Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 8. kapitola

09.04.2014 (07:00) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1539×

Anna:

Ja tomu stále nemôžem uveriť. No... Plán už mám. Felix je mŕtvy. V podstate... Ani mi ho nie je ľúto. Správa sa ako idiot a hnusný bezcitný bastard. A nikto okrem mňa to nevie. Musí sa tu dnes objaviť. Musí, musí, musí. No, síce Jane... Ale aj tak skončí mŕtvy, nie?

Vykročila som na chodbu a namierila si to do izby, skadiaľ bol počuť buchot a nadávky. No nie... Nakukla som do potvorených dverí a videla, ako Felix s Jane hádže o steny, o zem, o strop a nadáva jej všetkými slovami, čo sa kedy naučil. Rozrazila som dvere a skočila naňho. Samozrejme nie v romantikom zmysle. Bol prekvapený, takže v jeden úžasný moment som mala túto bitku vyhratú. Ale odkopol ma oproti na stenu a ešte v lete ma zachytil pod krk a buchol so mnou o zem. Au...

Na chvíľu sa mi zahmlilo pred očami a veľa som toho nevidela a ani som poriadne nevnímala. Keď som ho uvidela nado mnou stáť a vrčať mi do tváre som sa bleskovo postavila a jedným úderom ho zložila na zem. Aké zlaté.

„Ja ťa tak nenávidím," zavrčal mi do tváre a postavil sa.

„Nápodobne," oplatila som mu.

Priletel až ku mne, chytil ma pod krk a hodil ma na koniec miestnosti. Dopadla som na drevený stolík, ktorý pod mojou váhou telefóneho čísla už viac nebol stolíkom. Minúta ticha. Ale nie, iba sekunda. Zasyčala som a hodila ho o stenu. Na malú chvíľu som kmitla k pohľadom k Jane, ktorá sa snažila postaviť. Naozaj iba snažila. Felix zrazu nejak zmizol, zozadu ma niečo schytilo a ja už som doletela na... Jane? Áno, Jane. To sú mi ale dvojzmysli slov...

Dopekla! On sa uškrnul ja som vstala a s ospravedlňujúcim pohľadom jej pomohla posadiť sa. Znovu som sa oproti nemu rozbehla, ale doletel až ku mne, chytil ma za krk a pritisol na stenu. Buchol mi z hlavou o stenu, pričom som si asi nalomila väz. Takže jeden špatý pohyb á...

Podkopla som mu nohy a kým stačil chytiť rovnováhu, hodila s ním o stenu. Skoro som letela s ním. Katapult roka. Mimochodom, stále na mňa chrlil nadávky. A že dnešná generácia rozpráva nevhodne. Už neviem koľký krát som sa rozbehla, ale už som letela k zemi. A k stene. A znovu k zemi. Do riti, ja nie som panák! Odkopla som ho a zdvihla som zo zeme. Znovu som kmitla pohľadom k Jane. Bola v bezvedomí. To sa mi zdá! Niečo, alebo skôr niekto mi stisol rameno, až mi popraskalo a hodil do... niečoho dreveného, ale keď som na to dopadlo, bolo už počuť len nejaký zvuk a vidno, ako lietajú triesky. Do pekla. Ja ho zabijem! Chrbtom mi prenikla slabšia bolesť a ja som sa zo syknutim vyslobodila z triesok a dreva. Narýchlo som sa oprášila a znovu sa k nemu rozbehla. Tak asi nezabijem, no... Blbá Anna, blbá Anna... Zatlačil sa mi do ramien a ja som vzduchom letela ako handrová bábika a narazila do steny. Ešte šatičky a môžem ísť pózovať do Altoys výkladu.

„Ťahaj do pekiel..." šepla som a on zavrčal. Ups.. To som nemala. Asi..?

Do brucha mi udrela ostrá bolesť. Ajaj... Takže určite. Kopla som boh vie kde, keďže som nevidela a ozvalo sa naštvané syknutie. Bingo! Otvorila som oči a pozrela na Felixa, ako si trie spánok. Tomu sa, môj milý, hovori headshot. Kopla som ho znovu a on sa zviezol na zem.

„A ty do hajzla," oplatil mi, keď vstal. Chytil ma rýchlo pod krk, pritisol o stenu, chytil ma za vlasy a tresol mi hlavu o stenu. Hm, drsné... Krk mi zapraskal a mne začal dochádzať kyslík. A-ale... Ja potrebujem dýchať! Zachrčala som a rýchlo si začala hlavou prechádzať možnosti. Jane v bezvedomí, ostatní niekde zalezení. Sakra! Kopala som všade, kde som mohla a búchala, ale uväzil mi ruky za chrbát a všetko ostatné mi bolo nanič. Veď ma zabije, do riti! Už som prestávala vidieť. Anjeličku, môj strážničku...

Mykala som sa a zároveň sa lúčila zo životom. Ak toto prežijem, tak to zapijem ako prvý upír v histórii upírov.
Takže asi nezapijem... A nie, nie, nie! Vydala som zo seba neidenfitikovateľný zvuk a nasilu prehltla slová, ktoré by mi aj tak z úst nevyšli. Samé vulgarizmy. Prestala som vidieť úplne. Ale zrazu bol počuť buchot, zavrčanie a Felixa odo mňa niečo odtrhlo. Nadýchla som sa, zviezla sa po stene dolu, zavrela oči a chytila sa slabo za krk. Silno zakašlala a niečo ma chytilo za rameno.

„Bell, si v poriadku?" Alec! Aký skorý!

„Ja ťa.." Demetri... „Čo si jej urobil?!"

„Nič." Pche, na sto percent sa pýta na Jane, hajzel jeden.

Otvorím oči. Ležím na zemi, pri mne kľačí Alec. „Čo sa stalo?"

Pozrem sa smerom k Demetrimu. Felix je bez rúk, miestnosťou sa ozýva jeho rev... Bolo to ako tá najlepšia melódia, aj keď som nebola celkom pri zmysloch.

Niekto založil oheň... Vidím plamene... „Bella!"

Niekto som mnou trasie... „Bella. Bella! Prebuď sa!"

Vidím plamene... Demetriho, Aleca, Jane v bezvedomí... „Bella!"

Zatváram oči. Milý, tú Bellu si môžeš strčiť do...

Temnota. Tma. Čo sa deje? Kde som? „Bella!"

Som v lese? Existujem vôbec? Nejaké svetlo... „Bell!"

Les... Stromy okolo... „Bella!"

Skadiaľ je ten hlas? Niekto je vzadu... V krvavom plášti... Nevidím mu do tváre... „Bell!"

Začína pršať... Nemôžem sa pohnúť, akoby som telo a myseľ tej osoby, v ktorej som teraz bola vôbec nevlastnila...

„Bella!"

Osoba sa približovala... Vietor jej rozfúkal čierne havranie vlasy... Kto to bol? Stále bola bližšie a bližšie, ladnými krokmi sa približovala... Kto to je? Nepoznám ju...

Dala si dole kapucňu a tak si odhalila tvár. Bola krásna, desivo krásna. Mŕtvolne biela tvár s ostrými rysami, Čierne havranie vlasy po lopatky a tie oči... Černejšie ako eben, ale desivé. Nerozpoznala som, čo je zrenička a čo dúhovka. Bez emócie. Bez citu. A ten úsmev. Krvavo červené pery a na pravej strane krku mala nejaký znak... Nevidela som naň, ale videla som kruh a v ňom znaky... Ďalšie a ďalšie. Hýbe sa to?

„Bell, prosím!"

Bola bližšie a bližšie...

„Bell! Zobuď sa!"

Len pár metrov...

„Potrebujeme ťa!"

Naťahovala ku mne mŕtvolne bledú ruku...

„Bella, prosím!"

Nevedela som telo ovládať, moja ruka sama od seba vystrelila a naťahovala sa k jej.

„No tak! Bella!"

„Čo sa deje?"

Kto to je?

„Čo to s tebou je?"

Už bola len pár centimetrov od tej jej...

„Prosím, prebuď sa!"

Dotkla som sa jej. Hneď som aj zakričala, ale nič mi z úst nevycházalo. Bolelo to... Strašne. Bola ľadová, ale zároveň pálila... Tak hrozne ten ľad pálil. Tak strašne to bolelo. Chcela som revať, vrieskať, utekať pred ňou, ale všetko bolo akoby čiernobiele, dážď na mňa aj na ňu padal a aj po celej krajine. Pustila ma a ja som vyjakla bolesťou. Znovu a naposledy.

„Anna?"

S vykríkom som otvorila oči, lapala po dychu a uvedomila si, že sa celá trasiem. Nevnímala som hlasy, nevnímala som svet. Len som mala stále jej obraz pred očami. Krásny úsmev, oči, a chlad... Tá spomienka sa do mňa zarezala ako nôž.

Čo to bolo? 

Táákže, kto ste kedy túto hovadinu čítali, tak ďakujte VJL, lebo bez nej by som sa to unúvala vydať až... Nie, nevydala by som to vôbec. :D Ďakujem za komenty u minulej kapitoly (to je ironicky, hej?) a všetkým hovadám, ktoré to čítajú, ale nechcú komentovať... Nehovorím, keď niekto nemá čas, hej? Ale aspoň keď dočítajte, zanechajte jedného smajla a neusmievajte sa ako idioti a nezrušte stránku, fajn? Aspoň to pre mňa urobte, lebo v poslednej dobe strácam chuť písať poviedky na Stmívko. Ak mi nejaká chuť ešte vôbec zostala. Zuvažovala som aj, že skončím, ale to by ma Michelle zabila, že? :D V LMD mám asi tak 12 kapitol dokončených aj s prológom a popravde? Neviem, ako ďalej... Nevšímajte si v tejto kapitole slová ako Altoys a moje ironické nevydarené poznámky. Vážne nemám najlepšiu náladu a moja bipolárna porucha to všetko iba sťažuje... Ach, tie moje dôverné preslovy... No, netešte sa veľmi na ďalšiu a veľa šťastia...

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 8. kapitola: