Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 15. kapitola

25.08.2012 (20:00) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1779×

15. kapitola: Promócie

Rosalie:

O tri týždne:

„Výborne, slečna Haleová! Naozaj ste ma veľmi príjemne prekvapili!“ povedal jeden z profesorov, keď som odchádzala. „Aj vaša práca bola výnimočná!“

„Ja som vám to vravela!“ povedala som sebavedome a na perách sa mi pohrával pobavený úsmev.

„Očakávam vašu prihlášku na magisterské štúdium,“ povedal a ja som sa schuti zasmiala. Snívaj ďalej...

„Beriem to ako súhlas, vidíme sa v októbri!“ zvolal za mnou a ja som kráčala k východu.

Vyšla som z dverí na chodbu plnú nervóznych študentov a rozhodla som sa, že počkám na Alice. O chvíľu vyletela z dverí s veľkým úsmevom na tvári.

„Mám to!“ vypískla a hodila sa mi okolo krku.

„Aj ja,“ povedala som šťastne a objala som ju.

„Musíme to ísť osláviť!“

„To si píš! Dnes ideme do Royalu! Ale teraz odtiaľto vypadnime, lebo v škole už nemáme aj tak čo robiť!“

Veselým krokom sme sa premávali po univerzite a tešili sme sa na večer. Oficiálna ceremónia bude o tri dni a dovtedy si musím zohnať šaty na večierok, ktorý bude nasledovať po nej.

„Neskočíme na 5th Avenue vymiesť pár butikov?“ opýtala sa ma Alice, keď nasadala do svojho auta.

„Dobrý nápad!“ pousmiala som sa a otvorila som dvere na cabriolete. „Choď prvá, parkujeme tam, kde vždy.“

Alice prikývla a potom odfrčala na svojom žltom Porsche. Položila som si kabelku na sedadlo spolujazdca a prehrabla som si vlasy. Dala som si značkové slnečné okuliare, aj keď na oblohe nebol ani náznak pekného počasia. Šliapla som na plyn a vyrazila som za Alice.

Zaparkovala som na voľnom mieste vedľa Alicinho auta a vystúpila som zo svojho BMW.

„Kde začneme?“ opýtala som sa.

„Chanel, Prada?“

„V Prade by mali mať novú letnú kolekciu,“ povedala som zamyslene.

„Tak na čo čakáme?“ zasmiala sa a vyrazila vpred.

Po troch hodinách sme si unavené sadli do kaviarne s kopou nakúpených vecí.

„A teraz mám dilemu,“ začala Alice. „V ktorých šatách pôjdem na večierok?“

„Opýtaj sa Jaspera,“ povedala som s irónou v hlase. „Ja som skôr za tie tmavomodré.“

„Ja vôbec neviem,“ povedala utrápene.

„Ahoj, čo vám prinesiem?“ opýtal sa nás čašník, ktorý k nám prišiel.

„Caffe Latte,“ povedala Alice.

„Dvakrát,“ dodala som.

Čašník prikývol a prešiel k ďalšiemu stolu.

„Ale ja neverím, že som to dnes dala,“ pousmiala sa Alice.

„Vravela som ti, že to dáš. Však aj Jasper ti pomáhal s učením, nie?“

„Noo, áno,“ povedala váhavo.

„Alebo ste sa po večeroch venovali nejakej inej činnosti?“ podpichla som ju.

„To nie.“

„Ale už ste spolu spali, nie?“

„Nie,“ pípla.

„Vážne? Však ste spolu už dosť dlho...“

„Párkrát k tomu takmer došlo, ale len takmer... Jasper stále hovorí niečo o ovládaní sa, ale asi tomu dobre nerozumiem,“ povedala a mne to už bolo jasné. Jasper sa bojí, že by jej pri tom ublížil. Asi mu na Alice naozaj tak veľmi záleží a nechce ani pomyslieť na to, že by sa neovládol.

„Neboj sa, dlho to už nevydrží,“ povedala som povzbudivo a obe sme sa zasmiali.

Esme:

„Už som si myslela, že si na mňa zabudol,“ povedala som naoko vyčítavo, keď Carlisle nenápadne vkĺzol do mojej kancelárie. Položila som pero a postavila som sa zo svojho koženého kresla.

„Chýbal som ti?“ pousmial sa a podišiel ku mne.

„Veľmi,“ šepla som blízko jeho pier a potom sme sa nežne pobozkali.

„Mal si dnes veľa práce?“ opýtala som sa, keď sme sa od seba odtiahli.

„Tak normálne,“ povedal a objal ma.

Stáli sme v objatí v strede mojej kancelárie a užívali sme si spoločnú chvíľku. Niekedy si myslím, že som na Carlisleovi závislá. Objala som ho tuhšie a nadýchla som sa jeho vône.

„Dokedy budeš dnes? Nemáš nočnú, však?“ pýtala som sa.

„Do piatej, ako vždy,“ povedal a pri tom ma pohladil po líci.

„Zastavíš sa potom u mňa?“ Urobila som na neho psie oči.

„Jasné, zlato. Pôvodne som ťa chcel prekvapiť, ale keď si sa už opýtala... Mohli by sme skočiť niekam na večeru, čo povieš?“ pousmial sa.

„Že si ten najlepší muž, akého som si mohla priať!“ Usmiala som sa a Carlisle ma vášnivo pobozkal.

Vtom sa ozvalo klopanie na dvere a hneď na to sa otvorili. S Carlisleom sme sa od seba rýchlo odtiahli a snažili sme sa vyzerať nenápadne. Vo dverách stál George a trochu prekvapene na nás hľadel.

„Prepáčte, vyrušil som vás? Prídem neskôr?“ pýtal sa šokovane.

„Nie, George, ostaňte, pán doktor už odchádza,“ povedala som a otočila som sa na Carlislea.

„Ehm, tie spisy od vás potrebujem do konca mesiaca,“ povedala som vážne a videla som, ako Carlisle v sebe zadržiaval smiech.

„Samozrejme, pani riaditeľka. Ak je to všetko, vrátil by som sa do ambulancie.“

Prikývla som a Carlisle odišiel z mojej kancelárie.

„Mám pre vás pár odkazov, správ a hlavne tu je jedna zaujímavá,“ hovoril a hrabal sa v papieroch.

„Tu je,“ povedal a vytiahol jeden papier.

„Nemocnica v Stamforde nám navrhuje spoluprácu.“

„Ale? Pozriem sa na to, je tam ešte niečo dôležité a neodkladné?“ opýtala som sa.

„Ostatné môže počkať do zajtra,“ povedal. „A čisto zo zvedavosti... Ako je to medzi vami a doktorom Cullenom? Hovorí sa, že-“ Nenechala som ho dohovoriť a skočila som mu do reči:

„Medzi doktorom Cullenom a mnou je čisto profesionálny vzťah,“ pousmiala som sa. „No mám taký pocit, že toto nie je náplňou vašej práce, George. Nie ste snáď ako naše klebetné sestričky.“

„To snáď nie!“ Zasmial sa a potom opustil kanceláriu.

Sadla som si naspäť k stolu a pustila som sa do kopy papierov, ktorú mi George priniesol. Niekedy mám chuť znovu si obliecť biely plášť a zašívať nepekné rany, než vybavovať papierovačky.

Po hodine som sa rozhodla, že je čas ísť domov a pripraviť sa na romantickú večeru s mužom mojich snov. Aj tak som tu bola dlhšie ako je pracovná doba...

Usporiadala som všetky papiere na kopu a vzala som si svoje veci. Vyšla som z kancelárie, do ktorej sa práve chystala upratovačka. Ešte že som na odchode. Výťahom som zišla na prízemie a vyšla som z budovy na parkovisko k svojmu autu.

Odomkla som ho, nasadla som dnu a vydala som sa smer Brooklyn.

Doma som si dala rýchlu sprchu a na dnešný večer som si vybrala biele kokteilové šaty. K nim biele otvorené lodičky a nenápadnú ligotavú sponu do vlasov. Jemný, nevýrazný make up dotváral môj nevinný vzhľad.

Carlisle mi nepovedal, kam ma dnes večer vezme, ale myslím, že takto sa môžem objaviť všade.

Zrazu sa ozval hlasný zvuk zvončeka a ja som sa ponáhľala otvoriť. Vedela som, že je to Carlisle, pretože nikoho iného som nečakala.

„Ahoj, miláčik.“ Usmiala som sa na neho, keď som otvorila dvere. Carlisle zostal stáť na mieste a hľadel na mňa s pootvorenými ústami.

„Vyzeráš ako anjel,“ povedal unesene a pobozkal ma na pery.

„Oh, rozmazal si mi lesk,“ povedala som vyčítavo, keď sme sa od seba odtiahli, no Carlisle sa len pousmial.

Z ničoho nič mi v obývačke zazvonil mobil, tak som ho išla zdvihnúť. Na displeji mi blikalo neznáme číslo. Kto mi kazí peknú chvíľu s mojím dokonalým chlapom?

„Haló?“ ozvala som sa do telefónu.

„Ahoj, zlato, tu Samantha!“ počula som z telefónu veselý hlas mojej kamarátky.

„Ahoj, Sam, som rada, že ťa počujem! Ako sa ti darí?“

„Výborne, ale ty sa pochváľ! Cez víkend budem v New Yorku, neskočili by sme spolu na nákupy?“ hovorila unáhlene.

„Samozrejme, veľmi rada!“ potešila som sa.

„Skvelé! Tak napríklad v sobotu o druhej pred Crowne Plaza?“ navrhla Sam.

„Platí! Teším sa na teba, zlato!“

„Aj ja, Es. Tak v sobotu, pá.“

„Maj sa.“ Zložila som a Carlisle na mňa zvedavo hľadel.

„Kto to bol?“ opýtal sa.

„Kamarátka a bývalá kolegyňa z Ohia. Príde ma pozrieť cez víkend,“ povedala som.

„Takže babská jazda,“ povedal Carlisle s jemným úsmevom na perách.

„Môžeš ísť s nami, ak sa ti chce behať po obchodoch a hodiny kecať na káve.“

„To si radšej vezmem na víkend službu,“ pousmial sa a pobozkal ma.

„Nechceli sme niekam ísť?“ opýtala som sa pobavene, ale Carlisle si ma pritiahol k sebe na sedačku a vzal si ma do náručia.

„To počká,“ povedal a vrhol sa na moje pery.

Z bytu sme sa dostali až pred ôsmou a mierili sme si to do novej reštaurácie s názvom Moonlight. Carlisle šoféroval, ako inak. Keby pustil za volant mňa, minimálne trikrát by sme zablúdili a parkovanie by mi trvalo pol hodinu. Carlisleovi to trvalo len pár sekúnd, kým sa vmestil medzi dve biele autá, ktoré stáli pred reštauráciou. Vystúpili sme z čierneho mercedesu a vošli sme dnu. Čašník nás odviedol k voľnému stolu pre dvoch a rovno nám dal dva jedálne lístky.

„Čo vám prinesiem na pitie?“ opýtal sa.

„Toskánske biele,“ povedala som.

„Prineste nám celú fľašu,“ ozval sa Carlisle a čašník na chvíľu odišiel. Zatiaľ sme si listovali v jedálnych lístkoch a vyberali si hlavný chod. Vrátil sa s fľašou vína a obom nám nalial do vysokých pohárov. Keďže sme mali vybraté, zapísal si našu objednávku a šiel ďalej.

„Na nás,“ povedal Carlisle a usmial sa na mňa.

„Na nás.“

Naklonili sme sa k sebe cez prestretý stôl a venovali sme si nežný bozk. Potom sme si obaja odpili z vína a poháre sme položili pred seba. Zahľadela som sa za Carlislea a pri vzdialenom stole sedela skupinka mladých ľudí. Jeden chlapec mi bol veľmi povedomý a pripomínal mi... Nemôže to byť Edward?

„Nie je to náhodou Edward?“ opýtala som sa Carlislea.

Obzrel sa, aby to zistil a potom prikývol.

„Aká náhoda, je to on. Asi je tu so spolužiakmi...“ povedal a jemne mi prešiel po ruke, ktorú som mala položenú na stole. Preplietli sme si prsty a hľadeli sme si do očí. Neviem prečo, ale Carlisle má vždy chladivý dotyk. Väčšinou je to príjemné a niekedy mi zas nabehnú zimomriavky. Nechcem sa ho na to pýtať, ale zaujímalo by ma to.

Netrvalo dlho a Edward nás uvidel tiež. Vstal zo stoličky a vydal sa k nám.

„Dobrý večer sa praje,“ pozdravil nás s úsmevom.

„Ahoj, Edward,“ pousmiala som sa.

„Ahoj, čo ty tu?“ opýtal sa milo Carlisle.

„Oslavujeme so spolužiakmi, spravili sme skúšky! Konečne si môžem pred meno písať BA*!“

„Výborne, gratulujem, synak! A ako dopadla Rosalie? Od rána som ju nevidel, ani nepočul...“

„Prešla aj ona, takže dobre. Išla to osláviť do klubu,“ povedal Edward.

„To je celá Rose,“ povzdychol si Carlisle. „Zase ju uvidím až ráno a aj to len ako spí...“

„Nuž,“ pousmial sa Edward a pokrčil plecami. „Pekný večer,“ povedal a odišiel.

„To mám ale podarené decká,“ povedal so smiechom Carlisle.

„Obaja sú skvelí. Budú ešte pokračovať v štúdiu?“ opýtala som sa.

„Edward áno a Rosalie, dúfam, tiež. To dievča mi robí starosti... Úplne sa zmenila,“ hovoril.

„Ako to myslíš?“

„Keď som si ju adoptoval, bola veľmi nesmelá, plachá a nedôverčivá. Možno som ti už spomínal, že jej bývalý ju týral a ona sa bála chlapov.“

„Chúďa, tak to potom muselo byť pre ňu ťažké, keď mala žiť len s tebou a Edwardom,“ skonštatovala som.

„Zo začiatku áno, ale potom si na nás zvykla. Bola na nás naviazaná a stále sa bála, no vôbec sa jej nečudujem. Ten chlap bol monštrum. Netuším, čo presne sa potom stalo, ale zrazu sa zmenila na nepoznanie. Je poriadne sebavedomá, niekedy až namyslená, divoká, arogantná a nepozná žiadne hranice! No na druhej strane je neuveriteľne krásna, bystrá a charizmatická,“ povedal Carlisle zamyslene.

„To áno, je naozaj krásna. Na našom večierku bola očarujúca,“ povedala som súhlasne a myslela som to úprimne. Možno som Rosalie trochu závidela, ako hociktorá iná žena, ale priala som jej to.

„A je si svojej krásy vedomá... Až príliš.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Mimochodom, pôjdeš so mnou na ich promócie, však?“

„Áno,“ prikývla som. „Hovoril si im o nás?“

„Ešte nie, zatiaľ je to tajomstvo.“

„S dovolením,“ povedal čašník, ktorý nám práve pokladal na stôl taniere s jedlom. Poprial nám dobrú chuť a dolial do pohárov víno. Pustili sme sa do jedla a musím povedať, že to bolo výborné.

Carlisle zase raz zjedol asi pätinu z celej porcie, ale na to si pomaly tiež zvykám. Je tu pár vecí, na ktoré by som chcela počuť vysvetlenie, ale dávam tomu čas. Možno o tom raz začne hovoriť sám.

Keď sme dojedli, chvíľu sme si ešte posedeli a potom ma Carlisle odviezol domov. Bozkov na rozlúčku v Carlisleovom aute bolo nespočetne veľa, ale jeden z nich musel byť posledný. Nechceli sme ísť od seba, no museli sme.

Vyviezla som sa výťahom na štvrté poschodie a odomkla som dvere svojho bytu. Vyzula som si biele lodičky a pomaly som prešla k oknu s výhľadom na ulicu. Pozrela som sa von, ale čierny mercedes tam už nestál.

Keďže bolo dosť neskoro, dala som si horúcu sprchu a potom som si šla ľahnúť. Zaspala som s myšlienkou na moju lásku.

Rosalie:

Deň promócie

„Celé nabok, vyčesať a natočiť do menších vĺn, zhora to môže byť chvíľu aj pletené, ale zvyšok chcem mať voľne. A chcela by som do toho čiernu ružu,“ vysvetľovala som svojej kaderníčke Biance, aký chcem mať účes a podala som jej elegantnú čiernu ružu s čipkou.

„Chápem, Rosalie, aké máš k tomu šaty?“ opýtala sa ma.

„Krátke čierne s čipkovaným lemom.“

„To bude pekné,“ povedala a pustila sa do práce.

Najlepší salón krásy v New Yorku momentálne praskal vo švíkoch. Toľko spolužiačiek pokope som nevidela na žiadnej prednáške ako práve tu a teraz. Všetky sme sa chystali na promócie a večierok. Vedľa mňa sedela Alice a jej hairstylista Nicolas jej pripínal príčesky. Samozrejme, že ako upírka som sa mohla učesať aj doma, ale už sme sa s Alice dohodli, že pôjdeme do salónu spolu a ja som to nechcela kaziť. Manikúru som mala hotovú a líčenie ma čaká hneď po vlasoch.

Na chvíľu som zavrela oči a nechala som Biancu, nech mi zo zlatých vlasov vytvorí dokonalosť.  

O dve hodiny sme vyšli s Alice zo salónu krásy dokonale upravené. Vlasy som mala pevne zapletené, vyčesané do boku a natočené. Bianca mi kvôli dĺžke pridala jeden príčesok a najdlhšie pramene mi siahali až pod pás. Moja vizážistka Layla odviedla taktiež skvelú prácu. Na oči mi naniesla tmavé krémové tiene, ktoré vydržia niekoľko dní a tie umelé mihalnice nemali chybu! Svetlý rúž mi zvýraznil pery a vyzerali byť ešte plnšie.

„Ako si sa dohodla s Jasperom?“ opýtala som sa Alice cestou k autu.

„Príde pre mňa a hodí ma tam,“ odpovedala mi.

„Nás s Edwardom tam odvezie Carlisle,“ povedala som. „No aj tak sa najviac teším na večierok!“

„Aj ja, poriadne to roztočíme!“ Usmiala sa a odomkla svoje Porsche. „Dobre, zlato, vidíme sa na mieste činu,“ povedala a nasadla do auta.

„Pa,“ pousmiala som sa a mávla som jej. Nastúpila som do červeného kabrioletu, ale predtým ako som vyrazila, som si zatiahla strechu. Nechcela som, aby mi vietor zničil účes.

Doma som sa prezliekla do čiernych šiat a do odchodu som bola vo svojej izbe. Keď nás Carlisle zavolal, obaja sme zišli do obývačky. Edward aj Carlisle mali oblečené čierne obleky, Edward mal bielu košeľu a Carlisle krémovú. Obaja mali bezchybne uviazané tmavé kravaty.

„Vyzeráš dokonale!“ povedal unesene Edward, keď si ma prehliadol. V zrkadle som uvidela svoj odraz a musela som uznať, že mi to pristane.

„Ale akú neodolateľnú sestričku to ja mám,“ povedal zrazu obdivne Jasper, ktorý sa z ničoho nič objavil v obývačke.

„Ty si ešte tu?“ opýtala som sa so smiechom. „Alice ťa čaká!“

„Ja viem, však už bežím!“ povedal a už ho nebolo.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa Carlisle a my sme obaja prikývli.

Všetci sme sa zišli v priestoroch univerzity. Slávnosť sa mala odohrávať vo veľkej sále, ktorá už bola plná. Sedeli tam rodičia, priatelia a aj profesorský zbor. Všetci čakali už len na náš príchod, ktorý sme si neraz nacvičovali na generálke. Zoradili sme sa do dvojíc a na pokyn sme začali, za sprievodu pomalej hudby, prichádzať do sály. Ľudia na nás upriamili svoje pohľady a my sme kráčali stredom sály až na pódium. Tam sme sa postavili do troch radov a čakali, kým hudba doznie.

Ako prvý vystúpil pred ľudí dekan a predniesol úvodnú reč. Ach, ako ja nemám rada tieto formality. Prešliapla som z nohy na nohu, ako to ľudia zvyknú. Celú dobu som sa pozerala do hľadiska, kým sa pri mikrofóne vystriedali všetci dôležití ľudia. Ich slová sa rozliehali v celej sále.

Neskôr si nás volali jednotlivo, my sme skladali akademický sľub a potom nám odovzdali diplom. Nasledoval prejav najlepšieho študenta z nášho ročníka. Bol to desný bifľoš a svoj príhovor si chystal hodiny. Keď skončil, spoločne sme si zaspievali Gaudeamus a potom sme zoradení vo dvojiciach, na čele s rektorom a dekanom, opustili vyzdobenú sálu.

Oh, konečne to máme za sebou...

„Ľudia, to chce fotku!“ vypískla Alice, keď sme sa dostali do šatne. Odfotili sme sa párkrát spolu a potom raz s Edwardom a inými spolužiakmi. Vrátili sme sa do átria, kde to už bolo prepchaté ľuďmi. Stáli sme na kraji davu a očami sme hľadali Carlislea a Jaspera. Zrazu sme ich uvideli, ako sa pomedzi ľudí snažili dostať k nám. Najprv som to prehliadla, ale neskôr som si všimla, že Carlisle drží za ruku nejakú ženu s karamelovými vlasmi. Myslím, že sa volá Esme, alebo tak.

Keď boli takmer pri nás, Alice sa hodila Jasperovi okolo krku a Carlisle k nám prišiel s otvorenou náručou.

„Gratulujem vám, deti moje,“ povedal a podal ruku najprv mne a potom Edwardovi. Venoval nám aj objatie, mne bozk na líce a po ňom nasledovala Esme.

„Gratulujem, Rosalie!“ Usmiala sa a podala mi ruku.

„Ďakujem!“

„Alice, dovoľ mi zagratulovať ti,“ oslovil Carlisle Alice a jemne jej stisol ruku.

„Ďakujem, pán Cullen,“ usmiala sa Alice a Jasper si ju pritiahol viac k sebe, akoby po nej Carlisle šiel. Zamilovaný Jasper sa mi vôbec nepáči... Ten, ktorý sa vrátil z Európy a stiahol ma do garáže na rýchlovku, je preč.

„Čo keby sme teraz zašli na spoločný obed?“ navrhol Carlisle a s Edwardom sme si vymenili zmätené pohľady. Na obed? Jesť?

„Dobrý nápad,“ povedal Jasper a Alice prikývla. Jazz videl, ako som naňho hodila nechápavý pohľad a prefíkane sa usmial. Čo má v pláne?

Všetci sme nasadli do áut, Edward išiel s Carlisleom a Esme a ja som sa votrela do auta Alice a Jasperovi. Stále mi nebolo jasné, čo tu robí Esme. Prečo jej na nás tak záleží?

Čierny Mercedes a BMW naraz zastali pred reštauráciou v centre New Yorku a my sme všetci vystúpili. Vošli sme dnu a čašník nás usadil k okrúhlemu stolu pre šiestich. Ja som sedela medzi Alice a Edwardom. Rozdal nám jedálne lístky a potom odišiel. Som zvedavá, ako sa z tohto vyvlečiem...

Edward:

„Ty naozaj nejdeš?“ opýtala sa ma udivene Rosalie, keď vbehla v čiernych minišatách do mojej izby.

„Nie,“ odpovedal som pokojne. „Toto nie je môj prvý bakalár a s niekoľkými ľuďmi sme to boli minule osláviť.“

„Edward, to nemyslíš vážne,“ pokračovala, „budú tam všetci z nášho ročníka...“

„Rosalie, viem, že to tam po pol noci bude vyzerať horšie ako v klube.“

„Fajn, tak si zostaň doma... Môžeš si užívať božské ticho, lebo Jasper ide na večierok a Carlisle sa vrátil do práce!“ povedala podráždene a odišla.

Odvrátil som zrak od dverí a pokračoval som v čítaní zaujímavej knihy o histórii Grécka. Potom som počul už len klopkanie opätkov a vrčanie motora Rosaliinho BMW.

V dome zavládlo úplné ticho. Božské ticho... a pokoj. Nemusel som počúvať žiadne myšlienky a to bolo pre mňa niečo ako vyslobodenie z večnej kliatby. Sedel som na vo svojej izbe na pohovke a vonku pofukoval ľahký vetrík. Rosalie to určite hnevá, lebo jej to môže pokaziť elegantný účes. Ach Rosalie... Moja Rosalie. Chcel by som ju späť. Tú plachú a bezbrannú, jemnú upírku, ktorú som mohol chrániť a milovať. Prečo ma ona odmieta? Vraví, že ma nechce nijak raniť neverou, ale jej odmietanie je ťažké... Už sa ku mne asi nikdy nevráti.

Rozmýšľal som a vtom zrazu som začul myseľ niekoho iného. Carlisle sa vrátil domov a myslel na Esme.

V predsieni si vyzul topánky a potom šiel rovno na poschodie do svojej pracovne.

„Ty si doma?“ opýtal sa prekvapene, keď zastal vo dverách mojej izby.

Pousmial som sa nad jeho otázkou a prikývol som.

„Prečo si nešiel na večierok?“

„Dobre vieš, otec, že tento druh zábavy ma nijako neberie. Okrem toho, titul sme oslávili s niekoľkými spolužiakmi vtedy, keď sme sa stretli v reštaurácii,“ povedal som a Carlisle prikývol. „To mi pripomína, ako je to medzi tebou a Esme? Prečo si nám nič nepovedal?“

„Máš pravdu, mal som vám to povedať. S Esme spolu, ako sa to v súčasnosti hovorí, chodíme,“ povedal.

„Takže takto,“ povedal som s jemným úsmevom. „Gratulujem!“

Carlisle sa tiež usmial pokračoval:

„Sme spolu už od kongresu. Vieš, aké to medzi nami bolo od začiatku. Obaja sme sa tomu bránili, no podľahli sme. Začali sme spolu chodiť von, potom som ju párkrát viezol do práce... Chvíle strávené s ňou sú vždy úžasné! Ona je anjel – čistá, nevinná, krehká bytosť. Edward, ja som sa zamiloval,“ povzdychol si.

„Vyzerá to vážne. Veľmi vážne,“ povedal som sústredene. „Kedy jej o nás povieš pravdu?“

„Neviem, a to ma trápi. Bojím sa, že ju stratím. Esme je moderná žena, ktorá neverí na nadprirodzené bytosti, dokonca je ateistka. Naozaj netuším, ako by reagovala,“ povedal úzkostlivo.

„To sa nedozvieš, kým to neskúsiš...“ V takejto situácii by som sa nerád ocitol, preto sa vyhýbam všetkým ženám. Ale ako sú už Carlisle s Esme ďaleko? Už spolu aj...? Nie, to sa nemôžem opýtať, bolo by to trápne.

„Esme je veľmi bystrá, určite si časom všimne, že je na mne niečo zvláštne...“ povedal.

„Však práve,“ prikývol som.

„Našťastie sa ma zatiaľ na nič nepýtala... Myslím, čo by sa týkalo mojich očí, pokožky, alebo tak, no určite si niečo všimla. Vieš, Edward, Esme je iná ako ostatné ženy. Ona je proste dokonalá!“

„Je naozaj krásna,“ povedal som úprimne. „Veľmi sa k sebe hodíte.“

„Som neskutočne šťastný, že ju mám. Moje city k nej sú veľmi hlboké, nechcem ju nikdy stratiť,“ hovoril zasnene.

„Premeníš ju?“ uniklo mi pri tej myšlienke, no v momente som svoju otázku oľutoval.

Carlisle záporne potriasol hlavou. „Takú bolesť by som jej nespôsobil, ani keby ma o to žiadala. A nemyslím si, že by sa túžila stať upírkou.“

„To nemôžeš vedieť,“ povedal som so smiechom. „Ja by som tomu dal čas. Uvidíš, ako sa to bude vyvíjať... Len nech sa o tom nedozvedia Volturiovci!“

*Bachelor of Arts

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 15. kapitola: