Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 14. kapitola

18.06.2011 (11:45) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1038×

Nasledujúci deň mi Edward doniesol všetky veci, ktoré som mala u Cullenovcov. Takmer bez slova mi ich podal.

„Dúfam, že je tam všetko,“ povedal napokon.

„Keby niečo chýbalo, tak zavolám Alice,“ šepla som s pohľadom upretým do zeme. Bola som si istá, že určite na nič nezabudli, pri ich dokonalej pamäti. Zrazu som na líci ucítila jeho chladné prsty. Od ľaku som takmer nadskočila, no jeho dotyk mi bol strašne príjemný. Chytil ma za bradu a donútil pozrieť sa naňho.

„Takto som to nikdy nechcel,“ povedal napokon. V jeho pohľade som videla, že ešte ku mne niečo cíti, no nepochybne som si to len navrávala. Jednu vec som sa v tomto vzťahu naučila. Som hlúpy človek a nechám sa veľmi ľahko oklamať.

Ustúpila som a on ma pustil. „Zbohom, Edward,“ povedala som a zabuchla mu dvere pred nosom. Vnútri som počkala ešte pár minút, dúfajúc, že odišiel. Potom som sa zviezla k zemi a konečne som sa rozplakala. Slzy, veľké ako hrachy, sa mi kotúľali po tvári, pretože v tom momente som si uvedomila, že som stratila to najcennejšie, čo som kedy vo svojom živote mala.

Všetko – všetky moje nádeje, sny, život, ktorý som si predstavovala, že prežijem - bolo v jednom momente preč.

V takomto stave ma našiel Charlie. „Preboha, Bella, čo sa ti stalo?!“ spýtal sa, keď uvidel moje, od plaču opuchnuté, oči.

„Nič... naozaj,“ pokúšala som sa naňho usmiať, „len Edward...“

„Čo ti spravil?! Ja ho prerazím!“ rozčuľoval sa.

Potiahla som nosom. „My sme sa rozišli...“

„Aha,“ vydýchol. Charlie nebol veľmi na citové veci. Ťarbavo ma pohladil po líci a zamrmlal niečo v zmysle, že všetko bude dobre.

Nakoniec sa ukázalo, že Charlie mal pravdu. Trvalo však dva mesiace, kým som sa dala ako-tak dokopy a bola schopná myslieť na Edwarda bez zatrpknutosti. Nakoniec, nemohla som mu nič vyčítať. Naozaj som len človek, ako povedal, a niekomu tak úžasnému by som len stála v ceste za dokonalosťou.

Občas, hlavne večer, kým som zaspávala, som naňho myslela. Čo asi robí, či je v práci alebo doma, či si našiel niekoho prijateľnejšieho, než som ja... Nie, tú poslednú myšlienku som hneď zavrhla. Edward nie je prelietavý a navyše je tu tá kliatba...

Zaborila som tvár do perín. Nechýbal mi len on. Chýbala mi aj jeho rodina. Zo začiatku sme si zavolali s Alice alebo Esme, ale teraz už nie. Niekedy som sa až bála, či som si ich nevymyslela. V mojom živote už nebolo nič, čo by nasvedčovalo tomu, že kedysi som chodila s upírom. Všetko bolo tak, ako zrejme malo byť a aj ja sa musím konečne posunúť ďalej!

V septembri mi prišla domov obálka. Najprv som nevedela, o čo ide, no potom som si spomenula, že hneď, ako som odpromovala, som rozoslala niekoľko žiadostí do zamestnania. Adresa odosielateľa bola Asociácia severoamerických múzeí, ktorí reagovali na moju žiadosť a pozvali ma na pohovor. Prácu som napokon dostala a tak som celá natešená nastúpila na svoje prvé miesto – do múzea.

Plat nebol nič moc a ani zaradzovanie exponátov do katalógov mi extra nevoňalo, no aspoň som nemusela sedieť doma a utápať sa v samoľútosti. Navyše občas sa stalo, že som robila po múzeu aj sprievodcu, a to ma veľmi bavilo.

V jeden taký pracovný deň, som sa teperila so stohom škatúľ do suterénu, keď sa už už zdalo, že mi popadajú a ja niečo rozbijem.

„Slečna, pomôžem vám,“ ozvalo sa spoza mňa.

„N... nie, netreba,“ povedala som, bez toho, aby som sa na návštevníka pozrela. Mala som dosť problémov udržať tie škatule v rovnováhe, ale nemohla som nechať niekoho, kto je v múzeu na návšteve, aby mi s tým pomáhal.

„To nebola otázka,“ povedal on spoza mňa a šikovným spôsobom mi zobral väčšinu škatúľ z náručia.

Konečne som sa na návštevníka pozrela. Bol to vysoký, tmavovlasý muž so zvláštnou farbou očí. Zdalo sa mi, akoby mali odtieň do fialova. Pokrútila som hlavou. „Pane, prišli ste do múzea a nie na brigádu. Naozaj vás nechcem obťažovať, s tým, aby ste mi pomáhali.“

„To nie je obťažovanie,“ usmial sa na mňa, „ kam vám to odnesiem?“

S vďakou som naňho pozrela. „Do suterénu. Ale ak vás niekto uvidí...“ Pomyslela som si, čo by sa mohlo stať. Pracovala som tu len pár týždňov a o žiadne problémy som nestála.

Tajnostkársky sa pozrel najprv doľava a potom doprava, akoby si overoval, že nás nikto nevidí. „Vynasnažím sa, aby nás nikto nevidel,“ zašepkal napokon s potmehúdskym úsmevom.

Vyzvala som ho, aby ma nasledoval. S jednou voľnou rukou som otvorila dvere do suterénu, kde sme škatule položili k ostatným. Bola ich tam už pekná hŕba. Otočila som sa k návštevníkovi.

„Veľmi pekne vám ďakujem,“ usmiala som sa naňho.

„Nie je za čo,“ odpovedal on, „no teraz mi dlžíte láskavosť.“

„Mohla som tušiť, že to nebude zadarmo,“ zamrmlala som nečujne, no zdalo sa, že on to počul.

Zasmial sa nad mojou netaktnou poznámkou. „Snáď jedna káva vás nezabije.“

Čože? To ako rande? pomyslela som si. Pozrela som naňho. Vyzeral sympaticky, tak som sa rozhodla, že to skúsim. Od rozchodu s Edwardom boli pre mňa iní muži tabu, no na tomto bolo niečo kúzelné.

„Tak platí,“ povedala som napokon, „končím o piatej.“

„Fajn,“ odpovedal, „budem vás čakať pred múzeom, Isabella.“ Zaškúlil na menovku, ktorú som mala pripnutú na hrudi a pobral sa preč.

Už už som ho chcela opraviť, ale potom som si uvedomila, že ide preč bez toho, aby som vedela, ako sa volá on. „Hej! Ale ja neviem ako sa voláte vy!“ zakričala som naňho, ako omámená, no on už moju otázku, zdalo sa, nepočul.

...

Bola som presná ako hodinky, keď som o piatej opúšťala priestory múzea. Vyšla som z otáčacích dverí a poobzerala sa dookola. Samozrejme, už tam stál, ležérne sa opierajúc o stenu. Pozrel mojím smerom a keď sa nám stretli pohľady, usmial sa. Z toho úsmevu mi raz vynechalo srdce. Len pri jednom človeku som sa cítila takto zvláštne a to ten človek, človekom vlastne ani nebol.

„Si presný,“ povedala som s úsmevom, keď som k nemu podišla.

„Veď ty tiež. Veľmi zvláštne – na ženu,“ uchechtol sa. Zaškerila som sa naňho. Bolo to úplne prirodzené, akoby sme sa nepoznali zopár hodín, ale roky.

„Vieš, vlastne by som sa s tebou ani nemala baviť, pretože ťa nepoznám,“ povedala som, keď sme spoločne vykročili smerom od múzea.

Udivene sa na mňa pozrel. „Pomáham dámam v núdzi – som šľachetný muž.“

„Mohol by si byť násilník alebo vrah,“ podotkla som.

„Neboj sa, nie som. Pracujem ako realitný maklér.“

„To môže povedať hocikto,“ nenechala som sa oblafnúť. Zrazu zastal a zachmúrene na mňa pozrel. Vsunul si pravú ruku pod kabát a vytiahol peňaženku, v ktorej mal uložených zopár vizitiek. Jednu z nich mi podal.

Slonovinová vizitka vyzerala luxusne. Po okrajoch mala zlaté ornamenty a v strede bolo čiernym písmom napísané jeho meno a názov firmy, pre ktorú pracoval.

„Tak už si spokojná, že sa poznáme aj na oficiálnej úrovni?“ Smial sa.

„Stellan?“ opýtala som sa udivene. „To je krásne meno. Je talianske?“

„Áno – v podstate,“ prikývol. „Znamená osud.“

To sedí, pomyslela som si. Osudový muž, pre každú, ktorá mu podľahne. Vtom zafúkal studený vietor a my sme sa k sebe posunuli nejako tesnejšie.

„Isabella, tu je nejaká kaviareň, alebo chceš ísť niekde, kde to poznáš?“ zakričal do vetra, aby som niečo počula.

„Chcem ísť niekde, kde je teplo!“

„Tak potom volím možnosť A,“ odvetil a vtiahol ma do malej kaviarničky po jeho ľavej ruke. Tam mi zobral kabát a odsunul stoličku – no proste hotový gentleman. Spoločne sme sa usadili. Objednala som si kávu a on minerálku.

„Čo ťa privádza do štátov, Stellan?“ opýtala som sa, keď som si odchlipla z kávy.

„Obchod. Môj klient má záujem kúpiť si nejakú nehnuteľnosť v Amerike. Tak som sem prišiel spojiť príjemné s užitočným,“ dodal tajomne. Akosi som tušila, že pod tým príjemné nemyslí len obzeranie amerických pamätihodností, no nechala som to tak. Nič ma do toho nie je, aj keby chodil s dvoma tuctami žien naraz.

Nakoniec sa ukázalo, že Stellan je veľmi príjemný spoločník. Lichotil mi, doberal si ma, zaujímal sa, čo robím a všetko som mu povedala s takou ľahkosťou, akoby sme boli najlepší priatelia. Zamlčala som len pasáž s Edwardom a všetky krvavé detaily a on nemal potrebu vyťahovať zo mňa niečo ako z chlpatej deky.

Nakoniec som mu dovolila, aby ma odprevadil domov. „Takže, tu bývam,“ ukázala som na môj vchod.

„Pekný dom,“ polichotil mi.

„No, keď to hovoríš ty...“ usmiala som sa.

Pozrel na mňa. „Kedy sa znova uvidíme?“

Premýšľala som. „Zajtra mám voľno, tak ak by si chcel môžeme sa opäť stretnúť pred múzeom.“

„Veľmi rád,“ povedal a pristúpil ku mne bližšie. Chladnou rukou ma pohladil po sánke. „Dobrú noc, Isabella.“

„Bella,“ šepla som, „volám sa Bella.“

„Dobrú,“ pozdravil znova a odišiel.

Chvíľu som sa ešte za ním dívala, až kým nezašiel za roh. Potom som vybrala kľúče odomkla si vchod. Vošla som dnu a privolala si výťah. Cestou nahor som ešte rozmýšľala nad celým týmto zvláštnym dňom. Oprela som si hlavu o stenu výťahu a vložila ruky do vrecák. V jednom z nich som nahmatala nejaký papierik. Bola to jeho vizitka. Dívala som sa na ňu, až kým výťah nezastal na našom poschodí.

Stellan Volturi, kto vlastne si? pomyslela som si.

15.Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 14. kapitola: