Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 11. kapitola

08.10.2012 (18:45) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1722×

Kráčala som po kamennej chodbe pod striptízovým barom Moulin Rouge. Zvuky mojich podpätkov sa odrážal a vlnil sa po celej chodbe. Mala som oblečené tesné čierne kožené nohavice, ktoré pri chôdzi vydávali otravný zvuk ako každá koža. Čierna kožená podprsenka sa snažila pojať moje bujnejšie poprsie. Z jej spodnej časti sa tiahli kožené popruhy, ktoré lemovali moje obnažené bruško. Vyzerala som ako novodobý gladiátor. Celý tento šik model doplňoval kožený kabát dlhý po zem, ktorý sa mi vlnil okolo členkov ako mačka. Gate som mala vpratané do vysokým kožených čižiem s opätkom minimálne dvanásť centimetrov, vzadu šnurované od členkov skoro až po stehná. Vyzerala som ako veľmi zlá replika upíra z lacného hororového filmu. Tento debilný kostým mi nechal v izbe na posteli Jean-Claude. Nechal mi tam iba jeden posraný lístoček, aby som si to obliekla a prišla do pracovne. Samozrejme som si zobrala so sebou sig sauer, jeho puzdro na holej koži bolo mierne nepohodlné, malú berettu som si strčila dozadu do nohavíc. Nie je to priam ideálna skrýša a hlavne nie na rýchle tasenie, ale snáď to so svojou upírskou šikovnosťou zvládnem. Nože na predlaktí a meč zdobiacimi mi chrbát nemohli chýbať. Akonáhle som pohla hlavou dozadu, cítila som na temene jeho rukoväť. Zvláštne upokojujúci pocit to bol. Vlasy som si nechala rozpustené a tvorili okolo mňa mahagónový závoj. Pred vstupom do pracovne som počula hlasy. Bez klopania som vošla o porozhliadla sa. Na moje veľké prekvapenie tu bol aj Edward. Jeho medené vlasy v miernom rozcuchu si akoby žili svoj vlastný život. Pri miernych pohyboch sa mu vlnili ako samostatne žijúci tvor. Vyzerali tak hebko. Ak by som ho nepoznala, chcela by som si vnoriť ruky do tej krásnej húštiny a zistiť, či sú naozaj také mäkké a poddajné. Verte mi, že boli. Širokú a svalnatú hruď mal orámovanú podivnou košeľou, ktorá mu odhaľovala paže. Čisto čierna farba mu nechala vyniknúť bledosť jeho pleti. Košeľu mal zakasanú v čiernych rifliach. Doplnené to mal pohodlnými čiernymi poltopánkami. Neviem, či mi to robil naschvál, ale takto sexi oblečeného som ho ešte nevidela. Akonáhle ma zbadal, svižnou chôdzou ku mne pristúpil bližšie. Snažil sa ku mne nahnúť a šuškať do ucha, no odtiahla som sa a po odstúpila od neho bez jediného pohľadu do jeho rozkošnej tváričky.

„Bella, prosím, mohli by sme sa porozprávať?“ Pomalým pohybom hlavy som sa otočila.

„Naser si, Edward,“ povedala som, otočila sa a kráčala k skupinke upírov, poloupírov a vlkolakov. Mala som neskutočne veľké nutkanie sa otočiť a ukázať mu prostredník. Dokázala som byť natoľko rozumná, že som to neurobila. Zato Nathaniel sa na Edwarda otočil a ten prostredník mu so škodoradostným úsmevom ukázal. Nevydržala som to a rozosmiala sa. Všetci sme sedeli okolo okrúhleho stolu a počúvali Jean-Clauda. Podľa všetkého bol Evan veľký skurvysyn. Chcel získať vládu nad celým Francúzskom, nad všetkými príšerami žijúcimi v tomto prehnitom štáte. Ale kto som ja, aby som hodila kameňom? Nie som o nič lepšia príšera, než medzi akými sa chystám práve preriediť ich rady. Edward sa po mne celý čas pozeral. Prepaľoval mi svojim pohľadom do tváre dieru o veľkosti kráteru. Začína mi liezť na nervy. Jeho prítomnosť ma donútila na nás myslieť. Ako mi to mohol len spraviť? Vyspať sa s nejakou vlčicou? Vedel veľmi dobre, že ak sa to dozviem, tá žena zomrie. Nechal ju zomrieť. On! Bol mojou jedinou spojkou medzi dobrom a zlom a on tú pomyseľnú čiaru prekročil. Zabil ju svojim rozhodnutím sa mi pomstiť. Chcel, aby som cítila rovnakú bolesť akú cítil on. Neopätovala som jeho pohľad. Radšej som sa znovu zamerala na Jean-Clauda.

„Evan má sídlo v trinástom obvode ležiacom na ľavom brehu rieky Seiny. Nie je to veľmi navštevovaná oblasť. Túto časť mesta si obsadili skôr tí, ktorým nezáleží na prezradení ich pravej podstaty. Upíri veľmi medzi nich nepatria, no pár odpadlíkov tam nájdeme. Väčšinou sú to dlaci, ktorí chcú vyjsť na svetlo Božie a ukázať sa ľuďom. Nechápu však tie katastrofálne následky, ktoré tým konaním vzniknú. Vieme, že bude mať okolo seba samé gorily. Väčšina z nich sú vycvičení vojaci. Je zbytočné robiť nejaký plán, pretože máme medzi sebou nováčikov, ktorí vedia veľké hovno o plánovanej akcii. Prepáč, Bella.“ Každý sa okamžite pozrel na mňa. Nevedela som, či sa mám uraziť a vyzabíjať to tu, alebo si to radšej vybaviť s Jean-Claudom osobne tu a teraz. Vybrala som si druhú možnosť. Snažila som si vyprázdniť oči a vpustiť do nich moju beštiu. Akonáhle to Jean-Claude zbadal, podvihol jedno obočie a sústredene sa mi snažil vyčítať niečo z mojich emócií.

„Pokračuj, prosím, Jean-Claude, tvoj hlas je ako med, čo mi steká po chrbtici dolu do nohavičiek a zohrieva ma na miestach, ktoré už nikdy neuvidíš,“ zapriadla som. Bohužiaľ som sa prerátala, ak som si myslela, že Jean-Clauda dokážem uraziť alebo aspoň vykoľajiť. Roztiahol pery do krásneho úsmevu. Ukázal špičky svojich tesákov a jeho pohľad z tmavol. Oči sa mu zmenili na tmavomodrú, ako polnočná obloha. Vtiahol ma do svojho pohľadu. Lietala som okolo tej krásnej modrej, jeho imaginárne ruky mi siahali na miesta, kde to možné ani nie je. Pohľad musel prerušiť Jean-Claude, pretože ja som toho schopná nebola. Všade okolo bolo cítiť vôňu sexu a mojich mokrých nohavičiek.

„Nehráš fair-play,“ podotkla som. Hlboko sa poklonil a povedal: „Moje najhlbšie ospravedlnenie, no hrám presne tak ako ty, ma fée.“ Jeho úsmev zdobil tú podrazácku, ale prekrásnu tvár.

„Keď sa vrátime z misie, Jacques chce s tebou hovoriť. Myslím, že ťa čaká trest za smrť jeho vlkodlačice.“ Jeho tvár sa zrazu vyjasnila a chýbali jej akékoľvek emócie. Čakala som to. Nemôžem zabíjať ľudí na území niekoho bez toho, aby som čakala odozvu.

Hneď na to ma rýchlym pohybom niekto prehodil cez svoje rameno a utekal preč z miestnosti. Zastavili sme sa pred mojimi dverami. Už som vedela, že ma Edward takpovediac uniesol. Rozrazil mi dvere a ráznym krokom prešiel k posteli. Hodil ma medzi ustlaté periny. Nepohla som sa ani o milimeter. Trpezlivo som sa mu pozerala do očí a čakala. Jeho telo sa triaslo hnevom. Krútivým pohybom sa zbavil strnulosti v krku a postupne putoval po celom tele. Keď sa konečne upokojil, snažil si položiť svoje telo na moje. Jednu ruku som k nemu vztiahla tak, že som sa dotýkala jeho hrude. Nechcela som, aby išiel bližšie.

„Čo chceš, Edward? Nestačila ti tá vlčica? Alebo o čo konkrétne sa teraz snažíš? Pokiaľ viem, máme prácu.“ Vrčanie, ktoré mu vychádzalo z hrdla, triaslo mojou rukou.

„Už ma nemiluješ? Alebo si ma nikdy ani nemilovala?“

„Čo to trepeš teraz za hovadiny? Nemôžeme to doriešiť neskôr? Každý na nás čaká,“ snažila som sa mu pripomenúť.

„Odpovedz mi na otázku!“ Povzdychla som si a odsunula sa od neho.

„Milujem ťa. Milujem ťa tak veľmi, ako to len dokážem. No milujem aj ďalších dvoch mužov.“

„Ako ich, dočerta, môžeš milovať,“ zakričal na mňa, „keď ich poznáš len pár dní? Bella...“

„Edward, je mi to ľúto. Viem, že ti ubližujem. No tiež si mi ublížil. Takže sme si kvit. Modli sa aby trest za tú vlčicu nebola moja smrť,“ snažila som sa vyhnúť ďalšiemu rozhovoru.

„To som nechcel, Bella, ver mi, prosím ťa. Ja... asi som nemyslel.“

„To teda nemyslel.“

„Prestaň byť sarkastická. Len som chcel, aby si sa cítila presne tak, ako som sa cítil ja, keď som ťa pristihol s nimi dvoma v posteli.“

„Gratulujem, podarilo sa ti to! To je všetko, čo si mi chcel? Lebo ak áno, musím ísť. Ak budem po príchode naspäť z misie ešte žiť, môžeme sa porozprávať. Môžeme si nadávať, pobiť sa a dokonca aj zabiť. No ver mi jedno, Edward, ak to bude o prežití buď ja alebo ty, vyberiem si seba.“ Jeho tvár sa zbrázdila hnevom, šokom a smútkom. Konečne zbadal svoju pravú Isabellu. Nechcem oňho prísť, nechcem ho zabiť. Som si istá, že jeho smrť by zabila aj mňa. No mám svoje priority a muži a láska nie sú na prvom mieste. Mám večnosť na tieto sprostosti a Boh je mi svedkom, že neznášam riešiť takéto sračky, keď na programe mám lepšiu show. Možno som sociopatický upír vyžívajúci sa vo vraždení, no jedna malá časť mňa je stále to slabou ľudskou Isabellou. Vždy sa ukáže v tých najnevhodnejších okamihoch ako je láska.

Podarilo sa nám bez ujmy na zdraví vrátiť sa do pracovne a dobrať stratégiu. Bolo to jednoduché. Všetci tam nabehneme a pokúsime sa dať dolu čo najviac príšer. Tak fajn. Som za!

Partička vrahov zložená z Jean-Clauda, Victorie, Nathaniela, Edwarda, Caleba a mňa, si to pekne vykračovala tmavými ulicami Paríža. Pretekali sme sa a súperili v skákaní z vysokých budov na niekoľko metrov vzdialené iné budovy. Jean-Claude viedol, tesne za ním som bežala ja, Edward v tesnom závoji za mnou. Victoria sa hrala asi koho viac naserie. Dráždila Nathaniela a Edwarda letmými dotykmi. Hnev vo mne vrel ako sopka. Naskytla sa mi možnosť, tak som ju jednoducho zhodila zo strechy. Menšie hups ako ospravedlnenie mi vyletelo z vysmiatych úst. Vyskočila naspäť a rýchlymi krokmi nás dohonila. Nestihla som si všimnúť a vrhla sa na mňa. Snažila sa mi zahryznúť do krku. Využila som svoju rýchlosť, zablokovala rukou jej zuby. Druhou som jej chytila vlasy a trhla dozadu. Hľadela mi priamo do očí. Delilo nás len pár centimetrov. Letmo som sa otrela o jej pery. Strnula a zarazene na mňa pozerala. Roztiahla som pery do zvodného úsmevu a hlesla: „Zlato, ak ma chceš, stačí povedať,“ a mrkla som. Vysmiata som ju zo seba zhodila a poskakovala si to k mojim trom chlapcom. Nemohla som ešte ukázať moje pocity k jej osobe. Na to je ešte čas. Všetci moji chlapci na mňa pozerali s otvorenými ústami, len vĺčik Caleb ma plesol po zadku a poslal vzdušnú pusu. Ak si nedá pozor, príde o pár končatín. No keď sa mi otočil chrbtom a ukázal mi zadok v tesných vinylových nohaviciach, naprázdno som prehltla. V rýchlosti som si stihla všimnúť, že predok nohavíc mal priesvitný. Moja fantázia ani veľmi nemusela pracovať, keďže tá priesvitná látka nám ukazovala kus malého Calebka. Dokonca nemal ani tanga. Jeho hruď bola holá, tvorilo ju len pár chĺpkov lemujúcich mu podbruško. Jeho obnažené svaly hrali podivnú hru, ktorá nútila vás ísť a chytiť si. Pristihla som sa s rukou natiahnutou pred sebou. Našťastie som sa spamätala a rýchlo pohyb dokončila a vnorila ju do svojich vlasov. Snažila som sa predstierať, že potrebujem menšiu úpravu. Myslím, že mi na to skočil len Edward a Caleb.

„Pokračujeme, či čo?“ vyletela som na nich. Bez obzretia som sa rozbehla a snažila sa v duchu napomenúť. Moje libido si so mnou robilo čo chcelo. Za celý môj posratý život som nestretla len priemerných chlapov. A teraz? Okolo mňa sa motajú modely a hotový sexuálny bohovia. No je toto fér?

V trinástom obvode sa to tu hemžilo dlakmi rôzneho druhu. Ich energiu som cítila ako tlak na mojej koži. Nič príjemné no ani bolestivé. Po uliciach sa prechádzali díleri, štetky, feťáci, ľudia chudobnejšej vrstvy. Tak sa zdá, že Evan profituje z feťákov a šľapiek. Teda, biznis prezentujúci kráľa. Jean-Claude nás pohybom ruky zastavil a pozeral sa dolu na jeden polorozpadnutý sklad. Podľa všetkého sa odtiaľ rinula techno hudba. Možno nejaký novodobý bar. Obkľúčili sme Jean-Clauda.

„Takže, Isabella by sa tam mohla infiltrovať a zaistiť si voľný priechod až k Evanovi. Zbožňuje upírky tvojho typu. Si malá, vyzeráš sexi a nebezpečne. To ho láka. Pôjdeš tam pod zámienkou, že chceš zvrhnúť Jacquesa.“

„No počkaj,“ ozvala som sa. „Odkiaľ si si istý, že mi bude veriť?“

„Ako som už povedal, má radšej upírky než dlakov.“ Všimol si môjho nechápavého pohľadu. „Na sex.“ Aha. Samozrejme Edward sa musel ozvať.

„Prečo tam má ísť Bella? Nech ide Victoria. Myslím si, že túto prácu zvládne lepšie než Bella.“ Tak týmto ma totálne dožral.

„Prestaň ma podceňovať a radšej začni myslieť. Teraz povedal Jean-Claude, že ja som jeho typ, nie Victoria. Takže čo mám urobiť?“ otočila som sa znovu na Jean-Clauda.

„Vojdeš a budeš sa vnútri pri bare pýtať na Evana. Povieš, že sa chceš rozprávať o obchodných záležitostiach. Možno ti zoberú zbrane. Teda, je to viac ako pravdepodobné. Budeš musieť prejsť rôznymi testmi.“

„Akými testmi?“ skočila som mu do reči.

„To neviem, až tak blízko sa k nemu zatiaľ nikto z mojich ľudí nedostal. Vždy ich zabili skôr, než mohli niečo zistiť.“ Toto jeho prehlásenie mnou trošku otriaslo, no na mojej tvári sa neodrazilo nič, tak pokračoval. Bodík pre mňa!

„Keď sa už dostaneš k Evanovi, vymysli si historku o nomádovi, ktorým si a popíš svoju záľubu vo vraždení. Tým ho zaujmeš. Podaj mu pomoc pri zlikvidovaní Jacquesa. Pokúsiš sa, pokým mi prídeme, dostať čo najviac dlakov. My sa pokúsime zmasakrovať čo najviac z prednej línie. Ak by sa niečo pokazilo ma fée, uteč odtiaľ.“

„Brzdi Jean-Claude,“ zase Edward, „ako vieš, že sa dostane cez tie testy? Toto je veľmi narýchlo robená akcia. Nemáme nič premyslené!“

„Ale tu nejde o dokonalú akciu s presným cieľom. Jacques len nakázal vyriediť ich rady. Ako to spravíme je na nás. A toto je podľa mňa najlepšia možnosť.  Alebo,...“

„Alebo čo?“ opýtala som sa.

„Ak by si sa dostala k Evanovi dostatočne blízko, mohla by si ho naozaj presvedčiť o tom, že mu chceš pomôcť zničiť Jacquesa a tým sa dostať do jeho radov. Mohla by si odtiaľ vynášať cenné informácie. Síce by to bola zmena plánu, ale Jacques by to prijal. Dokonca si myslím, že by ti mohol odpustiť trest za usmrtenie jeho vlčice. Čo ty na to, Bella, prijímaš?“ Jean-Claudove oči žiarili jeho brilantným nápadom. Mne sa až tak brilantný nezdal. Sama bez akejkoľvek pomoci medzi stovkami dlakov nadržaných zabíjať upírov. Nie priam ideálna predstava. Pozrela som sa na Edwarda, samozrejme krútil hlavou na znak nesúhlasu. Nathaniel naopak na znak súhlasu. Pristúpila som k Edwardovi, pohladila ho po tvári a vtisla bozk na jeho pery.

„Prepáč,“ zašepkala som. Ani sa nepohol, len zatínal ruky do pästí. Pristúpila som k Nathanielovi a rovnako mu vtisla bozk na ústa.

„Dávaj na seba pozor.“ Pohladil ma po tvári a odstúpil. Jean-Claude mi len jemne stisol ruku a povedal: „Ak by bola iná možnosť ako to spraviť a zároveň vyhovieť Jacquesovi, ma fée, ver mi, že to spravím. No trest, ktorý by ťa čakal, je oproti tomuto nič.“ Povzdychla som si a pozrela mu do očí.

„Prečo ti neverím, Jean-Claude?“

„Čím som si vyslúžil tvoju nedôveru, ma fée?“

Zamávala som rukou, ako keby som chcela odohnať otravnú muchu a povedala: „Nechaj to tak.“ Vyvliekla som si svoju ruku z tej jeho a bez pohľadu na ostatných som skočila dolu na ulicu.

Sklad bol rozľahlý, všade dominovali obrovské okná, ktoré však boli poliate tmavou farbou, takže nebolo vidieť dnu a ani von. Hudba sa zo skladu rinula ako hmla, ktorá vás chce do seba obaliť. Moje citlivé uši si na to budú musieť zvyknúť. Ladnými krokmi som sa vybrala ku vchodu, ktorý strážil jeden svalovec. Jeho svaly boli až nechutne veľké. Mal oblečené len teplákové nohavice sivej farby. Jeho hruď a nohy boli holé. Dokonca aj vlasy mal tak nakrátko ostrihané, až mu bolo vidno lebku. Vyzeral ako pravý mariňák. Typický postoj, mierne rozkročené nohy, ruky spojené pred sebou. Moje opätky vydávali vlastnú hudbu. Pri ich zvuku sa na mňa holohlavý otočil a prezeral si ma lačným pohľadom.

„Ahoj, hľadám Evana,“ zapriadla som a postavila sa tesne pred neho.

„Kto si?“ opýtal sa holohlavý a skenoval ma pohľadom. Predpokladám, že už našiel aspoň polovicu mojich zbraní.

„Isabella Swanová.“ Pokrčil čelo od toľkého premýšľania.

„Nepoznám ťa. Načo ho chceš vidieť?“

„Mám preňho obchodnú ponuku.“ Raz rýchlo prikývol a otvoril mi dvere. Pokynul mi rukou aby som vošla. Nemusel mi hovoriť dvakrát. Chodba bola tmavá a úzka. Na jej konci boli ďalšie dvere. Zľahka som ich otvorila a hlasná hudba mi vrazila facku. Chvíľu som ostala zamrazene stáť, pokiaľ som si neprivykla na ten hurhaj. Išli mi prasknúť bubienky. Poznáte ten pocit, keď vkročíte do baru, hlasná hudba sa vám vtiera do organizmu, srdce vám tlčie spolu s basami, teplo tvorené ľuďmi sa o vás nechutne obtiera. Ach, áno, toto tak nenávidím! Konečne som sa rozhýbala a poobzerala som sa. Sklad bol prerobený na luxusný podnik. Zo stropu viseli ťažké hodvábne zlaté závesy, všade boli rozmiestnené drobné svietidlá, ktoré robili intímnu atmosféru. Barový pult sa tiahol po celej šírke skladu. Minimálne traja ľudia pracovali ako barmani. Bolo to tu plné, priam na prasknutie. Myslím, že oblečením tu priam zapadnem. Väčšina návštevníkov tohto baru bolo skôr vyzlečených nech oblečených. Prevládala koža. Bolo tu menšie pódium, na ktorom hral DJ. Ľudská masa sa tlačila v strede haly na parkete, končatiny sa preplietali jedna cez druhú ako hadi. Tie tanečné kreácie sa skôr podobali na predohru pred milovaním. Vybrala som sa k baru a očným kontaktom sa snažila privolať jednu barmanku. Po dlhšej dobe sa ku mne konečne otočila.

„Čo si dáš?“ Moju tvár zdobil úsmev som-neškodná-povedz-mi-všetko-čo-chcem.

„Potrebujem hovoriť s Evanom.“ Striasla sa, no povedala, aby som chvíľku počkala. Hneď na to niekam odišla. Tak sa zdalo že za dj-ským pultom boli dvere, ktoré odtiaľto neboli vidieť. Otočila som sa a opierala so o pult. Začínala som mať neblahý pocit, že som tu pre väčšinu mužského osadenstva menší predkrm. Dlho som čakať nemusela a jeden nadržaný dlak ma začal obťažovať. Mohol mať asi tak meter osemdesiat, blond vlasy na krátko ostrihané, nagélované do rôznych smerov. Zelené oči mu v tom prítmí priam svietili. Oblečené mal ružové sieťkované tričko, bledomodré vyšúchané rifle s deravými kolenami.

„Ahoj, bábika, nechceš si zatancovať?“ zavrnel a bokmi sa mi obtrel o predok nohavíc.

„Nemám záujem.“

„Ale no tak, nebuď taká netýkavka.“ Rukami mi prechádzal po pažiach hore – dolu. Svojimi bokmi sa vlnil tak blízko mňa, že som aj cez nohavice cítila jeho týčiacu sa pýchu. Dlaň som mu položila na hruď a mierne ho odsunula.

„Povedala som, aby si si dal pohov. Nepotrebujem spoločnosť.“

„Ja si skôr myslím, že by som ti spoločnosť mal robiť. Vyzeráš tak opustene a osamele. V tejto spoločnosti to nie je dobrým znakom, mohli by sa na teba nalepiť veľmi zlí ľudia.“

„Už sa stalo,“ zašomrala som.

„Čo si povedala?“ Len som potriasla hlavou, jednu ruku mu dala okolo krku a pritisla si ho k sebe bližšie. Vytiahla som sig a vopchala mu ho do slabín.

„Poviem to ešte raz. Odpáľ, inak ti odpálim ja, no niečo iné. A ver mi, bude to bolieť.“ Pozrel sa dole a uvidel ako mu mierim pištoľou na penis. Zaškeril sa a ešte viac sa na mňa prisal. Musel si tým tam dole spôsobiť veľkú bolesť.

„Mne obyčajné náboje neublížia.“ Zohol sa a oblizol mi pery. Začal vrtieť bokmi a obtierať sa o zbraň. Začal priasť ako mačka. Ruka položená na jeho hrudi mi vrnela vibráciami. Ešte viac som sig pritlačila a pošepla: „Ja si skôr myslím, že áno. Mám nabité striebornými guľkami. Takže ti to poviem naposledy. Daj si, kurva, odchod.“ Oči mu vyliezli z jamiek, ústa mu tvorili jednu líniu a pomalým krokom vzad sa odo mňa vzdialil. Zbraň som rýchlo schovala do puzdra pod kabát. Poslala som mu vzdušnú pusu a ignorovala ho. V zornom poli som zahliadla jedného muž a ženu ako sa ku mne blížia. Podľa pachu to boli leopardodlaci. Muž bol vysoký zhruba ako ja, blond vlasy vystrihané na krátko, modré oči, široké lícne kosti. Nebol škaredý, skôr balansoval medzi pekný a príťažlivý. Oblečenú mal len koženú vestu, tmavomodré rifle a kovbojské čižmy. Bol chudý, no svaly mu hrali po celom tele. Bradavku mal prepichnutú striebornou náušnicou. Rovnaká ozdoba mu čnela zapichnutá v obočí a pupku. Žena bola od neho o niečo vyššia, krátke vlasy. Na jednej strane mala hlavu dokonale vyholenú. Tá časť s vlasmi tvorila dúhové farby. Tvár mala krásnu, čistú, opálenú. No tak sa zdalo, že to nebolo opálenie zo solária či častého sa opaľovania. No isto som to vedieť nemohla. Krátke zafírovomodré tričko jej odhaľovalo vypracované brušné svaly. K tomu ladiaca naberaná biela suknička zo šifónu sa jej snažila zahaliť aspoň zadok. Bohužiaľ len snažila. Dúfam, že sa predo mnou nezohne. Zastali až pri mne.

„Poďte za mnou,“ bolo jediné, čo mi povedal ten dlak. Vykročila som za nimi. Ako som správne dedukovala, za dj-ským pultom boli tajné dvere. Za nimi sa tiahla dlhá tmavá chodba. Na konci nej bola miestnosť malá asi tak tri krát tri metre. Bola slabo osvetlená, čisto holá. Dlak ma chytil za ruku a snažil sa ma pritlačiť na stenu.

„O čo ide?“ Podozrievavá. Kto? Ja?

„Bežná kontrola ohľadne zbraní. Opri sa o stenu a rozkroč nohy. Pohneš sa, si mŕtva. Rozumieme si?“ zasyčal mi do ucha, a pri tom si nenápadne pričuchol k mojim vlasom. Začínala som byť nervózna. Neznášam tieto paci-čmuchy móresy.

„Isteže, isteže. Rozumieme.“ Urobila som presne to, čo chcel. Prezrel mi celé telo. Našiel však len sig sauer a berettu. Nože si nevšimol. No super, aspoň niečo.

„Poďme.“ Štuchol mi do chrbta a nechal ma prejsť k ďalším dverám. Vošli sme do ďalšej miestnosti, avšak už väčšej. Vyzeralo to tu, ako menšia spálňa spojená s kanceláriou. Dominantou celej izby bola mohutná posteľ s baldachýnom v zlatých farbách. Dekorácia ostatného nábytku ako z devätnásteho storočia. Nestihla som si prezrieť celý izbu, keď ma ten blondiak sotil bližšie k posteli. Až takto blízko som si všimla, že v nej niekto leží. Bol to muž, možno okolo tridsiatky, avšak vyzeral omnoho mladšie. Tak sa zdalo, že spí. Zas som nestihla svoju obhliadku, pretože sa stalo niekoľko vecí naraz. Začula som zvuk rýchlych krokov. Začala som sa otáčať, keď mi niekto vrazil zboku do tváre. Ostala som trochu omráčená. Za ten čas som skončila na koberci aj s niekým na chrbte. Bez rozmýšľania som vytiahla nôž z predlaktia a snažila sa dotyčného bodnúť. Držal sa ma ako kliešť. Rukou mi vyrazil nôž a chytil mi krk do páky. Pocítila som menšie trhliny, ako ma škrtil. Využila som chvaty z jiu-jitsu, natiahla sa rukou dozadu a chytila útočníkov krk. Prehodila som si ho a rýchlo si ho osedlala. Využila som jeho moment prekvapenia a bez akéhokoľvek váhania som vytiahla nôž spoza chrbta a čepeľ mu vrazila do brušnej dutiny. Zachrapčal a neveriacky sa pozeral dolu na čepeľ. Začal sa brániť a prsty, ktoré už prstami neboli ale zmenili sa na pazúry, mi začali driapať predlaktia. Ostávali po ňom ryhy. Silnejšie som doňho vrazila nôž a snažila ho ťahať smerom hore cez hrudný kôš k srdcu. Teplá, tmavá krv mi tiekla pomedzi prsty a špinila pekný huňatý koberec. Jeho telo sa pod mojím zvíjalo v smrteľných kŕčoch. Predsa len, moje nože obsahovali čo najväčšie možné množstvo striebra, ktoré je prípustné k ich výrobe. Vtedy niekto zreval: „Stačilo!“ Strnula som aj s nožom hlboko vrazeným do muža. Z úst mu vytekal pramienok krvi. Neodolala som, natiahla sa a rýchlym pohybom som mu olizla zakrvavené ústa. Bola taká sladká. Sladšia než ľudská. V živote som nechutnala krv z nadprirodzeného sveta. Toto budem musieť napraviť. Z môjho zamýšľania ma vytrhol hlas.

„Prosím, nezabíjaj ho.“ Pomaly som sa obzrela a uvidela toho muža z postele. Stál nahý nad nami a prosiacimi očami sa na mňa pozeral.

„Stačilo. Poď, Evan ťa očakáva.“

Trošku mi to trvalo, no zomrela mi svokra a utešovanie mojho miláčika bolo mojou prioritou. Ďakujem, že sa Vám to páči. Som nesmierne rada a takéto kladné komentáre ma vždy nútia rýchlo pokračovať. Pokúsim sa už v nasledujúcej kapitole dať nejakú tú action. :) 

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 11. kapitola: