Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 8. Návšteva

25.12.2009 (12:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1269×

Bella

Ani som si nevšimla a boli sme v mojej izbe. My. On stál pri pohovke a obzeral sa.

„Čakáš na niečo?”

„Neviem. Premýšľam a čakám, či sa nechceš niečo spýtať. Možno by ti pomohlo, vyrozprávať sa.”

„Možno neskôr. Chcela by som byť chvíľu sama. A okrem toho, čo by sme potom robili v noci?” pokúsila som sa o úsmev.

„Dobre. Tak večer. A keby si niečo potrebovala...”

„Keby som normálna, tak si na to asi stačí pomyslieť. Ale keďže nie som, musím ťa osloviť nahlas. Pochopila som správne?” prikývol a vychádzal z dverí.

„Edward?”

„Áno?” bleskovo sa otočil.

„Ďakujem.” usmiala som sa, pretože pri ňom sa mi to robilo ľahšie. On mi uľahčoval všetko a ani o tom nevedel.

Vrátil mi úsmev a vyšiel z izby.

Pomaly som si začala vybaľovať. V izbe mi pribudol malý toaletný stolík plný rôznych šminiek. Čia je to práca? Asi nevedia, že ja si na toto nepotrpím. Alebo niečo chystajú...

Nezaoberala som sa tým. Snažila som sa spomínať na chvíle strávené s otcom, ale nebolo to jednoduché. Akoby som blúdila v hmle, všetko bolo nejasné a rozmazané. Charlieho tvár som videla len zahmlene, preto som si otvorila fotoalbum. Listovala som a spomínala na všetky tie nezabudnuteľné chvíle. Tak rada by som si teraz poplakala, najviac teraz, keď nemôžem. Je to hrozný pocit, že som sa s otcom ani nerozlúčila. Ani som ho ráno nebozkala na rozlúčku. A už to nikdy neurobím...

Vykladala som si knihy na poličky a stále sa snažila spomínať. Už som bola z toľkého blúdenia v hmle unavená, ale nemienila som sa vzdať spomienok. Mala som pocit, že keby prestanem spomínať, tie spomienky čo mi ešte zostali, vyblednú úplne a ja nakoniec ani nebudem vedieť, kým som kedysi bola. To nechcem. Chcem si pamätať čo najviac sa dá. Najmä Charlieho...

Niečo mi hlodalo v mysli a ja som sa na ten nápad dosť upla. Povedala som si však, že sa najprv trochu udomácnim. Všetko som si vyložila a sadla som si na pohovku. Premýšľala som chvíľu nad niečím iným. Nad budúcnosťou. Čo si osud ešte pre mňa pripraví? Je toto to najhoršie, čo ma stretlo, alebo sa ešte mám na čo tešiť?

„Môžem?” vo dverách stála Alice.

„Jasné, poď,” pokynula som jej hlavou a ona sa posadila na kraj pohovky.

„Máš niečo konkrétne?” spýtala som sa jej na rovinu.

„Ani nie. Len som sa prišla spýtať, ako sa ti tu páči,” srdečne sa na mňa usmiala.

„Izba je fajn. Veľmi svetlá a priestranná, ale trošku neosobná. Musím si ju asi zveľadiť,” usmiala som sa na ňu a zistila, že mi to už  celkom ide.

„Esme to tu narýchlo vypratala a nestihla to tu nejako extra zariadiť. Je to zatiaľ iba provizórne riešenie.”

„Ja chápem. Páči sa mi to, len by sa tu zišlo pár dekorácií. Je to tu trochu prázdne.”

„A čo hovoríš na toaletný stolík?” opýtala sa s iskričkami v očiach. Takže to ona...

„Ja na také veci veľmi nie som,” priznala som.

„To je škoda. No nič, možno sa ti aj tak hodí,” žmurkla na mňa a zmizla za dverami.

Nechápem, prečo sú na mňa takí milí. Veď ma ani nepoznajú. Nevedia čo som zač. Napadlo ma, či to takto bolo s každým členom ich rodiny. Či každý prišiel medzi neznámych ľudí. Možno preto sú takí. Preto, že vedia aké to je. Prešli si tým.

Po nejakom čase mi bolo v izbe samej trochu smutno, tak som sa vybrala do obývačky. Emmett s Jasperom sedeli pred telkou, Rosalie si lakovala nechty, Alice si prezerala nejaký módny časopis, Esme sedela nad nejakými papiermi a čosi kreslila. Edward sedel za klavírom, ale nehral. Akonáhle som prišla, všetky pohľady sa upreli na mňa. Keby som sa mohla červenať, červenala by som sa až za ušami. Cítila som sa ako zvieratko v zoo. Ešte im chýbali foťáky v rukách...

Keď som sklopila hlavu, všetci sa vrátili k pôvodnej činnosti. Všetci okrem Edwarda. Ten sa na mňa pozeral tak nejak... Neviem. Taký výraz som ešte nevidela.

Emmett s Jasperom živo diskutovali o zápase, Alice lenivo prehadzovala stránky, Rosalie si ďalej lakovala nechty a Esme sa skláňala nad papiermi. Prešla som sa k nej. Pozerala som cez plece na návrh nejakého domu. Vyzeral staromódne, ale veľmi vkusne.

„Páči sa ti?” spýtala sa Esme.

„Je pekný. Veľmi zaujímavo vyriešený...” pochválila som.

„Ďakujem. Ja sa týmto v podstate živím.”

„Je vidieť, že ťa to baví. Carlisle je predpokladám v nemocnici.”

„Áno, trávi tam veľa času. Má svoju prácu rád, rád zachraňuje životy,” toto mi pripadalo trochu dvojzmyselné...

„Je obdivuhodné, ako sa dokáže ovládať.”

„Ďakujem Bella,” dverami vošiel Carlisle. Bola som natoľko zabraná v svojich myšlienkach, že som ho nepočula prichádzať.

„Ako to vlastne dokážeš?”

„Sú v tom roky praxe. Krv už takmer necítim, nič so mnou nerobí. Lenže ako hovorím, sú v tom roky...” smutne sa usmial.

„Som rád, že si sa vrátila.”

„Aj ja,” vrátila som mu úsmev a napadol ma môj plán.

„Premýšľala som, či by som sa s otcom nemohla rozlúčiť,”

„Ak chceš, pôjdeme tam hneď,” ani nedopovedal, už znovu otváral dvere s otázkou v očiach.

„Ja... Chcela by som tam ísť radšej sama,” pozrela som sa do zeme. Nebolo mi o tom príjemné hovoriť. A už vôbec by som nechcela, aby ma tam videli. To si chcem vybaviť sama...

„Bella, nie je to dobrý nápad. Nemusíme ísť všetci, ale zober si zo sebou aspoň niekoho prosím. Nenechám ťa ísť samú...” stále si stál za svojím. Keď už musím s niekým ísť, koho by som si mohla vybrať? Dosť jednoznačná odpoveď.

„Dobre. Edward pôjdeš so mnou, prosím?” obrátila som sa naňho.

„Si si istá, že chceš ísť so mnou?” opýtal sa váhavo a ja som zase prestávala chápať jeho správanie.

„Inak by som ťa asi neprosila... Tak ideš, alebo mám ísť s niekým iným?” bola som už netrpezlivá.

„Nie, idem,” pozrel sa na mňa a vyšiel z domu. Vyšla som hneď za ním. Rozbehol sa a ja som ho nasledovala. Ani som si nevšimla, kedy sa zotmelo. Tma mi však pri videní nerobila problém. Všetko bolo iba akési sýtejšie. Farby boli zaujímavejšie ako cez deň. Nasledovala som Edwarda a mimovoľne som hodnotila jeho úžasnú vôňu. Tá vôňa na mňa pôsobila tak nejako priťahujúco.

Edward trochu spomalil a ja som ho dobehla.

„Prečo ja?” spýtal sa a mne to nejako nedochádzalo.

„Ty čo?”

„Prečo si si vybrala mňa? Prečo si nešla s Carlislem a Esme? Alebo s niekým iným?”

„Ak si nechcel ísť, nemusel si,” smutne som sklopila hlavu a pozorovala nohy, ale uvedomila som si, že takto ohrozujem okolitú prírodu, tak som oči radšej uprela do diaľky.

„Nepovedal som, že som nechcel ísť. Len ma zaujíma, prečo ja,” pomaly stišoval hlas a posledné slová takmer zanikli v šume lesa.

„Ty už si ma videl, keď som bola na dne. Nepotrebujem, aby to videl aj niekto iný. ” tak toto bola pravda iba z časti. Neviem prečo, skrátka som chcela ísť s ním. Dôverovala som mu.

On len pokrčil plecami a bežal ďalej. Nepredbehol ma, bežal popri mne.

Dorazili sme na cintorín a ja som svoje rozhodnutie začala ľutovať. Nemyslím, že to zvládnem. Nie som si istá, či to chcem vidieť...

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 8. Návšteva: