Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 12.: Výmenný pobyt

20.09.2012 (07:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1504×

Výmenný pobyt

Edward naplno zarazene civel do zlatých očí bronzovo vlasého upíra pred sebou. Už mu došlo, čo presne sa stalo. To však nemožno povedať o Belle. Oči mala vypleštené akoby bol úchyl sledujúci nejaké dievča. Aj keď, tak sa zdá, že toto bolo horšie.

„To som si všimol,“ zahundral a hneď na to zmĺkol; jeho hlas znel ako zvonkohra z cencúlikov. Bol to Bellin hlas.

Bella – teda Edward, alebo Bella v Edwardovom tele – sa zatvárila akoby ňou práve niečo prešlo. Edward však netušil aký presne to mal byť výraz, respektíve ich zmes. Vo svojej vlastnej tvári nevedel čítať o nič viac, než v Bellinej. Ale zreteľne zachytil šok. A tiež ticho, príliš veľké ticho. Ticho v jeho hlave. Takže to čítanie myšlienok asi nie je tak celkom viazané na myseľ...

„Prosím, povedz, že je to len sen.“ Znelo to prosebne.

Edward sa zamyslel. Nie, toto sen rozhodne nebol. On na rozdiel od Banshee spať nemohol. Zamračil sa, keď mu niekoľko vlasov v poryve vetra vbehlo do úst. Bol to odporný pocit. Ako to Bella môže vydržať?, prebehlo mu hlavou. A tiež tá pekelná šnurovačka – Bella na ňu zvyknutá bola. Avšak Edward nie a jeho myseľ už vôbec nie. Teraz mal pocit akoby na ňom niečo ležalo. A potom tu bola tá sukňa... ako tie ženské žijú, keď pri každom závane cítia vietor až... až tam? Jasné, vedel čítať myšlienky, lenže nad týmto sa ešte žiadna žena nezamýšľala. A potom tu boli tie diabolské topánky. Preboha! A to mu pripadalo vtipné, že Bella nevie tancovať. On v nich nevedel ani stáť!

Takmer so strachom v očiach sa pozrel na Bellu. Pocity, ktoré zažíval teraz ani trochu neboli také, na aké bol celých stodesať rokov zvyknutý. Toto bolo horšie, než premena na upíra. Začínal veľmi ľutovať to, že niekedy z úst vypustil prosbu, že chce Bellu pochopiť. Nerátal s tým, že sa mu to splní až takto doslovne.

Na druhej strane teraz cítil, ako asi sa Bella zmierovala s tým, že je Banshee. Tie nevesty to nemali vôbec také, ako si myslel. A to im čítal myšlienky.

Bella zakvílila. Edward k nej hneď chcel pribehnúť, ale takmer okamžite sa porúčal k zemi; tie opätky v kombinácii s tou sukňou sa rovnalo číra samovražda.

„Čo sa deje?“

Bella vypleštila oči vo výraze niečo na spôsob "musíš sa ešte pýtať?" a dostala so seba akýsi neidentifikovateľný zvuk. Potom to skúsila ešte raz, tento krát úspešnejšie. „Mám v hlave hlasy.“ Znelo to dosť panicky.

Aha, toto. Skvelé. Sám vedel ako sa cítil, keď sa zobudil on, aj keď sa na to snažil nemyslieť. A rozhodne by to neprial nikomu a už vôbec nie kráske, ktorú miluje.

„Edward, myslím, že idú po nás.“ Znelo to oveľa vyrovnanejšie, než si myslel, že bude. „Počujem toľko hlasov! A všetky nás chcú zabiť!“

„Našli nás?“ Ak áno, musia utiecť. Ale ako v tých opätkoch? Navyše keď sa v nich cítil pohodlne? Akoby k nemu jednoducho patrili.

„A ako to mám vedieť?!“ Teraz to už znelo podráždene. Nečudoval sa jej.

„Bella, počuješ čo si myslia. Tak. Ja viem, že je to ťažké, ale nemôžu nás chytiť. Z ktorého smeru a kam idú?“

Bella sa naježila. „Tak to si buď istý, že nesmú! Určite nie takto! Potrebujem ticho a pokoj, aby som sa mohla znova odtelesniť.“ Zavrtela hlavou akoby si to hovorila sama pre seba. „Ale bude to o trochu zložitejšie, toto nie je niečo, na čo som zvyknutá.“ Zažmurkala akoby si práve teraz uvedomila, že tam nie je len ona. „Hop, prepáč. Z východu.“

„Fajn. Bella, bež za mnou. Ja viem, je to nezvyk, ale poznám jedno miesto, kde budeme mať pokoj. Je len kúsok od Lordareonu. Zvládneš to?“ jeho rodina ich isto prijme, aj keď teraz nebola celkom kompletná. Hoci by teraz mal po boku rád Alice, bol si istý, že Carlisle túto situáciu pochopí tiež.

Bella sa rozosmiala. Zmätene na ňu pozrel. Žeby to čítanie myšlienok nezvládala až tak veľmi?

„Ty sa ma pýtaš, či to zvládnem?“ ďalší záchvat smiechu. „Pozri sa, ako kŕčovito v tom stojíš!“

Edwards sa zamračil. „Videla si už niekedy seba?“ frflal. Pokrútil hlavou. Bolo to hrozné, ale cítil, že nálada sa mu každú chvíľu mení na inú. Telá Banshee boli jednoducho nevyspytateľné. Dokonca ani ich právoplatné majiteľky si nemohli byť isté tým, ako presne sa budú cítiť o minútu. Zaprisahal sa, že už nikdy na Banshee či na ich správanie nepovie krivého slova. Nie po tomto.

Zatvárila sa kyslo. „Teba aspoň tak nepáli v hrdle,“ zahundrala teraz nespokojne ona.

Edward sa zamyslel. To bol nepopierateľný fakt – pálenie v hrdle a neustály kolobeh jedu v ústach týmto ústam nič nehovoril. Jed vypustil iba keď vyceril tesáky, aby mohol dvoma ostrými, dlhými očnými zubami vstreknúť jed do žíl koristi. Jasné, to hrdlo trochu štípalo, ale v porovnaní s tým, čo on zažíval každý deň to bolo ako šteklenie. Už chápal, prečo sa novorodená Banshee tak výborne ovládala v meste plnom ľudí. Mal viac chuť na jeleňa alebo niečo divoké, než na človeka. Pomyslel si, že sa bude musieť Lordareonu zďaleka vyhnúť – Bella sa ani náhodou nevedela ovládať tak ako on alebo hocktorý iný upír. Bola ako novorodená, iba mala normálne oči.

„Dobre Bella, vydáme sa na sever, nasleduj ma.“ Opatrne nadvihol tie desivé sukne a rozbehol sa z kopca. Tie opätky boli hrozné, to je fakt. Ale nevedel si predstaviť, že by si tie topánky vyzul.

xxx

Čo som si to myslela, keď som sa nenechala zabiť? Ja som vedela, že Volturiovci by moje problémy načisto vyriešili. A nemusela by som... proste toto. Som v tele muža a cítim, že pod pásom mám o nejakú vec viac, než je pre Banshee normálne. A cítim sa taká nabudená, plná sily a sebavedomia a... smädu. Tak rada by som si do niečoho zahryzla a presne som si vedela predstaviť, čo by to tak malo byť. 

Zhnusene som sa otriasla, keď mi došlo, že si predstavujem ako pijem krv sama sebe. Alebo teda môjmu telu. Bola to dosť debilná predstava. Dúfam, že Edward vie, čo robí, očividne toto poňal ľahšie, než ja. Veď akoby aj nie; on nemá vražednú chuť vysať krv samému sebe ani hlavu plnú hlasov. No aspoň viem, prečo sa niekedy tvári tak blbo...

Aby som sa tohto zbavila, spravím čok... Moje myšlienkové pochody prebudila jedna, oveľa silnejšia túžba, zrazu taká mocná, že prehlušila všetky ostatné potreby.

Smäd. A závan čerstvej krvi, ktorý mi udrel rovno do nosa. Zvláštne, nikdy som si nevšimla, že by Grawelia voňala až takto úžasne.

Zavrela som oči a zhlboka, labužnícky som sa nadýchla. A potom som sa rozbehla. Presnejšie, chcela som sa rozbehnúť, pretože v momente, ako som nasala tú skvelú vôňu, niečo čierne sa mihlo vzduchom a zložilo ma to na zem skôr, než som si stihla čo len uvedomiť, že sa na mňa niečo rúti.

Ja sama. Teda Edward. Ležal nado mnou a ceril zuby. Blázon, ešte nepochopil, že teraz som ja tá silnejšia.

„Bella, prosím. Prestaň dýchať.“ Jeho oči skutočne prosili. Ale nebol to jeho hlas, aby ma obmäkčil. Bol to môj vlastný. A ja som tú krv tak chcela a potrebovala.

Zaprela som sa doňho a odhodila ho o niekoľko metrov ďalej. Zvláštne, bola som oveľa silnejšia, než som predpokladala. Edward na mňa len bezmocne pozrel. A ja som sa teraz rozbehla ničím nebrzdená.

Keď som dobehla na čistinku, na ktorej Grawelia zbierala kvety, zastavila som. Chcela som si vôňu svojej koristi naplno vychutnať ešte pred tým, ako ju zabijem.

Toto váhanie mi však všetko pokazilo. Na lúku dobehol Edward. Nebol ďaleko, no vedela som, že keby teraz na Graweliu skočím, on to nestihne. Nijako ma nestihne zastaviť.

Koniec.

Tak fajn, ešte nie. Pôvodne som však kapču chcela ukončiť tu, avšak zistila som, že sama som nehorázne zvedavá, čo presne sa stane ďalej. A tak som tak som pokračovala. :)

Príšerne bolestivo som vrazila dom žiarivej, ľadovo modrej pulzujúcej kupoly, ktorá ma rovnako bolestivo odmrštila späť. Kútik mojej mysle si uvedomil, že Grawelia si konečne uvedomila, čo sa okolo nej deje. Zmätok v jej mysli som jasne počula aj cez svoj prekvapený výdych zmiešaný so zarazením a bolesťou. Druhý – o niečo zarazenejší a fascinovanejší - kútik mysle si práve uvedomil, že tá kupola, ten fyzický štít, ktorý Grawelii zachránil život, je môj a vytvorila som ho ja. Teda Edward, ale mnou. Tretí kúsok, teraz oveľa triezvejší si práve uvedomil, že išiel zabiť Graweliu. Ostalo mi zle zo seba samej a okamžite som prestala dýchať. Mala som pocit, že sa buď rozplačem alebo prepadnem nechuťou.

Edward neváhal. Okamžite ku mne prešiel a keďže ja som sa nemala k ničomu, ťahal ma ako mačku preč. Nikam konkrétne, jednoducho preč odtiaľ.

Asi po dvadsiatich minútach som sa osmelila nadýchnuť, aby som mohla prehovoriť. „Môžeš ma pustiť,“ povedala som vyrovnane.

Edward sa na mňa skúmavo zahľadel, ale pustil ma.

„Prepáč mi to. Hrozne ma to mrzí,“ ospravedlňovala som sa. Nie so slušnosti. Ale vďaka tomu, že bez svojho tela som nebola až taká chladná, bola som schopná racionálnou úvahou dôjsť k tomu, že ospravedlnenie naozaj je na mieste a žiadna polovica povahy ma nešla upáliť za to, že sa nesprávam ako Banshee.

„Tak to by ťa mala!“ vyprskol Eward a ja som prekvapene zalapala po dychu. Toto so nečakala. „Čo si si myslela?! Takmer si ju zabila! To aby som ja na teba dával pozor, správaš sa ako šľahnutý novorodenec!“

Prekvapene som vypleštila oči a doslovne mi padla sánka.

„Vieš, ako by som vyzeral, keby si sa na ňu vrhla? Mal by som červené oči. Vieš, čo by si pomysleli moji súrodenci a rodina?!“

On rieši, ako by vyzeral? Zalapala som po dychu. Edward tiež. Rukami si zaplesol ústa. „Prepáč, Bella. Neviem, čo to do mňa vošlo.“

Ja som sa chápavo pousmiala. Tá reč o červených očiach mi všetko vysvetlila. „Nič. Edward. Nie je to tvoja chyba. Iba tebou plieskajú hormóny Banshee,“ vysvetlila som mu. „Prosím, poďme preč. Chcem mať zase svoje telo. Nechcem sa zas vrhnúť na ďalšieho človeka,“ prehovorila som úprimne.

Edward prikývol. „Poďme,“ súhlasil.

V budúcej kapitole konečne Bella spozná Edwardovu rodinu. :) Bude jej to po chuti? A čo oni? Ako sa zmieria s tým, že ich syn je v tele Banshee? Snáď sa dočkáte skoro. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 12.: Výmenný pobyt: