Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Master - 3. kapitola

Master - 3. kapitolaPaul sa znova stretne s Jane a tá mu dá jasne najavo, kto je tu šéfom. Prajem príjemné čítanie.


"When we don't know who to hate, we hate ourselves."
- Chuck Palahniuk -
 
 
 
„To nie je veľmi múdre.“
„Prečo?“
„Ten ťah ťa bude stáť kráľovnú.“
„Aj tak nemám kam ísť.“
V tme zaznel tichý smiech.
„Ja viem.“
Ktosi tlmene zavrčal.
„Ublížilo by ti, keby si ma aspoň raz nechal vyhrať?“
„Potom by to nebola zábava, Felix.“
 
Paul otvoril oči a párkrát zaklipkal, kým si privykol šeru. Cítil sa dezorientovane, ale napodiv lepšie. Pokúsil sa posadiť sa, no pichľavá bolesť v boku mu dala okamžite najavo, že sa v tomto smere unáhlil. Ochranárskym gestom si zakryl bok a prstami nahmatal niekoľko vrstiev obväzov.
„Pozrime sa, Snehulienka sa nám prebudila.“
Paul otočil hlavou k miestu, odkiaľ sa niesol hlas.
Upír Felix a Johann sedeli za malým stolom, ktorý bol ale pôvodne na inom mieste, no Paul si v tom okamihu nevedel spomenúť, kde presne. Obaja sa nad čímsi skláňali. Svetlo z dvoch sviečok im zľahka tancovalo po tvári a vytváralo zaujímavú súhru tieňov.
Šachy, napadlo mu, keď sa prizrel lepšie.
„Ako ti je?“ opýtal sa Johann, úzkostlivo sledujúc jeho reakciu.
„Lepšie.“
„Veď už bolo na čase. Prespal si celý deň, pozri sa,“ Félix ukázal na okno, „už je tma.“  
Cez mreže presvitalo biele svetlo a ako mláka sa roztekalo po podlahe.
„Tu je stále tma,“ oboril sa naňho Johann, no spravil tak s priateľským úsmevom. Potom sa s povzdychom postavil.
„Tak myslím, že už môžeme ísť,“ prehovoril bez nadšenia, „teraz, keď sme všetci pri vedomí.“
 
Paul sa zhrozil, ale potom si uvedomil, že reč bola iba o Johannovi a Felixovi, ktorí sa obaja vybrali k železnej bránke. Upír vytiahol zväzok kľúčov.
„Kam?“ spýtal sa Paul jednoducho, dúfajúc, že znepokojenie v jeho hlase nebolo príliš očividné.
Johann sa otočil, no z nejakého dôvodu sa rozhodol neodpovedať na položenú otázku.
„Nebude to dlho trvať.“ Zamával a prešmykol sa cez bránu. Upír za ním znova zamkol. Venoval pri tom Paulovi trocha dlhší pohľad ako bolo potrebné.
 
V cele zrazu úplne osamel. Chvíľu sa len rozpačito obzeral. Miestnosť mu bola známa, no teraz, keď ho nesužovala horúčka, ju videl inak. Tma bola tmavšia, steny hrubšie, vzduch vlhší a keď opatrne položil bosé nohy na zem, do končekov prstov mu vystrelil chlad ako z ľadu. Paul sa potreboval postaviť, popreťahovať stuhnuté telo. A hlavne nájsť cestu von.
Vôbec netušil, kam sa tí dvaja podeli a nevedel ani na ako dlho, no nech ho čert vezme, ak nevyužije príležitosť. Stále ešte tak trocha nedokázal pochopiť, ako sa ocitol v takýchto problémoch. Sám medzi upírmi a bez svojej svorky.
Sam mal úplnú pravdu, keď ho raz nazval magnetom na ťažkosti. Vedia vôbec, kde Paul je? Čo sa s ním stalo?
Dúfal v to, ale nehodlal sa na to spoliehať. Predstava, že niekedy v tejto chvíli dorazili a práve vyjednávajú s tými kráľovskými ciciakmi o jeho prepustení, bola lákavá, avšak nepravdepodobná.
Paul sa vyštveral na nohy a kolísavo sa pretackal ku bráne, ktorou vyšiel jeho lekár – podľa toho, ako sa tváril – v ústrety nejakým ťažkostiam. S malými oddychovými prestávkami mu to trvalo asi desať minút. V momente, ako vsunul prsty medzi železnú konštrukciu a prenechal na ňu značnú časť svojej váhy, musel uznať, že z neho uniká energia akoby mal niekde na tele veľkú dieru.
Tí dvaja upíri ho poriadne doriadili. A obzvlášť ich jed. Vlka nemohol premeniť, ale vedel spôsobiť ohromnú šarapatu, hlavne, ak ho mal niekto v krvi toľko ako Paul.
Jeho ruky boli ťarbavé a pomalé, nohy nestále a slabé, nádychy a výdychy príliš bolestivé. Zatiaľ nemal šancu na útek. A podľa toho, čo videl, útek nebude vôbec ľahký. Brána nemala žiadne novodobé zaistenie ako napríklad kamery alebo senzory. Bolo to iba holé železo a jedna protivná zámka, ktorá ho držala v klietke. Možno ak by sa premenil, zvládol by ju poškodiť natoľko, aby povolila, ale vzhľadom na to, že nemá poňatie, kde sa nachádza, by mu to pravdepodobne nepomohlo. Blúdiť po rozľahlých chodbách a bezcieľne hľadať slobodu nebol plán, ktorý by mal skutočnú hodnotu.
Vrátil sa späť k posteli. O pár minút zasa prešiel k stolu. Keď sa rozpamätal, kde presne sedel Johann, nebolo vôbec ťažké premiestniť jednu figúrku tak, aby bolo o víťazstve dopredu rozhodnuté. Aj keď Paul nepochyboval, že by to Félixovi zvládol natrieť aj sám. Bola to jeho malá, možno bezvýznamná, ale o to uspokojivejšia pomsta.
S predstavou, ako sa upír rozčuľuje a nahnevane rozhadzuje rukami, podišiel k oknu, úsmev mu pritom zmizol z tváre.
Rukami obchytil mreže a zaťahal.
Nič.
Nebolo to príliš veľké sklamanie, otvorom by sa aj tak neprevliekol.
Zapozeral sa teda na moment na to, čo ležalo za studenou celou. Videl zeleň, kvety, stromy a rôzne kry. Všetko šedé a utiahnuté v tme, aj keď nepochyboval, že cez deň každá jedna rastlina hýri farbami. Nad tým všetkým sa skvela žiarivá obloha. Na ňu upieral zrak najdlhšie. Mesiac dorastal do splnu. V Paulovi vyvolal spomienky a ľútosť nad tým, že teraz nie je tam, kde má byť. Kam patrí.
 
„Rozmýšľaš o úteku?“ ozvalo sa za jeho chrbtom. Paul sa strhol a okamžite sa rukou zachytil steny, keď sa mu pri náhlom pohybe zakrútila hlava.
Pred mrežami stála upírka zo sály. Jane. Jej meno si zapamätal napriek tomu, že bol pri ich poslednom stretnutí viac mimo ako pri vedomí. Takisto si pamätal, čo mu povedala.
„Si môj majetok. Žiješ iba vďaka mne a ja to môžem taktiež kedykoľvek zmeniť. Pamätaj si to.“
Spomienka na tie slová mu do žíl vliala potrebný hnev a roztrpčenosť na to, aby sa jej pri svojej odpovedi pozeral rovno do krvavých očí.
„Áno.“
Vedel, že svojou odpoveďou sám sebe neuškodil ešte predtým, než sa Jane afektovane zasmiala. Nemohla ho brať vážne. Videl jej to na tvári. Bola si sama sebou taká istá, že pokojne vošla do miestnosti, aj keď vedela, že je už schopný premeny.
„A tvoj plán? Teda, samozrejme, ak ho smiem vedieť,“ pýtala sa predstierajúc zvedavosť. Pomaly sa približovala k miestu, kde Paul stál.
„Ešte som nad ním príliš nepremýšľal, no teraz sa mi práve jeden vnukol,“ povedal.
Jane spravila ďalší krok dopredu.
„Počúvam.“
Vkročila do osvetlenej časti a jej drobná postava vrhla tieň na chladný kameň. Aké ťažké by bolo premôcť ju?
„Možno by som sa mohol skúsiť premeniť. A teba vziať ako svojho rukojemníka. Predtým to vyzeralo, že tým ciciakom na tebe záleží.“
Jane už bola pred ním a zastavila sa na dosah ruky. Na tvári cítil jej dych, keď prehovorila: „Pamätáš si na to, čo hovorili v sále, ale zjavne nie na to, čo som ti povedala ja.“ Na moment sa odmlčala. Jej výraz bol chladný a drsný.
 
„Si môj.“
Tie dve slová zaplnili celu a vysali z nej všetok dýchateľný vzduch. Paul nevedel, čo za kartu mala upírka skrytú v rukáve. Prečo stojí tak blízko pri ňom, keď vie, čoho je schopný. Prečo sa vystavuje nebezpečenstvu tým, že ho provokuje. To boli všetko reálne otázky, ktorými sa mal jeho mozog zaoberať. Namiesto toho sa však upriamil práve na tie dve slová, ktorými si ho privlastnila akoby bol jej pes.
„Nie som tvoj. Nie som ničí.“
„To by som nepovedala,“ zapriadla nasilu zjemneným hlasom, pritom zdvihla ruku a končekmi prstov ho pohladila po líci.
„Tou chvíľou, keď som ťa nenechala skapať v lese, si sa stal mojim majetkom. Vďačíš mi za svoj život. Si tu, v mojom domove. Odtiaľto neodídeš inak ako vo vreci na mŕtvoly, to si buď istý. A to by ma vôbec nepotešilo, prihliadnuc na množstvo námahy, ktorú som vynaložila na to, aby si sa stal mojím otrokom.“
 
Otrokom.
 
Paul chytil upírkinu ruku a odhodil ju zo svojho líca. Srdce mu búšilo tak hlasno, že ho počul ako odbíjanie kostolného zvona.
„Nikdy sa nestanem tvojim otrokom,“ vyslovil cez zaťaté zuby.
Dýchalo sa mu ťažko, pretože adrenalín doňho búšil priveľa energie, no zrazu sa to zmenilo. Stále sa mu zle dýchalo, ale z celkom iného dôvodu.
Nejaká neznáma sila mu zovrela pľúca. Nie... Vlastne nie. Zovrela mu celé telo. Každú jednu bunku. Drtila ho. Ničila ho a rozbíjala na márne kúsky.
Paul narazil o stenu za svojím chrbtom.
To, čo cítil sa nedalo nazvať bolesťou. Neexistovalo pre to meno. Existoval iba zdroj toho utrpenia a ten stál pred ním. Usmieval sa.
„Máš pravdu. Nemôžeš sa ním stať.“ Jane sa nahla dopredu. Naklonila mu tvár do strany. Do ucha mu ticho zašepkala: „Už ním si.“
Paul ucítil jej telo na svojom. Cítil jej dlhé nechty ako mu znova prechádzajú po tvári a zanechávajú za sebou ryhy. Jej druhá ruka zatiaľ ležala na jeho hrudi, pomaličky sa presúvala dole po obväzoch a potom nižšie a nižšie až sa celkom zastavila na mieste, kam mala od začiatku namierené. Jane sa v tej chvíli pozrela Paulovi priamo do očí. Užívala si odpor, ktorý v nich videla. Užívala si hnev a frustráciu, z toho, že s tým nemôže nič urobiť. 
Bol tak silný.
Tak nebezpečný.
A bol úplne v jej moci.
Zovrela ho vo svojej ruke a s úžasom sledovala, ako sa jeho telo napína ako luk, ktorý sa chystá vystreliť.
Nebolo to ani rozkošou ani túžbou. A Jane to vôbec neprekážalo. Takto to mala rada.
Nespúšťajúc pohľad z jeho nenávistných očí, priblížila sa k jeho ústam. Nepobozkala ho. Iba ich jemne chytila do zubov. Hravo ich pohrýzla – bolesť neporovnateľne kontrastná k tej, čo mu spôsobovala svojou schopnosťou.
„Ešte stále si myslíš, že mi nepatríš?“
Neodpovedal, no jeho oči už nehľadeli na ňu. Sústredil sa na to, aby dokázal odvrátiť tvár. Takmer sa mu to podarilo, keď začul protestné zamrmlanie a potom upírkin prst, ktorý ju znova vrátil na pôvodné miesto.
„Pozeraj sa mi do očí, keď sa s tebou rozprávam.“
„Nie,“ vydýchol nezrozumiteľne. No Jane to samozrejme zachytila. Jej psychické zovretie o trochu zosílilo. Paul zalapal po dychu. 
„Čo nie?“
„Nie, už si to nemyslím.“
Jane uvoľnila zomknuté pery. Pozrela sa na podlahu. Kvapka po kvapke stekala dolu krv z Paulových dlaní, tak silno do nich zatínal nechty. Znova zdvihla pohľad, ale tentoraz o krok ustúpila. Povolila tiež svoju schopnosť.
„Nie, už si to nemyslím... čo?“ opýtala sa, dúfajúc, že Paul rýchlo príde na to, čo zabudol pridať na koniec vety. Stále sa nemohol hýbať, stále jej nemohol odporovať.
„Nie, nemyslím si to... pani,“ zopakoval, no s pohľadom, ktorý toho veľa hovoril o nenávisti, ktorú voči nej cítil. Ktorú cítil voči tomu, čo ho nútila robiť.
„Dobre, to zatiaľ stačí,“ povedala napokon. Všetok tlak z Paula opadol v jedinom okamihu a na to neboli jeho nohy vôbec pripravené. Zosunul sa dole po stene, s kropajami potu na čele akoby zabehol maratón. Keď sa ako tak znova pozbieral, Jane už nebola nikde v dohľade.
 
Snažil sa dať sa dokopy. Musel sa dať okamžite dokopy.
Všetky svoje myšlienky sústredil na ten cieľ, aby nemusel myslieť na to, čo sa práve odohralo.
Nemal ani poňatie, ako dlho tam sedel. Ale po chvíli začul rinčanie kľúčov. Potom kroky. Niekto sa k nemu zohol a zdvihol mu tvár presne tak ako Jane len jemnejšie. Trochu ju naklonil do strany akoby si prezeral škrabance, ktoré tam ostali.
„Už sa na tebe vybláznila, čo?“
Paul čakal, že uvidí Johannovu tvár, ale bol to Felix. Netušil, prečo ho to napadlo, ale keď sa k nemu skláňal, nevyzeral vôbec ako ten Felix, ktorý ho vytiahol z postele, aby sa s ním ostatní upíri mohli pohrať. Vyzeral ako ten, ktorý ho polomŕtveho ťahal späť do izby a pritom neustále opakoval, že to už nie je ďaleko.
„Poď, pomôžem ti.“ Opatrne ho zdvihol a podoprel, až kým sa nespustil na jednu zo stoličiek.
Felix zaujal miesto oproti.
Rýchlo prebehol očami šachovnicu. Tvár sa mu pri tom postupne zamračila. Nepochybne prišiel na to, že tam čosi nesedí, no keď zdvihol pohľad, nekomentoval to.
„Človek by jej nemal príliš odporovať. Tá jej schopnosť vie byť pekne desivá,“ hovoril akoby už niečo podobné prežil. Paul si nevedel odpustiť otázku: „Bol niekto predo mnou?“
Chvíľu bolo ticho.
„Áno, boli tu viacerí.“
„Čo sa s nimi stalo?“
„Sú preč.“
„Prečo?“
Paul pochopil, že odpoveď sa mu nebude páčiť, už keď tú otázku vyslovil.
„Prestali ju baviť.“

Dúfam, že kapitola sa Vám páčila a že som Vám zároveň splnila túžbu po tej malej "akcii". Ostaňte so mnou aj naďalej a dočkáte sa aj tej väčšej. Zatiaľ budem vďačná za každý komentár, ktorý ma popoženie k pokračovaniu. Ďakujem. :)
 
Váš Destroyer

« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Master - 3. kapitola:

 1
19.10.2014 [10:15]

NatalieCullenDievčatá, ďakujem krásne za vaše komentáre, veľmi ma potešili Emoticon. Dúfam, že ďalšiu časť vám budem schopná priniesť už tento nasledujúci týždeň.
majka158: V tejto poviedke sa držím príslovia, že občas z najväčšej nenávisti, vznikne najväčia láska, preto je nutné, aby som z Jane robila takúto mrchu. Emoticon

6. pajushka
17.10.2014 [18:58]

jůůůů bombovní pecka...supeeeeeeer honem další kapitolka Emoticon

5. shaina
16.10.2014 [0:17]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.10.2014 [18:35]

majka587Na úvod:
WAU! Od začiatku až do konca som umierala od zvedavosti!
Dúfam, že medzi Paulom a Felixom vznikne hlboké priateľstvo.
Trošku mi vadí Janine správanie ale čo už ako sa hovorí: "sto ľudí sto chutí"
A na záver:
Taktiež ako trefi133 dúfam, že kapitoly budú pribúdať rýchlo. :)

3. UV
15.10.2014 [18:32]

Chudák Paul, Jane se prostě nezapře. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.10.2014 [14:46]

NatalieCullentrefi133: Budem sa veľmi snažiť ostať u toho Emoticon. Aj ja sa veľmi teším, keď si to môžete prečítať skôr a ešte viac ma teší, keď sa vám to aj páčilo. Je to vlastne jediný dôvod, prečo vôbec píšem. Bez čitateľov to nemá zmysel. Emoticon

15.10.2014 [14:07]

trefi133Nemám slov. Emoticon Emoticon Emoticon
A doufám že zůstaneš u zvyku přidávat kapitoly často.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!