Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 2

08.08.2010 (08:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2300×

2. kapitola

„Bella, zajtra ťa vyzdvihnem a po škole pôjdeme na nákupy. Čo ty na to?“ spýtala sa ma Pailin keď sme sa dostavili na parkovisko.

Hm... nákupy. Môže byť. Už sme dlho nikde neboli a toto by mohla by príjemná zmena.

„Môžeme. Zavolám aj Melody a Tish?“ spýtala som sa zasa ja.

„Skús, ale myslím, že Melody ide s Nikom a Tish... Tá by mohla ísť,“ odpovedala popri nastupovaní do auta. Má starší model Volva, no aj tak je krásne. Dala si novú farbu. Krásna modrá ako oceán. Ona vlastne býva blízko La Push, takže tam často chodieva.

Rozlúčili sme sa a ja som pádila domov, nech vymyslím nejaký ten plán. Predsa len, je lepšie byť pripravená. A taktiež som premýšľala, kto sú tí noví. Vôbec som nevedela, že niekto má prísť, a to keď je otec policajt viem veci ako prvá, no toto mi zrejme uniklo.

Prišla som pred dom a videla, že mama je už doma. Otec bude určite ešte v práci.

„Ahoj!“ zvolala som do domu a išla si do kuchyne niečo spraviť. Mám hlad ako vlk.

Z chladničky som vytiahla nejaké zvyšky zo včera. Kura a zemiaky.

„Pip–pip,“ zapípala mikrovlnka a ja som sa k tomu hnala akoby som týždeň nejedla. Pri tom som za sebou začula smiech. Samozrejme, mama.

„Ahoj. A neponáhľaj sa, lebo niečo vyvedieš,“ kárala ma ako malé dieťa. Ja som sa na ňu iba usmiala a už do seba tlačila kus kuraťa.

„Mami... chce–chceme ísť s Pailin... na nák–nákupy,“ koktala som počas prežúvania a bolo to dosť ťažké, to vám poviem.

„Iba vy dve?“ spýtala sa celá zmätená. Vždy chodíme štyri, tak sa jej ani nedivím.

„Melody bude s Nikom a Tish... to sa ešte uvidí,“ usmiala som sa tajomne. Mám plán, na to nezabúdať, a ak vyjde, to si myslím, že vyjde, tak bude mať iné veci na práci, ako ísť s nami do obchoďáku. Mama tento môj pohľad pozná, tak sa ani nepýtala. Vlastne, každý pozná, keď niečo plánujem. Som veľmi predvídateľná. No, čo už.

„Au,“ sykla som bolesťou. Zasa moja šikovnosť, aspoň raz by si mohla dať pauzu. Aj keď idem iba po schodoch, musím zakopnúť. Ak to nie je nejaký väčší problém, tak to nikto nerieši. Poznajú ma ako svoje topánky.

Pozrela som si učivo a všetko som pochopila, takže žiadne mordovanie, a potom som vymýšľala plán ako ich dať dohromady. Najskôr mi na myseľ prišla „nehoda“ na obede, ale to už je ohrané. Alebo by som jej proste povedala, že od neho niečo potrebujem, nech mi to ide zobrať. Menší úsmev a vyjde to... Ale to je tiež blbosť. Kruci, to už nič originálne nevymyslím?! Som vyšťavená, chcelo by to odpočinok... Hm... horúca vaňa. To bude ono!

„Bella, zlato, si tam?“ klopala na dvere mama. Počkať, niečo ma studení. Pozrela som sa na seba a zistila, že som vo vani. Asi som zaspala.

„Ehm, áno, mami. Už idem“ odpovedala som jej a už sa hrabala von. Dosť nepríjemne to studenilo. A znova som nič nevymyslela. No čo už, asi to budeme musieť nechať na osud.

„Mami, tak zajtra prídem až večer a idem autom s Pailin,“ oznámila som jej, pre istotu, že by zabudla. To sa jej stáva často. Možno ešte ráno nechám odkaz... Ak nezabudnem aj ja. To musím mať po nej. Ááá, konečne do postieľky.

Sedím na pohovke a vedľa mňa sedí nejaký krásny chlapec, ktorý vyzerá ako boh. Na druhej strane sedí malá elfka, ktorá sa usmieva ako slniečko a ju drží okolo pliec vyšší svalnatý chalan, ktorý... ktorý má na tele stovky jaziev. Akoby ho niekto stále hrýzol. Nejaký kanibal...

Oprosti sedeli ďalšie dva páry. Obrovský bicepsák. Vyzeral, že je samý sval a v jeho náručí sedela krásna, ba až nadpozemská bytosť. Krásne blond vlasy jej splývali po tvári. Telo ako špičková top modelka. Ďalší pár bol o poznanie starší. Obidvaja mohli mať okolo dvadsaťpäť. Viac určite nie. Blonďák držal okolo pása milo vyzerajúcu pani, ktorej hral na tvári taký ten mamičkovský úsmev. Všetci mi boli veľmi sympatickí, no tiež ma niečo varovalo...

Prebudila som sa so srdom tlčúcim až niekde v krku a hlavou mi lietali rôzne myšlienky. Hlavne tá, kto sú tí z môjho sna. Snáď to bola iba moja predstavivosť, pretože nikto taký krásny snáď ani neexistuje. Boli ako bohovia. Krásne rysy a krivky tela. Perfektní. To by bolo slovo, ktoré by ich vystihovalo.

Pozrela som na hodinky a usúdila, že už nemá cenu spať, no opäť som sa spustila do poštárov...

„Ahoj, ideme?“ spýtala som sa Pailin a Tish a už sa vydala na cestu.

„Počkaj,“ zvolala na mňa Tish a potiahla ma za okraj mikiny, no to nemala robiť. Moja rovnováha toho moc nevydrží a ani toto nebola výnimka. Zakolísala som a spadla priamo na zadok. Bola to riadna rana a mňa z toho bolelo celé pozadie. Chcelo by to ľad, ale čo budem chodiť po škole s ľadom uviazaným okolo zadku, no to nie! Tish a Pailin cukali kútiky úst. Dobre vedeli o mojej schopnosti držať sa na nohách iba pokiaľ stále stojím. Prešla som to, no aj mne to prišlo vtipné. A počkať, prečo ma zastavili?

„Hm... Na čo čakáme?“ spýtala som sa tých dvoch, ktoré ledva udržali oči v jamkách. Skenovali celé parkovisko a evidentne niekoho hľadali. A mne to stále nedochádzalo. Vlastne tu bola celá škola. Stále som nemohla prísť na koreň toho všetkého. Vôbec mi to nedávalo zmysel. Čo sa také stalo, že o tom neviem, alebo som zabudla.

Začala som sa škriabať na hlave a tuho premýšľať... Tish a Dan... plán... Noví žiaci... David... Rony...

„Ahá!“ vypískla som až vedľa mňa Tish s Pailin nadskočili. Hodila som na ne vševediaci pohľad a už to ďalej nekomentovala. Takže všetci čakajú na nich. No, to ich aj ľutujem. Tí naši supy. Sa na nich vrhnú ako na mršinu. Viem, hrozné prirovnanie, ale nič iné ma v tento moment nenapadlo. Už sa teším. Máme ďalších adeptov na dohadzovanie. A teraz ma napadlo, že musím uskutočniť plán s Tish. Najjednoduchšie asi bude, keď do seba vrazia. To bude efektné a moc práce to nedá. A tradá! Máme tu plán. Som geniálna. Začala som prečesávať okolie, či tu nezbadám Dana. Samozrejme, on na toto nie je. A kebyže tu nie sú baby, som už dávno preč. A počkať, David. Ten má mať ten rozvrh.

„Počkajte tu, hneď som späť,“ povedala som Tish s Pailin, no myslím, že ma nevnímali. Rýchlo som sa rozbehla k Davidovi, a dúfala, že sa po ceste niekde nerozmliaždim. Konečne som k nemu dobehla a bez zranení a to je čo povedať. Pochopil a dal mi všetko potrebné. Bez povšimnutia som sa snažila presunúť opäť k babám. No, to by som musela dávať pozor na cestu a nie na moje nohy, ktoré sa stále akosi divne točili.

Zatrúbilo auto a ja som konečne vzhliadla a stretla sa s kapotou auta. Boli sme od seba maximálne takých tridsať centimetrov. Viac nie. Zostala som stáť uprostred pohybu a nevedela, čo robiť. Ostala som stáť ako primrazená. Nič sa so mnou nedalo robiť. Vôbec.

„Bože, stalo sa ti niečo?“ pýtal sa ma vystrašený hlas, ktorý znel ako zvonkohra. Krásna, dokonalá zvonkohra. Toto ma prebralo a pozrela sa na dotyčného. Vlastne to bolo dievča. Počať, ju som už niekde videla. Kruci, kde to bolo... Ááá, áno! V tom sne. Ale ako som si mohla predstaviť skutočných ľudí. A ešte takých krásnych. Toto bude určite sen. Dosť zlý sen. Štipla som sa, no nepomáhalo. Dievča sa na mňa dosť čudne pozeralo. Asi si myslela, či nie som nejako otrasená z tej skoro zrážky.

„Ehm... prepáč. Je ti dobre?“ spýtala sa ma stále so strachom. Ja som jej kývla, no pohnúť som sa nevedela.

„Edward,“ zakričala niekam do neznáma. Nevnímala som to, stále som sa snažila vstrebať to, že ma skoro zabili. Teda, vlastne, som sa ja skoro zabila. Vbehla som im do cesty. Kebyže tak rýchlo nezareagujú, som pod zemou. Zrazu som sa zhupla a cítila mierne kolísanie. Pozrela som sa okolo a videla anjela, ako ma nesie. Konečne som sa mohla hýbať a hlavne rozprávať.

„Ježiši, pusti ma! Som ťažká, musí sa strašne premáhať a navyše, ani ťa nepoznám. Som slušne vychovaná a s cudzími sa baviť nesmiem. A už vôbec nie, aby ma nosili. A mala by som ísť na hodinu. Som strašne nešikovná. A prepáč, že som... počkať, tebe som vbehla pod auto... Ani neviem. Musím sa tomu dotyčnému ospravedlniť. Počúvaš ma vôbec? Pusti ma,“ mlela som jedno cez druhé a uvedomila si, že hodina už začala.

„Dobrý deň. Volám sa Edward Cullen, a so súrodencami sem máme nastúpiť. A toto dievča nám vbehlo pod auto. Mohli by ste sa na ňu pozrieť,“ hovoril na pani Colinsovú, ktorá bola zrejme dosť mimo.

„Hm, Edward, smiem ti tak hovoriť? Mohol by si ma pustiť?“ spýtala som sa ho znova. Uprel na mňa svoje... neuveriteľne krásne oči. Mal ich zlaté...

„Si v poriadku?“ zasa sa o mňa starajú. Ja to zvládnem aj sama.

„Jasné, že som. Teraz ma, prosím, pusti a ja si pôjdem po svojich,“ tárala som a nevedela, či ma pochopil.

„Ok. Ale daj si pozor,“ povedal a pustil ma na zem. Konečne, vydýchla som, keď som opäť cítila pevnú... pevný betón pod nohami.

Vykročila som, že pôjdem do triedy, keď sa mi zahmlilo pred očami...

Páčilo? Ja dúfam, že áno!

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 2: