Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 3.: Byť inou a stále sama sebou

25.07.2012 (21:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1164×

Byť inou a stále sama sebou

V Isabelliných očiach videla najprv prekvapenie, či skôr vlastne ohúrenie, potom zdesenie, keď sa dozvedela, čím vlastne je a potom záblesk vyrovnania a rozhodnutia.

Grawelia sa na ňu zvedavo pozrela. Isabella ju mierne ignorovala. Postavila sa - čo bolo v nízkej chatrči extrémne ťažké, navyše na vysokých podpätkoch, no našťastie Isabella bola dosť nízka – a zrkadlo odložila na posteľ. Bola presne taká, ako ostatných päť dievčat - Banshee pred ňou; prekrásna, no chladná. A predsa bola iná; v Isabelle Grawelia rozoznala niečo mocné - ona bola mocná - a vznešené. Nebyť toho, že Grawelia vie, že jej rodičia boli len kúsok nad sedliakmi, považovala by ju za princeznú.

„Kam ideš, Isabella?“ spýtala sa jej, pretože „princezná“ očividne hľadala miesto, kadiaľ by sa dostala von. Isteže, Grawelia vedela, že by jej nerobilo problém jednoducho prejsť cez stenu, ibaže by tak narobila kopec škody a Isabella si to očividne uvedomovala tiež. To bolo tiež nezvyčajné – doteraz to každá spravila tak.

Uprela na ňu chladný, tmavý pohľad. „Snažím sa nezabiť ťa, Grawelia. Chcem ísť na lov.“ Hlas prekrásny, no ako studený vietor – jemný, tichý a chladný. Grawelia sa usmiala a preskočila niekoľko debien ležiacich na zemi, aby prišla k štvrtému rohu chatrče. Tam sa postavila na debnu a potiahla, aby otvorila dvierka v strope.

Isabella sa ceste von pousmiala. Bola vtedy ešte krajšia, než normálne. Ladne prešla tú krátku vzdialenosť a nevšímajúc si Graweliu ani debnu, jednoducho vyskočila meter a pol do výšky a pristála vonku na tráve.

„Vrátiš sa?“ Grawelia sama nevedela prečo, no toto dievča by ju svojou prítomnosťou neobťažovalo. Naopak, bola by jej rada.

Isabella sa na ňu z výšky pozrela. „Neviem. Ak sa mi bude chcieť,“ odvetila a odbehla. Grawelia sa usmiala, samozrejme, ak sa jej bude chcieť. Typická mladá Banshee... a predsa je iná, než čakala.

xxx

Rozbehla som sa smerom do lesa, tesnej chalupy som mala už plné zuby. Konečne som si na čerstvom vzduchu mohla užiť slobody. Zistila som, že som hrozne rýchla, oveľa rýchlejšia, než som bola predtým, rýchla rovnako, ako vlk, či dostihový kôň. Aj reflexy som mala oveľa rýchlejšie. Aj preto som sa nemusela sústrediť na cestu pod mojimi nohami a mohla som v pokoji premýšľať.

Banshee... Nikdy som na Upírske nevesty, či na upírov neverila. A teraz, teraz som jednou z nich. A zrejme nie som ani prvá, ani posledná. Grawelia vravela, že uplynuli presne tri dni, odkedy som umrela. Vždy to tak je. No keď som sa jej spýtala, prečo sa to deje, že mladé dievčatá, ktoré umrú sú prekliate a nenájdu odpočinok, odpoveď nepoznala. Vraj to nikto nevie. No ja som tušila opak. A zaumienila si, že to zistím.

Bolo chladné popoludnie, už nepršalo, no nad horami sa vznášala jemná hmla a fúkal chladný vietor. To mi však neprekážalo, mne zima nebola. A chlad sa mi páčil. Vzduch bol teraz po daždi príjemne vlhký a hoci, keď som bola človekom, som dážď úspešne neznášala, teraz mi neprekážal.

Zhlboka som sa nadýchla a zašla ešte hlbšie do lesa a do hôr.

Grawelia mi povedala, že sa nachádzame približne pol dňa cesty peši od Turnmavu a asi v rovnakej vzdialenosti od hlavného mesta kráľovstva - Lordareonu. Boli sme prakticky v divočine. A ja som tú divočinu teraz plánovala využiť.

Vrhla som sa na prvé, čo mi prišlo do ruky – statného starého vlka. Jeho žila na krku pulzovala životom a ja som sa jeho z krvi výdatne napila. Bolo to osviežujúce a ja som cítila, ako mi to dodalo nielen silu, ale aj zahasilo škriabanie v krku. Spokojne som sa usmiala – zvieratá, a najmä tie divé, voňali oveľa lepšie než Grawelia. Voňali po slobode a divokosti.

Spokojne som sa usmiala. A ten úsmev mi na perách aj zostal, teda až dokedy som si nevšimla svoje šaty... a seba. Celý ľavý bok som mala doškriabaný, šaty roztrhané a zo škrabancov mi tiekla krv. Samozrejme, to som si mohla myslieť – vlk sa nevzdával života len tak, bránil sa do poslednej chvíle. I keď mňa to nebolelo viac, než keby ma iba poškrabkal.

Zanadávala som. Tie šaty ku mne patrili, no ako mám loviť, keď o chvíľu budú vyzerať ako kusy potrhanej handry?

Keď sa moja krv dotkla látky šiat, zalapala som po dychu. Tam, kde sa sfarbili do červena, sa vlákna zachveli... a spojili sa. O chvíľku už šaty vyzerali tak isto ako predtým - celé a navyše bez jediného fliačika.

Rozosmiala som sa. A zrazu som si uvedomila, že plačem. Krvavé slzy mi zmáčali líca, ostala po nich červená stopa. V tej chvíli som oľutovala všetko. To, že som sa nechcela vydávať, hoci som mala šancu na pokojný život po boku s tými, čo ma mali radi, s tými, ktorých som mala rada ja. Bolo mi ľúto to, ako som o Mikeovi zmýšľala, veď nakoniec bol človek. Nie vyhnanec ako ja, bol niekým a mal svoju vlastnú rodinu. Zatiaľ čo ja, ja som nemala nikoho. A navyše som bola upírkou.

Do hája, prečo ja?! Čo také som spravila? Iba som bola v dome vtedy, keď som tam byť nemala. A tak som umrela. Vlastne... nad čím smútim? Veď to už nie som ja. Ja som pochovaná – naozaj i v mysliach mojich blížnych. Už nie som človekom, no nebudem hlúpa a nespravím znova tú istú chybu, že premárnim svoj život. Nie, ja si vybojujem čo je moje a čo mi patrí. Aspoň v tomto živote, keď som už o ten predošlý prišla.

S povzdychom som si poutierala slzy. Plačú ľudia, nie Banshee. To sa ku mne jednoducho nehodí.

Čím ďalej som premýšľala, zisťovala som, že mám hlavu naozaj akosi väčšiu. Minimálne som si toho pamätala oveľa viac. Dokonca aj ľudské spomienky, na ktoré som ako človek už zabudla. Pamätala som si detstvo, dokonca aj smiech mojej matky, pravej matky. A tá pritom umrela, keď som mala iba tri roky.

Rozosmiala som sa, no bol to smiech ľadových zvončekov, jemný a studený. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a vychutnávala si vôňu lesa, dažďa a vlhkosti, ktorá sa mi začínala páčiť čím ďalej, tým viac.

A potom som sa rozbehla – skúmať miesta, ktoré som nikdy nevidela a o ktorých som ani nevedela.

Vrátila som sa na druhý deň aj so statným jeleňom so sebou, samozrejme bez krvi. Nechala som ho pri východe z Graweliinej chatrče a sama som si otvorila poklop. Ovanula ma známa vôňa bylín, no tentoraz som ucítila aj vôňu horúceho čaju. Ladne som pristála rovno pred Graweliou. Prekvapená na mňa pozrela. Mykla som plecom.

„Nakoniec sa mi chcelo,“ vysvetlila som tým svoje počínanie a sadla si na posteľ. „Pýtala si sa, či sa vrátim. Nevrátila som sa sama.“ Hlavou som kývla k otvorenému poklopu. „Priniesla som ti niečo na jedenie.“

Grawelia sa znova usmiala, no mne to pripomínalo viac víťazoslávny úsmev, než spokojný. Ale i tak sa išla na jeleňa pozrieť, takže som sa tým nejako nezaoberala. Trpezlivo som vyčkala až do večera, kedy Grawelia skončí s tou nechutnou robotou ohľadne jeleňa a konečne si sadne k večeri. Potom som začala.

„Ja nie som prvá Banshee, ktorú si tu mala, pravda, Grawelia?“

„Nie, Isabella, nie si. No si prvá, ktorá sa vrátila.“

Zamračila som sa na ňu. „Ak ma chceš vyhodiť, tak v tom pokračuj,“ povedala som chladne. Bola som Banshee a dám si záležať na tom, aby som sa správala aspoň podobne. „Kam odišli?“

Grawelia mykla plecami. „Neviem, kráska. No všetky išli smerom do lesov. No ak chceš nájsť ďalšie ako ty, odporúčala by som ti vydať sa opačným smerom.“

Skepticky som zdvihla obočie. „Do Lordareonu? Čo by tam robili?“

Usmiala sa, tentoraz spôsobom, že ja viem niečo, čo ty nie. „Nie v Lordareone. Pod ním.“ Tento krát som chápala ešte menej. Hneď mi to objasnila. „Pod Lordareonom sú dlhé kilometre katakomb, Isabella. Neodváži sa do nich žiadny človek, pretože len zriedkavo nájde cestu von. A ak ju aj nájde, neprežije to. Katakomby sú plné tvorov, ktorých sa ľudia boja, no zároveň takých, v ktoré neveria. Nikto nevie, čo tam nájdeš, no pokiaľ nie si človek, máš veľkú šancu nájsť tam takých, ako si ty.“ To už neznelo tak nepravdepodobne.

„Povedala si, že kilometre. No ja nemám čas stráviť zvyšok večnosti potulovaním sa po kanáloch.“

Grawelia mykla plecom. „Potom by si sa ešte mohla pozrieť do ruín starého kráľovstva, ktoré bolo zničené a opustené pred stáročiami.“ Spklenecky na mňa žmurkla. „No len málo ľudí vie, že jeho malá časť bola znova vystavaná a že ľudia to neboli. Ale je to na tebe, Isabella. Si upírka, rob si čo chceš.“

Fajn, aj budem, pomyslela som si. „Kde sú tie ruiny?“

Akoby tú odpoveď čakala. „Choď smerom na sever a potom na východ k horám. Tvojím tempom to nebude trvať viac než dva dni. No pamätaj, sú aj nebezpečnejšie tvory než Banshee. Byť tebou, vyhnem sa im.“

„Nie som malá, aby som musela počúvať rady ľudí,“ vyhŕklo zo mňa. „Ale ďakujem ti, budem na tvoju radu pamätať, Grawelia,“ dodala som už o niečo milším tónom.

O dva dni nadránom som sa už krčila medzi stromami pozorujúc dianie pod sebou. Neboli to tak celkom ruiny, skutočné zrúcaniny mesta boli asi hodinu odtiaľto, toto skôr bol znova vybudovaný hrad na vysokom kopci obohnané hradbami, pričom vysoké stromy a žiadny prístup toto miesto pred ľuďmi dokonale skrylo.

Nie však pred Banshee.

Už hodinu som čupela v tieni skál a stromov a čakala, kým s niekto neobjaví. Hocikde. No zatiaľ nikde nič. Bolo tu dokonale mŕtvo, nepohlo sa nič živé. A predsa bol pach – pre mňa zatiaľ neznámy, no príjemne svieži a sladký –, po ktorom som išla čerstvý, mohol mať maximálne niekoľko hodín.

Jemný dotyk, ktorý som ucítila na pleci, ma vystrašil, predsa som však nevykríkla, ale pomaly otočila. A čuduj sa svete, stála som rovno oproti prekrásnej tmavovláske s porcelánovobielou pokožkou a výrazne červenými perami. No táto Banshee nebola rovnaká. Rozdiel som videla v jej očiach – neboli čierne ako tie moje, ale výrazné podivnej okrovo-medovo-karamelovo-zlatej farby. A namiesto liniek okolo očí mala očiernené viečko – podľa toho som spoznala, že pochádza z juhu. Maľovať nevestám linky mali len ľudia na severovýchode.

„Nechoď tam,“ prehovorila rýchlo s očami upretými na stavbu pod nami. „Žiadna zo sestier, ktorá tam šla, sa už nevrátila.“

Reflexívne som spravila niekoľko krokov späť do lesa a do tieňa. „Myslíš Banshee? Bývajú tam?“

Prikývla. „No nie celkom. Poď so mnou, mladá nevesta, všetko ti vysvetlím, ale nie tu.“

Ochotne som ju nasledovala hlbšie do lesa až k malej jaskynke vystlanej machom. Neznáma si sadla na zem a ja som spravila to isté. Pohľadom si premerala moju tvár. „Som prvá nevesta, ktorú vidíš, však?“ Prikývla som. „Neboj sa, všetko bude časom jednoduchšie. Moje meno je Tari. Kto si ty?“

„Isabella,“ predstavila som sa.

„Máš krásne šaty,“ povedala Tari nečakane. Premerala som si tie jej – boli čierne, saténové, no oveľa jednoduchšie a bez vyšívania a kabátiku, aký som mala ja. Ona si očividne išla brať iba sedliaka, nie lorda ako ja. „Ako dlho si sestrou?“

„Ja... asi štyri dni. Odkiaľ vieš, že som mladá?“

Usmiala sa. „Tvoje oči – ešte ich máš takmer čierne. Ale asi o mesiac budú rovnaké ako tie moje. No k veci – a teraz ma počúvaj – to miesto, ktoré si videla, je zlé. Teda, aspoň ja si myslím. Sledujem ho už niekoľko mesiacov a zatiaľ sa z tade žiadna nevesta nevrátila. Teda, vrátila, no nie ako slobodná Banshee.“

„Čo je to za miesto?“

Tari prešla do šepotu. „Volajú ho Volterra.“

Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie, nemala som však prístup k internetu ani k svojmu počítaču. :) Hádam vám to teda vynahradím, keď nasledujúce kapitoly budem pridávať s oneskorením max. 4 dni. :)

P. S.: Veľká vďaka za komentáre, veľmi ma potešili a nakopli múze vrtuľu. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 3.: Byť inou a stále sama sebou: