Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 2. kapitola

Kráska a Démon - 2. kapitolaTakže tu je ďalšia kapitola. Edward sa bude snažiť vysvetliť, čo sa stalo, ale nakoniec to vlastne ani nebude nutné. No vynorí sa ďalší problém. Ďakujem za krásne komentáre k predchádzajúcim častiam. :) T.

2. Kapitola

(Edward)

Pacienta sme previezli do nemocnice. Bol na tom naozaj zle, ale bol som si istý, že prežije. Už kvôli tomu dievčaťu som dúfal, že áno. Očkom som ju sledoval celou cestou, až kým sme nezastali. Hľadela na svojho otca s neuveriteľnou nehou a láskou. Vedel som, že som urobil správnu vec, keď som ho zachránil. Otázkou je, ako to teraz ututlať?

Pozrela sa na mňa. Až teraz som si všimol, aká je krásna. V celom svojom živote som nestretol tak pôvabnú bytosť. Mala čokoládovo hnedé oči vsadené do tej najkrajšej tváre, akú som kedy videl. Vlasy rovnakej farby jej v bujných kaderách padali na plecia a ja som mal pocit, akoby som hľadel do slnka. Čo sa to so mnou deje? Rýchlo som odvrátil pohľad.

„Ďakujem vám, zachránili ste ho,“ povedala.

Ó, môj Bože! Ten hlas... Ak bude ešte milšia a pôvabnejšia, tak sa niečo pokazí. Najskôr moje srdce. Len som nemo prikývol. O chvíľu sme dorazili do nemocnice, kde už čakal lekár, ktorý mal službu na pohotovosti. Zhodou okolností to bol Carlisle. Chvalabohu, pomyslel som si.

„Charlie? Čo sa stalo?“ opýtal sa potom, čo sa pozrel na pacienta.

„Pravdepodobne srdcový infarkt,“ referoval som mu, „vyvolaný srdcovou arytmiou, ktorá spôsobila, že pacient prestal dýchať a upadol do bezvedomia. Nasadili sme mu lidokaín.“

„Výborne, odtiaľ to už preberám ja,“ oznámil Carlisle.

„Doktor Cullen?“ ozvala sa Charlieho dcéra. Obaja sme sa otočili a ona vyzerala zmätene. „Bude žiť?“

Carlisle jej stisol rameno. „Urobíme všetko, čo bude v našich silách, Bella.“ A odišiel.

...

Bol som vďačný, že som mal službu. Aspoň mi myseľ nezamestnávali myšlienky na dievča, ktoré som videl jedinýkrát v živote. Bella. Ešte sa aj volala Bella. Akoby samotná jej existencia nestačila. Zaujímalo ma, či je to skratka mena Annabelle, alebo je to jej skutočné meno.

Keď mi služba skončila, musel som riešiť ešte jeden veľký problém. Zaklopal som na dvere carlisleovej pracovne.

„Ďalej,“ odpovedal unavene.

„Vyzeráš zničene,“ povedal som namiesto pozdravu.

„Ty nevyzeráš o nič lepšie,“ odpovedal a usmial sa na mňa. Ani po storočiach som nerozumel tomu, ako mi mohol odpustiť, čo som spravil. Stále ma mal rovnako rád a nikdy mi nič nevyčítal, hoci som zničil celú našu rodinu.

„Otec, niečo sa večer stalo,“ začal som.

„Snáď si nikoho...?“

„Nie, nie. Nikomu som neublížil, skôr som niekomu pomohol. Vieš, ten tvoj pacient, Charlie Swan, by bol večer zomrel. Jeho srdce prestalo byť, a tak som mu trochu pomohol...“ odvetil som s pohľadom upreným do zeme.

Bolo vidieť, že Carlisleovi to došlo. „Edward, prečo... Videl ťa niekto?“

Prikývol som. „Videla ma Bella.“

„Ale prečo si to spravil? Vieš, že takto by si do osudu nemal zasahovať.“

„Viem, ale keby si ju videl! Bola taká smutná a opustená. A keď začala plakať... ja som ju proste nemohol nechať takto trpieť!“ Slová mi nestačili na to, aby som mu vyjadril, ako sa cítim. Vedel som, že to čo som spravil, bolo správne, aj keď som to nemal robiť.

Carlisle sa usmial. Bol šťastný, že som našiel súcit a ľudskosť, hoci aj v tele upíra. Ja som nevidel na tejto situácii nič veselé. Spravil som hlúposť, moja rodina sa kvôli mne bude musieť možno zase sťahovať a navyše mi hlavu pomotalo jedno ľudské dievča.

„Nejako to vyriešime, synak. Aj keby sme sa mali znova presťahovať.“

No to som nechcel. Každý z nás neznášal, keď sme sa museli sťahovať. Stále začínať odznova, nikde nemať nijaké zázemie, prežívať stále dookola to isté. Robili sme to tak každých päť, šesť rokov, kým si ľudia začínali uvedomovať, že vlastne nestarneme. Nie, naozaj som to nemohol dopustiť. Rose by mi odtrhla hlavu.

„Otec, dám to do poriadku.“

Usmial sa na mňa. „To rád počujem.“

...

Charliemu bolo už lepšie. Spokojne oddychoval na posteli a ona sedela vedľa neho. Vedel som, že celú noc prebdela a ani teraz ráno, keď už bolo po všetkom, sa nechystala spať. Zrazu akoby si uvedomila, že v miestnosti nie sú sami. Otočila sa a od ľaku nadskočila. Zamrzelo ma to.

„Prepáčte,“ ospravedlňoval som sa, „nechcel som vás vystrašiť. Len som sa prišiel pozrieť, ako sa má.“

„Už je mu lepšie,“ odvetila.

„Tak to som rád.“ Posadil som sa vedľa nej. „Vadilo by vám, ak by sme sa porozprávali?“

„Vôbec nie. Len nie tu. Nechcem ho zobudiť. Čo takto dať si raňajky v jedálni?“

Pomyslel som si na to, ako to je so mnou a s jedlom. Verím, že by som ju vydesil k smrti, keby som začal teraz raňajkovať. „Už som jedol,“ zaklamal som, „ale čo tak ísť na kávu?“ To by som ešte mohol zniesť.

Prikývla. Nechcela ísť od Charlieho ďaleko, tak sme šli len na kávu z automatu. Trval som na tom, že zaplatím. Poďakovala.

„Prepáčte, ale ja vlastne ani neviem, ako sa voláte.“

„Som Edward Cullen a vy ste?“ predstavil som sa.

„Bella Swanová,“ odvetila a podali sme si ruky. Jej stisk bol skoro rovnako chladný ako môj.

„Ste synom doktora Cullena?“ Odpila si z kávy.

„Áno. Prisťahovali sme sa sem len nedávno. Mám ešte dvoch bratov a dve sestry.“ Ani som nevedel, prečo jej to hovorím. Obvykle sme si strážili svoje tajomstvá, no pri nej som sa cítil uvoľnene. A dobre som vedel, že to nesmiem dopustiť.

„Ja som jedináčik.“

„A vaša matka?“

„Tá splavuje Amazonku niekde v Brazílii. Mám len ocka.“ Pozrela sa na mňa pohľadom plným vďačnosti. „Ďakujem. Ani neviete, koľko to pre mňa znamená.“

„Vy nechcete vedieť, ako som to urobil?“

„Nie, udržím vaše tajomstvo,“ odvetila, „neviem, aké to bolo kúzlo, ale jedno viem naisto. Som vám navždy zaviazaná.“

Bol som pripravený na vypočúvanie, otázky a obvinenia. Mal som pripravených tisíce klamstiev a poloprávd. Chcel som všetko miliónkrát popierať, ak by to bolo nutné, no nič z toho mi nebolo treba. To zvláštne dievča sa nepýtalo na nič, čo by som jej nemohol vysvetliť. Díval som sa na ňu a snažil sa ju aspoň trocha pochopiť. Nesmelo sa usmiala  a mňa prepadla obrovská túžba pobozkať ju.

Prudko som sa postavil a odhodil nedotknutý kelímok kávy do koša. „Len... nepovedzte o tom nikomu.“ Odišiel som, neschopný byť v jej prítomnosti ešte dlhšie.

...

Celou cestou domov som so mlčal. Carlisle vedel, že sa so mnou niečo deje, už keď som ho nechal šoférovať moje Volvo. Keď zastal pred naším domom, upírou rýchlosťou som odišiel do svojej izby a zabuchol dvere. Ani som sa nemusel otáčať a vedel som, že tam niekto je.

„Alice, prosím ťa, potrebujem byť sám,“ povedal som, chvejúc sa na celom tele. Bol som rozrušený a ona to dobre vedela. Pristúpila zozadu ku mne a vtisla mi bozk na zátylok. Vyššie totiž nedočiahla.

„Len som ti chcela poďakovať, že sa nemusíme sťahovať.“

Otočil som sa k nej. „To som rád.“

„Si rád, ale nie si šťastný.“

„Nezaslúžim si šťastie, Alice. Ty to vieš najlepšie.“ Trpkosť v mojom hlase bola citeľná, no nemal som na to právo. Nemal som právo žiadať od osudu niečo viac, ako len bolesť a výčitky do konca môjho mizerného života.

„Ale zaslúžiš, dopekla!“ skríkla. „Nevytrestal si sa za tie roky snáď už dosť?! Nemôžeš ostať sám s pocitom, že si nezaslúžiš byť milovaný! To je príliš veľa aj na upíra.“

Schytil som sa za hlavu a mal som pocit, akoby mi mala prasknúť. „Alice, dobre vieš, čo sa stane! Ak sa ona do mňa zaľúbi, tak zomrie! Rozumieš, čo ti hovorím?! Dokážeš to uniesť? Lebo ja nie!“

Samozrejme, že rozumela. Poznala tú kliatbu prinajmenšom tak dobre, ako ja. Vedela, že ak ju chceme zlomiť, musíme obetovať nevinnú krv. Krv niekoho, koho budem milovať najviac na svete. Smutne pokrútila hlavou.

„Viem len jedno. Si môj brat a ja ťa zbožňujem, no zbožňujem aj Bellu. Videla som, že aj ona ma má rada. Budeme najlepšie priateľky.“

Chytil som jej drobné dlane do svojich. „Odpusť, Alice, no to sa nikdy nestane. Už nikdy nikto nezomrie kvôli mne.“

„Naozaj to chceš spraviť?"

„Nemám inú možnosť. Budem sa jej vyhýbať najviac, ako sa len dá. Nesmieme sa už nikdy viac stretnúť."

Vymanila si ruky z môjho zovretia a vyšla von z mojej izby. S rukou na kľučke ešte stihla dodať: „Ktovie, ako by sa rozhodla Bella.“

3. KAPITOLA



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 2. kapitola:

 1
1. kikuska
12.07.2011 [16:36]

Super kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!