Paul je podrobený naozaj ťažkým skúškam, dokáže jeho vytrvalosť zapôsobiť aj na nemŕtvych? Prajem príjemné čítanie.
10.10.2014 (19:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1886×
"That´s the thing about pain. It meant to be felt."
Mohlo byť niečo krátko pred úsvitom, keď sa Johann prebral z polodriemot, do ktorých upadol chvíľu potom, ako jeho pacientovi ustúpila horúčka. Bol unavený, rozboľavený, ale spokojný, že spravil svoje maximum, a to maximum bolo dostačujúce. Obklady už neboli nutné, všetky sa sušili na neďalekej stoličke. Johannovi však ostali rozmáčané prsty a pri pohľade na ne si okamžite spomenul, aká bola noc ťažká a koľko neistoty v ňom po celý čas driemalo.
Sediac na chladnom kameni, sledoval nehybné telo uložené na mieste, ktoré väčšinou prislúchalo jemu. Od chlapca sa ešte nedočkal žiadnej reakcie, okrem tých, ktoré boli spôsobené ohňom v jeho vnútri alebo blúznením. Občas čosi zamrmlal, ale význam sa nedal vyrozumieť. Johann vedel, že musí byť trpezlivý.
Jeho telo dostalo zabrať a kým sa úplne zotaví, chvíľu to potrvá. Napriek tomu, že netušil, aký osud chlapca čaká, bol rád, že prežil a aj keď sa to ťažko priznáva, bol tiež rád, že konečne nie je sám. V temnote prebýval už tak dlho, že spoločnosť človeka mu bola cudzia, no túžil po nej.
Vedel, že všetko má svoj prirodzený chod a nič nejde nasilu urýchliť, vzdialil sa teda, aby pripravil ďalšie bylinky na zmiernenie bolesti. Boh vie, že keď sa chlapec preberie, bude ich potrebovať.
Pracoval pomaly a s precíznosťou ako to robieval vždy. Užíval si proces, pretože vedel, že nič lepšie ho v ďalších dňoch nečaká. Dokonca sa do práce zahĺbil až tak veľmi, že prepásol moment, kedy sa hnedé oči za jeho chrbtom otvorili a prvýkrát zažmurkali do znovuzrodeného sveta.
„Som mŕtvy?“ zaznel do ticha slabý hlas. Johann prestal drviť bylinky, položil misu na zem a pomaly sa otočil k posteli.
„Ešte nie.“ Podišiel k svojmu pacientovi a po prvýkrát sa pozrel do jeho tváre bez toho, aby na nej zbadal neprítomný, polomŕtvy výraz. „Ak sa ti do rán dostane infekcia, môže to byť ešte veľmi škaredé.“
Chlapec naňho dlho iba pozeral, vyzeral, že si musí čosi usporiadať. Párkrát unavene zaklipkal očami. Potom znova prekvapene skonštatoval: „Takže nie som mŕtvy.“
„Znie to tak, akoby ťa to mrzelo,“ odvetil Johann mierne pobavene, „je tomu tak ťažké uveriť?“
„Áno,“ odpovedal a v jeho hlase jasne zaznela úprimnosť. „Kde to som?“
„Voltera, chlapče, už si o nej počul?“
Keď Johann pochopil, že odpovede sa zrejme nedočká, pokrčil ramenami. „Nemusíš nič vravieť, ak nechceš.“
Chlapec vyzeral zmätene. Nevie, či mi môže veriť, pomyslel si.
„Som tu už dlho, rozhovor by ma potešil, ale netrvám na ňom. Teraz, ak dovolíš, rád by som ti previazal rany.“
Johann takmer prepásol nepatrné prikývnutie.
„Bude to trocha bolieť, vypi najskôr toto.“ Podal mu pohár s bylinkami, ktoré pred chvíľu drvil, zaliaty horúcou vodou. Chlapec si pomaly priložil nádobu k ústam, no hneď pri prvom prehltnutí sa rozkašľal a tvár sa mu stiahla znechutením.
„Viem, že to chutí nanič, ale pomôže to.“
Hneď ako bol pohár prázdny, chlapcove oči sa začali znova zatvárať a Johann tušil, že nepotrvá dlho, kým upadne do nepokojného spánku.
„Vieš, trocha vďačnosti by vôbec neuškodilo,“ hovoril si sám pre seba a popritom odmotával staré obväzy, na rany nanášal špeciálnu zmes a zasa ich obviazoval. „Vlastne by ma to potešilo, ale nezazlievam ti to. Možno neskôr.“
Chlapec, ako inak, neodpovedal, no to Johannovi nijako nebránilo v tom, aby pokračoval v klábosení.
„Myslím, že si mal obrovské šťastie. Ak by som tu nebol, ktovie ako by si dopadol...“
„A kde inde by si bol, Johann?“ ozval sa ženský hlas za jeho chrbtom a Johannove telo sa pri tom zvuku podvedome naplo.
„Samozrejme, niekde inde ako v tejto krásnej cele, ktorú ste mi pridelili, Jane,“ odpovedal, neprerušujúc svoju prácu. Narážanie topánok o kameň sa nieslo vzduchom ako hlas bubnov na popravu. Upírka sa zastavila tesne za ním, v priestore, ktoré jej poskytlo náležitý rozhľad na jeho pacienta.
„Gentleman ako vždy.“
Johann dokončil posledný obväz a otočil sa na Jane. Jej pohľad bol upretý na chlapcove doráňané telo. Prechádzal pomaly od jeho masívnych ramien, cez hrudník, až po prikrývku, ktorá zahaľovala intímne partie. Niečo, na tom spôsobe, ako sa naňho pozerala, nahnalo Johannovi husiu kožu.
„Bude v poriadku?“ opýtala sa, v jej tóne však nebolo badať nič z toho, čo sa jej odrážalo v očiach. Ak by Johann nevedel, o koho ide, možno by povedal, že sa o zdravie toho chlapca skutočne zaujíma. Vedel však, že to tak nie je. Bol pre ňu iba potencionálna a dočasná zábava. Nič, čo by sa nedalo nahradiť.
„Pravdepodobne. Jeho organizmus sa začal samovoľne liečiť ešte pred jeho príchodom. Vzhľadom na početnosť zranení by to ale bez pomoci nezvládol. Predpokladám, že o dva dni sa už bude schopný postaviť na nohy.“
„To je dobre.“
„Na celkové uzdravenie bude potrebovať viac,“ dodal Johann vzápätí.
Jane upriamila svoje krvavo červené oči na jeho tvár.
„Nenechala som ho uzdraviť, aby som ho okamžite na to nechala znova zraniť. Nemusíš sa báť.“
Starec nečakal, že sa dočká pravdivej odpovede, no aj tak sa spýtal: „Čo s ním mienite spraviť?“
Znova ten záblesk v očiach.
„To nech ťa netrápi. Máš dosť vlastných problémov.“
Jane sa ešte raz pozrela na chlapca, potom bez ďalších rečí upustila celu. Nepríjemný pocit kdesi pri žalúdku Johannovi napovedal, že to neveští nič dobré.
***
Keď sa Paul prebral k vedomiu, bolo to, ako inak, kvôli bolesti. Pomaly si už začínal zvykať, že jeho regeneračná schopnosť utrpela nejaké vážne poškodenie, pretože iné vysvetlenie, prečo ho bolel každučký kúsok tela, neexistovalo.
V miestnosti bola tma. Jeho oči si dlho zvykali, kým začali rozoznávať nejasné tvary a osobu stojacu obďaleč. Ťažko sa mu dýchalo a príšerne ho bolelo hrdlo. Keď sa náhle rozkašľal, upútal mužovu pozornosť a ten mu pomohol posadiť sa. Potom mu podal pohár.
„Nie je... to... tá... vec...“ uisťoval sa Paul o obsahu, potláčajúc slzy z dávenia.
„Iba voda.“
Paul prehltol iba pár dúškov, keď mu bol pohár zasa odobratý.
„Trpezlivosť. Tvoj žalúdok neprijal nič už pár dní, aj čistá voda môže spôsobiť problémy.“
Muž sedel na kraji postele a sledoval, ako sa Paulov hrudník nestabilne dvíhal v pokusoch o hlbší nádych. Znásobovala sa v ňom panika.
„Hlavne pokoj, dýchaj pomaly, máš narazené rebrá, preto sa nemôžeš poriadne nadýchnuť. Musíš sa snažiť o kratšie nádychy a medzi nimi robiť prestávky.“
Paul už koniec poslednej vety nepočul. Vydesene zatínal päste, mal pocit, že sa topí. Lapal po dychu, ale čosi v jeho hrudi ho tlačilo pod hladinu.
„Chlapče, pozri sa na mňa, dýchaj.“ Na ramenách pocítil tlak. Muž s ním slabo zatriasol v pokuse vynútiť si jeho pozornosť.
„Dýchaj, no tak... To je ono. Len dýchaj. Presne takto.“
Paul sa cítil ako idiot, ale pocit, že práve zo seba pomaly striasol dvojtonového slona stačil na to, aby sa mu pery roztiahli do úsmevu. Samozrejme len do takej miery, aby sa jeho záchvat nezopakoval.
„Myslíš, že je smiešne takto desiť starého muža?“
Paul pokýval hlavou. „Ďakujem,“ povedal a nemyslel tým len poďakovanie za prekonanie čohokoľvek, čo sa pred chvíľou udialo. Hrudník a brucho mal obviazané novými obväzmi a rovnako cítil jeden na svojej ľavej nohe. Nebolo mu veľmi príjemné, že pod tenkou prikrývkou nemal žiadne šaty, ale rozhodne sa nehodlal sťažovať. Aj tak by sa nedokázal postaviť a odkráčať. Napriek tomu sa poobzeral po jednoducho zariadenej miestnosti.
Vyzerala ako cela, ale chýbali reťaze. Paul za mužovým chrbtom videl iba jeden stôl a jednu stoličku, a potom posteľ na ktorej sedel. Jediným zdrojom svetla bolo malé okno, ktoré bolo podľa tieňa na podlahe zamrežované. Tlmené svetlo prichádzalo aj od mreží, kadiaľ sa očividne vchádzalo.
„Návštevy mi sem často nevodia, ak myslíš na to, preto tá skromnosť.“
„Dá sa odtiaľto dostať?“
Muž sa zasmial, v jeho hlase však nebol jediný náznak humoru. „Myslíš, že by som bol ešte tu, ak by sa dalo?“
Paul pochopil, že to bola hlúpa otázka. Nemyslelo mu to. Vôbec netušil, prečo je tu a kto ho sem priviedol. Bol zmätený.
„Len pokojne. Nechceš si privodiť ďalšie problémy s dýchaním, že?“
„Nie.“
„To je dobre. Som Johann,“ predstavil sa a natiahol vystretú dlaň.
„Paul.“ Gesto mu bolo s trochu pomalšou reakciou oplatené.
„Teší ma, Paul. Veľmi rád by som sa s tebou ešte zopár minút rozprával, ale bude lepšie, ak si znova ľahneš a oboch náš ušetríš komplikácií.“
Pacient mu ani trocha neprotirečil, čo Johanna len utvrdilo v tom, že ešte nemajú nič vyhraté. S trhaným nádychom sa uložil späť do pôvodnej polohy. Vyčerpanosť ho ovládla skôr akoby sa stihol rozhodnúť inak. Zasa raz upadol do bezsenného spánku.
Keď sa potom o pár hodín prebudil, odprisahal by, že nebol mimo viac ako niekoľko minút. Stále sa cítil rovnako vyčerpaný a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že vedľa seba počuje viacero hlasov. Postupne začínali dávať zmysel ako keď niekto pomaly zvyšuje hlasitosť rádia.
„Ešte nie. Nezvládne to. Je príliš slabý.“
Prvý z nich patril tomu mužovi, Johannovi. Niečo niekomu vysvetľoval a znel nahnevane.
„Mám svoje rozkazy. Ustúp z cesty!“
„Prosím, ešte jeden deň...“
„Vravím ustúp!“
Paul netušil, čo sa deje, keď zrazu pocítil, ako ho ktosi uchopil za ruky a prudko vytiahol do sedu. Bolesť, ktorá prišla potom, bola tak silná, až sa mu zatmelo pred očami. Z úst mu unikol ston, vtedy tlak trocha povolil.
„Vravím, že to nezvládne.“
„Pomôž mu.“
Paulove zorné pole sa začalo pomaly rozjasňovať. Uvidel pred sebou vysokého upíra s tmavými krátkymi vlasmi a karmínovočervenými očami. Potom ho zatienila Johannova postava, ktorá sa k nemu sklonila a položila mu ruku na čelo.
„Máš zasa horúčku. Bude to ťažké, ale musíš ostať pri vedomí.“
Paul prikývol, aj keď význam slov k nemu ešte úplne neprenikol.
„Poď, pomôžem ti obliecť sa.“
Jeho telo ho vôbec nepočúvalo. Snažil sa, čo najviac uľahčiť Johannovi prácu so šatami, no aj tak nedokázal spraviť viac než trocha nadvihnúť ruky. Chcel sa spýtať, čo sa deje, ale bál sa, že ak otvorí ústa, bude zvracať.
„Paul, musíš mi trocha pomôcť. Musíš sa postaviť.“
Predstava toho, že by mal stáť na vlastných nohách bola ešte pred pár hodinami nemysliteľná a teraz bola viac ako nemožná. Musel vyzerať naozaj vydesene, pretože keď sa naňho Johann pozrel, márne sa pokúsil o úsmev.
„Zvládneš to. Spravíme to na tri.“ Otočil sa na upíra. „Potrebujem tvoju pomoc.“
Paul ucítil, ako ho dva páry rúk pevne chytili a v tom momente vedel, že nasledujúce chvíle budú tie najhoršie v jeho živote.
„Raz, dva... Tri!“
Odrazu bol na nohách a pred očami mal znova tmu. Neexistovala jediná časť jeho tela, ktorá by nenariekala v agónií. Vôbec netušil, ako sa vytackal z miestnosti a ako sa dostal na úzku chodbu vedúcu kdesi dovnútra obrovského areálu. Upír, ktorý ho držal vzpriamene, šiel, čo najpomalšie. Napriek tomu sa Paul niekoľkokrát takmer zviezol k zemi a jediná vec, ktorá mu v tom zabránila, bol práve upírov pevný stisk.
„Už sme skoro tam,“ povedal chladným, no zároveň čudne prívetivým tónom.
Paul sa nezmohol na odpoveď.
Cez vysoké dvere, ktoré vyzerali ako starodávna brána, sa dostali do prázdnej sály. Prázdnej, až na tri tróny okupované troma upírmi a dve postavy stojace vedľa nich. Upír ho doviedol celkom dopredu.
„Ďakujem, Félix. Môžeš ísť,“ povedal jeden z nich.
„Pane, žiadam o dovolenie ostať.“
Paul netušil, prečo to chcel spraviť, ale musel uznať, že bol za to vďačný. Nevedel, ako dlho by sa udržal na nohách bez akejkoľvek pomoci.
„V poriadku. Vidím, že náš priateľ ešte úplne nevyzdravel.“
Upír sa postavil zo svojho veľkolepého trónu a podišiel pár krokov dopredu. Dlhý čierny plášť ho celého zahalil. Paulovi prišiel zúfalo povedomý.
„Tvoju ruku, chlapče.“
Pár sekúnd sa nič nedialo. Potom upír menom Félix uvoľnil jednu svoju ruku a podložil ju pod Paulovu. Zdvihol ju tak, aby pristála druhému upírovi v dlani.
Začali sa pred ním mihať obrazy. Boli však také rýchle a dopletené, že ich nestíhal registrovať. Cítil iba, že čosi veľmi osobné uniká na povrch a že na to, čo vidí ten upír, nemá nikto okrem neho právo.
Možno, ak by mal dostatok síl, skúsil by sa zo zovretia vytrhnúť, no v tej chvíli mu neostávalo nič iné, len vydržať až do konca.
„Vskutku zaujímavé,“ podotkol upír hadím hlasom. „Jane, mala si pravdu.“
Paul párkrát zaklipkal, keď sa mu pred očami objavili tmavé šmuhy.
„Bude úžasným prínosom. Rád podstúpim tento experiment.“
Upír odvrátil pohľad kamsi do strany a keď sa ho Paul pokúsil nasledovať, uvidel mladú ženu s tvrdým výrazom v tvári, ako sa pozerá priamo naňho.
„Potešil si ma, Aro.“
„Nič iné by som si ani neželal, milovaná. Félix, prosím ťa, odprevaď nášho zajatca do jeho cely a postaraj sa, aby dostal všetko, čo potrebuje na svoje skoré uzdravenie.“
„Áno, pane.“
Upír Félix dlho neotáľal. Z miestnosti sa dostali tak rýchlo, ako to Paulov stav dovoľoval. Chodbou sa už plahočili oveľa pomalšie. Z na smrť vyčerpaného muža vyprchal takmer všetok adrenalín a nohy posúval jednu pred druhú už len silou vôle.
„Počkajte!“
Paul počul kroky za svojím chrbtom. Zastavili sa.
„Otoč ho, Félix.“
„Jane, no tak. Je ledva pri vedomí.“
„Otoč ho!“
Paul nemal nikdy v živote väčšiu chuť kričať.
„Chcem, aby si vedel,“ prehovorila k nemu a prstom ukázala na jeho tvár, „že odteraz si môj majetok. Žiješ iba vďaka mne a ja to môžem taktiež kedykoľvek zmeniť. Pamätaj si to.“
„Jane, ani ťa nevníma, pozri sa na neho, nechaj to na inokedy,“ prerušil ju Félix.
Jej výraz trocha povolil. „Dobre.“ Odstúpila. „Choďte.“
Upír pomohol Paulovi natočiť sa správnym smerom, potom ho namiesto za lakeť chytil okolo pása a vyložil si jeho ruku na svoje rameno. Bolelo to, ale tak mal aspoň väčšiu oporu a do cely sa dostali rýchlejšie ako keby sa neustále potkýnal.
Félix ho doviedol až pred posteľ a spolu s Johannom mu pomohli ľahnúť si.
„Takto ho zabijete,“ povedal starec zachmúrene krútiac hlavou.
Upír sa hrdelne zasmial.
„To sotva. Ten toho vydrží.“
Ďalšia kapitola je za nami a ja, ako obvykle, prosím o Váš názor. Určite ste si všimli, že jednotlivé kapitoly nemám dopredu pripravené, preto by som bola veľmi rada, ak by ste mi tiež napísali, ako chápete jednotlivé udalosti a čo očakávate, že sa stane, proprípade, čo by ste chceli, aby sa stalo. Nesľubujem, že všetko z toho použijem, ale môžete ma inšpirovať, a teda urýchliť ďalšiu časť a možno bude napokon aj podľa vašich predstáv. Na každý komentár odpovedám, verím, že sa Vám takáto forma komunikácie páči rovnako ako mne.
PS: Ospravedlňujem sa za to meškanie, ale sľubujem, že som mala dobrý dôvod. :) Ako vynahradenie, dúfam, postačí netradične dlhá kapitola. :P
Destroyer of Happiness
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Master - 2. kapitola:
9. NatalieCullen
15.10.2014 [14:38]
shaina: 
Ďakujem.
8. shaina
15.10.2014 [0:12]
12.10.2014 [9:21]
majka587: Ak akciou máme na mysli rovnaké veci, tak v ďalšej kapitole sa už menšej akcie dočkáš 
. A potom neskôr sa už vyšantím naplno. 
.
Trefi133: Pred pár dňami sa už začala písať. Dúfam, že tentoraz si ju budete môcť prečítať oveľa skôr. 
ada1987: 
6. ada1987
11.10.2014 [22:23]
5. trefi133
11.10.2014 [21:25]
Super čekání stálo za to! Doufám že další kapitola bude brzy.
4. majka587
11.10.2014 [20:39]
Jeee konečne :) Tak dúfala som, že bude v tejto časti viac akcie ale ty vieš čo robíš! Len tak ďalej :) 
11.10.2014 [20:20]
UV: Áno, presne takto som ju chcela opísať 
. Samozrejme, jej pohľad bude určite, ale na malú chvíľu ešte musím jej pravé pocity trocha ukryť, aby ste to mali napínavé. Musíš mi v tomto veriť. Bude to super. 
Helča: V ďalšej časti sa už dočkáš malíčko erotiky, ktorú som na začiatku sľubovala. 
Ďakujem pekne za tvoj komentár.
2. Helča
11.10.2014 [17:58]
Super. Prosím další.
1. UV
11.10.2014 [17:04]
Jane se chová jako rozmazlený fracek, který se snaží být milá. Ale moc ji to nejde. Skvělé!! Nešel by i její pohled na věc?
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 15. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!