Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 8. Ešte vám nestačilo?

23.11.2009 (12:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2006×

Ešte vám nestačilo?

Zostala som bezradne sedieť na stoličke. Nemocnica. Nebola som v žiadnej od pôrodu. Keď som bola s Jakom, nehody sa mi vyhýbali. Samozrejme keď som priveľmi neprovokovala. Keď som si o to nekoledovala, žiadna nehoda sa mi neprihodila. To však nezmenilo nič na tom, že nemocnice neznášam.

Okrem toho mi tak pripomínajú Edwarda. Nemalo cenu ďalej sa vyhýbať tomu menu. Keď som stretla jeho matku a onedlho sa stretnem asi aj s jeho otcom, nemá šancu sa o mne nedozvedieť. Fakt som si myslela, že mi osud dá druhú šancu? Že už konečne budem mať normálny život? No možno sa odsťahujú, veď na to majú. Mňa nechceli, takže prečo by sa o mňa mali zaujímať? Aj tak som ešte raz skúsila prehovoriť Roba.

„Robert prosím ťa! Ja som v úplnom poriadku. Okrem toho, po práci musím ísť pre Chrisa a večer do školy. Nepotrebujem, aby si ma tam nechali na nepotrebné pozorovanie.” nahodila som psie oči - to som odpozerala od Jaka.

„Bella ja neviem.” zažmurkala som. „Tak dobre, ale sľúb mi, že na zajtra si vezmeš voľno.”

„Rozkaz šéfe.” zasmiala som sa, ale slovo šéfe som zdôraznila.

Esme ešte stále stála ďalej a súcitne sa na mňa pozerala. Bili sa vo mne protichodné pocity. Chcela som sa zahrabať čo najhlbšie, aby ma nevidela, no zároveň som premáhala neskutočnú túžbu objať ju. Veď mohla byť moja matka. Nie v pravom slova zmysle, ale ja som ju tak brala. On ma však odmietol a moja budúcnosť, ktorej som tak verila sa zrútila ako domček z karát. A teraz, keď som začala od nuly ich musím stretnúť. Len ja si môžem vybrať z milióna miest práve to, v ktorom žijú oni...

Zvyšok dňa v práci som bola pod dohľadom. Môj tým ma neustále sledoval a Rob ma chodil skontrolovať každú pol hodinu. Cítila som sa ako nesvojprávna. Všetky myšlienky na Esme som zavrhla. Nebudem sa zbytočne týrať. Čo bude, to bude. Osud nezmením. Na nešťastie...

Po práci som sa ponáhľala pre Chrisa. On ma upokojoval a to som teraz veľmi potrebovala. Okrem toho mi chýbal jeho úsmev. Porozprávala som sa s vychovávateľkou, ktorá Chrisa vychválila do neba. Najposlušnejšie, najmilšie a najtichšie dieťa, aké som tu mala. Akoby som to nevedela. Vybrali sme sa domov, užiť si tých pár hodín spolu. O pol ôsmej mám prvú prednášku z dejín umenia. Dúfam, že prvá skúsenosť so školou dopadne lepšie ako tá s prácou. Prednáška by mala byť hodinu, takže budem rýchlo doma.

Opatrovateľka prišla o siedmej. Bola sympatická, asi v mojom veku. Chris bol nakŕmený, bolo ho treba len okúpať. To hádam zvládne. Vzala som tašku s notebookom a notesom a vypadla z domu. Chcela som to už mať z krku. Do auly som prišla medzi prvými. Ja som si zobrala dejiny umenia, kreslenie, grafiku a fotografovanie. Dejiny umenia mal širší okruh ľudí, ako ostatné predmety, preto sme boli v aule. Z ostatných predmetov mám praktické skúšky. A práve dejiny umenia mám dvakrát do týždňa. Sadla som si do rohu a čmárala si po doskách notesa. Ani som si nevšimla kedy sa sála zaplnila, reagovala som až na príchod vyučujúceho.

Hodina patrila oboznamovaniu s učivom a predstave učiteľa o výuke. Nič zaujímavé... Mala som čo robiť aby som nezaspala, pretože ten učiteľ má strašne monotónny hlas. Keď som sa po hodine pobalila a trochu prebrala, ponáhľala som sa domov. Už som chcela urobiť bodku za týmto nadmieru znepokojivým dňom. Kiežby sa mi to všetko len snívalo. Opatrovateľka sa osvedčila - Chris spokojne spal, bol voňavý a všetko bolo dokonale upratané. Som zvedavá na tú zajtrajšiu. Zaplatila som a rozlúčila sa s ňou. Bola vážne milá. Volá sa Nicol a má 21 - nebola som ďaleko. Keďže Chris spal a všetko bolo upratané, šla som rovno do postele.

Ráno som volala do jaslí, že zostávam doma, takže si tu nechám aj Chrisa. Mám pocit, že naňho niečo lezie, už od rána je nespokojný. Urobila som si raňajky a zapla stereo - asi to bude môj rituál. Chrisa som nechala v obývačke a ja som si upratovala dokonale čistú kuchyňu. Musela som sa nejako zabaviť, aby som neprepadla melanchólii. Musela som si zamestnať ruky, ale hlavu som si zamestnať nedokázala. Tá sa stále vracala k včerajším udalostiam. Nemohla som prestať myslieť na bolesť v Esminých očiach. Stalo sa niečo? Je niečo s Edwardom? Tá predstava ma desila. Hoci s ním nemôžem byť ja, Edward niekde musí byť. A mal by byť šťastný, keď ja nemôžem...

Z premýšľania ma vytrhol zvonček pri dverách. Kto by to mohol byť? Len kolegovia vedia, že som doma. Rob? Dúfam, že nie. Nemám naňho dnes náladu. Odšuchtala som sa k dverám a pozrela sa von cez okno pri nich. Nikoho nebolo vidieť. Dokonca ani auto. Trocha ma zamrazilo. Čo ak sú to zlodeji? Bella pokoj! Zlodeji predsa nezvonia! zase som sa napomínala. So zadržaným dychom a dáždnikom v ruke - pre istotu - som otvorila dvere.

To čo som za nimi zbadala ma zarazilo.

„Bella, ty ma chceš privítať ranou do hlavy? A ešte k tomu dáždnikom?” rýchlo som sa pokúsila zatvoriť dvere. Jej malá noha mi v tom zabránila. Toto mi bol čert dlžen!

„No tak. Bella!” vliezla dovnútra a začala si zvedavo premeriavať môj dom.

„Alice. Čo. Tu. Robíš?” starostlivo som oddeľovala slová, aby mi nezlyhal hlas.

„Máš to tu pekné.” otočila sa na mňa a venovala mi širokánsky úsmev. Tvárila sa, že moju otázku prepočula. Toto nezvládam. Nie som stavaná na také prívaly bolesti a oni akoby sa vyžívali v tom, že mi ju môžu spôsobovať. Z mojej hrude sa valili potoky neviditeľnej krvi - ako v tej pesničke - práve som krvácala lásku. Tú, čo som aj po tých rokoch prechovávala k Edwardovi a jeho upírskej rodine. Zatvorila som oči a zosunula  sa po stene. Nechala som slzám voľný priechod.

„Bella čo ti je?” Alice bola v okamihu pri mne a chladila ma rukami na tvári. Pokúšala som sa ich odstrčiť, keď pochopila o čo mi ide, stiahla sa.

„Ja som mu to hovorila!” zavrčala a ja som nechápala. Ani ma to nezaujímalo.

„Č-čo odo mňa- ešte chcete?” pretlačila som zo seba medzi vzlykmi.

„Raz ste mi už život rozbili a keď som chcela začať nový zase natrafím na vás... Keby ste ma aspoň nechali na pokoji. Jedenkrát vám to nestačilo? Skutočne sa vyžívate v mojej bolesti?” Alice sa na mňa nahnevane pozerala.

„Keď ste odišli, zobrali ste so sebou moje srdce. Presnejšie ho má tvoj brat. A teraz? Nemienim zase trpieť keď odídete. Čo by ste si mohli ešte odniesť? Orgány by vám boli na nič, takže môžem poslúžiť len krvou!” vyprskla som do jej malej krásnej tváre. Nevedela som, čo robiť. Najradšej by som sa jej vrhla okolo krku, ale niečo ma brzdilo. Varovalo ma to, že potom príde väčšia bolesť. Ľutovala som, čo som jej povedala. Oľutovala som to hneď ako som to vyslovila. Nečudovala by som sa jej, keby sa otočila a odpochodovala von. Ona však iba ohromene stála.

„Esme mala pravdu. Čo sme ti to urobili? Nechápem, ako som mu to mohla dovoliť. Blbec!” potom ešte nasledovalo niekoľko tvrdších nadávok, dokonca takých, ktoré som doteraz nepoznala. Pobehovala zbesilo predo mnou a nadávala. Potom sa zrazu zastavila a pozrela sa na mňa.

„Bella  dovoľ mi ti to vysvetliť prosím! Ak ma aj potom nebudeš chcieť ani vidieť, stratím sa. A hneď potom ho nájdem a odtrhnem mu tú jeho hlúpu hlavu!” tú poslednú vetu iba sykla cez zuby.

„Mohli by sme sa porozprávať niekde inde?” obzrela sa smerom k obývačke.

„Nie, tu je to dobré. Ak chceš rozprávať, hovor!” nechcela som, aby sa dozvedeli o Chrisovi.

„Ako chceš.” sadla si oproti mne do tureckého sedu.

„Ale varujem ťa! Toto bude na dlhšiu debatu.” tvárila sa vážne a začala rozprávať.

„Nemala by si sa na mňa hnevať za to, za čo nemôžem. Keď sme vtedy odišli, Edward mi nedovolil ani sa s tebou rozlúčiť. Myslíš, že by som dobrovoľne opustila svoju najlepšiu priateľku? Edward si vzal do hlavy, že bez nás ti bude lepšie, že budeš v bezpečí. To sa však chlapec trochu prerátal... Vieš on si myslel, že to bez teba zvládne, a keď pochopil, že to nedokáže a vrátil sa do Forks ty si bola zadaná... Vrátil sa, vraj máš pekný život, o to mu predsa celý čas šlo. lenže on sa cez to nedokázal preniesť. Nebol s nami, túlal sa. Esme bola hotová a nálada v celej rodine bola pod bodom mrazu. Najprv nám zobral teba a potom zdrhol aj on. Nebolo to od neho fér. Dokonca aj Rosalie sa naňho zato hnevala.” videla som, že skúma, či som to pochopila, ale som si nebola istá. Zakývala hlavou a pokračovala.

„Nevrátil sa ani keď si nás našla Anna.” nechápavo som sa na ňu pozrela.

„To ti vysvetlím neskôr, neodbočujme od témy. Vrátil sa asi pred rokom, ale stále sa ním nedá ani byť v jednej miestnosti. Vyžaruje toľko smútku, bolesti a zúfalstva, že sa mu Jazz zďaleka vyhýba. Bella on je ako zombie a nie ako upír! Chodí ako bez duše a klavíru sa nedotkol ešte ani raz od odchodu z Forks. Ty si sa otriasla a žiješ, máš pre koho, ale on je úplne stratený.”

„Alice ja to nechápem.” fakt som nechápala. On ma nemiluje, takže prečo by mal prežívať takéto stavy?

„Bella ty nechápeš, že môj brat ťa stále miluje? Čo je na tom také nepochopiteľné?” vyvalila som oči. Edward ma miluje? Stále?

„Počkaj Alice! On nikdy nemal dôvod milovať ma, bola som ako rozptýlenie - s tým som sa zmierila. Tak čo mi tu chceš teraz nakukať?”

„Bella Edward ti klamal, ale nie v tom v čom si myslíš. On klamal, že ťa nemiluje. A teraz trpí. Tak mu treba! Pripravil ma o moju sestričku.” usmiala sa na mňa a otvorila náruč. Už som to nemohla vydržať, hodila som sa jej okolo krku.

„Ani netušíš ako si mi chýbala Alice. Toto mi viac nerob, aspoň sa príď rozlúčiť.” zase som sa rozplakala a ona ma tíšila.

„Bella ja už nikam nejdem. Nenechám ťa tu. Keď budú chcieť odísť, prepašujem ťa v kufri. Ale to tvoje vĺča bude musieť byť potichu.” zarazene som zdvihla hlavu.

„Ale ako?”

„Bella už si zabudla, čo som zač?” zasmiala sa a poklopala si na čelo.

„Zistili sme, že vlkolakov nevidím a keď si sa mi začala rozmazávať, pochopila som koľká bije. Nikomu som to nepovedala. Nevie to ani Edward.” usmiala sa na mňa.

„Tak kde ho máš? Chcela by som ho vidieť.”

Ďalšia kapitola: Stále to nechápem...

Predchádzajúca kapitola: (Ne)milé prekvapenie

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 8. Ešte vám nestačilo?: