Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 20. kapitola

10.07.2011 (16:15) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1912×

Dnes som stála pred našim domom a pozorovala okolie. Vonku bolo škaredo a lialo ako z krhly. Pohľadom som pátrala po známej chôdzi. Potrebovala som vidieť Charlieho aspoň na chvíľu, odkedy som sa dozvedala, že začal po mne pátrať. Na sebe som mala ukradnutú bundu s kapucňou, ktorou som si zahalila tvár, aby ma Charlie náhodou nespoznal, ak by sa vrátil domov. No vedela som, že to určite nie je možné.

Bola som iná. Pôvabná, krásna, mocná. Už to nebola tá nešikovná Bella, ktorej musel fúkať rozbité kolená, keď sa potkla na rovnej zemi. Bola som vrah, no i tak som v sebe nedokázala potlačiť lásku k vlastnému otcovi.

Prestála som už veľa dní pred týmto domom vediac, že ocko sa sám trápi tam hore vo svojej izbe, no nikdy sa mi ho nepodarilo zastihnúť. Akoby ani nevychádzal von.

No z časti to bola aj moja vina, že som ho nezastihla. Musela som chodiť na lov. Veľmi som sa snažila loviť len zvieratá, ale nešlo to. Spomienka na môj prvý dúšok krvi stále prehlušila moje odhodlanie nekŕmiť sa ľudskou krvou a tak som vždy podľahla. No aspoň som už nikoho nezabila – kradla som darovanú krv z nemocnice.

Pokrútila som hlavou. Nesmiem myslieť na také veci, keď je nablízku Charlie.

„Ocko...“ šepla som. Vedela som, že na stole má fascikle plné mojich fotiek s nápisom: Nevideli ste toto dievča? a pod tým bola moja fotka.

Keď som tie plagátiky prvýkrát uzrela na ulici, takmer som utekala domov a chcela som vojsť dnu. Vyraziť dvere a povedať mu: „Ocko, tu som! Nestratila som sa, no už sa viac nemôžeme vídať, je to pre teba nebezpečné!“

Vzdychla som. Kiež by to bolo také jednoduché. Nechcela som riskovať jeho život. Čo ak by voňal aspoň spolovice tak dobre ako Edward? Čo potom? Nebola by som len vrah, ale aj otcovrah? Striaslo ma pri tej predstave.

Nie. Radšej nech si Charlie myslí, že som rovnaká, ako moja matka – nezodpovedný vetroplach.

Dnes som mala šťastie. Ocko konečne prišiel domov. Sledovala som jeho unavené kroky, zhrbenú postavu. Zrejme zas nespal celú noc. Bála som sa oňho. Čo ak zase dostane infarkt? Alebo zase takmer zomrie? A tentokrát tu nebol žiaden Edward so svojimi zázračnými dlaňami, aby ho zachránil... Smutne som sklopila pohľad. Ach, ocko. Ani nevieš, ako by som chcela byť s tebou a nechať celý tento neporiadok za sebou...

Zrazu moju pozornosť zaujalo niečo iné. K nášmu vchodu sa približoval niekto známy. A tú chôdzu som poznala... Zrazu sa poobzeral a zahliadol ma. Krvavým pohľadom mi hľadel priamo do očí. Dobre vedel, že tam som. Určite sledoval tento dom rovnako dlho, ako ja.

Upírou rýchlosťou som  sa k nemu dovalila. Nebála som sa, že sa prezradím. Prišla som na to, že ľudia sú veľmi nevšímaví. Takmer sa mi zdalo, že bol prekvapený, aká som rýchla. No novorodení takí už bývajú. Silní, rýchli a neovládateľní. A presne taká som teraz bola ja – chcela som mu rozpárať hrdlo, celého ho rozštvrtiť a upáliť.

„Si prekrásna,“ prehovoril Stellan, „ani som nedúfal, že budeš taká nádherná. Som rád, že som sa mýlil.“

Zavrčala som. „Čo tu robíš?“ sykla som nahnevane.

„To je jednoduché. Idem skontrolovať Charlieho. Bol by som nerád, ak by skončil, ako ten chudák v chatke za vodopádom...“ doplnil ledabolo.

„Ch-chudák?“ vyjachtala som. Takže Edward bol mŕtvy. „Zabila som ho...“ Bolo mi do plaču, ale nevyronila som ani jednu prekliatu slzu. Stellan na mňa chápavo zazeral.

„To je v poriadku drahá, netráp sa nad tým. Nie je to tvoja vina...“

„To máš teda pravdu,“ vybehla som naňho, „je to tvoja vina! Ak by si zo mňa nespravil upíra, nič z toho by sa nebolo stalo!“

„Možno máš pravdu,“ pripustil, „ale spravil by som to znova. Nič z toho neľutujem, Bella, a ty by si sa mala zachovať rovnako.“ Zobral mi ruku do dlaní. „Vypni to v sebe. Už sa nad tým netráp. Cullen dostal to, čo si zaslúžil. Bol to nanič upír a človek.“

Vytrhla som sa mu. „Neopováž sa o ňom takto hovoriť! Nemáš na to právo! Nepoznal si ho!“ Bolo mi ťažko myslieť na Edwarda v minulom čase. Otriasla som sa. Výčitkami sa budem zaoberať inokedy. „Buď taký dobrý, Stellan, a už nikdy sa neukazuj v blízkosti mňa alebo môjho otca. Ináč budem veľmi zlá.“

„Ty sa vyhrážaš mne, Bella?“ Civel na mňa výhražne.

„Pochopil si,“ odpovedala som mrazivo, „odíď z môjho života a už nikdy sa sem nevracaj.“

Tvár mu vykrivila nebezpečná grimasa.

„Nemáš ani len potuchy s kým sa zahrávaš...“ Tvár sa mu pomaly začala meniť. Predĺžovala sa, krútila, naťahovala, akoby bola z plastelíny. Vlasy sa mu zmenili z tmavých na bronzové, hlas sa mu zmenil na medovo sladký... Predo mnou bola zrazu tvár Edwarda Cullena.

„Ahoj, Bells,“ prehovoril jeho hlasom. „Čo ma nespoznávaš? To som ja, Edward, prišiel som ti povedať, ako veľmi ťa ľúbim...“ Vravel také krásne veci, ale v jeho očiach zostával chlad.

Úplne mi vyschlo v hrdle. Civela som naňho, bojujúc sama so sebou. Toto nie je Edward! Toto nie je Edward! Ak by som bola človek, asi by sa mi začali od nervozity potiť dlane. Prezeral si ma nepatričným pohľadom, akoby som bola len nejaká vec. Edward by na mňa takto nikdy nehľadel... To mi nakoniec dodalo rozvahu.

Usmial sa a načiahol ku mne ruku. „Poď so mnou. Budeme spolu šťastní niekde veľmi ďaleko...“ vravel a ja som sa opäť nechala pomýliť. Zdalo sa mi, že v jeho hlase počujem lásku a nie škodoradosť.

Prikývla som. Mal pravdu - ani sama som nevedela s kým sa zahrávam. Táto chvíľa sa mi zdala taká dokonalá. Edward je tu so mnou, nie je na zemi chladný a bez života, akého som ho tam nechala. Je tu a chce, aby sme odišli spolu. Môžem si priať ešte čosi viac? Emócie mnou zmietali ako tsunami. Nevedela som sa ovládať – ešte stále.

V očiach som mu videla, že vie, že má vyhraté. Stačilo, aby si hocičo pípol a bola by som jeho...

„Bella, nerob to,“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Neveriacky som sa otočila a Edward zavrčal. Charlie stál vo vchodových dverách a prosebne sa na mňa díval. „Nechoď s ním, dievčatko. Už raz mi ťa zobral, nedovoľ mu to zase, prosím.“

Pozerala som najprv na jedného, potom na druhého. Myseľ sa mi vyjasňovala. Pustila som mu ruku. „Ako som povedala, Stellan.“ Začula som, ako Charlie prekvapene vydýchol, „Nechaj nás na pokoji.“

Upír sa začal meniť na svoju pôvodnú podobu. Prekvapilo ma to. Myslela som, že pred ľuďmi máme uchovať tajomstvo. Očkom som pozrela na Charlieho. Hrdinsky na sebe nedal znať ani trošku prekvapenia, aj keď ho prezrádzali trasúce sa ruky.

Stellan na mňa pohŕdavo pozrel.

„Chcela si vojnu? Máš ju mať, dievčatko,“ dodal pohŕdavo a prstom ma pohladil po sánke. Naprahla som sa a zlomila mu ho. Charlie len zalapal po dychu, keď začul akoby praskanie kameňa. Stellan od bolesti zasyčal. „Ešte sa uvidíme.“

„V to dúfam,“ sykla som výhražne a upír odišiel.

Len čo zabočil za roh, Charlie obdivne hvízdol. „No teda, Bells! Ide z teba vážne strach!“ Otočil sa a otvoril nám obom dvere. Spolu sme vyšli výťahom až na naše poschodie. Zdalo sa mi to strašne pomalé, ale nechcela som ničiť jeho zvyky. Už aj tak toho bolo naňho dosť.

„Aj ty sa ma bojíš, ocko?“ šepla som, keď sme vošli do bytu.

„Čože? Nie! Srdiečko, čo ti to len napadlo? Nikdy by som sa ťa nebál, navyše viem, že mi neublížiš.“ Uprela som naňho svoje červené zreničky. Ich farba nebola už natoľko výrazná, ako po premene, pretože som sa snažila piť aj zvieraciu krv, no aj tak boli červené a vražedné.

Charlie nestratil odvahu. „Bella, nebudem nás urážať tvrdením, že všetko je v pohode. Chcem od teba niekoľko odpovedí, no nebudem na teba tlačiť. Ak chceš, sama mi povieš, čo uznáš za vhodné, ale už nikdy nechcem, aby si mala pocit, že sa nemôžeš vrátiť domov, rozumieš?“

Premohol ma pocit čohosi, čo som už dávno nezažila. Žeby to bola radosť? Láska? Pocit, že niekam patrím? Že patrím sem a aj keď už nie som človek, ocko ma stále ľúbi. Vrhla som sa mu do náručia a opatrne som ho objala. Hladkal ma po vlasoch a ja som ani nedýchala, nechcela som narušiť túto chvíľu.

„Tak a teraz by si mi mohla konečne vysvetliť o čo tu ide,“ povedal Charlie napokon.

21. Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 20. kapitola: