Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 11

28.09.2010 (08:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1953×

11. kapitola

Tak fajn, bolo to milé, ale toto už preháňa. Síce ja nie som inakšia, ale aj tak. A Alice mu ešte ja pomáha, teda aj mne... Ona sa na tom vlastne aj dobre zabáva. Úchvatné, takže my sme na smiech. Tak to jej ešte dám.

Dnes je deň pred dvadsiatym štvrtým decembrom a ja som prišla z ďalšieho rande, ktoré mi zaobstaral Edward. On na tom nebol o moc lepšie. Ja som sa tiež činila. Len tak ho nenechám, nech si robí, čo chce. Môj darček pre neho bol dokončený a už mu ho len darovať. Bude riadne prekvapený. S rodičmi som sa dohodla, že oni pôjdu hneď na Štedrý deň niekam do hotela a ja pôjdem ku Cullenom. Všetci súhlasili a ja som už mala zbalené. Prázdniny začali už dávnejšie a odvtedy som sa snažila vymyslieť darčeky, ktoré som nakoniec aj kúpila. Bolo fajn nakupovať aj niečo iné ako oblečenie. A s „Dobrú noc“ som zapadla do postele a ihneď zaspala...

Sedím vo vysvietenej miestnosti, ktorej dominuje krásne biele krídlo. Prsty mám položené na klávesoch a rozmýšľam... Začala som hrať. Prsty som prekladala na klávesy, ktoré mi prichádzali na myseľ a skladala tak krásnu melódiu. V rôznych odhadoch mi pripomenula Edwarda, ale v iných mňa. Bola to spletitá melódia, ktorá končila nádherným koncom.

Otvorila som oči a rozhliadla som sa po izbe. Nikto tu nebol, no náhle sa mi obtočili okolo pásu dve tvrdé a studené ruky a pocítila som vo vlasoch malý bozk.

Otočila som sa a zbadala...

„Pip-pip!“ To ma nikdy nenechajú, aby som toho dotyčného zbadala?! A ešte ani neviem, kto to bol, či to bol vôbec človek. Veď viete, upíri. Pripadalo mi, že je to upír. Mal tvrdé a studené ruky. Brr.

Ale počkať, sú Vianoce. Vybehla som z izby závratnou rýchlosť – som rada, že som nespadla – a vbehla do obývačky. Rodičia tam ešte sedeli a pozerali sa spoločne na nejaký vianočný film.

„Mami, oco, nevadí vám, že budete sami?“ spýtala som  sa ich, ale odpoveď už som dobre poznala.

„Nie, ale ak by to vadilo tebe, ostaneme,“ zhrozila sa hneď mama. Oco len pretočil očami a ďalej sledoval telku.

„Bella, my už pôjdeme. Tak sa tam maj dobre a zavolaj,“ oznamovala mi mama, aj keď som vedela, že im chýbať nebudem. Budú mať o zábavu postarané .

„Ahoh,“ odpovedala som s plnou pusou. Viac som už ani nestihla, pretože za sebou zabuchli dvere a stratili sa mi z očí. Začala som uvažovať nad tým snom. Zasa! Zdalo sa mi to, ako nádherná skladba, ale moc si z nej nepamätám. Mohla by som ju skúsiť zahrať. Ja som to ešte nepovedala. Hrám na klavír, ale iba občas, čo je v mojom prípade nikdy. Ako malá som sa to učila a bavilo ma to. Niekedy som zložila aj skladbu, ale nebola dlhšia ako na jednu stranu. Myslím, že v by tu mal ešte byť. Taký malý klavír, ktorý mi kúpili...

„Ááá, tu je. Tak sa do toho pustíme,“ povedala som si a sadla na stoličku. Bol riadne zaprášený, ale aj tak sa na ňom dalo hrať. Trocha som ho upravila a bolo to perfektné.

Začala som hrať, čo ma napadlo a nakoniec som v tom spoznala tú skladbu zo sna. Začala som ju zapisovať a dokonca sa mi podarilo ju pretiahnuť na pár stránok. To bol úspech...

Začala som uvažovať. Pripomínala mi Edwarda. Ani neviem ako, ale zrazu som mala vymyslenú krásnu skladbu a bola som s ňou spokojná. Môžem mu to dať. Myslím, že sa poteší, aj keď neviem, či tomu bude rozumieť. Nikdy nehovoril, že hrá, alebo niečo podobné, alebo som na to zabudla. Ale ani v jeho izbe som nezbadala nič čo by naznačovalo, že hrá. Síce rád počúva klavírne skladby, ale to nemusí nič znamenať.

Nakoniec – asi po troch minútach od hrania – zazvonila Alice a už ma hnala, nech stihneme všetko na zozname. Bože, ona má ešte aj zoznam.

„Táák, máme tu našu obeť. Čo budeme robiť?“ spýtal sa ma Emm hneď ako som vyšla z auta von. Ani som sa nemusel nadýchnuť, odpovedala mu Alice.

„Pôjdeme von. Tam si niečo zahráme, ale žiadne blbosti Emm, inak nedostaneš darček,“ vyhrožovala mu Alice a Emm sklapol. Aha, tak už viem ako na neho. Tak fajn, len si to zapamätať.

„Ahoj, zlatko,“ pozdravila ma Esme a objala ma.

„Zdravím, Bella.“ Zamával mi zo schodov Carlisle. Zasa mal nos pichnutý v knihe. Porozhliadla som sa po dome, koho ešte uvidím, no potom mi zrak padol na krásne biele krídlo, ktoré som si nikdy nevšimla. Alice asi ten pohľad pobavil, pretože sa začala pochechtávať.

„Tak prepáč, že som si ho nevšimla. Vždy si ma ťahala a ani nenechala vydýchnuť,“ upozornila som ju na zjavný fakt, že v jej rukách sa človek nikdy nenudí.

„Kto hrá?“ Nedalo mi to. Musela som sa spýtať.

„Ja,“ ozvalo sa zo schodov. Lezú ako osi z hniezda. Tak a je to tu. Bude vedieť zahrať moju skladbu, ale môže sa mi aj vysmiať. Sakra, čo teraz. Začala som sa priblblo usmievať a nevedela kam s pohľadom. Zapichla som ho do podlahy.

„Ona si nevšimla náš krásny stromček!“ Naoko sa rozplakal Emm. Keď som sa pozrela ďalej ako na piano, zbadala som obrovský strom, ktorý istotne museli zrezať z lesa.

„Krásny,“ pochválila som ich a Emm sa hneď usmial. Ako málo stačí k radosti.

„Takže, čo budeme robiť?“ spýtala som sa celá nedočkavá. Už som sa tešila na ráno. Nech už je to za nami.

„Ide sa vón!“ zavrieskal Emm. Alice ma poriadne vystrojila a ostatný si zobrali iba vetrovky. Ja ako snehuliak som sa doplazila von už ma začali terorizovať. Jedna guľa zo severu, druhá zo západu. Tak to nie. Utiekla som do zákopy a začala robiť gule. Potom sa ku mne pripojila Alice a spolu sme vyleteli a začali ich po nich hádzať. Pre moje potešenie sa nechali trafiť a neuhýbali sa svojou rýchlosťou. Zrazu ma niečo napadlo. Bola som pri Emmettovi, to bude dobrý kandidát.

„Hej, Emm, vieš na čo som prišla?“ spýtala som sa ho smrteľne vážne.

„Áno?“ Zo záujmom ma pozoroval. Schovali sme sa, aby nás nevideli a ja som začala.

„To vieš, teraz ma napadlo, že vy ste vlastne nejako príbuzný s komármi. To vieš, ciciate krv, ste až nechutne rýchli – nikdy ho nemôžem trafiť,“ posťažovala som sa, „a už vôbec ho zabiť. Mi ho aj trošku pripomínaš.“ Spravila som z prstov obdĺžnik, ako keď sa robíš, že fotíš. Presne som ho tím naštvala, ale aj pobavila. Najskôr na ma hodil vražedný pohľad, no potom sa sklátil k zemi. Počula som ďalší smiech a ten prichádzal od Edwarda. Jasné, to jeho čítanie myšlienok. Ešteže ich mne čítať nemôže.

Po asi troch hodinách váľania sa v snehu sme sa vybrali dovnútra. Ja som sa išla najesť a zohriať. Potom malo nasledovať pozeranie vianočných filmov a nejaké hry.

Esme ako vždy uvarila neskutočne dobré jedlo, až som si pridávala. Už som u nich ako doma.

„Bella, no poď už,“ volal na mňa Emm.

Strávili sme pri telke snáď večnosť a Emm stále nemal dosť. Smial sa ako šialený, až ho musela Rose krotiť. Ani neviem ako, ale zaspala som.

„Psst. Zobudíš ju.“

„No a? Ja už chcem darčeky,“ protestoval... niekto. Otvorila som oči a videla som známu izbu. Edwardova.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ešte v polospánku.

„Čo sa deje?!“ hysterčil Emm. „Predsa sa ide na darčeky, no nie?“ Ako spomenul darčeky, bola som hore. Ja viem, som ako dieťa, ale aj tak sa strašne teším. Vedela som, že Alice moje darček istotne už dala pod stromček, takže som sa nemusela báť. Zobrala som župan a vyletela s Emmettom dole. Stromček bol rozsvietený a všetci čakali. Ja som sa zastavila a nevedela, čo ďalej.

„No tak sa na to vrhnite,“ povedala Esme a zasmiala sa nám. Spolu sme sa vrhli pod stromček a začali vyberať darčeky.

Alice všetkých dirigovala a hovorila, čo je od koho. Bolo to super. Dostala som krásne darčeky. Napríklad úžasnú knihu, od Carlisla, ako inak. Ďalej to bolo kopa oblečenia od Alice. Emm mi dal súpravu, ani nechcite vedieť akú. Esme mi ešte dala krásny fotoalbum. Robila ho sama, ako povedala, a bol úplne krásny. Napredku bolo pár fotiek. S rodičmi, a Alice a všetkými Cullenovcami. Krásne fotky a ešte krajší album. Jazz k tomu prihodil foťák a Rose to ukončila úžasnou taškou. Úplne som sa do nej zamilovala. Vlastne tu bol ešte jeden adept, od ktorého som nič nečakala. Moje darčeky si tiež rozdali a som rada, že sa im páčili. Prišiel na radu Edward.

„Mohli by sme uzavrieť mier a konečne s tým prestať,“ prehovoril a ja som čakala, čo z neho ešte vypadne. Ale nakoniec som bola ja rada, že to povedal. Moc sa mi už nechcelo nejako „randiť“, takže som to prijala.

„Dohodnuté.“ Podala som mu ruku. On ju z nadšením prijal a a hneď mi do nej niečo vložil.

„Veselé Vianoce.“ Ostala som ohromené. Netušila som, že pre mňa niečo má. Otvorila som luxusne vyzerajúcu krabičku a zbadala najkrajší darček zo všetkých. Retiazku z bieleho zlata, na ktorej visel prívesok s motýľom. Bola som okúzlená.

„Ďakujem!“ vykríkla som a hodila sa mu okolo krku. On ma tiež objal, no ja som si zmyslela na svoj darček.

„Toto je pôvodný darček, na ktorom si trvám! Ale na ten mier by sa hodilo niečo lepšie. Nech sa páči!“ Podala som mu jeden zabalený notes a jedny dosky A4. Najskôr sa pozrel do toho notesu. Dalo to prácu všetko nájsť a popísať, ale podarilo sa mi to a ja som si oddýchla. Cez rameno mu tam pozeral Emm a začal sa smiať.

„Tak to ti ďakujem,“ povedal ironicky a hneď to zaklapol. Potom rozviazal dosky a jeho výraz ma až vystrašil.

„Hej, je ti niečo?“ spýtala som sa zo strachom.

„Ja- ja... to je úžasné. To si niekde našla?“ Tcs! On si myslí, že som nejaký amatér.

„Pf, tak to teda nie. Je to moja vlastná tvorba,“ pochválila som sa. Usmiala som sa a bola som rada, že sa mu to páči.

„Ideme to zahrať?“ spýtal sa ma plný očakávania. Ja som pokrčila ramenami a on už ma ťahal ku krídlu.

Začali sme hrať a ja som sa do toho plne ponorila. Hrali sme spolu a bolo to ešte krajšie. Nevedela som dohrať, ale koniec to malo.

„To bolo krásne,“ vzlykla Esme a obidvoch nás zozadu objala. Bola som strašne šťastná, že sa im to páči. Boli to krásne Vianoce.

Potom ma Esme zavolala, nech sa idem najesť a ja som dostala chuť sa ísť prejsť. Vonku bolo krásne, svietilo slnko, ale bolo pod mrakom, takže mohli ísť aj ostatný.

„Alice-“ Nič som nestihla, pretože pribehla do izby a už som iba videla, že mám na posteli nejaké vec.

„Päť minút!“ zakričala do domu a všetci sa začali prezliekať. Ja som to na seba rýchlo hodila, aby sem mohol ísť aj Edward.

Všetci sme sa zišli v hale a mohli sme vyraziť. Rose s Emmettom sa hneď vybrali svojou rýchlosťou do lesa, nasledovali ich Esme s Carlislom a nakoniec aj Alice s Jazzom. Ja som tam ostala sama s Edwardom. Rozišli som sa do lesa a Edward ma ľahko dobehol. Pár minút sme išli v tichosti, ale asi mu to nedalo a musel sa opýtať.

„Prečo si mi dala ten zoznam?“ spýtal sa trocha nedočkavo.

„To vieš, stále si trvám na tom, že ti niekoho nájdem, ešte sa mi nestalo, že by môjmu výberu niekto odolal. Proste, vždy sa dajú dokopy a ja nemám rada, keď sklamem,“ vysvetlila som mu situáciu, ale vôbec neviem, prečo som mu to povedala.

„Ale aspoň si sa ma mohla spýtať, či niekoho chcem. Je to to isté ako s tebou. Nikoho nechceš, čo? Ale prečo? Čakáš na niekoho? Alebo snáď už niekoho máš?“ Začal na mňa útočiť zasa on. Celkom to bola sranda.

„Nechaj to tak, ale pamätaj, že ja sa nevzdám.“ Vyplazila som na neho jazyk a zrýchlila krok.

„Dobre, budem to mať na pamäti,“ rezignoval. „A vlastne, odkedy vieš hrať na klavír?“ vyzvedal a ja som mu na to s ľahkosťou odpovedala. Rozprávali sme sa ešte dlho, až kým k nám nepricupitala Alice.

„Ede, bež. Ja už si ju preberiem,“ zašvitorila Alice a Edwarda vyháňala preč.

„Tak zatiaľ.“ Zamával nám a odišiel preč.

„Bella, prečo nechceš žiadneho chalana?“ spýtala sa ma Alice. Bože, tá ich rodina si nedá pokoj.

„Alice, ja nepotrebujem nejaký náramok, ktorý mi bude hovoriť, čo mám robiť,“ vysvetlila som jej môj postoj, ale to ju nejako neupokojilo.

„A čo Edward? Celkom si rozumiete, ani on by nebol dobrý,“ nadhodila, no ja som vedela, a čo naráža.

„Alice, s chalanom by mi naozaj nebolo dobre. Nemám rada, ak ma niekto obmedzuje. A Edward? No, tak to už vôbec nie. S ním nikdy,“ odpovedala som jej na otázku a ona stuhla. Pozrela sa hore a ja som tam zbadala iba konáre. Vlastne jeden sa nejako moc pohupoval, ale nevedela som si to vysvetliť. A ani sa mi nechcelo moc premýšľať nad zbytočnosťami.

S Alice sme sa dali do reči o oblečení a všelijakých drobnostiach. Mohli sme ísť už dobré dve hodinky, keď sme sa otočili a išli naspäť. Po hodine som už nemohla, tak ma Alice zobrala. Čudovala som sa, kde berie toľko sily, ale veď je upír. Nejako na to zabúdam.

„Bella, čo keby si aj s rodičmi prišla na Nový rok k nám? Bude to super. Tak ako tieto Vianoce!“ vypískla Alice a ja som nemohla než súhlasiť.

„Ak to rodičom nebude vadiť, prečo nie.“ Objala som ju, pretože toto boli krásne Vianoce strávené s ľuďmi, ktorých mám rada.

Prišli sme dovnútra a ja som sa išla hneď najesť. Vyhladlo mi, keď sme tam tak kráčali, a komu nie. Najedla som sa na prasknutie...

Prišla som do obývačky a tam sedeli všetci okrem Carlisla a Edward. Carlisle je v nemocnici a Edward, netuším.

Zrazu sa Alice zadívala do diaľky, ale nevnímala okolo. Jazz sa jej začal pýtať, čo vidí, ale ona mlčala. Mlčala, až kým dolu nepribehol Edward.

„Alice, ticho. Potom ti všetko vysvetlím, ale mlč!“ prikázal jej, no ona sa nedala.

„Prečo by som mala? Je to záležitosť celej rodiny, a ty by si to mal vysvetliť!“ zvrieskla na neho.

„Alice, prosím,“ zaprosil a Alice sa znova zadívala do budúcnosti.

„Dobre, ale nie je to dobrý nápad a ty to dobre vieš!“ Sadla si Jazzovi na kolená a začala trucovať. Bola dosť vtipná, ale to čo sa teraz stalo mi neustále vŕtalo hlavou. Začala som uvažovať, ale nič ma nenapadlo.

Môj zrak utkvel na klavíri. Bolo to, akoby ma priťahoval a ja som nemala šancu odolať. Zasadla som zaň a začala hrať. Boli to nové tóny a ja som sa v nich úplne vyžívala...

Páčilo?? Snáď áno a ja sa teším na vaše ohlasy...

Ehm... Ešte niečo, chcela som poprosiť avalus, či mi napíše na ICQ (poprípade mail). Chcem sa niečo spýtať...

Vďaka patí Vam: tapta, PinkVolturi, rossieC, Domík, lucik113, lied, LuMo12, Bella666, JaneVolturi1111, Jennush, trubka, sony17, Kyky, LindsayCullenVolturi, AliceViator, 1sunny45, Mucana, JasminaCullen, avalus. Ďakujem!

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 11: