Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 11. kapitola

Minulosť si ťa nájde - 11. kapitolaBella sa konečne dozvie, či je zdravá a Edwarda čaká stretnutie po rokoch. Ako zareaguje na starého známeho? To sa dočítate v pokračovaní mojej, vašej, našej poviedky.

Bella:


Čo je vlastne smrť? Z lekárskeho hľadiska to znamená, že srdce prestane biť a mozog prestane pracovať. Každý môže tento pojem brať inak. Niekto ako trest, niekto naopak ako vykúpenie a ja som moju smrť chcela brať presne takto. Chcela som sa vykúpiť z tejto bolesti z toho všetkého. Vždy som myslela, že umriem na starobu, na zranenie alebo budem patriť medzi tých šťastnejších a zomriem v spánku.

Predstava smrti ma stále desila a zakaždým som uvažovala, čo je po nej. Existuje život po smrti a existuje ľudská duša? To je otázka, ktorou sa zaoberá ľudstvo od prvopočiatku. Hinduisti veria v to, že po smrti nasleduje posmrtný život vo zvierati, myslíte si, že je to možné? Existuje nespočetne veľa teórií o tom, čo je po smrti.

Potom, čo sa mi stalo, som chcela umrieť, potrebovala som sa dostať z mojej bolesti, ale už nechcem zomrieť. Z nevysvetliteľného dôvodu chcem žiť, chcem byť silná. Hlúposť, ja presne viem, prečo chcem žiť. Edward je tým dôvodom. Len vďaka nemu som sa rozhodla bojovať. On je človek, ktorý mi dokazuje, že som stále hodna života. Snaží sa, berie ma tak, akoby sa mi nič nestalo. Podporuje ma a dodáva chuť do života. Nikdy sa mu zato dostatočne nebudem vedieť poďakovať.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa Edward, keď sme parkovali pred domom. „Odkedy sme odišli od Ruby si zamĺknutá. Urobil som niečo?“ Jeho starostlivosť ma veľmi tešila. Nikdy som nepoznala nikoho, kto by sa o mňa v takejto miere bál. Záležalo mu na mne, boli sme dobré priatelia a ja som mu bezvýhradne dôverovala.

„Nie, nič si neurobil. Premýšľala som nad smrťou,“ šepla som a on na mňa vytreštil oči. „Počkaj, nerozumieš. Chcela som zomrieť, ale už nie. Vďaka tebe som zmenila názor. Chcem žiť, pokúsim sa byť silná a začať odznova. Za túto zmenu ti musím poďakovať.“

„Belli, nemusíš mi ďakovať. Veľakrát som ti povedal, že si pre mňa dôležitá. Som rád, že som ten, pre ktorého si zmenila názor.“ Venoval mi jeden zo svojich úsmevov a ja som ho objala. Bolo to spontánne a delila nás síce lakťová opierka v aute, ale potrebovala som ho objať. „Začo som si to zaslúžil?“ spýtal sa, keď som sa od neho odťahovala a jemne sa perami obtrela o jeho líce.

„Zato, že si. To úplne stačí,“ usmiala som sa. „Urobím nám niečo na jedlo?“

„Niečo ľahšie, ešte stále som plný z toho koláča od Ruby,“ zasmial sa a ja som prikývla. Spolu sme vošli do domu a ja som si šla dať mobil na nabíjačku. Ani som nevedela, kedy sa mi vybil. Edward sa zatiaľ posadil do obývačky a ja som nám išla nachystať nejaké chlebíky. Krájala som zeleninu a vonku zahrmelo, zľakla som a porezala si ruku. „Au,“ sykla som od bolesti a Edward bol okamžite pri mne.

„Si v poriadku?“

„Ale áno, porezala som sa, to tá búrka, čo ide,“ vysvetlila som mu a videla, že nie je niečo v poriadku. Edward vyzeral, akoby zadržiaval dych, akoby si nebol sám sebou istý. Dokonca cúvol. Chcela som sa opýtať, či mu robí zle pohľad na krv, ale začal mi zvoniť mobil. 

„Zodvihneš to, prosím, musím si odbehnúť,“ požiadala som Edwarda a utekala sa prezliecť vedľa do izby. Krv mi kvapkala na tričko a ja som Edwarda nechcela radšej dráždiť. Bez jediného slova odišiel zodvihnúť.

„Prosím?“ spýtal sa Edward, keď zodvihol môj mobil. „Nie, nie, voláte správne, Bella hneď príde, musela si odskočiť. Á, už ide, dovidenia,“ rozlúčil sa Edward a podával mi mobil. Perami stihol naznačiť, že volá doktor. Carlisle. Zamrzla som, ale rýchlo priložila mobil k uchu.

„Áno, som tu, prepáč, prezliekala som. Stalo sa niečo?“ spýtala som sa vystrašene. Muselo sa niečo stať, keď mi volá v sobotu. „Čože? To nemyslíš vážne, nie, nie, samozrejme prídem. Zajtra som u vás hneď ráno. Dobre, dobre. A ďakujem,“ rozlúčila som sa s Carlisleom a posadila sa na posteľ.

„Bells, si v poriadku? Čo od teba chcel doktor?“ Edward kľačal pri mojich nohách a vo svojich dlaniach zvieral tie moje.

„Má moje výsledky,“ vykoktala som zo seba a pozrela do Edwardových zlatých očí. „Zajtra sa mám u neho zastaviť,“ vysvetlila som mu.

„Ale to je skvelé, prečo si taká vystrašená?“

„Čo ak to je niečo zlé?“ šepla som a cítila pálenie očí. Išlo mi do plaču.

„Belli, to bude dobré, neznel nijako vážne, určite je to dobré. Ak by to bolo niečo vážne, určite by nečakal až do zajtra a povedal ti to hneď,“ upokojoval ma Edward. Jeho slová pomáhali, ale i napriek tomu mi po líci stiekla jedna slza, ktorú okamžite zachytil svojim prstom. „Neplač, prosím ťa, trhá mi srdce, keď ťa vidím smutnú. Sľúb mi, že dnes sa tým nebudeš trápiť, dnes sme strávili pekný deň. Aspoň pre mňa to bol krásny deň a nechcem, aby ho niečo pokazilo. Pekne sa vyspi a ráno ťa odveziem, kam bude treba,“ navrhol a usmial sa na mňa svojim pokriveným úsmevom.

„Aj mne bolo dnes krásne, naozaj, ale mám strach. Môžem ťa požiadať o dve veci?“ spýtala som sa a v krku sa mi začala tvoriť hrčať. Mlčky prikývol. „Pôjdeš tam zajtra so mnou?“

„Povedal som ti, že ťa odveziem, nenechám ťa samú,“ ubezpečil ma a ja som sa usmiala.

„Ďakujem, ale pôjdeme k nemu domov, ak ti to nevadí. Je to rodinný známy, vlastne, je to nevlastný otec Alice a Jaspera. Preto mi navrhol, aby som prišla zajtra k nim. Nevadí ti to?“

„Nie, veľmi rád budem stáť pri tebe. A čo je tá druhá vec, o ktorú si ma chcela požiadať?“ spýtal sa a ja som cítila, že sa mi do tváre hrnie červeň. 

„Neviem, ako sa to mám opýtať. Ja... Edward, mohol by si tu dnes ostať so mnou?“ A je to vonku, opýtala som sa ho to. Edward sa napriamil a skenoval moju tvár.

„Bella, toto sme si už vyjasnili,“ šepol a opäť mal na tvári výraz pokrového hráča.

„Ja to myslím vo všetkej počestnosti. Mávam zlé sny, bojím sa ostať sama a k tomu tá búrka,“ šepla som a on mi nadvihol hlavu. Nútil ma pozerať do jeho tváre.

„Bojíš sa búrky?“ spýtal sa so smiechom.

„Všetci sa niečoho bojíme,“ odfrkla som.

„Takže nemáš so mnou nič v pláne?“ spýtal sa a v očiach mu šibalsky zaiskrilo.

„Nie, prisahám,“ povedala som pevne.

„Dobre, ostanem tu s tebou, ale len preto, že si mi dala svoje slovo,“ zasmial sa a šupol sa na posteľ. Opatrne som prešla k posteli a premýšľala, ako si ľahnem. Bola som z toho celá nervózna a ani neviem prečo. „Deje sa niečo?“ spýtal sa so strachom.

„Vieš, že si prvý chlap v mojej posteli?“ Naozaj bol prvý, dokonca ani Matty tu nebol. Bol v mojej izbe, ale nikdy sme sa spolu nedostali ďalej ako stolička stola. Bolo zvláštne si ľahnúť vedľa chlapca, s ktorým nechodím, ale pri Edwardovi mi to pripadalo tak, že to tak má byť. Som čistý blázon.

„To myslíš vážne?“ Mlčky som prikývla a ľahla si vedľa neho. Edward sa natočil na pravý bok a hlavu si podoprel rukou. „Mala si predsa chlapca,“ konštatoval nahlas.

„Nezabúdaj, že môj otec je šerif,“ pripomenula som mu. „Musela som nechávať otvorené dvere, keď tu bol Matt. Neviem prečo, ale otec mu nejako nedôveroval. Prekvapuje ma, že verí tebe.“

„Ja som dobrý chlapec,“ povedal a zaklipkal očami.

„Minule si hovoril niečo iné,“ zasmiala som sa, ale Edward skamenel. „Povedala som niečo zlé?“

„Nie,“ odpovedal sucho. „Mali by sme spať, zajtra skoro vyrážame,“ ukončil našu debatu a ľahol si rovno. Ruky položil pozdĺž tela a ja som ho napodobnila. Ležali sme vedľa seba a mne bolo veľmi nepohodlne, posteľ bola úzka pre dvoch dospelých ľudí. No mlčala som, nechcela som ho budiť a už vôbec nie sa pohnúť. Mala som zatvorené oči a opatrne som si klepkala prstami pravej ruky po okraji posteli.

„Nemôžeš spať?“ zašepkal vedľa mňa Edward.

„Nechcela som ťa zobudiť,“ šepla som mu spať a v duchu si nadávala, že som ho zobudila.

„Nespal som, neviem zaspať,“ priznal sa mi.

„Ani ja, leží sa mi nepohodlne. Nemohla by som? Ale nič.“ Chcela som mu navrhnúť, aby ma objal, ale bála som sa jeho reakcie. Nechcela som nič, len aby sme obaja našli správnu polohu a trochu sa vyspali.

„Hovor, prosím,“ požiadal ma, ale ja som zaryto mlčala.

„Ááá...“ vykríkla som od strachu, keď som začula udretie hromu a už som bola nalepená na Edwardovi. Ležala som na jeho hrudi a pevne zvierala v rukách jeho tričko. Aj keby veľmi chcel, teraz by ma zo seba nedostal. Držala som sa ho ako kliešť. Na moje prekvapenie sa vôbec nebránil a dokonca ma zo seba nepokúšal dostať dole. Práve naopak, objal ma pevne a začal hladkať po chrbte, aby som sa upokojila.

„Som pri tebe, spinkaj,“ zašepkal mi do vlasov a potom si začal pohmkávať nejakú melódiu. Bola som taká unavená, že som nevedela či sa mi to iba nesníva. Na moje viečka doľahol spánok a ja som sa ním nechala úplne pohltiť.

 

Edward:

„Bells, si hotová?“ pýtal som sa už asi po dvadsiatykrát. Môže mi niekto povedať, čo tie ženy robia, že im to tak dlho trvá? Nikdy tie ich rituály nedokážem pochopiť. Ideme len k Alice, jej otec jej má povedať výsledky testov a ona sa tu fintí ako na rande. Ach, tie ženy.

„Už len päť minút,“ odpovedala a ja som pretočil očami.

„To si mi už povedala päťkrát,“ odfrkol som si dostatočne nahlas, aby ma bolo dobre počuť.

„Edward,“ povedala a hrozivo mi pred tvárou zamávala hrebeňom, keď otvorila dvere. Až som sa zľakol.

„Chceš mi snáď tými zúbkami hrebeňa vypichnúť oči?“

„Nie, ale pochop, že Alicin otec je veľavážený doktor a i keď ma dobre poznajú, tam nechcem prísť v teplákoch. Chápeš?“

„Aj keby si si na seba dala vrece zemiakov, budeš vyzerať dobre,“ polichotil som jej a dúfal, že to zaberie.

„Márna snaha, ešte päť minút,“ povedala nekompromisne a zabuchla dvere. So stiahnutými ušami som sa pobral dole do obývačky. Pripadá mi to, akoby sme boli manželia a ja ako poslušný manžel čakám na svoju ženu. Zatrepal som hlavou a posadil sa do kresla.

„Môžeme vyraziť,“ vykríkla naradostene Bella, keď zišla dole a ja som na ňu vyvalil oči.

„Páni,“ vydýchol som s otvoreným ústami.

„Ale prestaň, vyzerám normálne,“ zasmiala sa.

„Nie, to som nemal namysli. Stále máš ešte dve minúty,“ odpovedal som a jej zamrzol úsmev. Bože, to som asi prehnal.

„Si ťulpas,“ odfrkla a otočila sa mi chrbtom.

„Nie, prepáč, samozrejme, že vyzeráš nádherne. Myslím to vážne.“ Naozaj som to tak myslel, ale jej rýchlosť ma prekvapila. Naozaj som čakal, že z piatich minút bude ďalšia minimálne pol hodina.

„Ale ja sa nehnevám, len už poďme, lebo sa asi zbláznim,“ popohnala ma a ja som iba prikývol. Nasledoval som Bellu až k autu a po celý čas som nemohol spustiť oči z jej pozadia. Pripadal som si ako dáky chlípnik, ale kto jej kázal si vziať tak tesné jeansy. „Nastúpiš si?“

„Ehm, ja, áno,“ vykoktal som iba sťažka a ona sa zasmiala.

„Čo je s tebou?“

„Nič, len som premýšľal. Nechceš, aby som šoféroval?“ zahovoril som v rýchlosti.

„Nie, to je v poriadku. I tak nepoznáš cestu a za chvíľku sme tam. Keď uvidíš ich dom, bože, Esme je úžasná. Celý ich dom zariadila ona. Zamiluješ si ju...“ Ďalej som ju nevnímal. Všetko mi znelo rovnako. Ako bla, blabla alebo blablabla. Dokázal som sa dívať iba na ňu. Na jej tvár, pery, ktoré sa zatvárali a otvárali, keď niečo rozprávala. Bola taká sladká. Som v tom až po uši. Začal som Bellu opäť vnímať až keď parkovala svoje auto pred domom. Ani slovkom som nezmienil, že som ten dom videl, tu sme sa stretávali s Alice a Jasperom, keď sme šli na lov. „Tak? Čo hovoríš?“ spýtala sa s obrovským úsmevom, keď mi ukazovalo dom z vonku.

„Je obrovský a krásny, mala si pravdu,“ pritakal som jej a v duchu premýšľal, ako to asi vyzerá vo vnútri. Pri pohľade na ten dom z vonku musím súdiť, že bude rovnako krásny. Tá Esme je určite šikovná.

„Hovorila som ti to,“ šepla, ale v jej tvári som uvidel obavy.

„Bells, neboj sa, budem s tebou. Nenechám ťa samú,“ šepol som a pevne jej zovrel dlaň v tej svojej.

„Ďakujem, ale ja mám strach, že sa to Alice dozvie. Čo ak sa bude hnevať, že som jej to nepovedala sama?“ Mala pravdu, vedel som, že sa to Alice dnes dozvie, ale tiež som vedel, že sa na Bellu nebude hnevať. Skôr ju bude ľutovať. „Mala som jej to povedať,“ fňukla a pokúšala sa zahnať slzy.

„Neplač, prosím, keď budeš vedieť výsledky, povieš jej to sama. Teraz je dôležité zistiť, ako si na tom ty. Poď, nech to vieme čím skôr. Mám pocit, že ja som tu ten viac nedočkavý ako ty,“ zasmial som sa, ale nepomohlo. Bella pristúpila k dverám a opatrne zaklopala. Čakal som, že nám príde otvoriť Alice, Jasper alebo nebodaj spomínaná Esme. No jeho by som tu nečakal. Inštinktívne som stiahol Bellu viac k sebe a objal ju okolo ramien. Nechápavo na mňa pozrela, ale nekomentovala to.

„Carlisle, som taká rada, že ťa vidím,“ prehovorila ako prvá, pretože aj on bol v šoku, že ma vidí.

„Bella,“ vydýchol, ale svoj pohľad nespúšťal zo mňa.

„Ach, som ja, ale nevychovaná. Carlisle, toto je môj veľmi dobrý priateľ, Edward Massen. To on ma zachránil,“ šepla.

„Edward,“ vydýchol opäť prekvapene a načiahol ku mne ruku. Čo tu robí? Ak by som vedel, že tento zradca je tu, nikdy by som Belle nedovolil sem ísť. Prečo som doteraz nezistil, že on je jej doktorom a nevlastným otcom Alice a Jaspera. Čo sa to tu deje a prečo je tu?

„Carlisle,“ povedal som sucho a podal mu ruku. Bolo mi to nepríjemné a Bella si všimla nášho rozpoloženia.

„Čo sa tu deje? Mám pocit, že si nie ste tak úplne cudzí.“ Bože, prečo je taká bystrá.

„Poďte dnu, nebudeme sa zhovárať medzi dverami,“ pokynul smerom do domu a Bella urobila krok. Držal som sa pri nej, ako kliešť. Bol som jej tieňom, nedovolím, aby s ním ostala sama. Je to Carlisle Cullen, nedá sa mu veriť.

„Tak? Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ spýtala sa a kmitala očami z jedného na druhého.

„Edwarda som spoznal v Taliansku, bol tam na prázdninách,“ prehovoril ako prvý. Nečakal som, že jej povie pravdu. Vlastne z časti. Spoznali sme sa tam, ale nebol som na prázdninách.

„Aha, potom dobre, to vysvetľuje tie vaše šokované tváre,“ zasmiala sa. „Mohla by som teraz vidieť moje výsledky?“ požiadala ho a on jej ukázal na dvere asi svojej pracovne.

„Urob si pohodlie,“ vyzval ma, ale ja som pokrútil hlavou.

„Idem s Bellou,“ povedal som tvrdo, div, že som nezavrčal. Bella mi stisla ruku, aby som sa správal slušnejšie, ale to sa v tejto chvíli nedalo.

„Dobre, poďte za mnou.“ Carlisle nijako neprotestoval, vedel, že nie je dobré si so mnou zahrávať. Vošli sme do jeho pracovne a Bella sa usadila na stoličku oproti jeho stolu. Ja som sa postavil za ňu a ruky položil na operadlo. Carlisle si sadol oproti nám a vytiahol nejaké papiere.

„Bella, musela si prísť sem, nemohli sme sa stretnúť v nemocnici. To, čo ti chcem povedať, by si mala počuť tu,“ začal a ja som div nedostal infarkt. Je snáď chorá? Vytreštil som oči a on si to všimol. Pokrútil hlavou, aby ma upokojil. Vie snáď čítať myšlienky?

„Čo mi je?“ Zúfalstvo v Bellinom hlase sa nedalo prehliadnuť. Pohladil som ju po ramene a ona mi chytila ruku.

„Po zdravotnej stránke si v úplnom poriadku,“ povedal pokojne, ale v jeho hlase bolo cítiť ešte niečo.

„Ale?“ vyhŕkol som a on sklopil zrak k papierom.

„V tvojej krvi sa našlo niečo zvláštne. Nedokázal som to identifikovať. Potreboval by som ďalšiu vzorku tvojej krvi.“

„Čo myslíš pod pojmom zvláštne? Nejaká vrodená choroba?“ strachovala sa Bella.

„Nie, to si nemyslím. Si zdravá ako rybička, naozaj. Ja sám nemám poňatia, čo hľadám, ale chcel by som vylúčiť nejaké teórie,“ vysvetlil jej dosť nezrozumiteľne. Aj ja som mal, čo robiť, aby som mu rozumel. V tom sa rozleteli dvere do pracovne a vrútila sa k nám Alice.

„Bella,“ skríkla naradostene a už ju objímala. „Dúfam, že neruším,“ prehodila medovo a už ťahala Bellu za ruku. „Poď, musím ti ukázať, čo mi včera prišlo, nebudeš tomu veriť.“ Bella sa na nás pozrela s ospravedlnením v očiach a zmizla za zatvorenými dverami spolu s Alice.

„Čo jej je?“ zavrčal som a oprel sa do stola, aby som Carlisleovi videl priamo do očí.

„Hojí sa rýchlo,“ povedal a nasucho prehltol.

„Dal som jej moju krv, keď som ju našiel znásilnenú. Nato jej krv nepotrebuješ,“ skríkol som a počul, ako Alice niečo spadlo z rúk. Sakra, zabudol som, že ma môže počuť.

„Hlasnejšie to nemohlo byť?“

„Nepoučuje ma,“ zasyčal som a buchol po stole. „Načo ti je jej krv?“ nedal som sa odbiť.

„Keď som ťa uvidel, pochopil som, že sa z teba napila. No to stále nevysvetľuje, že sa jej kosti zrástli tak rýchlo. Edward, uvažuj. Mala známky zlomeného rebra, akoby upadla na niečo ostré. To by sa za pár hodín nezrástlo ani po našej krvi. Chcem tým povedať, že Belle v žilách koluje niečo, čo je zvláštne. Naozaj neviem, čo to je, ale chcem na to prísť.“

„Veď je človek, prúdi jej tam obyčajná krv,“ obraňoval som ju, ale on krútil hlavou.

„Edward, Bella je iná, poznám ju už nejaký ten piatok. Všimol som si, že nie je obyčajná. Mám také tušenie, že to súvisí s jej matkou.“

„S jej matkou?“ Nechápal som o čom to hovorí. Jej mama je mŕtva alebo nie?

„Bella si na svoju mamu nespomína, má spomienky zahmlené, nevie, čo je pravda a čo nie. Keď som sa pýtal na jej mamu Charlieho, tiež si veľmi nespomína. Nezdá sa ti to divné? Je za tým niečo viac,“ povedal a ja som sa zasmial.

„Carlisle, si sa zbláznil. Bella je obyčajný človek, je pre ňu bolestivé myslieť na matku, je normálne, že si nejaké veci nepamätá. V obehu mala moju krv, to jej zahojilo rany. Prestaň z nej robiť pokusného králika,“ kričal som ako zmyslov zbavený.

„Meno jej matky neexistuje,“ skríkol pre zmenu on.

„Ako to?“

„Nikdy nie je zmienka o požiari, ktorý sa stal v ten deň. Nikdy nezomrela žiadna žena s menom jej matky. Nedarilo sa mi nič zistiť, a preto som to nechal tak. No teraz... Mám pocit, že je za tým niečo,“ bránil sa.

„Vieš, čo nechaj to tak. Nechaj, aby sa Bella dostala z toho všetkého sama. Nezaťažuj ju viac, ako je to nutné. Snažím sa jej pomôcť,“ upozornil som ho.

„Myslíš, že ja jej nechcem pomôcť? Ako dlho ju poznáš ty? Hm? Pre teba je to iba ďalšia žena, ale pre mňa je ako vlastná dcéra.“

„Už nikdy viac nepovedz, že je to iba ďalšia žena,“ odsekával som každé slovo, keď som ho držal pod krkom. „Ona je mojou existenciou,“ zavrčal som a pustil ho.

„Prepáč, myslel som...“

„Nabudúce nemysli, keď o tom nič nevieš. Teraz ma ospravedlň, idem za Bellou,“ povedal som a chcel odísť.

„Edward, ostaň, mali by sme sa porozprávať.“

„Nemám o čom s tebou hovoriť,“ odfrkol som.

„Máš a ty to dobre vieš. Hľadal som ťa, kde si sa podel?“ spýtal sa a ja som div opäť nevyskočil z kože.

„Hľadal?“ zasmial som sa. „Kam som sa podel?“ Opäť smiech. „Nehraj sa tu na samaritána, vieš, kde som bol.“

„Neviem to.“

„Ty a Aro ste ma zatvorili do tej skurvenej hrobky. Vzali ste mi kus môjho života. Aj keď som navždy uväznený v tomto tele, mal som právo žiť. Vy ste mi to právo vzali.“

„Akej hrobky? S tým nemám nič spoločné. Akoby som ti to mohol urobiť. Nikdy by som to nespravil. Boli sme priatelia, viac ako to.“

„Správne si to povedal. Boli. Už nie sme. Najradšej by som zabudol na to, že ťa poznám.“

„Nechápeš, že s tým nemám nič? Nechápeš, že ak by som v tom mal prsty, nehľadal by som ťa.“

„Ty to nechápeš! A prestaň s tými rozprávkami, že si ma hľadal. Zavreli ma do hrobky, do tej smradľavej diery. Prisahal som, že ak zistím, kto je za tým všetkým, zaplatí mi za to. Je mi jedno, i keby to bol samotný Aro! Zabijem ho. Takže mi nehovor, aby som sa upokojil! Chcel by som vidieť teba, keby si sedel opretý o studenú plesnivú stenu. Cítil by si, ako ti celé telo chradne, ako každá tvoja bunka čaká na to, až dostane kvapku krvi. Usychal by si ako kvet, ktorý ti niekto doniesol a ty si ho zabudol dať do vázy. Každý nádych by ti robil najväčší problém, nemohol by si sa ani pohnúť. Bol by si vo vedomý, že za mesiac sa z teba stane živá múmia. A potom? Potom už nebudeš vedieť o ničom ani o svojej existencii. Každý deň som dúfal, že ma niekto nájde. Spomínal som na minulosť, na tých, ktorých som mal rád. Dúfal som, že prídeš ty alebo Emmett a pomôžete mi. Bola to iba rozprávka, krásna rozprávka.“ Bol som zmyslov zbavený. Nedokázal som sa upokojiť. Carlisle iba stál a s bolesťou v očiach na mňa pozeral. Určite nečakal, že po ňom takto vyštartujem, ale nemohol dúfať, že budem mlčať.

„Edward, dovoľ mi všetko vysvetliť, prosím ťa. Len ma vypočuj,“ žiadal ma a ukázal na miesto, kde som sa mal posadiť. Pokrútil som hlavou, že si nemienim sadnúť. Carlisle prešiel k oknu a začal rozprávať. „Aro ti do pitia po celý čas vo Volterre dával sporýš. Nevedel si o tom, oslabovalo ťa to. Keď si odišiel z hradu, Aro ťa nechal sledovať. Šiel som ťa hľadať, ale bolo neskoro, ja som sa k tebe dostal neskoro. Felix a Demetri ťa už stihli odviezť na hrad a zatvorili ťa. Držali ťa tam celé týždne, bol si v bezvedomí. Neviem, ako sa im to podarilo, ale žil si mimo svoju realitu. Spojil som sa so svojou známou a ona mi pomohla s tvojim zmiznutím. Chcel som, aby ťa ukryla. Mal som sa s ňou stretnúť, ale Arova stráž ju priviedla do hradu. Mučili ju, chceli zistiť, kde si. Mlčala a ani ja som sa to nedozvedel. Stále hovorila to isté. Ona ho vzala so sebou! Nikdy som ťa nenašiel, myslel som, že si mŕtvy.“

„Kto bola tá žena?“

„Bola to čarodejnica, Edward.“ Rozosmial som sa.

„Carlisle, strácaš rozum? Nič ako čarodejnice neexistujú.“

„Si upír a máš problém veriť na čarodejnice?“ Niečo tam bolo.

„Edward, niekedy ich bolo viac, ale teraz ich je iba pár. Aro ich dal postupne vyvraždiť, hľadá ich celé roky. Vraj skrývajú niečo, čoby ho mohlo zničiť. Musíš mi veriť, Edward.“ Veriť? Musím? Ja nemusím nič, mal som sto chutí to vykríknuť, ale nechal som ho, aby dokončil svoj monológ. „Vždy som ťa považoval za svojho syna, mal som ťa rád ako vlastného. Ty najlepšie vieš, že som nikdy nebol na strane Volturiovcoch. Myslíš, žeby som sa mohol nečinne prizerať tomu, ako ťa mučia? Naozaj máš o mne takú nízku mienku?“ spýtal sa ma a ja som začal spomínať na časy strávené vo Volterre. Carlisle bol jediný komu som tam mohol veriť. Ak niekoho odsúdili na trest smrti, on jediný protestoval, bol proti tomu, aby niekto umrel. Nezúčastňoval sa ani spoločných obedov. Carlisle bol stále na strane dobra, prečo by som mu nemal veriť? Trávil som s ním predsa dlhé hodiny v knižnici, spomínam si na naše dlhé diskusie, ktoré sme viedli a boli skutočnými priateľmi. Zodvihol som zrak a upriamil ho do jeho zlatých očí, ktoré ma mlčky žiadali o odpustenie. Urobil som krok smerom k nemu, ale na mojej tvári som nedal znať, že mu odpúšťam.

„Pomôž mi zistiť, kto je za tým, prosím,“ šepol som skľúčene a on ma vzal do svojej otcovskej náruče.

„Pomôžem ti, synak, celá moja rodina ti pomôže. Chýbal si mi,“ povedal dojato. 



Máme za sebou pokračovanie a popravde som rada, že je táto kapitola za mnou. Dala mi zabrať, pretože mi robila veľký problém nevraživosť Edwarda voči Carlisleovi. Som zvyknutá, že sú rodina a tu teraz nie sú. Ku koncu sa to našťastie zlepšilo, ale i tak. Pokojne ma ukameňujte, ale lepšie zo mňa nič nevyšlo. 

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 11. kapitola:

 1
5. Dommy1
01.08.2014 [19:00]

Super kapitolka! Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Kala
01.08.2014 [17:26]

KalaUkamenovat??? NE!!!
Ráda bych si přečetla pokračování Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.08.2014 [12:46]

kiki11Ukamenovat? Za tak skvělou kapitolu? To jsou nápady... Emoticon Myslím si, jestli ta čarodějnice není ta tajemná Ruby z minulé kapitoly. Docela by to sedělo. Emoticon Povídka mě moc baví a už se těším na pokráčko. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. evelsten
30.07.2014 [17:51]

9moncici9: Prosím ťa, odkedy sa ľudia kameňujú za niečo také dokonalé ako je táto kapitolka a tak úžastná poviedka Emoticon Veľmi sa mi to páčilo. Bolo veľmi krásne a nežné, ako Bella spolu s Edwardom prežili svoju prvú spoločnú noc, i keď vo všekej počestnosti Emoticon Emoticon i to ako sa dozvedáve zaujímavé veci okolo Edwardovej minulosti Emoticon Si perfektná a už sa nedočkavo teším na ďalšiu kapitolku Emoticon Emoticon

1. BabčaS.
30.07.2014 [17:26]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!