Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 16

05.11.2010 (19:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1959×

16. kapitola

Bolo to dokonalé. Nikdy som sa tak perfektne necítila. Všetky jeho dotyky a slová, aj keď neboli určené mne, som si užívala. Počuť jeho krásny hlas ako hovorí slová... Tak krásne slová plné lásky...

Nedokázala som si ani predstaviť aké to bude potom. Potom, keď všetko skončí, táto krásna rozprávka sa rozpadne a potom čo...

Nejako to prežijem, ale dokážem to? Dokážem sa na neho pozerať a nič nespraviť? Myslím, že nie. Až taká silná nie som, nedokážem to...

„Bella, no poď, nech ťa ešte stihnem pripraviť.“ Vlastne áno, hneď po predstavení má byť nejaký večierok, alebo niečo podobné. Neviem čo presne to je, ale viem isto, že tam idem s Eliotom. Moc sa mi nechce a ešte keď ma má chystať Alice. To zasa bude.

„Ale...“ Chcela som protestovať, ale zarazila ma.

„Pôjdeme k nám. Tvojim rodičom som všetko povedala a po plese pôjdeš k nám späť. A s Eliotom som sa dohodla, že ťa priveziem, takže sa stretnete o pol hodinu tu na parkovisku a teraz už poď, inak to nebudem stíhať.“ Hnala ma do auta a bola som si istá, že by ma bola schopná tam nacpať nasilu.

„Idem, idem.“ Rozhliadala som sa po parkovisku, pretože po predstavení som Edwarda nikde nevidela. Strašne som túžila ho aspoň zahliadnuť, nech viem, že bol skutočný, že som si to všetko iba nepredstavovala.

„Bella, všetko bude dobré.“ Usmiala sa na mňa Alice a ešte viac pridala.

Pri ich dome sme boli za chvíľku. Keď som vystupovala všimla som si, že všetci stoja na prahu a majú úsmevy od ucha k uchu.

„Zlatko, bola si úžasná! Boli ste skvelí.“ Objímala ma Esme a hneď za ňou prišiel Emm.

„Bola si kočka, Bells,“ povedal Emm a žmurkol na mňa. Ja som sa stihla začervenať a to už ma do domu tiahla Alice, že máme málo času. Rýchlo som sa osprchovala a navliekla na seba šaty. Boli veľmi pekné, no neviem, či to v nich prežijem. Predsa len je vonku ešte dosť chladno. Na to ma upokojila Alice, že budeme iba vnútri.

Nakoniec som to nechala tak a sadla si na stoličku, pri ktorej hneď bola Alice a už ma upravovala...

„Ahoj Bells, dnes ti to veľmi pristane,“ pochválil ma Eliot. Začervenala som sa, ako inak.

„Ďakujem,“ zamumlala som na odpoveď. Vôbec som nevedela, čo mám robiť. Nikdy som nebola na rande, alebo niečom podobnom. Nakoniec to vyriešil on. Jemne ma chytil za ruku. Jeho bola teplá a mäkká. Plne sa prispôsobila tej mojej.

Bol to zvláštny pocit. Nedá sa to popísať, že by som bola na vrchole blaha. Iba som cítila, že je to kamarát. Bol, je a bude vždy iba kamarát, toto sa nedalo zaprieť. Nikdy by som si nemyslela, že to budem takto presne vedieť.

Až teraz som si všimla, že zo všetkých niečo cítim. Nie je to nepríjemné. Keď som sa obzrela a videla Alice, ihneď som zaznamenala, že je plná lásky. Určite lásky k Jazzovi. Je to krásna dvojica. Navzájom sa dopĺňajú a nikdy nie sú nešťastní. A ak áno, jeden z nich to napraví. Sú ako dva kúsky skladačky. Keď ich rozdelíš je vidno, že nie sú úplní a niečo im chýba. Keď sú spolu, vyžarujú toľko lásky, že sa to vlastne ani nedá pobrať...

Tak takto nejako si to predstavujem. Takto chcem žiť. Chcem mať niekoho, bez koho by som bola nikto. Chcem, aby sme sa navzájom dopĺňali, aby každý vedel, že patríme jeden druhému.

Ale dá sa to? Ja som svoju lásku našla, ale chce on mňa. Je to zložité...

Keď sme prišli dovnútra zbadala som krásnu výzdobu. Boli tu niektoré kulisy, ktoré boli ovešané balónikmi a všetkými možnými stuhami. Krásne to k sebe ladilo a som si istá, že to má na svedomí Alice. S úsmevom som sa na ňu otočila a ona nasadila ešte okúzľujúcejší úsmev.

„Poďme si sadnúť tamto.“ Ukázal na nejaký stôl, ktorý bol ďalej od všetkých. Bolo mi to jedno. Vlastne som pozorovala všetkých okolo, či sa tu náhodou neukázal. Nič... To ma najviac sklamalo. Evidentne mu na mne nezáleží...

„Bella!“ skríkol na mňa Eliot. Poslušne som sa k nemu vydala, aj keď mi bolo proti srsti niekoho počúvať na slovo ako pes.

Už bolo celkom neskoro a ja som mala za sebou dosť vyčerpávajúce tance s Jazzom a Emmom. S Eliotom som tancovala iba raz a aj to mi stačilo. Bol nejaký iný. A veľmi živý...

Teraz momentálne som sedela za stolom a oddychovala, pretože Emm ma poriadne uťahal.

Zrazu som počula smiech. A to poriadny. Bolo v ňom počuť, že už je niekto napitý. Vybrala som sa potichučky za zvukom, až som nakoniec prišla na dvor za telocvičňou, kde sa to konalo. Bol tam Eliot a ešte nejaký chalani. Asi jeho parta. Chcela som sa vydať preč a potom hneď domov, no zastavila ma veta, ktorú Eliot vypustil z úst.

„Takže naval prachy, vyhral som. Bolo ľahké ju sem dostať, trocha zničený pohľad a bola moja. Nič viac v tom nebolo. To musíte vedieť,“ vysmieval sa im a oni sa začali znova tak hlasno smiať. Ja som dostala záchvat zúrivosti. Takže on ma iba využil na stávku?!

„Ty hajzel! Čo si o sebe myslíš? Ja so sebou nenechám len tak zahadzovať,“ kričala som a pri tom všetkom som mu stihla vlepiť poriadnu facku. Myslím, že mu začala tiecť krv, ale to som už nesledovala. Rýchlo som sa rozbehla na najbližšie záchody.

Rozrazila som dvere a so žuchnutím sa posadila na podlahu. Bola chladná, ale nie natoľko, aby som sa donútila postaviť a ísť preč. Rozplakala som sa a začala búchať do kachličiek.

„Bože, ja som tak blbá. Prečo som mu na to naletela?“ kričala som ako zmyslov zbavená. Bola som iba objektom stávky. Iba si zo mňa robili srandu. To bolo až také zaujímavé, aby ma niekto niekam pozval a potom odkopol?!

Zrazu som počula hrozný rachot a niečo na mňa začalo špliechať vodu.

„Ups.“ Počula som ako niekto nedáva a tiež hrozný smiech. Odvážila som sa pozrieť, kto tam je.

Na moje prekvapenie tam bol Emm spolu s Rose a Alice, ktorá sa smiala. Jazz stál ďalej a pozeral po okolí. Ja som tiež porozhliadla a videla, že z nejakej trubky šialene strieka voda. Pozrela som sa na zem a tam už sa tvorilo krásne jazierko. Žblnkalo to a mňa to podivne upokojovalo. Znova som zatvorila oči a nechala všetko tak.

„Alice, čo sa jej stalo?“ kričal ten najkrajší hlas. Srdce sa mi rozbehlo závratnou rýchlosťou, ale oči som neotvorila. Chcela som takto zostať naveky. Po chvíli som zacítila, že ma niekto zdvíha zo zeme. Žblnkanie, ako niekto kráča po mokrej podlahe sa ešte znásobilo.

„Ani to neskús,“ ozvalo sa z môjho záchrancu.

„Emmett!“ Znova. Potom som len cítila obrovský tlak vody.

Okamžite som otvorila oči dokorán a videla ako Rose mláti Emmetta a Alice niekam beží. Pozrela som sa hore a tam som zbadala úplne mokrého Edwarda, ktorý vykúzlil na tvári úsmev.

Moja tvár nabrala tmavší odtieň a on sa začal smiať. Tak sme tomu ešte pridali.

To je fakt úžasné, čo so mnou robí. To už nemôžem ani pokojne žiť, pokiaľ tu bude on. Vlastne iba vtedy môžem pokojne žiť. Keď tu nie je, je zo mňa troska. A to sa aj potvrdilo...

Znova som sa pozrela na ten očarujúci úsmev a musela som sa usmiať aj ja.

Tá predchádzajúca záležitosť bola ta tam. Dávno zabudnutá a uzamknutá pred votrelcami.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma kúzelným hlasom. Ako sa mu pohla hlava, spadlo na mňa pár kvapiek vody. Musela som poriadne zamrkať, aby som na neho znova videla...

„Ehm,“ odpovedala som oneskorene na otázku. Ešte viac sa usmial a potom mi výhľad zatarasila nejaká neznáma... látka? Ako najrýchlejšie som vedela, som sa vyhrabala spod deky. A až teraz som postrehla, že sa hýbeme. Zbadala som, že Alice s Jazzom sú pri aute, a že auto Carlisla sa práve blíži. Ticho som sa zasmiala.

„Čo je tu vtipné?“ Znova som sa započúvala do toho krásneho zvonivého hlasu.

„Ehm,“ prebrala som sa. „Ibaže, už viem, prečo prišiel Carlisle.“ A usmiala som sa ešte viac. Edward to nevydržal a začal sa smiať na plné hrdlo.

Ale práve teraz mi došlo, že ani neviem, čo presne sa stalo.

„Počkaj, čo sa tam teda prsne stalo. Viem iba niečo.“ Trocha som sa zahanbila, smejem sa na niečom, ale vlastne ani neviem, čo to bolo.

„No, vlastne myslím, že ťa počuli ako... ako plačeš?“ Spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som sa len nevinne usmiala a pokynula mu, že môže pokračovať.

„Takže, počuli ťa a Emm sa rozohnil, že som ti niečo spravil ja.“ Jeho úsmev prezrádzal všetko.

„No a vrazil tam a trocha to nevybral a narazil na potrubie. To, čo si hovorila, je pravda. Carisle to práve išiel urovnávať. Je šťastie mať neobmedzený rozpočet.“ Pri tom mrkol a pozrel sa na Alice.

„To vieš, mám úžasný dar,“ zazubila sa a pokračovala v jazde. Ja som sa zasmiala a premohla ma dosť silná únava. Trocha som sa zavrtela a pokojne sa uvelebila u Edwarda v náručí. Tak dokonalom a krásne voňavom...

„Alice, zobudíš ju,“ šepkal na niekoho Edward.

„Už je aj tak hore, počúvaj,“ vynadala mu Alice.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a bola som rada, že som vôbec niečo povedala. V hrdle som mala neuveriteľné sucho.

„Musím ťa prezliecť, inak prechladneš a tento ignorant,“ poukázala na Edward, „ťa nechcel budiť.“ Usmiala som sa a postavila sa. So zívnutím som zatvorila oči a nechala sa vyzliekať. Bolo mi úplne jedno, či je niekto nablízku. Vôbec som nevnímala, až na jemné kĺzanie látky po mojom tele.

„Tak, môžeš ísť spať,“ prepustila ma do ríše snov.

***

Ja ich asi zabijem. To na ňu nemohli dať pozor? Emm ju tam skoro prizabije, keď sa snaží byť hrdinom a skoro utopí, keď sa ma snaží zastrašiť. Magor jeden.

Edward, poď, lebo je úplne premočená a tvoja teplota jej tiež moc nepridáva. Alice, vždy vie, čo a ako.

Ja toho Emmetta asi vyhodím z domu. Takto to ešte ne... nepokašľal. Vodovodné potrubie... Trocha ho naťuknúť to je jedna vec, ale poriadne ho zdemolovať, tak to je vec iná. Ešteže to môžeme bez problémov zaplatiť a nebudú chcieť Emmetta vylúčiť, počul som myšlienky Carlisla, ktorý sa práve blížil ku škole.

„Rose, moja milovaná a najkrajšia kvetinka, toto mi nemôžeš spraviť. Ja to neprežijem,“ počul som ešte Emmove pokusy presvedčiť Rose, že ho má pustiť do spálne.

Máš to márne Emm, smial som sa mu.

Ale najhlavnejší poklad bol teraz v mojej náručí a len tak som sa ho nehodlal vzdať. Počas cesty som jej ešte vysvetlil, čo sa stalo a ona zaspala.

Ešte si to musím poriadne vyriadiť s Eliotom. Ten malý bastard bude trpieť...

„Edward!“ napomenula ma Alice.

„Hej, hej. Nič nespravím.“ Musel som to sľúbiť.

Doniesol som ju dovnútra a chcel ju zababušiť do perín a nechať ju vyspať. Nech už má za sebou  tú nepríjemnosť.

Ako som na to zasa pomyslel, dostal som chuť ho ísť nakopať. Ako si niekto môže dovoliť využiť človeka a ešte sa pri tom zabávať.

Je to barbarstvo a takí ľudia by tu ani nemali byť. Sú to obyčajné...

„Alice, čo to robíš?“ zhrozil som sa, keď som videl, ako Alice berie Bellu z postele.

Skoro, že sme sa nepohádali. Dobre, uznal som, že by ju mala prezliecť, ale takto surovo ju ťahať z postele? To sa naozaj nerobí, vlastne v prípade Alice dosť často.

Ja som radšej odišiel, nech sa niečo nestane. Teda, nech niečo nespravím ja. Zišiel som dolu a tam už čakal Carlisle.

„Škola bude zatvorená najmenej dva týždne, pretože opravy potrvajú dlhšiu dobu ako mysleli. Emmett im tam bude chodiť pomáhať a dohodli sme sa, že aj ty a Jasper tam skočíte pomôcť,“ dokončil svoj monológ. Mal som chuť Emmetta zabiť. Takže ja tam mám ísť len kvôli jeho demencií? No úžasné!

Ešte sme sa dohadovali a ja som po chvíli sadol za klavír. Už som dlho nehral a toto mi pomôže sa aspoň trocha upokojiť a nechať svoje emócie plynúť voľným prúdom.

Edward, za chvíľu sa preberie. My ideme na lov, mrkla na mňa Alice. Mohlo byť niečo okolo desiatej  ja som stále nad niečím premýšľal. Vlastne ani neviem nad čím...

Pomalým krokom som vyšiel schodiskom a potichučky otvoril dvere. Sadol som si na pohovku, ktorú som mal v rohu izby a pozeral na toho anjela, ktorý pokojne oddychoval v posteli.

Spomedzi okien začali do izby vnikať prvé slnečné lúče, ktoré sa konečne predrali z toho závoja mračien. Osvietili posteľ a tým dali Belle najavo, že je už najvyšší čas vstávať.

Začala sa vrtieť a nepokojne prevaľovať. Bolo mi jasné, že to dlho nevydrží, na to ju poznám až príliš dobre.

„Mami, zastri!“ zakričala a prehodila cez seba perinu. Jej pohyb potom bol však veľmi trhaný – asi si uvedomila, že nie je doma.

Zasmial som sa a tým upútal jej pozornosť. Vykukla spoza periny a jej oči boli ešte prižmúrené, pretože jej tam stále svietilo.

Vyzerala strašne krásne, keď bola taká strapatá a vystrašená. Musel som sa ešte viac usmiať. Bol to krásne pohľad na nezaplatenie.

Jej údiv prešiel na úľavu a potom na... Neviem to pomenovať. Žeby lásku? Blbosť!

„Ahoj,“ kňukla s perinou stále pri nose.

„Ahoj.“ Trocha sa uvoľnila a perinu nechala spadnúť k jej pásu.

Sakra! Oči mi sčerneli a ja som nemohol odtrhnúť oči od jej tela. Mala na sebe dosť presvitajúcu košieľku, ktorá mala až veľmi veľký výstrih.

Všimla si môjho pohľadu a celá sčervenela. Jej reakcia ma prebrala a ja som sa znova usmial.

„Prepáč.“ Uvedomil som si, že som ju vlastne okukával, a to by som rozhodne nemal.

„Ehm,“ odkašľala si. „To je... v poriadku.“ Sklopila hlavu a začala sa hrať s prstami.

Zamrzelo ma, že som nevidel tie jej poklady, tak som sa presunul na posteľ. Ako sa zhupla, znova sa pozrela pred seba. Sprvu bola prekvapená, ale potom jej oči znežneli.

Nemohol som to vydržať. Bolo to až príliš lákavé a ona ma priťahovala stále viac a viac. Bolo to hrozné sa s tým stále biť. Vyčerpávajúce a také bolestné.

Nevydržal som to a moje mŕtve srdce si robilo, čo chcelo.

Naklonil som sa k nej, no nespúšťal som z nej oči. Ak by chcela protestovať, mala možnosť a stále ešte má...

Boli to milimetre, ktoré nás delili a ani jeden z nás nemal nič proti. Nakoniec som prekonal tu poslednú vzdialenosť, ktorá nás delila a keď som sa dotkol jej pier, akoby vo mne vybuchol gejzír radosti. Bolo to také intenzívne... Úplne neovládateľný pocit. Niečo úžasné.

Jemne som jej prechádzal po perách a čakal, čo spraví ona.

Keď sa spamätala, začala ona preberať iniciatívu. Vykúzlilo mi to úsmev na perách, ale tiež jej odtiahnutie. Nespokojne som zamručal a naopak ona sa zasmiala.

„Milujem ťa,“ vyletelo zo mňa a ani som o tom nepremýšľal. Ostala zarazená a ja som dostal strach. Odmietne ma a ja to neprežijem. Už by potom nič nemalo zmysel.

„Aj ja teba.“ A je to tu, povedala to.

„Dobre, nechám ťa-“

„Edward,“ naliehala na mňa Bella. Trocha som sa prebral a pozrel na ňu.

„Aj ja ťa milujem,“ usmiala sa a ja som nemohol uveriť vlastným ušiam. Naozaj to povedala? Naozaj sa to práve stalo?!

Bol som taký šťastný, že som si ju pretiahol do náručia a začal ju celú bozkávať. Zvalili sme sa na posteľ a ostali len tak ležať. Pocítil som ako sa mi o tvár obtierajú lúče slnka a následne aj jej jemné prstíky. Bol to pocit dokonalosti. Nič krajšie som doteraz nezažil.

Jej prsty vystriedali pery. Začala mi bozkávať sánku a postupovala až sa dostala k perám a o tie sa jemne obtrela. Ja som to nevydržal, hladne som sa na ňu vrhol. Zasmiala sa, ale bozky mi opätovala.

„Edward, Bella, sme doma!“ kričala na nás Alice. Bella sa nespokojne zavrtela a bolo na nej vidno, ako sa jej nechce.

Edward, ja vás sem aj dotiahnem, vyhrážala sa mi Alice.

„Zlato, mali by sme ísť, pretože sem príde Alice,“ zašepkal som jej do uška tak, aby nás nikto dole nepočul.

Ehm,“ zamrmlala a začala sa stavať. Napodobnil som ju a keď sme vychádzali z izby, chytil som ju za ruku. Predsa ju nenechám len tak.

Konečne, spievala si Alice.

„Alice, čo sa deje, že tu tak tancuješ?“ spýtal sa jej Emm.

„Ticho buď a pozeraj sa,“ okríkla ho Alice. Ja som sa musel zasmiať a Bella na mňa nechápavo pozrela. Ešte viac som sa usmial a venoval jej jeden sladký bozk.

„No ty vole. Tak to je niečo!“ vykríkol Emm.

Potešila som vás? Ja dúfam že hej, pretože aj vy ste ma potešili!

Moc vám všetkým ďakujem!

Iba pre info; 2740 slov. Super nie?! :P

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 16: