Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 2.: Prebudenie

09.07.2012 (11:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1439×

Prebudenie

Grawelia použila najlepšie bylinky aké mala, aby dievča ušetrila nasledujúcich hodín. Už teraz začínala sykať skrz zuby od bolesti, no Grawelia vedela, že v skutočnosti, aj keby ju to neviem ako bolelo, kričať nebude – bude totiž absolútne paralyzovaná chladom, ktorý ju bude dobývať.

Toto dievča nebolo prvé. Už päť sa ich prebudilo do nového života na jej lôžku. To prvé prešlo zmenami normálne, bez zásahu z Graweliinej strany. Keď k nej doniesli druhé, začala experimentovať. Najprv s omamnými bylinkami, neskôr ich zmiešala s korienkami proti bolesti. Druhé dievča sa jej podarilo uspať, no ledva na desať minút. No Grawelia sa nevzdávala. A tak vedela, že keď toto dievča požilo ňou pripravenú zmes byliniek, neucíti absolútne nič a tiež si nič nebude pamätať. Odhadovala, že možno po prebudení bude mať chvíľu trochu zahmlené myslenie, ale to isto prekážať nebude. Aj tak už nikdy nebude myslieť rovnako ako človek.

Dievča sa pomrvilo a Grawelia sa spokojne usmiala. Už začínalo chladnúť a meniť sa. No skúsená žena vedela, že naozajstné zmeny ešte len prídu. Ale nevadí, na nezvyčajné situácie už bola zvyknutá.

Zavesila na hák hrniec a dala variť čaj.

xxx

Zobudila ma jemná vôňa byliniek a sušených kvetov.

Keď som otvorila oči, nevedela som, kde som. Strop bol nízky, z dreva, avšak obložený machom. Pomrvila som sa – ležala som na nízkej posteli a odhadovala som, že tiež na machu. Vzdala som to a posadila sa. Nachádzala som sa v drobnej chatrči, nízkej a tvorenej iba jednou izbou, z ktorej štvrtinu zaberal veľký krb, v ktorom sa kúrilo.

Nad krbom bol zavesený hrniec a v ňom bublala voda plná sušených rastlín. Takže odtiaľ tá vôňa...

No bol tam ešte niekto - stará žena, ktorá obsah v hrnci starostlivo premiešala.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa bez toho, aby sa obzrela.

Neodpovedala som jej. Premýšľala som nad jej otázkou. Ako sa cítim? No... fajn. Opatrne som sa natiahla. Okrem toho, že som ani len netušila, kde to vlastne som, som mala trochu zmätku v hlave, najmä zrejme preto, lebo som bola akási otupená. Akoby ma niekto omámil a hoci som mala hlavu podivne veľkú, teraz bola absolútne nepoužiteľná, keďže myslenie som mala zahmlené. Ten fakt sa mi ani trochu nepozdával. A navyše to bol ten zvláštny pocit, akoby som to už ani nebola ja, no pritom som bola stále sama sebou.

„Fajn,“ odvetila som. A hneď som sa aj zarazila. Môj hlas... znel inak. Bol zvláštne chladný, neodrážali sa v ňom žiadne emócie, respektíve boli tak hlboko, že ich mohol rozlúštiť iba niekto, kto naozaj počúval. Môj hlas bol jemný, ľahký a svieži, pripomínajúci hodváb a rolničky. No zároveň aj ľad – hladký a studený.

No zvláštnych vecí bolo viac. Napríklad, nebolo mi teplo... no ani zima. Samozrejme, cítila som, ako teplý oheň zohrieva moju pokožku, no mne bolo stále rovnako... a pokožku som mala stále rovnakej teploty. Aj zrak som mala akýsi vylepšený. Videla som každý, aj ten najjemnejší, odtienok farieb a veci do detailov. Čuch bol tiež lepší – okrem výraznej vône bylín a kvetov som cítila aj vlhkosť lesa, ktorý bol zrejme naokolo, drevo a mach. Dokonca som aj lepšie počula – počula som, ako ženin tichý dych, tiché syčanie odparujúcej sa vody z dreva, ktoré spaľoval oheň, tichučké našľapovanie vlka, ktorý sa zakrádal okolo chalúpky aj tlkot ženinho srdca. Vlastne jediné, čo som nepočula, bol ďalší tlkot srdca, ktorý vzhľadom na to, že žijem, by určite nemal chýbať.

Ten môj.

To poznanie ma vydesilo. Jasné, dýchala som, do pľúc som nasávala vzduch, no uvedomila som si, že to nepotrebujem. Pretože moje srdce jednoducho nebilo. Čo ešte sa zmenilo?

„Čo. To. So. Mnou. Je?“ podarilo sa mi zo seba vysúkať.

Žena sa obrátila. Mala tmavé vlasy, sem-tam popretkávané šedým prameňom, pevne zviazané so vrkoča. Oči mala zeleno-hnedé ako ten mach, ktorý mala na strope a vyzerali milo, aj keď trošičku ustarane. No nebola to starena, ako som si pôvodne myslela. Mohla mať okolo štyridsiatky, no podľa držania jej tela som hádala, že skúseností má za sebou omnoho viac.

„Moje meno je Grawelia, som liečiteľka a bylinkárka a som tu na to, aby som ti pomohla. Neboj sa,“ dodala milo, „všetko ti vysvetlím. No najprv chcem poznať tvoje meno.“

Prekvapená jej suverenitou a pokojom, akým sa so mnou rozprávala som sa mierne upokojila. „Som Isabella. Čo to so mnou je?“ zopakovala som svoju otázku už pokojnejšie, no o prívetivejší hlas som sa už prestala snažiť. Jednoducho ten chlad sa z neho vyhnať nedal.

„Na čo posledné si spomínaš pred tým, než si otvorila oči?“

Na to, že som ich zatvorila, vyhŕkla som takmer. No ovládla som sa. A namiesto toho som si spomenula na to, pred čím vlastne som ich zatvorila. „Búrka,“ šepla som, „blesk... a horiaca strecha. Padla rovno na mňa.“

Prikývla. „Mala si pred svadbou však?“

Teraz som prikývla ja.

„Vieš, aký je zvyk ľudí, keď umrie, alebo sa vážne zraní dievča, ktoré má tesne pred svadbou?“

„Áno, privedú ju k čarovnici – liečiteľke a bylinkárke.“ Vždy to tak bolo, tento zvyk jednoducho patril k tradícii. Nech to bolo akokoľvek náročné, alebo nech vyzerala mladá nevesta akokoľvek, vo svadobných šatách ju priviedli k čarovnici, aby dievča buď vyliečila, alebo pochovala. V dedine rodina v tom prípade pochovala iba rakvu s vencom kvetov vo vnútri.

Dokorán otvoriac oči som si naplno uvedomila význam svojich vlastných slov. „Ale veď ja žijem. A ani zranená nie som!“ zvolala som.

Grawelia pokrútila hlavou a ustarane sa na mňa pozrela. „Nie, zlatíčko, tá, ktorou si bola, umrela,“ povedala chlácholivo. „Preto ti nebije srdce a zmysly máš oveľa ostrejšie, než keď si bývala človekom.“

„Chcem... chcem zrkadlo,“ vyhŕklo zo mňa.

Grawelia akoby to čakala. Prekračujúc rôzne veci prešla až k druhému koncu chatrče a spod niekoľkých kožušín vytiahla maličké zaprášené zrkadlo. Utrela ho o sukňu a podala mi ho.

A ja som takmer onemela.

Dievča v zrkadle bolo úchvatné. Malo pokožku bielu ako porcelán, bledšiu, než čokoľvek, čo som zatiaľ videla. Dokonca aj rovnako hladkú ako ten porcelán a bez jedinej chybičky. Pery boli plné, sýtej, takmer bordovej farby nádherne kontrastujúce s tou bielou pleťou. Oči mali známy tvar, no tam sa podobnosť končila. Ich dúhovky boli rovnako tmavé ako zreničky, čierne ako noc bez hviezd. Mihalnice prekvapivo dlhé a husté a okolo očí som mala hrubé čierne linky dodávajúce môjmu pohľadu rovnako zmyselnosť a podmanivú krásu ako aj ostrosť. To celé bolo orámované hustými tmavými vlasmi s diamantovým leskom a zvláštnym červeno-hnedým nádychom, ktorý bol však takmer nepostrehnuteľný. Jemnulinko zvlnené končili až pod pásom. Jedným slovom, bola nádherná vo všetkých zmysloch. Nádherná spôsobom rovnako horúcim ako chladným.

Zhlboka som sa nadýchla. Toto jednoducho nemôže byť možné. Bolo to absurdné. A predsa som sa pozerala na seba, pretože kráska v tom zrkadle všetky moje pohyby presne kopírovala.

Ale... aj tak. Ja... toto bolo na mňa príliš. Bola som blondína, moje vlasy sa na slnku vždy krásne leskli zlatom. Po čiernej nikdy nebolo ani stopy. Vždy som bola jemne opálená, čo blond mojich vlasov ešte zvýraznilo. A oči... tie mávali čokoládovo hnedú farbu a boli rovnako teplé. Nie túto ónyxovú ľadovú ostrosť.

„Bohovia moji,“ vydýchla som a odhalila tak snehovo biele zuby, vyzerajúce oveľa ostrejšie, než by mali. „Čo... čo to má byť?“ Hlboko v mojom hlase sa ozýval náznak nefalšovanej paniky, no moju hlavu nezasiahol – bola zvláštne veľká a ani zďaleka taká plná vedomostí ako keď som bývala blondínou. Znervózňovalo ma to.

„To je osud žien, ktoré umrú predtým, než sa naozaj pred tvárou kňaza stanú manželkami a ozajstnými ženami mužov. Žien, ktoré umrú odeté do svadobných šiat, avšak nepobozkané tým, koho si mali vziať. Je to jeden z najtemnejších osudov vôbec.“ Vydesene som na Graweliu pozrela. „Je z teba Banshee, Isabella. Upírska nevesta. Prekrásna a chladná, no temná. Nezáleží, ako sa budeš správať, tvoj výzor bude naveky takýto. Nesmrteľná, nebezpečná, mocná a chladná. Taká teraz si, Isabella.“

Slova som bola schopná až po niekoľkých minútach. „No ja na sebe nemám svadobné šaty,“ podotkla som.

Grawelia sa smutne usmiala. „Ale máš, kráska. Máš.“

„Ale...“ Pozorne som sa na šaty na sebe zadívala. Cítila som sa v nich dobre, ako v druhej koži, presne ako vo svadobných. Boli tak isto nadýchané a jemné. I kabátik bol stále takmer rovnaký – mal tmavo plavú farbu, rovnakú ako mali pred tým aj moje vlasy. No teraz boli tie šaty...

„Čierne,“ vydýchla som. Všetko, čo bolo predtým strieborné a biele, teraz bolo čierne. Rovnako tmavé, ako moje vlasy.

„To je osud Banshee, Isabella, navždy byť v tom, v čom umreli. Tie šaty sú viazané k tvojej duši, jednoducho sú tvoje. Rovnako ako šperky, čo máš na sebe.“

Zadívala som sa na svoje šperky – aj keď to bol vlastne iba strieborný zásnubný prsteň. Bol pekný, vyberala som si ho viac-menej sama. Jednoduchý, iba na vrchu mal vsadený jeden jediný diamant, lesklý rovnako ako striebro okolo neho. Byť človekom, s radosťou by som sa ho zbavila. No teraz... bol jednoducho môj, a preto som si ho nedala dole. Prosto je môj a patrí ku mne.

Pri prehliadke prsteňa mi nemohla ujsť ani moja ruka – predtým trochu drsná od neustálej roboty, opálená a s polámanými nechtami – bola teraz prekvapivo jemná ako hodváb, rovnako ako moja pokožka všade, tiež rovnako bledá a nechty som mala dlhé, lesklé, starostlivo upravené a ostré.

Zhlboka som sa nadýchla. Banshee. Upírka, a predsa som upírkou nebola. Hoci tú krv zrejme bude treba, ak chcem, aby ma prestalo škriabať v hrdle.

Mala som presne to, po čom som vždy túžila – bola som stále slobodná a navyše krásna. Povzdychla som si. Tak prečo mám teraz chuť skočiť z útesu (aj keď by som zaručene niečo tak hlúpe prežila)? Prečo už len pri pomyslení na to, čím som, mi stávajú vlasy dupkom? Prečo mám hroznú zlosť na to, že som neumrela?

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 2.: Prebudenie: