Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 19. kapitola

06.07.2011 (09:45) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1022×

Bolesť sa sústredila v mojom srdci a zrazu bolo po všetkom. Žiaden zvuk, pohyb, žiaden tlkot môjho vlastného srdca. Cítila som sa nesvoja. Nevedela som si zvyknúť na to, že je už potom, že bolesť skončila. Myslela som, že bude mojou súčasťou už navždy, že sa jej nikdy nezbavím. No namiesto toho jej už niet, stratila sa, ako všetko ostatné, čo bolo predtým. Už nikdy nebudem, kým som bola... Chcela som otvoriť svoje oči hneď, ako prestalo byť moje srdce, ale odmietala som sa zmieriť s realitou.

Teraz je zo mňa upír. Otvorím oči a všetko bude dokonalé. Už teraz počujem každý zvuk naokolo. Niekde v diaľke (vedela by som podľa sluchu určiť aj presné miesto) šuští vodopád, hmyz si poletuje v povetrí, zrnká prachu v miestnosti sa trú o mikroskopické čiastočky vzduchu...

A v kúte splašene bije jedno ľudské srdce...

Prudko som otvorila oči a posadila sa. Celé mi to trvalo asi osminu sekundy. Pohľadom som obdivne blúdila po miestnosti. Všetko bolo jasné, detailné a tak dokonalé. Očami som zablúdila až k bytosti sediacej na zemi oproti mne. Sedel s nohami pokrčenými pred sebou a s hlavou zaborenou v rukách. Nevidela som mu do tváre, no tie bronzové vlasy som spoznávala... Koľkokrát som mu po nich prechádzala prstami, vdychovala ich nádhernú vôňu a užívala si ich hebkosť. Rozmýšľala som, či by to bolo rovnaké aj s týmito rukami...

Zrazu zodvihol hlavu a zadíval sa na mňa. Oči sa mu rozšírili, keď ma uvidel. Nebola som si istá, kto z nás je viac šokovaný. Či on tým, čo vidí, alebo ja, z tej nádhernej zelenej, ktorú mal v očiach. Jemne som pootvorila úžasom ústa.

Nie, neprestala som ho ľúbiť. Vlastne, milujem ho oveľa viac, aj keď je teraz človek. Ťahá ma to k nemu, ako k magnetu a ja som si uvedomila, ako mi vysvetľoval všetko spojené s upírmi. O tom, aké sú ich pocity prisilné. Až teraz som to pochopila...

Vystrela som k nemu ruku. Srdce sa mu rozbúchalo ešte silnejšie. Bojí sa ma? Bolo moje gesto príliš rýchle? Alebo rozmýšľa nad tým, aká jej táto situácia paradoxná?

Som upír a on je človek. Tentokrát je on ten slabší a ja som silnejšia, on je ten, koho treba chrániť - predo mnou. Zháčila som sa nad vlastnými myšlienkami. Červená v mojich očiach potemnela, no Edward si ani nestihol všimnúť, kam smerujú moje myšlienkové pochody. Strnulo sedel a díval sa mi do očí.

„Ako sa to mohlo stať?“ šepla som nakoniec. Pokrčil plecami. „Tak povedz niečo, prosím...“ Hnusí sa mu, že som upír? Opovrhuje mnou? To by som neprežila.

„Nie som si istý...“ odhodlal sa napokon.

„No tak, Edward! Musíš mať nejakú odpoveď! Vždy ju máš!“ vyprskla som. „Ako je možné, že si človek?“

Sklopil hlavu a ja som bola v momente pri ňom. Schytila som ho za ramená a donútila pozrieť na mňa. Ani som si poriadne neuvedomovala, čo robím. Bola som taká rýchla, že stačila jediná myšlienka, aby sa moje telo natiahlo a bolo tam, kde som práve chcela byť. Edward sykol od bolesti. To ma prebralo z tranzu. Ďalšou myšlienkou som už bola opäť tri metre od neho. Šúchal si boľavé ramená.

Mrzelo ma to. „Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo...“

„To nič. Viem, aké to je. Neospravedlňuj sa.“ Pokúsil sa usmiať.

„Tak odpovieš mi na moju otázku?“ nedala som sa.

Prikývol. „Existuje len jedno možné vysvetlenie, Bells. Keď si sa premenila na upíra, tak si vlastne... zomrela,“ dodal zdráhavo, „tvoje srdce prestalo byť, životné funkcie sa zastavili, prestal fungovať mozog...“

Klesla som šokovane na zem. „Čakala som všeliaké odpovede, len nie túto...“ počula som sa, ako vravím.

„Je mi to ľúto,“ šepol.

„Ale čo bude s Charliem? A s mojím životom? Čo mám teraz komu povedať?“

„A čo bude s nami?“ dodal on pošepky, no potom sa zháčil. Uvedomil si, že to ja mám tentokrát dokonalý sluch.

„Čože? Ako to myslíš?“

„Myslím to tak, že som ťa nikdy neprestal ľúbiť, Bella. Urobil som chybu, keď som ťa vtedy nechal. Pozri kam to viedlo? Si upír. Nikdy som nechcel, aby to takto bolo...“

Podišla som k nemu a priložila mu dlaň na tvár. Jeho líce bolo príjemne teplé, zatiaľ čo moja ruka ho musela nepohodlne chladiť. Ale nesťažoval sa. „Tiež ťa ľúbim, Edward.“

„Aj keď som ti tak ublížil? Ty si neskutočná, vždy ma nejako prekvapíš...“ Díval sa užasnuto do mojej šťastnej tváre. Naozaj to bolo také jednoduché? Naozaj stačia iba dve slovká, aby sme boli opäť schopní začať tam, kde sme prestali? Priala som si, aby to tak bolo. „Mám chuť ťa pobozkať,“ priznal.

„Tak čo ti v tom bráni?“ naťahovala som ho.

„Trochu sa bojím o vlastný život,“ pripustil s úsmevom, „a tiež sa bojím o teba. Je to pre teba všetko nové. Toľko vecí, s ktorými sa musíš vyrovnať...“

Usmiala som sa. „Vieš, ako sa cítim. Som zmätená. Neviem, čo so sebou. Všetko je také jasné, také rýchle a dokonalé. Ale mňa to trochu desí..."

Pokýval hlavou. „Zlepší sa to. Najprv budeš trochu dezorientovaná a presýtená množstvom vnemov, zvukov, vôní... Budeš neskutočne silná a takmer nič ťa nezastaví. Budeš chcieť mať všetko. Budeš chcieť všetko skúsiť, budeš neovládateľná... nezničiteľná,“ ustrnul, no pokračoval, „ale zvykneš si, uvidíš.“

„Ale za ako dlho?“

„To neviem,“ šepol, tentokrát uhýbajúc môjmu pohľadu, „zopár rokov, ak budeš piť len zvieraciu krv... možno desaťročí, ak budeš piť ľudskú...“

Zrazu mi vyschlo v ústach a celé hrdlo mi zachvátili plamene. Krv... Krv... Krv...  To slovo sa ozývalo v mojej mysli stále dookola a ja som si až teraz uvedomila, aká som smädná. To sucho sa už nedalo vydržať, no poruke bolo niečo, čím by som ho úplne uhasila... Uskočila som preč od Edwarda. Ani neviem, ako som toho bola vôbec schopná. Zdesene na mňa hľadel, uvedomujúc si, akú chybu práve spravil. No slová vyrieknuté s obyčajnou ľudskou nerozvážnosťou sa už nedali vrátiť späť.

Uteč! Bež! Zmizni! Dívala som sa naňho pohľadom, ktorý hrozil vraždou. Pochopil. Vstal a utekal smerom k dverám. Ponáhľal sa, no stále nebol dosť rýchly. Videla som každý jeho pohyb ako v spomalenom filme. Tisíckrát som svojim novým dokonalým mozgom rozanalyzovala situáciu, kým som vybehla pred neho a postavila sa pred jeho jedinú únikovú cestu. Neovládnem sa! Nedokážem to!

Dnes zomrieš, Edward, a ja s tým už nič nespravím. Ešte milióntinu sekundy som uvažovala, ako to spravím. Moje telo zareagovalo na myšlienku, už som si na to pomaly začínala zvykať. Predstúpila som pred neho a objala ho, akoby som sa k nemu dôverne túlila. Perami som mu prešla po napätom krku.

Ach, voňal tak sladko! Pod jemnými perami som cítila tep jeho žíl a lahodnú krv. Zaryla som mu zubami do krku. Nevzpieral sa, ani nekričal. Možno myslel na to, že nemá šancu proti novorodenej a možno sa nevzpieral preto, že som to bola ja...

Zrazu sa vo mne prebudili všetky naše spoločné spomienky. Deň, keď som ho prvý krát stretla, náš prvý bozk, prvé milovanie...

Prebehla mnou neskutočná triaška a ďalšie pocity znásobené mojou upírou podstatou. Čo to len robím? Pustila som Edwarda a on so žuchnutím spadol na zem. Nehýbal sa, no ja som nemala tej sily presvedčiť sa, či je už mŕtvy - či som ho zabila. Ustúpila som a utiekla.

20. Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 19. kapitola: