Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 4. kapitola

30.08.2013 (21:30) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1281×

Demetri:

To nie! Ani Anna mi to nebude tolerovať, veď ma zabije. Ale Jane... Jane. Pre seba som sa usmial. Zatriasol som hlavou. Nie. 

„Nemôžem ti v tom brániť. A hlavne, keď to nejde vziať späť a ty s tím urobiť nič nemôžeš," povzdychla si. „Ale ona to vie?"

„Samozrejme, že nie!" odsekol som jej naštvane.

„Pokoj, len som sa pýtala," uzemnila ma chladným, ľadovým hlasom. „Mňa z toho hlavne vynechaj. Ja nie som poradňa lásky."

Mykol som sebou. „Sklapni."

„Som zvedavá, kto z toho bude na prášky najviac. Pravdepodobne ty, Jane alebo Alec. Ale, samozrejme, ani Felix, Aro, Caius a ostatní to nenechajú len tak."

„Buď ticho, Ann," povzdychol som si, „Felix je posledný, koho to zaujíma. A Aro, Caius a garda z toho budú mať zábavu. Vrátane teba."

Zavrčala na mňa. 

„Myslíš, že mám z toho radosť?" opáčila proti mne naštvane. „Nie. Neznášam ju, takže nebudeme žiadna fantastická rodinka."

Otočila sa a stále s vrčaním za sebou zabuchla dvere, ktoré sa vylomili a dopadli na zem. Milé. Ako ju mám ja len rád.

Prekročil som padnuté dvere a vyšiel na chodbu. Ja to opravovať nebudem.

Zamieril som do... telocvične. Myslím. Ak budem s Jane, tak mi to Ann tolerovať asi nebude. Ale stále by ma zaujímalo, čo bolo tam v lese. No, nič. A ak nebudem s Jane, tak to zasiahne ju aj mňa... No... Jane alebo Anna? Keby mi niekto pred pár rokmi dal na výber, bola by to rečnická otázka. Ale teraz je to už inak. Ann je proste... ako upír a Jane je... Jane. Sestra a láska existencie. Irónia nadovšetko.

Jane:

Nie, nie, nie! Jeho sestra ma neznáša, ja ju neznášam a ako som sa mohla, do pekla, ja zamilovať? Ja?! Ešteže o tom Alec nevie. A ja neviem jeho reakciu. Ale keď zistí, že do koho, tak... to nedopadne dobre. A neviem si predstaviť tú nádheru. Annabella by teda reagovala...

Práve som vyšla z izby a zamierila k Alecovi, keď som uvidela Demetriho. A do riti! Kývla som naňho na pozdrav a pokusila sa úsmev. Uchechtol sa a usmial sa na mňa. A ja som naňho čumela. Ešteže to nikdo nevidí. Dúfam, ech...

„Jane."

Obišla som ho, aj keď neviem ako sa mi to podarilo a nenápadne sa skúsila rýchlo vytratiť.

„Ešte stále v tom chceš pokračovať?" zavolal na mňa. Stuhla som uprostred pohybu a zastavila sa, ale neotočila sa.

„V čom?" dobre viem v čom. 

„Nehraj sa na blbú. Ty dobre vieš čo." Budem sa hrať na blbú.

Ozvali sa kroky, mňa na krku ovalil jeho ľadový dych. „Prosím."

Prudko som sa otočila a ocitla sa v blízkosti jedného centimetra jeho tváre. Fuu...

Chcela som zas odísť, ale chytil ma za ruku a bránil mi v tom.

„Pusť ma."

„Nie."

Pevne rozhodnutý na mňa so záujmom hľadel. 

„Prestaň." 

Na moje prekvapenie popustil a meravo tam stál ako socha. 

„Môžeš to nechať tak? Skonči s tým," pokúsila som sa to uzavrieť, ale len fakt blbý by prehliadol tú bolesť, čo sa v tom hlase miešala.

„S čím. Nikdo s ničím nezačal. A nič sme spolu nemali."

„A ani mať nebudeme."

„Ja viem, že áno," trval si na svojom. A problém bol v tom, že mal pravdu. A tá pravda bola bolestná.

„Aspoň to skúsme," vydýchol nádejne a prosebne na mňa hľadel.

Vo mne sa bili dve osobnosti. Jedna chcela hneď odísť preč, z hradu, z Volterry, z Európy. A tá druhá chcela vykrikovať áno a vrhnúť sa po ňom. 

„No dobre."

A bolo to. Proste sa sklonil, zatvorila som oči a náruživo sa mi prisal na pery. A do riti!  

Skončila som pritisnutá na stene a on si zobral moju tvár do dlaní. A trvalo by to hodiny, dny, týždne, roky...

Bolo to ako...

„Ehm."

Odtrhli sme sa od seba a zazreli Annu stať neďaleko s neutrálnym pohľadom a pozerala na nás s vypúlenými očami.

„Mohla by som ti môjho milovaného bračeka na chvíľu ukradnúť?" dostala zo seba po pár sekundách a frustrovane k nemu mihla pohľadom.

„Hm," prekvapene som sa odlepila od steny a Demetriho a išla pekne do mojej izby.

Demetri:

Ona ma zabije! Nie, najprv zabije Jane a potom mňa!

Nasledoval som ju a chodbou sa ozývali naše kroky.

Celý čas sa po mne ani neobzrela a nevydala ani hlásku.

„Ann-," začal som zlomene, ale ona spomalila, nadýchla sa a zastavila ma jedným mávnutím ruky.

Otvorila dvere do najbližšej voľnej izby, chytila ma za rameno a vprudko vtiahla dnu. Zabuchla za sebou dvere a s hlbokým nádychom, akoby ju to stálo všetko sebaovládanie, sa oprela o dvere.

„Prečo?" Otvorila oči a ja som videl jej prekvapený a zároveň nahnevaný pohľad. 

„No proste... Sme sa stretli a ja..." začal som a znovu ma prerušila.

„Nepýtam sa ťa ako, pýtam sa ťa, prečo," na tvári sa jej objavil úškrn, ktorý nebol nai pobavený, ani veselý. A do riti. 

„Vážne? Neviem, a aj keby som vedel, tebe to hovoriť nebudem," trval som si na svojom.

„Budeš," odvetila mi tvrdým, hrubým hlasom.

„Ty mi nebudeš rozkazovať," zvýšením hlasom som mierne rozzúrený na ňu hovoril a ona mi to oplácala.

„Som tvoja sestra!" chladne mi vmietla do tváre.

„Vážne?!" zrúkol som na ňu, maximálne naštvaný. „Tak kde si bola tých päťsto rokov?! Kde?! Ja som tu bol, chcel som ísť po teba, nevedel som kde si a bál som sa. A zrazu si ťa tam nájdem a mám pocit, že moja sestra je sebevrah. Zatiaľ čo ty si tam behala a nikto ti nechýbal, päťsto rokov som tu žil zamknutý v strachu, že sa ti niečo stalo! Tak kde si bola?!"

Ech...

Z tváre sa jej nedal rozpoznať žiadny výraz a žiadne emócie. Narovnala sa a pozerala do prázdna.

Takto to trvalo pár minút a ja som si to v tejto zapeklitej situácii vyčítal.

Tvár sa jej začala formovať do naštvaného výrazu a oči tmavnúť. Ou.

„Ja som bola tam, kde som mala byť. A keď ty si sa tak bál, prečo si sa nešiel utešovať za Jane?"

Rozzúrene som k nej prišiel, chytil ju pod krk a prirazil ju o stenu.

„Sklapni, lebo zabudnem, že si moja sestra."

S odfrknutím ma od seba odhodila a ja som preletel celú miestnosť a narazil do steny. 

Prihnal som sa k nej a hodil s ňou do stropu a následne o stenu a chytil ju pod krk. A ona mi urobila to isté.

Prepaľovali sme sa nenávistnými pohľadmi a jej to začalo v okolí krku pomaly, ale iste praskať. Ublížene zaskučala, pustila ma a ja som pustil ju. 

Hnev začal vyprchávať a začali ho nahrádzať výčitky.

Ona sa zviezla po zemi, ale ihneď sa s chladným, ale predsa len ublíženým pohľadom zdvihla zo zeme a narovnala sa.

„Vyber si. Jane alebo ja," hlas sa jej zasekol a ruky sa jej triasli.

„Jane."

Boleste privrela viečka a pomaly prikývla.

A ja som si uvedomil, čo som spravil. Stratil som sestru. Stratil som Annu. Jedinú rodinu, čo mi ostala. Vlastnú, pokrvnú sestru...

Pomaly sa otočila na päte a podišla k dverám. Otvorila ich a prekročila prah. A zmizla by z dohľadu. Odišla.

A naše životy sa rozdelili. Ona má svoj a ja svoj.

Bolo to, ako keby odišla navždy...

Jane alebo Anna?

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 4. kapitola: