtila sa Ruth, sadajúc si na sedačku a prebodávajúc ma modrým pohľadom, „alebo si mi to aspoň mohla dať dopredu vedieť. Poverila by som Jimmyho úlohou hlavného čašníka, aj keď by vám to jedlo, čo by ste si pripravili, skončilo v tom prípade pravdepodobne na nejakej časti tela, ale...“

„Hahaha,“ odvetila som ironicky, „rob si srandu z plastelíny.“ Nebolo pochýb, že Edward Ruth už stihol vysvetliť, prečo som tu bola včera večer s ním a ona si zo mňa teraz len nepekne strieľala.

„A len tak medzi rečou, ja s Edwardom nič nemám, jasné?“

„Tak budeš,“ pokrčila Ruth ramenami a kým som jej nato stihla niečo pekne pikantné odpovedať, stratila sa za dverami. Hlasno som si odfrkla a úplne odignorovala ju, aj Edwarda, ktorý sa v kuchyni nachádzal určite s ňou. Lenže jej slová ma nedokázali zanechať chladnou. Čo mala na mysli tým „tak budeš“? Ruth takéto veci nehovorí každému a hocikedy, ale iba vtedy, ak si je skutočne presvedčená, že sa majú dvaja ľudia radi a patria k sebe. Dokonca sú prevažne jej hypotézy pravdivé a je len otázkou času, kedy sa naplnia. Buchla som si do čela - spamätaj sa, Swanová, a nefandi si! To, že by si sa dala s Edwardom opäť dokopy, by bol vyslovený zázrak.  

„Bells, darujem ti lístky na koncert  Ellie Goulding. Vyhrali sme ich v tombole a George povedal, že radšej by v záhradke trhal plevel, akoby mal dve hodiny počúvať tú - citujem - upišťanú bloncku. Neviem prečo ju nemá rád, mne sa zdá v pohode, no ale keď nechce ísť..." mlela Ruth dve na tri po raňajkách, kedy sme sa s Edwardom rozhodli opustiť priestory tohto bytu a nazúvali sme sa do topánok.

„Tak prečo namiesto neho nejdeš s nejakou kamarátkou?“ spýtala som sa zvedavo. Táto ženská mala niečo za lubom, na to by som dala krk.

Pokrčila ramenami. „Neviem, ale aj tak si myslím, že ty to využiješ lepšie.“

„Tak poď so mnou ty,“ navrhla som.

„Ehm... no, myslím, že tu je niekto, kto by s tebou šiel oveľa, oveľa radšej,“ podotkla s úsmevom a pohľadom kmitla k Edwardovi, ktorý sa ležérne opieral o dvere a vo chvíli, keď som naňho pozrela, naše pohľady sa stretli. Neubránila som sa úsmevu. Nebolo pochýb, že počul všetko, čo mi tu Ruth rozprávala - s tým by nemal problém ani obyčajný smrteľník, stavila by som sa, že mi to Ruth robila náročky. Úsmev na mojej tvári v okamihu vystriedalo zamračenie. 

„A myslím, že nielen on by bol rád, ak by si si ho vybrala za svojho spoločníka,“ pokračovala Ruth vševediaco, odignorujúc môj namosúrený výraz, a vyzerala, že jej úsmev roztrhne ústa. Toto bol typ úsmevu, ktorý som veľmi dobre poznala. Ja ju zabijem! 

Túto kapitolu som sem pridávala len s malou dušičkou a dlho som premýšľala, či ju sem vôbec aj dám. Pôvodne mala mať iný dej, ale nejako sa mi to zvrtlo a bola som už príliš ďaleko na to, aby som to zmazala, takže nakoniec z toho vyšlo to, čo ste práve dočítali. To je tak, keď si postavy začnú robiť čo chcú. Pokojne sa do mňa pustite, za túto hrôzostrašnú, ubíjajúcu, nezáživnú a nudnú kapitolu si to nanajvýš zaslúžim. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 25. kapitola: