Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 25

dedebreaking


Láska Bohov trvá večne °° 25A je to tu. Posledný diel, ktorý mi dal zabrať a na ktorý som sa sama tešila. Je to koniec, no aj začiatok. Koniec ich bolesti a prekážok a začiatok lásky, ktorá pretrvala všetko. Tu sa vrátime späť do Forks, udejú sa veci, ktoré som sama neplánovala, no postavy si ich vyžiadali... Nakoniec zvíťazila moja citlivá stránka a koniec je ako inak, než... happy.

Láska Bohov naozaj trvá večne.

25. kapitola

„To bude dobré. Povedal som mu, čo sa stalo. Určite je iba urazený, to bude v poriadku,“ utešoval ma Marcus. Marcus! Predstavte si to. Jeden z upírých vládcov bude utešovať polobohyňu, ktorá sa mala stať Bohyňou. To je krásny príbeh.

Horko som sa usmiala.

„Ďakujem.“ Utrela som si slzy, ktoré mi neposedne poskakovali po tvári. „Pôjdem sa pripraviť. Za chvíľu pôjdeme.“ Ospravedlnila som sa a išla som do kúpeľne spraviť niečo s tou mojou tvárou, inak to pukne.

 

„Poď, poď, poď,“ skandovala Alice, keď som sa nechala unášať mojimi citmi. Nechcela som vyliezť z kúpeľne, tak mi vyhrážala, že zavolá Emma. Ten mi nevadil, ale keď zmienila meno Edward, utekala som ako o život. Ešte som si sušila vlasy, ale dvere som nechala zamknuté, nech si pekne počká.

„Alice, idem. Nechaj to tak. Aj tak pôjdem každý zvlášť,“ dohovárala som jej, no ona stále dobiedzala.

„Izzie, chcem ísť ešte do obchodu. Jedna vec by sa ti mohla páčiť,“ nabádala ma. Pf, no to iste. Pri nej je jedna vec, tak jedno plné auto nových handier.

„Vieš čo si o tom myslím, tak ma nenechaj, aby som ti to povedala nahlas.“ Už som jej mala dosť. Najskôr to ráno, teraz ona.

„Ale neboj, naozaj je to iba maličkosť. Sľubujem!“ Skoro akoby som videla, ako zopäla ruky k sebe a prosíkala.

„Dobre, ale naozaj nič viac. Vieš čo sa inak stane!“ vyhrážala som jej zasa ja.

„Júú, ďakujem.“ Práve vo chvíli, keď som otvorila dvere sa na mňa vrhla. Potvorka malá.

„Dobre, dobre, musíme ísť, inak ma tu z toho ešte trafí,“ povedala som Alice, ale mala som v pláne ísť niekam inam...

„Stretneme sa o pol hodinky. Carlisle ti povie všetko ostatné.“ S úsmevom odchádzala a ja som si zatiaľ premyslela, kadiaľ mám ísť.

Ešte jedna chodba... á, som tu.

Opatrne som zaklopala a po vyzvaní vošla dnu.

„Ahoj,“ oslovila som ho a on sa na mňa pozrel spoza mihalníc tak, že som myslela, že to nie je on, ale niekto úplne iný.

„Ahoj, Izzie, na čo si prišla?“ spýtal sa ma milo a s úsmevom mi pokynul, aby som sa posadila.

„Chcela som ti povedať, že odchádzam. Nie je to tu nič pre mňa. Budeš mi chýbať. Si naozaj úžasný kamarát,“ povedala som mu a v rýchlosti ho objala, aby nemal čas na námietky.

„Super, viem, že som upír, ale aj tak ma drvíš,“ zaškriekal priškrtene a ja som si vtedy uvedomila, čo som spravila. Rýchlo som sa od neho odtiahla a skovala ruky za chrbát ako malé dieťa, keď niečo spravilo.

„Maj sa krásne a nájdi si toho pravého,“ zašepkal, keď ma objal on. Jemne som ho oblapila okolo hrude a tak sme chvíľu sedeli v objatí. Keď sme sa nabažili jeden druhého, chcela som odísť. Bola som v polovici cesty ku dverám, keď som chytil, otočil a dal mi pusu. Ľahkú, jemnú a hlavne bola na líce. Bolo to také milé... Skoro som sa mu tam rozplakala. Ja viem, som upír, ale Bohyňa plakať môže, aj keď by to bolo nadmieru divné...

„Si úžasný, Rory. Niekedy ma musíš prísť pozrieť!“ S veselou náladou som sa vytratila z jeho izby a poskakovala si po chodbách. Bol to náročný deň, no energie mám na rozdávanie.

„B- Izzie!“ zakričal na mňa niekto a keby som nepoznala hlas, podľa prešľapu by som vedela, že je to niekto z Cullenovcov.

„Hm,“ povedala som neprítomne. Niekto ma otočil a ja som sa pozerala na vysmiateho Emmetta.

„Mám príkaz dostať ťa k nám za každú cenu.“ Smial sa na celé kolo.

„Alice,“ povedali sme naraz. Zasmiali sme sa a Emm si ma vyhodil na chrbát. Škriekala som a kopala, ale nepomáhalo. Znova som sa cítila ako malé dieťa. Konečne...

 

„Konečne ste tu. Pôjdeš prvá, aby sme mali istotu, že ťa pustia. A my ostatní sa vydáme pár minút po tebe. Alice niečo videla, ale nie je to isté. Tak sa bež pripraviť a hneď odíď, prosím.“ Ako Carlisle zavelil, tak som aj učinila. Na nič a nikoho som nečakala a rozišla sa do svojej – za chvíľu už bývalej – izby. Celkom mi bude chýbať. Ou, čo to hovorím, nikdy!

Sama sebe som sa pousmiala a rýchlo mierila do izby.

Tam som našla zbalené veci, ktoré som pred tým mala rozhádzané po celej izbe. Dokonca aj ten neporiadok, ktorý tu ostal po... No, proste zmizol.

Zobrala som si veci a odniesla som ich na recepciu, kde už boli prichystané aj veci Cullenovcov.

 

„Ach, Izzie. Prečo by si mala odísť?“ Jeho podozrievavý tón sa mi nepáčil. Nič tušiť nemohol, jedine, že by si ma obľúbil, čo bola blbosť.

„Myslela som, že tu nájdem nový spôsob života, ale mýlila som sa. Myslím, že budem cestovať po svete.“ Môj úsmev bol hraný, ale za to to bol dobrý výkon. Marcus už na tróne nehľadel do prázdna, no jeho oči lietali sem a tam. Chcel ísť za ňou. Pousmiala som sa.

Znova som sa však zamerala na Ara. Jeho tvár prezrádzala sklamanie. Asi mu budeme musieť pomôcť.

Dobre, trocha tej ochoty by pomohlo... A je to.

„Súhlasím, aj keď nerád. Budeš tu mať vždy dvere otvorené. Kedykoľvek sa na nás obráť, radi ti pomôžeme.“ Oj, asi som to prehnala. Keď som to skontrolovala, zistila som, že nič naviac som mu nedala.

Je divný, pomyslela som si nakoniec.

S „ďakujem“ som rýchlo vyšla von a porozhliadala sa po okolí. Boli tu stánky a rôzne malé kaviarničky. Slnko sa trocha skovalo za mraky, ktoré sa tu nakopili. Bol príjemný deň. Sadla som si do jednej kaviarne na rohu, keď som zbadala, ako sa od hradu vlečie skupinka „turistov“. Prišlo mi to smiešne.

Práve, keď prišli až ku mne, čašníčka mi doniesla mokka cappucino. Milujem ho. Nevnímala som, ako si posadali okolo mňa, len som sa zamerala na moje cappucino.

Hm. Priadla som ako mačka.

„Bella,“ dobiedzala Alice.

„Hm... Už to bude.“ Dochlipkávala som posledné dúšky. Bola som dokonale naladená, teda skoro. Jeden pohľad zmenil všetko.

„Môžeme ísť.“ Vyskočila som na nohy a zobrala si kufor do rúk.

„Bella, ideme iba my. Rose, Esme, ja a ty. Ostatní idú požičať autá a zoberú veci.“ Pokrčila som plecami a kufor som prenechala Emmovi. Ten sa ako prvý hnal ku mne, tak prečo nie.

„Ideme iba do jedného obchodu. Ideme iba do jedného...“

Nechápavo som sa pozrela na Rose.

„Alice má dilemu. Strašne rada by sa rozbehla do všetkých, ale pre teba sa snaží, aby to vydržala. Toho si váž.“ Zasmiala sa Rose a chytila ma okolo pliec.

Spolu sme vykročili do uličiek. Alice sa trocha spamätala a viedla nás tými nekonečnými uličkami, takže sme sa nestratili. Dobre sme sa porozprávali, keď nás konečne zastavila. Stáli sme pred malým obchodíkom so zlatom. Bol kúzelný. Zavŕtaný v rohu uličky. Bol útulný a mal také krásne doplnky. S chuťou som sa pustila dnu. Všetky ma nasledovali a užasnuto vydýchli, keď sme zbadali tú krásu. Alice, Esme a Rose si vybrali hneď. Rôzne zlaté a strieborné doplnky a maličké náušnice. Ja som sa strácali pri tej kráse, no nič ma tak neoslovilo, aby som si to bez rozmýšľania kúpila. Začala som byť sklamaná, keď som to zbadala. Úplne mi to vyrazilo dych a na tvári vykúzlilo úsmev. Ten detský a úplne spontánny úsmev.

„No vidíš, hovorila som ti to,“ pochválila sa Alice.

„Ďakujem, je to úchvatné.“ Smiala som sa a spolu sme odtiaľ s úsmevom vyšli. Esme bola nesmierne rada. Cítila som z nej lásku, šťastie a hrdosť.

Bolo to upokojujúce a uspokojujúce.

No budem ešte šťastnejšia, keď uvidím rodičov a všetkých ktorých milujem.

 

Sedeli sme v lietadle a ja som sa cítila čoraz viac nesvoja. Alice to vymyslela do bodky. Sedeli sme v prvej triede a ja som musela byť vedľa Edwarda. Nebola som proti. Nie, to nie, ale nevedela som, ako sa mám k nemu správať. Veď čo by ste robili vy, ak by ste ho prehodili cez celú izbu a potom vedľa neho mali sedieť. Ošívala som sa a on sa na mňa ani nepozrel. Stále mal zatvorené oči a hlavu opretú o sedadlo.

Dopálilo ma to a išla som si od letušky vypýtať DVD prehrávač. Vybrala som si film a pekne pochodovala na miesto, nech si to pustím.

Vybrala som si Transformers 2. Jednotku som videla teraz niekedy, tak si pozriem pokračovanie. Myslím, že sme to pozerali s Emmom. Ale ako vidím, on ma iné veci na práci ako pozerať so mnou film.

Usmiala som sa a zapla som to.

Už ten začiatok ma pobavil. Keď som videla, že jej nechce povedať, že ju miluje. Nakrčila som tvár, nepáčilo sa mi ako sa s ňou hral, no bolo to aj celkom dobré...

Sú svine, ale vynaliezavé, pomyslela som si trpko a pri tom sa zašklebila.

Pozerala som ďalej a skoro vyprskla smiechom, keď som videla ako je jeho matka nadrogovaná a čo vystrájala... No, naozaj podarený film.

Mala som v ušiach slúchadlá, tak som si ani nevšimla, že sa niečo deje.

Zacítila som jemný dotyk na mojej ruke. Pomaly, akoby som sa bála, že to skončí, som sa otočila. Bol tam, jeho tvár, on...

Niečo hovoril, no ja som ho nepočula. Asi som musela vyzerať ako úplný...

Naklonil sa a jemne mi vytiahol slúchadlá z uší. Moje srdce vynechalo pár úderov a potom sa vrátilo do normálu.

Jeho jemný úsmev mi potvrdil, že všetko počul. Moju tvár ozdobila červená farba a ja som sa snažila schovať za lem trička.

„Podáva sa jedlo, mala by si sa najesť,“ povedal zhovievavo. Úplne vyvedená z miery som prikývla a on mi podal podnos s jedlom. Netušila som čo je, ale to mi bolo úplne jedno.

 

„Konečne,“ povedala som si, keď sme vystupovali na letisku. Všetko bolo pripravené na ďalšiu cestu a ja som sa čoraz viac bála, ako to príjmu rodičia. Áno, mojimi rodičmi zostanú navždy oni.

 

Sedela som v aute a snažila sa spraviť s tými mojimi schopnosťami poriadok. Stále som nedokázala presne ovládať premieňanie. Stále to nejako „blblo“.

Po nekonečnej – naozaj nekonečnej – snahe odstrániť posledné ostatky upírskej podstaty, sa mi to aj podarilo. Úplne vyčerpaná som sa pozrela von oknom. Išla som s Carlislom a Esme, ktorí ma mali vysadiť doma.

Doma. Ako krásne to znie, keď viem, že už nikam nebudem musieť ísť. Znova budem tam, kam patrím, aj keď tým raním iných, ktorí si to nezaslúžia.

„Sme tu, Bella.“ Carlisle sa na mňa pozrel a jeho povzbudivý úsmev mi dodal odvahy. Konečne.

„Bell!“ vykríkli spoločne, keď ma zbadali ako stojím na prahu domu, ktorý som predtým opustila. Ktorý som predtým ani nepokladala za vlastný. Stojím tu a oni ma prijímajú, akoby som nič nespravila. Akoby som sa ich nevzdala, len aby som mohla vyskúšať aké to je by Bohom. Moja túžba skoro zvíťazila a ja som sa poddala.

Teraz už to tak nie je a ani nebude. Znova som to ja, tá ktorá miluje a dokáže, čo si zaumieni. Nie tá, ktorá si išla za cieľom, pri ktorom ničila všetko, čo sa jej postavilo do cesty. Ničila city iných a to si nikdy v živote neodpustím...

„Mami, oci,“ vzlykla som.

„Si doma, dcérka. Nikdy ťa už nebudeme klamať. Vieš všetko a dúfame, že nám odpustíš,“ spustila mama a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam.

„Ale... v-vy ste nič nespravili. T-to... j-ja. Všetkých som vás zradila.“ Pocítila som zhupnutie a potom som sa ocitla na niečom mäkkom. Posledné, čo si pamätám boli utešujúce slová, ktoré ma prenasledovali do mojich snov, tie boli za dlhú dobu pokojné a plné lásky...

 

„Zlatíčko, máš návštevu.“ Mama ma prebúdzala s úsmevom, ktorý nešiel prehliadnuť. Dlho som ho nevidela.

Spokojne som sa zavrtela.

„Nech ide hore,“ zavrnela som a zahrabala sa ešte viac do periny.

„Bella, to som ja.“ Ten hlas. Alice. Posadila som sa na posteli a pretrela si oči. Do dverí vstúpila malá postava s vlasmi ako bezmesačná noc. Usmiala som.

Jej pohľad bol vážny a neprezrádzal nič dobré.

„Vieš, že dnes je ten deň? Dnes príde,“ hovorila tak tragicky. Ešte viac som sa usmiala.

„Takže si sa rozhodla.“ Chcela odísť, no ja som ju nenechala.

„Samozrejme, že som sa rozhodla. Už viem všetko, čo som vedieť potrebovala a už viac nebudem váhať, nikdy,“ dodala som, no ona sa stále tvárila ako kopa nešťastia.

„Alice, ostávam,“ povedala som zhovievavo a to čo nasledovalo ma prekvapilo.

Alice použila svoju rýchlosť a už mi visela okolo krku. Začala som sa smiať.

„Toto je moja Bella. Nikdy si nám to nemala spraviť,“ vyčítala mi, no v jej hlase bol cítiť úsmev, ktorý sa dral na povrch aj mne. Silno som ju objala a nemienila pustiť, ona spravila rovnakú vec.

„Dobre, dobre, už nie som ako vy, takže sa dusím,“ vysúkala som zo seba.

„Prepáč, to ja... ja... veď vieš. Vôbec nič som nevidela. Ani si nevieš predstaviť, čo sa bude diať. To bude úžasné. To ty... to...“ Tak takúto som ju ešte nevidela. Ona koktala, no wow.

„V poriadku, Alice. Len, neviem ako...“ Môj hlas sa vyparil niekam do neznáma. V krku som mala poriadnu hrču, ktorá sa nechcela ani pohnúť.

„To bude dobré, uvidíš, všetko pochopí, keď príde čas.“ Jej slová zabrali tak na polovicu. Trocha sa mi uľavilo, no nie moc. Stále som mala strach. Váhať som neváhala, vedela som, čo treba spraviť, no reakcia, ktorej som sa obávala by ma zničila.

 

„Bell, no poď. Už sme tam mali byť!“ kričala na mňa mama, zatiaľ čo ja som sa snažila vyrovnať s tým, čo má nasledovať.

„Ehm,“ povedala som si pre seba. Zbehla som schody, rýchlo preletela cez otvorené dvere a  nastúpila do auta. Otec sa zasmial a po chvíľke nastúpila mama s miernym úsmevom no na jej tvári bolo poznať napätie. Začala som mať zlé tušenie.

 

„Som rada, že si znova späť.“ Esme ma objala, tak ako zvyšok rodiny až na neho.

„Ja tiež.“ Nadýchla som sa. „Tak, poďme na to.“ Tón môjho hlasu bol o trocha vyšší ako obvykle. Všimli si to všetci a zabodli do ma zhovievavý pohľad.

„Som v pohode,“ oznámila som im, keď som sa rozišla ku gauču.

 

 

Rovnaká sekundy, minúta, rovnaký deň. Presne mesiac, ktorý by som najradšej vyhodila z hlavy, no nedá sa. Už tu bude so mnou, sprevádzať ma a pripomínať mi, čo som urobila a čím som mala byť...

Ostré svetlo preťalo slabé osvetlenie miestnosti a ja som s napätím očakávala, čo sa bude diať. Dúfala som, že to príjme bez akýchkoľvek predsudkov a že ma nebude odsudzovať.

Automaticky som si chytila prívesok, na ktorý som počas môjho „výletu“ skoro zabudla, čo je neodpustiteľné.

„Som veľmi rada, že ste tu všetci.“ Jej diplomatický hlas neprezrádzal ani kúsok citu, čo ma veľmi zabolelo. Musela som to všetko uviesť na pravú mieru a prebrať za všetko zodpovednosť.

„Artemis, ehm, mami,“ oslovila som Bohyňu stojacu uprostred obyčajného domu plného upírov, ľudí a polobohyne. Všetci sa na mňa otočili a vyčkávali čo poviem.

„Chcela by som ti za všetko poďakovať. Za to, čo si pre mňa spravila a že si mi dala šancu. Všetkého si nesmierne vážim. Tie týždne strávené vo Volterre mi ukázali, čo všetko sa dá spraviť, no tiež, ako ľahko sa dá všetko stratiť.“ Musela som prestať, inak by sa môj hlas začal triasť. Prehltla som a znova sa vzchopila.

„Moja moc ma skoro pohltila. Stratila som samú seba a tým veľa blízkym ublížila. Aj tá polovica moci, ktorá mi bola pridelená, bola skoro nezvládajúca.

Moje pocity sa menili a sprevádzali ma iba keď to bolo najnutnejšie. Toto sa už nikdy nesmie stať, aj keby som odišla s tebou, nebola by som schopná prijať všetku moc. Nie som na to stavaná, aj keď si možno myslíš opak.

Nie, ja tu mám milované osoby, s ktorými chcem ostať a nikdy na ne nezabudnúť. Nechcem zabudnúť.“ Odmlčala som sa. „Taktiež nikdy nechcem zabudnúť na túto skúsenosť a na teba. Na rodičov, ktorí mi darovali život a ktorí sa o mňa báli, strážili ma a dali mi cennú vec. Skúsenosť.“ Skoro som nedokázala do povedal posledné slová. Zadrhávali sa mi v krku. Všetko bolo akoby som to ani nehovorila ja.

„Vedela som to,“ prehovorila po chvíli ticha, ktoré neopovážil nik prerušiť. Moje oči prezrádzali údiv a ona sa jemne pousmiala.

„Sledovala som ťa, tak ako celý tvoj doterajší život. Tvoje počínanie vo Volterre bolo očarujúce, no inokedy prekvapujúce. Vedela som, že tá moc je silná a zvládne ju len niekto, ale ty si to zvládla, aj keď si to nemyslíš. Nik nie je dokonalý, ani my. Viedla si si dobre a svoju úlohu si splnila, aj keď si sa behom toho času rozhodla inak. Za toto ťa Rada začala uznávať. Sama som sa divila, prečo. Možno to bolo tým, že sa nechceš vrátiť, no možno tvojou odvahou. Rozhodli, že časť moci ti bude ponechaná. Tvoje schopnosti sa znásobia a ak... No, všetko zistíš, keď nastane ten čas. Nebojsa, ak sa čokoľvek zvrtne, zakročím, nechcem, aby moja dcéra trpela. A ak by si potrebovala zasa niečo ty obráť sa na prívesok.“ Pozrela priamo na môj krk, kde som pevne zvierala biele, očarujúce krídlo. Ruku som odtiahla a ono začalo jemne žiariť.

„Stačí pomyslieť, že chceš, aby som tu bola s tebou a ja prídem. Nikdy nezabudni.“

Naklonila sa ku mne a rukou mi jemne prešla po líci. Pocítila som mokrý pramienok, ktorý sa mi kotúľal po tvári. Slzy, ktoré sa nedali zastaviť, niečo čo bolo prirodzené a spontánne.

„Je tu ešte jedna vec, ktorá je neodkladná.“ Pozrela na mojich rodičov. Zmetok sa vo mne miesil so zlým pocitom. „Súhlasili ste, že ak sa rozhodne hocako, stane sa to, na čom sme sa dohodli.“

„Na čom ste sa dohodli?!“ skríkla som hystericky. Nie, toto nie.

„Dcérka, boli sme vybraní na to, aby sme sa o teba postarali, až kým nenadíde tento deň. So všetkým sme súhlasili. Všetko sme sa dozvedeli, no len pokým sa nerozhodneš. Aj keď ostaneš na Zemi alebo pôjdeš so svojou skutočnou mamou. Dohoda bola, že nám budú vymazané spomienky na všetko, čo sme s tebou zažili, nahradené pár neurčitými, ktoré nám budú nahrádzať tých osemnásť rokov strávených s tebou. Presťahujeme sa na úplne odlišné miesto, kde nebude nič pripomínať náš doterajší život.“ To čo hovorili bol nezmysel.

„Nie, veď je to... nie, to nemôžete spraviť!“ kričala som a vrhla som sa mame a ocovi okolo krku. Nedokázala som si predstaviť, že už ich neuvidím, že sa všetkého vzdajú.

„Bell, mi ťa milujeme a preto sme sa takto rozhodli o všetkom sme vedeli, všetko sme prijali len, aby sme mohli byť s tebou. Tie krásne roky nám vynahradili to, čo sa teraz stane. Nikdy sme to nezačali ľutovať. Naozaj nikdy.“

„Ale vy ste moji rodičia,“ vzlykla som. „To už ich nikdy neuvidím?“ Otázka bola smerovaná na Artemis. Od nej som potrebovala počuť odpoveď.

„Vidieť ich môžeš, ak sa dozvieš, kde bývajú, čo robia. Nik nesmie vedieť, čo sa stalo, až na bytosti, ktoré sú na vyššej úrovni.“ Jej pohľad spočinul na Cullenovcoch.

„Ale potom čo ja?! Tiež chcem ostať tu, na Zemi. Budú mi vymazané spomienky? Hovorila si, že moje schopnosti budú mocnejšie. Tak čo so mnou?!“ kričala som a bolo mi jedno, či to počujú na druhom konci Forks.

„Tvoj osud už poznám. Všetko sa rozhodlo a ja viem, že ty budeš mať krásny život.“ Chcela ma pohladiť po tvári, no ja som uskočila. Jej pohľad hovoril za všetko.

„Ja si svoj osud určujem sama!“ zvrieskla som, no dúfala som, že má pravdu. Že mi bude raz odpustené.

„Viem, ale viem aj to, čo a ako.“ Mrkla na mňa a jej nálada sa začala meniť. Bola šťastnejšia.

„Si úžasná bytosť, no teraz musíme vyriešiť horšiu záležitosť.“

Začala sa sústreďovať na mojich rodičov. Tí sa usmievali a naposledy mi zamávali. Oslňujúce svetlo sa rozprestrelo okolo ich tiel a o pár sekúnd nato zmizli.

Zosypala som sa. Začali má objímať studené ruky a ja som už iba videla, ako mi Artemis dáva bozk na spánok a opúšťa ma. Všetci ma opustili. S touto myšlienkou som upadla do hlbokého a bezsenného spánku...

 

„... nesmieš to vzdať. Nie, to by som neprežil... Musíš žiť.“

 

„Belli, Bells, zobuď sa. Vnímaj, toto mi nesmieš spraviť.“

Moje zmysli boli otupené a vnímala som iba niečo... Pár slov tým najkrajším hlasom na svete.

 

„Poď na lov. Nesmieš jej ublížiť.“ Tichý šepot sa rozliehal miestnosťou, v ktorej som musela ležať.

„Ja jej neublížim,“ sykol ostro môj Anjel. „Bells, milujem ťa, tak ma neopúšťaj...“ Naliehavosť toho hlasu mi vohnala adrenalín do žíl a začala pociťovať všetky svoje stuhnuté svaly. Všetko sa začalo rozjasňovať a moje myšlienky dostávali zmysel.

Bol to on. Bol to Edward. Ten, ktoré milujem viac ako vlastný život.

Začala som otvárať oči a rozoznávať obrysy a postavy v izbe. Bola som u neho a v rohu stála Alice, keď som pomalým pohybom prevrátila hlavu na bok, zbadala som ho.

Po tvári sa mi rozlial blažený úsmev. Je tu, je so mnou.

No potom sa mi vybavili všetky veci, ktoré som mu spravila. Musela som sa odvrátiť, hanbila som sa. Nezvládla som silu jeho temných očí...

„Bells,“ šepol. Ešte viac som stlačila očné viečka k seba a snažila som sa nemyslieť na jeho tvár, na neho samotného.

„Je po všetkom, už sa nemusíš báť.“ Nepochopil.

„Ja sa nebojím,“ hlesla som. „Teda áno, ale toho, čo sa stane. Spravila som ti hrozné veci, ktoré si budem vyčítať do konca života. Nie je to niečo, čo odčiním pár slovami. Nedá sa to,“ vysypala som to zo seba a dúfala, že ma pochopil.

Dve, tri, štyri-

„Ale to všetko čo sa stalo je za nami. Nič nám už nebránia nesmieš ani ty. Bell, ja ťa milujem a na tom sa nič nezmenilo. Všetko, čo som ti povedal, keď sme boli vo Volterre ľutujem. Teda iba to, čo ťa ranilo. Zmietalo so mnou niečo, čomu som nerozumel. Žiarlil som, pretože si sa rozhodla skúsiť niečo iné, chcela si vedieť, kto si, odkiaľ pochádzaš. Nezazlievam ti to, no aj ja sa hanbím. Spravil som ti hrozné veci. Keď som mal byť s tebou, nebol som. Práve vo chvíli, keď si ma potrebovala som sa utápal v sebaľútosti. To ja som zodpovedný, nie ty.“

Všetko zvaliť na seba, ako obvykle.

„Edward,“ zastonala som útrpne.

„Áno,“ zapriadol mi do ucha tak blízko, až ma myklo.

„Za všetko nemôžeš len ty, zabudni, čo sa kedy stalo. Spomínaj len na to dobré, čo sme spolu zažili. Mysli na iných, akoby tu boli s nami a nikdy, ale nikdy sa neobviňuj za to, čo si spravila ty alebo ja. Každý zodpovedáme za svoje činy, no musíme sa so všetkým vyrovnať, tak už prestaň a otoč sa ku mne.“ Jeho slová boli ako balzam na dušu. Spomenula som si na mamu, oca, Artemis, Marcusa. Ne tých, ktorí mi dali veľa.

Otočila som sa a ocitla som sa tvárou v tvár jemu. Jeho skúmavému pohľadu, ktorý do mňa vnášal toľko tepla a lásky, až to nebolo možné.

„Milujem ťa a to nik a nič na svete nezmení,“ šepol a jeho chladný dych mi ovial tvár. Prižmúrila som oči.

„Nezatváraj ich, inak neprežijem.“ Naliehavý hlas, ktorý mi prešiel cez uši mi rozozvučal zvony v hlave...

„Nikdy by som to nedopustila.“ Moje roztvorené oči, ktoré som naňho upierala, mu to potvrdili.

„Milujem ťa a už nikdy ťa neopustím,“ šepla som prísľub, ktorý bude platiť až do skonania sveta...

 


 

Všetci sa lúčia, všetci sú šťastní a ja dúfam, že aj vy. Snáď som nesklamala a dočkali ste konca, ktorý bude pre všetkých ten pravý. Teda aspoň pre mňa je. Takto som si pedstavovala koniec, ten pravý a jediný.

Teraz pár informácií pre Vás.

Spolu so mnou ste prekonali 25 kapitol, 98 stránok vo worde a neskutočných 60 000 slov. Ja sama sa divým, že sa to naozaj stalo. Všetko je to vaša zásluha, pretože vy ste mi pomáhali pri písaní. Vaše komentáre ma nakopli. Aj keď poslednou dobou to išlo horšie.

Ja dúfam, že ste si poslednú kapitolu užili tak ako ja. Snažila som napísať všetko, čo som sama cítila, takže už iba...

Ďakujem



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 25:

 1
17.02.2012 [21:03]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
naozaj fantastická poviedka... Emoticon
úžasný koniec... Emoticon

19.09.2011 [21:41]

AddyCullenhm... Hezké, ale ke konci mě to začalo nudit...
Ne nudit, jako že by to byla špatná povídka...
Ale nudit, jako že si to zbytečně prodlužovala...
Jestli mě teda chápeš...
některé odstavce jsem přeskakovala...
Ale jinak krása Emoticon Emoticon Emoticon

24.07.2011 [22:16]

jesikataPekna povidka Emoticon

07.07.2011 [20:41]

StevieRay Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19.06.2011 [0:11]

MatikEsmeCullenNo tak to je krásne. Viem, že sa opakujem, ale ja neviem, ako to mám inak povedať. Polku tejto poviedky som preplakala. Hlavne ked sa rozprávala s tou bohyňau. Bol to úžasný zážitok. Ďakujem za príjemnú cestu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

09.06.2011 [21:13]

JudysBylo jich přesně 60000_ Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!