Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 18

19.11.2010 (10:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2133×

18. kapitola      

 „Všetko najlepšie, Bella!“ skríkli všetci naraz.

„Bella?“ Nič, nevnímala som.

„Bella, spravili sme to na dve časti, pretože Emmovi sa nechcelo čakať a všetci boli netrpezliví, takže teraz to osláviš s nami a potom na večer prídu tvoji rodičia. Ale ak nechceš...“ začala sa plašiť Esme. Videla som na jej tvári toľko smútku. Bože, veď to jej nemôžem urobiť a ani nechcem. Bude fajn, keď sa Cullenovci nebudú musieť obmedzovať.

„Ďakujem!“ V rýchlosti som skočila Esme okolo krku a ona sa s radosťou zasmiala.

„To bude skvelé,“ dopovedala som svoju myšlienku.

„Tak dobre, dosť objímania – toho ešte bude – ide sa na darčekýýý!“ zvrieskol Emm a už ma ťahal sadnúť si na pohovku. Edward si pohotovo prisadol a začalo sa to.

„Všetko najlepšie zlatíčko,“ popriala mi Esme a hneď za ňou Carlisle.

Spolu mi potom podali obálku. Otáčala som ju zo všetkých strán a nakoniec otvorila. Vytiahla som z nej fotku izby. Rozmermi a vybavením sa mohla podobať na nejakú prepychovú izby v hoteli.

„Čo to-“

„Och, zlatko, to je tvoja izba. Trocha sme ju upravili, aby sa ti tam vošiel klavír. Vlastne ten klavír je darček, len sme nevedeli, kam ti ho dať, takže sme to zariadili takto. Ak sa ti nepáči všetko môžeme zmeniť,“ bľabotala a vôbec si nevšimla môjho šťastného úsmevu.

„Veľmi pekne vám ďakujem, je to krásne. Ale to sa mi tam všetko zmestilo?“ spýtala som sa s obdivom, pretože som svoju izbu vždy považovala za extrémne malú. Samozrejme, všetky moje zbytočnosti tam museli byť.

A ešte k tomu vyzeral tak vzdušne a že by sa tam určite zmestili ďalšie dve krídla.

„Stačil pár talentovaných rúk,“ podotkla Alice a už sa hnala ku mne.

„Bella, takže všetko najlepšie a bla, bla, bla. Veď to poznáš. Tu máš.“ Vopchala mi do rúk ďalšiu obálku. Už som sa začínala báť.

„Alice,“ podozrievavo sa na ňu zahľadel Edward, no mal na tvári mierny úsmev. Odhodlal som sa otvorila ju.

„Alice?“ spýtala som sa jej so zdvihnutými kútikmi úst.

„To vieš, keď máš tak málo oblečenia,“ vykrúcala sa. Usmiala som sa a objala ju.

„Ale aj tak si to nemala,“ pošepkala som jej, ale bola som si istá, že ma všetci počuli.

Od Alice som teda dostala letenku do Milána a k tomu zlatú kreditku – ktorú jej pri najbližšej príležitosti vrátim.

„Všetko najlepšie, Bella,“ poprial mi Jazz a podal mi menšiu škatuľku. Nedočkavo som ju otvorila  a zbadala krásny náhrdelník s príveskom vážky. Mala na krídlach malé azúrové kamienky.

„To je nádhera,“ vydýchla som a ďalšiemu upírovi som sa zavesila okolo krku.

„To vieš, niečo sa naučil,“ vykríkla Alice a už sa hnala za Jazzom. Vášnivo ho pobozkala až som mala pocit, že im zasahujem do súkromia. Bolo to divné. Jasper asi vycítil moju náladu, tak sa od Alice odtiahol a sadli si.

„Nech sa ti darí a dávaj pozor na bračeka,“ zapriala mi Rose a usmievala sa ako slniečko. Bola strašne krásna a keď ju človek spozná... Dokonalá bytosť.

Podala mi škatuľku podobnú Jasprovej. Otvorila som ju a tam na mňa vykukli kľúče.

Nechápavo som sa pozrela na všetkých okolo. Ja mám zlé auto?

„Spolu sme ti ho vybrali a ja som tam pár vecí poupravovala,“ priznala sa a hodila kyslú grimasu na Edwarda. Nechala som to tak, možno mi to potom povedia, ale...

„Ale to si nemôžem prijať, už aj tak je toho moc,“ presviedčala som ich.

„Bella, sprav nám radosť a zober si to. My sme narodeniny neoslavovali už hádam sto rokov. Sprav to pre nás,“ prosila ma pohľadom Esme a vlastne všetci ostatní. Pozrela som sa na Edwarda so psím pohľadom.

Usmial sa a podišiel ku mne.

„Bell, sprav to pre nás,“ zašepkal mi do ucha a jemne ho pobozkal. Och, vie ako na mňa.

„Ehm, dobre, ale budem sa musieť opýtať rodičov,“ povedala som nesústredene.

„Súhlasili,“ prehodila len tak Alice. Toto bola sprcha studenou vodou.

„Čože?!“

„Pýtala som sa ich, či im to nebude vadiť. Spočiatku namietali, ale môjmu kúzlu nikto neodolá.“ Usmiala sa Alice a znova sa venovala Jazzovi.

„Tak to pekne ďakujem,“ zamumlala som si popod nos. Všetci sa zasmiali, no Emm sa zrazu vážne postavil a pomalým krkom prešiel až ku mne. Jednu ruku za chrbtom a druhú konzervatívne natiahnutú pred sebou. Tváril sa ako nejaký vážny podnikateľ, ktorý sa práve chystá uzavrieť miliónový obchod. No so mnou by ho asi uzavrieť nechcel, ale tak dobre.

„Najdrahšia Bella,“ začiatok neočakávaný. „V tento slávnostný deň ti chcem predať veľmi dobre strážené tajomstvo. Prežilo už hodne rokov a k tvojim osemnástym narodeninám sa perfektne hodí. Takže všetko dobré.“ Usmial sa tým jeho lišiackym úsmevom a mrkol na mňa. Druhú ruku dal pred seba a podával mi tašku. Zvedavo som si ju pritiahla k sebe a keď som nakukla dnu bola som červená až na zadku.

„Emmett!“ zakričal na neho Edward a tým ma vytrhol z tranzu. Pomalým pohybom som tašku položila na zem a nohou ju šupla za sedačku. Stále som sa však pozerala na zábradlie schodiska a študovala jeho štruktúru. Určite si ma všetci prezerali, či mi je dobre.

„Ďakujem Emm,“ povedala som kyslo a ďalej sa k tomu nevyjadrovala.

„Dobre, sme hotoví, tak čo takto niečo na jedenie?“ spýtala som sa, aby som odvrátila pozornosť niekam inam.

„E-ehm,“ pripomenul sa mi niekto. Vlastne nie niekto, ale Edward. Otočila som sa na neho a začervenala som sa ešte viacej. Sakra, na neho som zabudla. Dúfam, že nebude mať nejaké blbé nápady ako Emm.

„Všetko najlepšie, láska,“ zašepkal tesne pre mojimi ústami a potom ma jemne pobozkal. Stratila som niť svojich myšlienok a všetko sa zradu zdalo také nepodstatné.

„Ehm-ehm,“ pripomenuli sa ostatní a my sme sa museli odtiahnuť.

„Toto je pre teba.“ Natiahol ku mne ruku a podal mi ďalšiu malú škatuľku. Už som mala strach, či tam náhodou nebudú kľúče od nejakej vily. Keď sa na mňa povzbudivo usmial bola som omnoho istejšia. Otvorila som ju – stále strachujúc sa, čo tam nájdem.

Keď na mňa vykukla strieborná retiazka s kryštálovým srdiečkom, mala som neuveriteľnú radosť.

„A teraz už patrí iba tebe,“ predniesol so všetkou tou láskou, ktorú som k nemu cítila aj ja, možno aj väčšou. Do očí sa mi nahrnuli slzy a myslela som, že sa im tam zrútim. Sú to tí najlepší ľudia, ktorých by som si mohla priať stretnúť.

Zahrnú vás láskou a pochopením ako nikto iný – až na mojich rodičov.

„Dobre, to už by stačilo, Bella sa potrebuje najesť a mohli by ste sa nejako zabaviť, dokým spravím niečo na večer,“ informovala nás Esme. Išla som s ňou do kuchyne a tam mi spravila niečo na jedenie.

Keď som skončila Alice ma vytiahla hore. Dala som si sprchu a to poriadnu. Strávila som tam najmenej pol hodinu, možno aj viac. Potom si ma odchytila a začala na mňa niečo nanášať. Dosť to smrdelo vajíčkom a pórom. Brr. Ale musela som držať, inak by ma priviazala o stoličku. Keď to všetko zmyla, sadla som do kresla a znova sa asi hodinu nehýbala.

„Hotovo!“ vykríkla a ja som sa prebudila z môjho polospánku.

„Alice, koľko je hodín?“ spýtala som sa jej chrapľavým hlasom.

„Bude niečo po šiestej, prečo?“ Prečo? To som tu presedela celý deň? To nemyslí vážne! Och, to je úžasné, s Edwardom som skoro ani nebola a ona ma tu týrala celý deň. To mi bude musieť vynahradiť!

„Dobre, ešte šaty a bude to. A žiadne odmietanie sandálov,“ prikázala a ja som s povzdychom zapadla do šiat, ktoré sme vybrali na nákupoch. Koľko ich ešte mám? pýtala som sa sama seba v duchu.

S tou obuvou to nebolo až také hrozné, ako som predpokladala.

Dolu som schádzala aj tak opatrne a dolu pri schodoch na mňa čakal on. Konečne. Skočila som do náručia a ihneď ho pobozkala. Ešte som nemala ani možnosť poďakovať mu za darček. To je tak nespravodlivé!

„Poď, v obývačke sú tvoji rodičia,“ zašepkal mi, keď sme sa od seba odtiahli. Prikývla som a nechala sa ním ťahať. Bola som unavená už len z toho, že som musela čeliť Alice. Vlastne jej robiť bábiku na hranie.

„Všetko najlepšie, zlatko,“ zapriala mi mama a hneď po nej oco.

Spolu mi podali jednu saténovú krabičku v tvare srdca.

Nebolo toho už dosť?

No, so záujmom som ju otvorila a to čo som zbadala mi vyrazilo dych.

„Je krásny,“ vydýchla som prebytočný vzduch.

„Bell, nie je obyčajný...

***

Alice mi ju odtiahla hneď ako sa naraňajkovala a ani neviem, či sa jej páči, ale dúfam, že hej.

Síce ma Alice ubezpečovala, ale nikdy nevieš, hlavne pri Belle.

Už bol najvyšší čas, aby zišli dolu. Jej rodičia tu už boli a boli nejaký nedočkaví. Bellinej matke sa v hlave ukazovali rôzne obrázky nejakej ženy. Nevedel som kto to je a ani od nej som to nezistil. Ďalej som videl darček, ak sa to dá tak nazvať. Hovorila si niečo o dedičstve. Nechápal som to a to je asi prvýkrát.

Ja to neprežijem. Môj malý poklad mi odíde. Neviem, či ju to tu bude držať... Po tom sa pozrela na mňa. čo mám s tým spoločné? Milujem ju, ale nebudem jej brániť. Bude to bolieť, ale nechám ju. Naozaj?

Zvládne to nechať ju ísť? Pozerať sa ako odchádza jediný zmysel mojej existencie? Ak by to bolo len a len pre jej dobro, áno, nechal...

Ako jej to povedať? Bude zúriť, nikdy sme jej to nemali tajiť, aspoň nie to, že je... Charlie.

Edward! Alice.  

Áno, už idú. Keď som ju zbadal, všetky starosti sa vyparili a boli sme tam sami. Všetky nepotrebné veci sa nadobro stratili.

Zagratulovali jej a ona otvorila škatuľku.

Videl som to cez myšlienky, ale nedokázal som si pospájať dve a dve dohromady.

„Bell, nie je obyčajný,“ povedala jej mama.

„Ja viem, je úplne kúzelný,“ rozplývala sa a ja som bol rád s ňou.

Edward, nič nevidím, panikárila Alice.

„Alice, pokoj,“ šepol som smerom k nej. Nech to nekazí.

„Bella, tento prívesok si dostala ku svojmu narodeniu. Dala ti ho tvoja matka, aby si na ňu nezabudla. Počas tých rokov, ktoré budeš žiť s nami si ho mala mať a spomínať na ňu...“ René sa zlomil hlas.

Charlie chcel pokračovať, no stalo sa to, čo nik neočakával, vlastne dve osoby áno...

***

Krídlo. Neuveriteľne dokonalé krídlo, ktoré bolo vyrobené z mne neznámeho materiálu. No nebolo to iba také obyčajné. Predstavte si tie kreslené krídla anjelov, a znásobte to tisíckrát. Bolo dokonale vyrobené a tie najmenšie záhyby boli vybrúsené do hladka. Jednoducho krása...

Ale to čo sa s ním spájalo. To už bol úplný opak...

Takže ja nie som ich dcéra...

Ak som si toto uvedomila, stalo sa niekoľko vecí naraz. Ostré svetlo preťalo osvetlenie v miestnosti a rozľahlo sa do všetkých kútov.

Pocítila som mierny náraz a potom som sa ocitla na druhom konci miestnosti a predo mnou stál Edward. Vôbec ničomu som nechápala.

„Edward,“ šepla som do ticha miestnosti.

Náhle sa ozvalo niekoľko zalapaní po dychu. Chcela som tiež vedieť, o čo sa jedná, tak som vykukla spoza jeho chrbta a vedela, čo nastane...

Stála tam tá nádherná žena z mojich snov. Videla som ju veľa krát, no vždy iba mlhavo.

V skutočnosti bola ešte krajšia. Mohla sa rovnať Rosalie, možno bolo krajšia. Nedá sa to posúdiť. Táto žena bola staršia a pripadala mi, akoby znova uvidela svetlo.

Pozerala na mňa a ja som sa pod jej pohľadom zavrtela. Nebol mi nepríjemný, no mala som divný pocit. Začalo ma tam k nej niečo ťahať. Nie, nebol to Edward, ale akési iné puto, puto ktoré som doteraz necítila. Niečo silné, no zároveň také zraniteľné... 

Začala som pomaly kráčať tým smerom. Nič som nevnímala, iba to, že tam musím ísť.

Bola som si vedomá toho, že o mňa musia mať všetci strach, no nereagovala som. Keď som bola meter od tej ženy, ona sama sa vrhla ku mne. Nemala som čas reagovať.

„Dcérka.“ Zmrzla som. Toto nie. Čo som zač? Čo je ona zač?

Moja matka...

O krok som ustúpila.

„Kto ste?“ spýtala som sa roztraseným hlasom a mala som na mále. Zrazu som pocítila chladné ruky na mojich bokoch. Konečne. Prišlo mi, že je ako liek proti bolesti. Iba on dokázal všetko zahnať.

„Mohli by sme si posadať,“ navrhol znenazdajky Carlisle. Mal na tvári taký zaujatý výraz, až som myslela, že ma bude chcieť strčiť niekam do laboratória a rozštvrtiť.

„Tak,“ prehltla som, „čo sa tu deje?“ Konečne normálna veta a snáď už dostanem odpoveď.

„Ako sme ti hovorili. Nie si naše dieťa, Bells. Ten šperk ti mal pripomínať tvoju skutočnú matku,“ pozrel sa na ženu, ktorá ako jediná ostala stáť. Usmiala sa a pokračovala ona.

„Vieš, v mojom svete je povinnosťou každého robiť si svoju prácu. Nič iné by nemalo nikoho zaujímať. Také sú naše nepísané pravidlá. Robiť to, čo ti prikázali už od počiatku a byť spokojný. Máme sa prepychovo. Nič nám nechýba a všetko, čo si zaželáme dostaneme. Máme moc nad týmto svetom, to však všetko v určitej miere. Ja som však urobila chybu, ktorej nikdy nebudem ľutovať. Zamilovala som sa.“ Toto nemôže byť skutočnosť.

Edward ma ešte viac stisol. Jediná známka toho, že tu je. Sedel bez pohnutia a určite načúval, čo bude nasledovať. Možno z toho mal rovnaký guláš ako ja. Bola som mimo.

„Keď si sa narodila, zasadla Rada. Rokovali, pretože si nebola normálny Boh. Bola si niečo ako poloboh. Nikto nevie ako sa to stalo, ale jedno bolo jasné. Voči tebe malo veľa Bohov predsudky. Brali ťa za príťaž a niečo naviac. Neuznali ťa a kvôli tomu som sa ťa musela vzdať. Teda až do doby, kým nebudeš mať osemnásť rokov,“ dokončila svoju reč. Teda aspoň ja som si to myslela.

„Takže... Tak, vy nie ste moji rodičia,“ otočila som sa na mojich... na René a Charlieho. Obaja iba mlčky pokrútili hlavami. Nevedela som, čo povedať. Bola som vyvedená z miery a nič mi nedávalo zmysel. Potrebujem čas...

„Bells, toto nie je to, prečo som prišla. Rozhodli, že sa ku mne môžeš vrátiť. Stále máme šancu byť spolu,“ vzlykla a do očí sa jej nahrnuli slzy. Jedna pretiekla cez okraj. Na jej líci sa sfarbila do zlata a pomaly sa začala rozplývať. Nestačila som vyvaľovať oči. Takže, toto je svet do ktorého patrím? Plný nečakaných a zároveň stále rovnakých vecí? A k tomu ešte Bohov?! Mám sa stať niektorým z nich?

„Ja sa mám stať Bohom?“ Posledné slovo mi vyletelo z hrdla neobyčajným tónom. Panikárila som. Môj svet sa rozpadal a mal sa sformulovať na úplne opačnom konci. Stisk na mojej ruke ma však vrátil do reality. Pozrela som sa na neho a na jeho tvári nebola badať ani štipka smútku, či radosti. Neutrálny výraz sa však zmenil, keď sa na mňa pozrel. Usmial sa, no jeho oči ostávali chladné.

„Áno, dcérka. Môžeme žiť spolu, naveky... No, je tu jedna podmienka. Tvoj dar, keď si sa narodila bol jasný. Tvoja podstata je láska. Roznášaš lásku, to je tvoj údel. Ak sa rozhodneš vrátiť sa.“ Prvé vety plné radosti, no posledná bola smutná. Presýtená tým najhorším, čo by sa mohlo stať. Nechcela som, aby ktokoľvek trpel, no nevedela som to vyriešiť. Ako hlavolam, nad ktorým si lámete hlavu roky, no ani jedna možnosť ti nezaručí víťazstvo.

No musím poznať všetky svoje možnosti...

„Ako sa ním teda stanem?“ Otázka priamo narovinu a žiadne obchádzky. Žiadne branie ohľadov. Nájsť svoj cieľ je to hlavné...

„Och... No, je tu jeden spôsob. Musíš preukázať, že si hodná zdieľať miesto medzi nami,“ odmlčala sa. „Musíš splniť úlohu, ktorú ti už, bohužiaľ, zadali. Nie je to to najlepšie.“ Odkladala to. Určite nie je presvedčená, že to zvládnem...

„Proste to povedz.“ Nespoznávala som samú seba. Všetky pocity, ktoré som mala sa vytratili a nahradili ich iba racionálne myšlienky, ktoré sa stále predierali na povrch. Bola som ako stroj...

„Ehm, musíš nájsť lásku, a to myslím pravú lásku, jednému z troch vládcov sveta upírov. Nik nevie, že upírov stvorili Bohovia. V skutočnosti jeden, ktorý sa nudil. Nikto mu to nemal za zlé, nikto sa vlastne o nikoho nestaral, až dokým nevytvoril upírov. Arés, Boh vojny. Pokladal za správne, aby sa na Zemi diali o čosi zaujímavejšie veci. Chcel vedieť, ako na to budú ľudia reagovať, čo všetko s nimi môže prevádzať. Chcel ich mať ako poskokov. Je krutý a preto vznikli tieto tvory,“ pozrela sa na Cullenovcov, no mňa teraz zaujímalo, akú to všetko má pointu.

„Spolu s nimi sa ako protiklady zjavili meniči. Niečo podobné ako Deti Luny. To je zasa iný príbeh, ale hlavné je, že upír sa zamiluje raz a to navždy. On už svoju vyvolenú mal, no ty musíš preukázať dostatok sily, aby si dokázala znova ho primeť milovať. Dávajú ti mesiac. Od tohto dňa máš k dispozícii polovicu svojej moci. Využívaj ju rozumne, každý neuvážený čin ťa môže stáť život. Myslím, že ostatní ti budú vedieť povedať, čo máš robiť.

O mesiac sa znova stretneme. Potom mi povieš, či ti stojím za to, aby si odišla...“

Ostrá žiara – záblesk na tri sekundy – a všetko sa znova zmenilo na normálnu oslavu mojich osemnástych narodením.

„Musím ísť preč,“ povedala som priamo Edwardovi a postavila som sa. On išiel so mnou a ja som sa sebou počula výkriky, no nebrala som ich do úvahy.

„Bells,“ začal Edward, no ja som ho prerušila: „Nie, teraz ma, prosím, odnes niekde ďaleko do lesa,“ rozkázala som si ľadovým hlasom. Neprotestoval a vyhupol si ma do náručia. Ruky som nechala padnúť na nohy, nechytila som ho okolo krku, ako obvykle. Nič mi nedávalo zmysel. Snažila som sa uistiť, že som to stále ja...

!2900! Presne...

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 18: