Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 23. kapitola

02.01.2013 (07:45) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1830×

Vošiel som do domu. Bella našťastie spala. Vošiel som do našej izby. Ticho som zavrel dvere. Nechcel som ju zobudiť. Podišiel som k nej. Pokojne spala. Vlasy mala vejárovito rozprestreté. Pravdepodobne sa zobudila, lebo na sebe mala pyžamo a bola prikrytá paplónom. Čupol som si k nej. Jemne som sa prstami dotkol jej alabastrovej pokožky na líci. V dome bolo cítiť jej vôňu. A hlavne v našej izbe.

Náhle otvorila oči. Jej srdce zrazu rýchlo bilo. Odtiahol som ruku. Prudko si sadla. Pritiahla si paplón ku krku.

„Čo tu robíš? Vypadni!“ vypískla. Má pravdu. Radšej idem preč. Ruším jej súkromie. Vyšiel som z izby. Teraz si možno myslí, že som nejaký úchyl.

„Sakra!“ zamrmlal som si ticho.

„Edward?“ šepla. Pomaly som otvoril dvere a nakukol dnu. „Prepáč, že som tak... vybuchla,“ ospravedlnila sa. Kolená mala pritiahnuté na hrudníku.

„Nie, máš právo sa hnevať. Rušil som tvoje súkromie,“ oponoval som jej.

„Veď je to aj tvoja izba,“ povedala. Jemne som sa usmial.

„Tak ja už idem,“ šepol som a chcel zatvoriť dvere, no ona ma zastavila.

„Nie!“ vypískla. Táto Bella neustále piští. Nie, že by mi to vadilo. „Vlastne, ak nemáš nič na práci, môžeš zostať. Ak chceš,“ šepla a previnilo sa usmiala. Potľapkala rukou na posteľ. Neisto som vošiel dnu a sadol si na kraj postele.

„Máš nejaké otázky?“ opýtal som sa jej. Prikývla.

„Povedz mi niečo o mne,“ povedala. Pozrel som jej do tváre.

„Narodila si sa trinásteho septembra 1987 v meste Forks. Tvoj otec Charlie tam býva, ale tvoja mama Renée býva v Jacksonville. S tvojim otcom sa rozviedla a vydala sa za Phila.“ Rozmýšľal som, čo jej mám ešte povedať. „Pamätám si, že si mi povedala, že nemáš rada dážď a všetko, čo je studené.“ Pousmial som sa nad tou spomienkou. Oprela sa bradou o kolena a sklopila pohľad. 

„Ale tvoja ľadová pokožka mi nevadí,“ zamrmlala si popod nos, že to mohol počuť iba upír. Takže ja jej asi nevadím. Pozitívna správa. Zasmial som sa. „Čo?“ Pozrela sa na mňa nechápavo. Pokrútil som hlavou. Dve minúty sme len tak mlčky sedeli.

„Poukazuješ mi dom?“ opýtala sa.

„Samozrejme,“ odpovedal som a postavil sa. Tiež sa postavila. Mala na sebe len tielko a kraťasy. Asi jej bolo teplo. Obula si papuče. Prešla k skrini. Našla dlhší tmavozelený sveter na gombíky a obliekla si ho. Vyšli sme z izby. „Tak tu je izba našej dcéry,“ šepol som a otvoril dvere na Nessinej izbe. Bella vošla dnu a ja som ostal stáť pri dverách.

„Bože! Je nádherná,“ šepla a s úžasom si prezerala jej izbu. Ohúrená vyšla von z izby. Vybral som sa ku schodom. „A tam je čo?“ opýtala sa. Zastavil som sa a otočil sa. Ukázala na dvere oproti Nessinej izby a na dvere oproti našej izby.

„Tam je bývala Carlisleova pracovňa a tam je miestnosť s klavírom,“ povedal som a ukázal som na jedny dvere a potom na druhé.

„Ty hráš na klavíri?“ opýtala sa.

„Áno,“ odpovedal som. „Chceš, aby som ti naň zhral?“ opýtal som sa. Prikývla a usmiala sa. „Keď ti poukážem dom, potom ti zahrám.“ Prišla ku mne. Chytila ma za ruku. Viedol som ju po dome a hovoril jej, čo je, v ktorej izbe. Potom sme sa vrátili späť na tretie poschodie. Otvoril som dvere na tej mojej izbe. Vstúpil som dnu a za mnou Bella. Sadol som si za klavír. „Sadni si.“ Poslúchla. Sadla si ku mne. „Túto pieseň som raz napísal pre teba. Vola sa Bellina uspávanka,“ povedal som. Začal som hrať. Belle sa otvorili ústa dokorán. Po chvíli ich zavrela a zavrela aj oči. Keď sa pesnička končila, Belle ušla jedna slza. V šoku som prestal hrať a otočil sa k nej.

„Stalo sa niečo?“ opýtal som sa. Bella pokrútila hlavou.

„Je nádherná,“ šepla a usmiala sa. Zrazu ma objala. Tá rekcia ma prekvapila.

Bella:

Zobudila som sa. Bolo mi veľmi teplo. Postavila som sa a bosá som prešla k skrini. Našla som biele tielko a sivé kraťasy. Obliekla som si ich. Stále som bola unavená. Zdá sa mi, že som aj viac unavená. Vrátila som sa späť do postele a prikryla sa paplónom. A opäť sa ponorila do ríše snov.

Ocitla som sa v lese. Zrazu som niečo začula. Nie som tu sama. Otočila som sa okolo svojej osi a skúmala les. Neďaleko o mňa stál pri strome nejaký muž. Nevidela som mu do tváre, lebo bol otočený chrbtom ku mne. Mal na sebe iba čierne rifle a topánky, takže bol do pása nahý. A bol...sexy. To musím uznať. Ale určite to je úchyl. Či?

„Kto si?“ opýtala som sa. Otočil sa tvárou ku mne. Spoznala som ho. Bol to Edward. Vybral sa ku mne. Keď na jeho pokožku dopadli lúče slnka, trblietal sa ako disko guľa. Akoby jeho pokožku tvorili tisíce, ba milióny diamantov. „Ty sa... trblietaš,“ vypadlo zo mňa. Odkedy sa ľudia trblietajú. To nie je možné.

„Samozrejme. Veď som...“

Otvorila som oči. Pri posteli čupel Edward a prstami sa dotýkal môjho líca. Rýchlo odtiahol ruku a ja som sa prudko posadila. Čo tu on robí?

„Čo tu robíš? Vypadni!“ vypískla som. Poslúchol a vyšiel z izby. Sakra! Čo som to povedala? Veď je to jeho izba, nie moja. Kolená som si pritiahla k hrudníku. „Edward?“ šepla som. Chcela som sa mu ospravedlniť za moju hlúpu reakciu. Ani neviem, čo to do mňa vošlo. Pomaly otvoril dvere a nakukol dnu. „Prepáč, že som tak... vybuchla,“ ospravedlnila som sa.

„Nie, máš právo sa hnevať. Rušil som tvoje súkromie,“ oponoval mi.

„Veď je to aj tvoja izba,“ namietala som. Jemne sa usmial. Bože. Ten jeho úsmev...

„Tak ja už idem,“ šepol a chcel zatvoriť dvere, no včas som ho zastavila. Chcem, aby tu zostal.

„Nie!“ vypískla som. Ou. Čo si teraz o mne myslí? „Vlastne, ak nemáš nič na práci, môžeš zostať. Ak chceš,“ šepla som a usmiala sa. Potľapkala som rukou na posteľ. Neisto vošiel dnu a sadol si na kraj postele. Asi tu nechce byť. Či?

„Máš nejaké otázky?“ opýtal sa ma. Prikývla som. Malú chvíľku som rozmýšľala, čo sa ho spýtam.

„Povedz mi niečo o mne,“ povedala som napokon. Pozrel sa na mňa. On je taký...nádherný.

„Narodila si sa trinásteho septembra 1987 v meste Forks. Tvoj otec Charlie tam býva, ale tvoja mama Renée býva v Jacksonville. S tvojim otcom sa rozviedla a vydala sa za Phila.“ To vôbec existuje mesto Forks? A chudák môj otec. Je sám. Nemala by som mu zavolať? Možno neskôr. Po chvíli dodal: „Pamätám si, že si mi povedala, že nemáš rada dážď a všetko čo je studené.“ Pousmial sa. Oprela som sa bradou o kolena a sklopila pohľad. No je pravda, že mám rada teplo, ale jeho chladná pokožka mi absolútne nevadí. 

„Ale tvoja ľadová pokožka mi nevadí,“ zamrmlala som si popod nos, že to nemohol počuť. Zasmial sa. „Čo?“ opýtala som sa a pozrela sa naňho nechápavo. Vari to počul? Nie, určite nie. Pokrútil hlavou. Dve minúty sme len tak mlčky sedeli.

„Poukazuješ mi dom?“ opýtala som sa. Napadlo ma to. Veď ani neviem, aké miestnosti tu sú.

„Samozrejme,“ odpovedal a postavil sa. Tiež som sa postavila. Mimo postele mi bude asi zima. Radšej si ešte niečo oblečiem. Možno nejaký sveter. Obula som si papuče a prešla k skrini. Našla som dlhší tmavozelený sveter na gombíky a obliekla si ho. Vyšli sme z izby na chodbu. „Tak tu je izba našej dcéry,“ šepol a otvoril dvere na izbe vedľa našej. Vošla som dnu. Panebože! Je nádherná. Všetko tak spolu ladilo. Bledoružové steny, nábytok z bledého dreva, presklená stena, biely koberček,...

„Bože! Je nádherná,“ šepla som a ďalej s úžasom som si prezerala izbu. Ohúrená som vyšla von z izby. Edward sa vybral ku schodom. „A tam je čo?“ opýtala som sa. Zastavil sa a otočil sa. Ukázala som na dvere oproti izby našej dcéry a na dvere oproti našej izby.

„Tam je bývalá Carlisleova pracovňa a tam je miestnosť s klavírom,“ povedal som a ukázal na jedny dvere a potom na druhé. Miestnosť s klavírom? On hrá na klavíri? Možno nie on, ale niekto z jeho rodiny. Pre istotu som sa opýtala.

„Ty hráš na klavíri?“ opýtala som sa.

„Áno,“ odpovedal. Bolo by pekné, keby mi naň zahral. „Chceš, aby som ti naň zhral?“ opýtal sa. On mi vari číta myšlienky? Prikývla som a usmiala sa. „Keď ti poukážem dom, potom ti zahrám,“ dodal. Prišla som k nemu a chytila ho za ruku. Bola tak príjemne ľadová a hebká ako zamat. Viedol ma po dome a hovoril mi, čo je, v ktorej izbe. Medzi tým mi povedal aj mená rodiny. Nepamätala som si ich veľmi dobre. Carlisle, Ema, Jared, Alice, Rebeca a Emil? Poznala som iba Edwarda, Carlislea a Alice. Potom sme sa vrátili späť na tretie poschodie. Otvoril dvere na tej izbe s klavírom. Vstúpil dnu a ja za ním. Sadol som si za klavír. „Sadni si.“ Poslúchla som. Sadla som si k nemu. „Túto pieseň som raz napísal pre teba. Vola sa Bellina uspávanka,“ povedal. On napísal pre mňa pieseň? Bože, to je tak...romantické. Začal hrať. Ústa sa mi otvorili dokorán. Po chvíli som ich zavrela a zavrela som aj oči. Užívala som si tú pieseň. Bola taká prekrásna. A bola to moja uspávanka. Keď sa pesnička končila, ušla mi jedna slza. Nevedela som tomu zabrániť. Edward prestal hrať a otočil sa ku mne. Nech hrá ďalej!

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa. On si myslí, že sa mi niečo stalo? Pokrútila som hlavou.

„Je nádherná,“ šepla som a usmiala sa. Mala som takú chuť ho objať, že som to aj urobila. Tá jeho voňavka je fantastická.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 23. kapitola: