Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 11. kapitola

kde je Edward?Aneb další rozvrh


Ja nie som vyvolená! - 11. kapitolaMôžete mi gratulovať. Chytila ma obrovská múza a tak som dopísala v poradí už jedenástu kapitolku. Je trošku kradšia ako desiata ale aj tak dúfam, že poteší. Príbeh sa posúva zase o kus ďalej, tak dúfam, že sa vám bude páčiť. Vopred ďakujem za monentíky.:-) Enjoy, vaša sweetie

„Čšš, láska, nekrič, veď si pomyslia, že ti tu ubližujem,“ šepkal mi do uška.

Vtedy som si uvedomila, že sedí úplne blízko mňa. Srdce mi vynechalo aspoň jeden úder. Teraz som to už vedela.

On je ten pravý.


„Povedz mi...“

„Hmmm?“

„Že ma ľúbiš.“

Sedeli sme na lavičke schovaní pred okolitým svetom. Neviem, ako dlho sme takto sedeli. Po celý čas ma držal v náručí a ja som si mohla hlavu oprieť o jeho hruď. Vedela som, že mi už nikto neublíži. Bol pri mne. A to bolo najdôležitejšie. S nikým som nemala úplnú istotu bezpečia. Ani s Henrym, ani s otcom, dokonca, ani s Richardom. S ním ale áno.

„No tak, povedz mi to,“ prosíkala som.

„Nemôžem ti to povedať znovu.“

„Prečo?!“ Ihneď som sa posadila.

„Pretože mi musíš najskôr odpustiť,“ dopovedal pokojne.

„Ja ti ale nemám čo odpúšťať,“ trvala som si stále na svojom.

Stále to od mňa chcel počuť. No ja som mu nemala čo odpúšťať. Prečo to nechce pochopiť?

„Láska, ja ťa o to prosím,“ začal znova.

Vtedy som to už nevydržala a rukou som mu zakryla ústa. Cítila som, akoby sa pod mojím dotykom zachvel.

„Ja som ti už dávno odpustila. Ešte keď som si to ani poriadne neuvedomi-“

Ani som to nestihla dopovedať, pretože ma umlčal bozkom. Bol to náš druhý bozk.

Nič. Vôbec nič sa na ňom nezmenilo. Bol to presne ten istý bozk, ktorý som si pamätala. Nežný, a pritom tak potrebný. Nevedela som si predstaviť nič krajšie. Motýliky v brušku sa opäť ozvali.

Jean si pritom omotal ruky okolo môjho pásu. Cítila som potrebu byť pri ňom ešte bližšie a tak som ho ja zase chytila okolo krku. Bola som úplne prekvapená, aký účinok mala naňho táto moja neuvedomelá reakcia.

Zrazu som sa ocitla pod ním na lavičke. Presunul sa z mojich úst na krk a pomaly postupoval nižšie. Nikdy by mi ani na um nezišlo, že to bude také nádherné. Chcela som ho tak silno ako on chcel mňa. Túžila som po ňom každým kúskom môjho tela aj duše.

„A teraz, dámy a páni, je načase, aby naši novomanželia rozkrojili tortu. Je urobená presne podľa vašich chúťok. Preto poprosím všetkých prítomných, aby prišli do našej hlavnej sály,“ ozval sa Demetriho hlas.

Jean sa pritom od mňa odtiahol a hneď mi začal obúvať moje nové topánky, keďže som si ich ešte nestihla obuť. Nesúhlasne som však zamrmlala na protest.

„No tak, láska, počula si, čo vyhlásil. Všetci majú ísť do sály a keď tam budeš chýbať, Sara ti tu spraví peklo,“ hovoril mi pri tom, „nie, že by som jej v tom nezabránil, ale aj tak.“

A tak mi nezostávalo nič iné. Iba súhlasiť.

„Ako vyzerám?“ teatrálne som sa k nemu otočila.

„Nádherne,“ odpovedal mi s celou hrdosťou v hlase.

„Ty nejdeš?“ spýtala som sa so smútkom v hlase.

„Nie, ja tam prídem o chvíľu za tebou. Musím ísť ešte za Almou. Veď vieš, nechcel by som zažiť jej hnev,“ rýchlo povedal pri pohľade do mojich smutných očí.

Akonáhle ale spomenul Almu. Musela som súhlasiť. Ona určite zase niečo chystá. Aj keď si s ňou vydiskutujem to, že mi ho takto kradne.

Nakoniec som ho rýchlo pobozkala a pomaly vošla do sály. Skoro všetci prítomní tam už boli, a tak som si vyslúžila pár nahnevaných pohľadov. Išli hlavne zo strany nevestinej rodiny. Všimla som si, že je tu aj jej sestra, z čoho mi hneď sklesol úsmev. Ona sa napriek tomu s obrovským úsmevom vydala ku mne.

„Teraz by som ťa asi mala volať neterka, nemyslíš?“ afektovane sa mi prihovorila.

„No tak to bude teda niečo,“ odpovedal jej Jean, ktorý sa zrazu zjavil za mnou, a tak, aby to všetci videli, chytil ma okolo pásu.

Všetka vrava ihneď ustala. Celá sála sa otočila na nás. Čakali na to, čo ďalšie povieme ako svine na pomyje.

„Čo je niekoho takého nízkeho pôvodu ako ty do toho?“ prerušila to ticho Sara a nasledovaná jej vernými spoločníčkami sa k nám pomaly priblížila.

Cítila som, ako to v Jeanovi doslova vrie. Sara si doňho vždy dovoľovala, pretože nie je spoločník podľa jej predstáv. Nepochádza z kráľovskej alebo aspoň rodiny šľachtickej. Je to obyčajný človek, teraz už lykan, ktorý sa narodil v Paríži v osemnástom storočí. Vychovali ho v sirotinci a potom pracoval niekde, čo by sme teraz nazvali spracovárňou kože. Mal výborne vyvinutý čuch a ako po jeho premene zistili, dokáže veľmi dobre obstáť v boji. To, aký pohyb spraví útočník, vie skôr, ako sa on rozhodne. Premenil ho strýko Lucian. Jean je jeden z tých pár lykanov, ktorých premenil on osobne. Priviedli ho k nemu Stefan s Rufusom, ktorí sa ešte vtedy tvárili ako priatelia. Preto im veril, že bude výnimočný. V čom sa ani nemýlili.

Keď som sa narodila, ponúkli ho otcovi ako moju ochranku. Vraj nikde pre mňa nenájde lepšieho ochrancu. A keďže ho premenil sám Lucian, otec im uveril. Teraz som už vedela, načo mu ho tak strašne ponúkali. Ale svoju „misiu“ nesplnil. Pretože sa do mňa zamiloval.

Sara si ho preto stále pamätala ako môj druhý tieň. Nikdy sa neodvážil, alebo skôr nemohol, odpovedať na otázky niekoho z vyššej spoločenskej vrstvy. Určite to teraz bola pre ňu potupa, ktorú len ťažko znesie. Veď niekto ako Jean si dovolil odpovedať a ešte tak drzo na otázku jej sestričky. Ach, strašná tragédia.

„Pýtala som sa ťa, prečo niekoho ako ty trápi to, ako bude moja sestra oslovovať Erin?“ spýtala sa ešte raz oveľa afektovanejšie Sara a hlas jej v rozčúlení skočil o oktávu vyššie.

„Ale no tak, Sarita, nechaj ho na pokoji. Kebyže si trošku informovaná tak by si vedela, že Jean je teraz s Erin, takže to znamená, že budeš možno raz jeho svokra,“ s úsmevom ju zahriakla Sonja.

Ak bolo predtým v sále napätie, teraz by sa dalo aj krájať. Sara sa nám však s najväčším odporom otočila chrbtom.

Ihneď však nasadila jej dobre známu šťastnú masku a smerom k tetuške dodala: „Máš pravdu, Sonja. Neviem, ako mi niečo také mohlo ujsť.“

Richard našťastie zachránil celú situáciu tým, že na celú sálu zvolal: „No, keď sme tu tak krásne rozobrali ľúbostný život mojej sestry, čo keby sme si teraz dali kúsok z tejto nádhernej krvavučkej tortičky?“

A na všetkých v sále sa otočil so spýtavým pohľadom.

„Áno, to bude najlepší nápad. Samozrejme, ako sme na to mohli zabudnúť,“ a iné typy ospravedlnení hneď začali napĺňať sálu.

„Ďakujem.“ Poslala som v myšlienkach Richardovi.

On na mňa iba žmurkol a už sa púšťal do toho najväčšieho kúska.

„Si hladná?“ zašepkal mi Jean.

„No, neviem ani nie,“ odpovedala som mu a pritom som sa k nemu otočila.

Je oveľa vyšší ako ja, takže som musela trošku zdvihnúť hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Videla som v nich malé nezbedné iskričky.

„Keď ti mam pravdu povedať, tak ja aj trošku som,“ povedal a pritom sa na mňa lišiacky usmial.

Milujem tento jeho úsmev.

„Čo ty na to, kebyže sa potichu vytratíme?“ dodal.

Nedovolil mi ale nijako namietať, pretože ma hneď ťahal preč zo sály. Nešli sme však na balkón ale na chodbu, ktorá viedla preč od ostatných.

Náhle som ho však zastavila.

„Počkaj! Kam ma to vedieš?“ spýtala som sa a začal sa ma zmocňovať neznámy strach.

Už viackrát som s ním bola niekde sama. Lenže teraz to bolo iné.

„Láska, neboj sa. Ideme do kuchyne. Tam si nájdeme niečo dobré k jedlu, áno? Veď na tej oslave nepodávajú nič, čo by sa dalo nazvať jedlom. Až na ten obed, ten bol vážne skvelý,“ pomaly mi vysvetľoval.

Vtedy som si uvedomila, aká som hlúpa. Hneď sa mi vybavila izba a veci jej podobné a úplne som zabudla na normálnejšiu variantu.

„Aha, jasné poďme. Keď si mi spomenul kuchyňu, hneď som vyhladla,“ odpovedala som mu s úsmevom.

Chytil ma teda za ruku a už sme utekali do kuchyne. Tam ma posadil na kuchynský pult a začal vykrádať chladničku. V kuchyni boli odložené rôzne jedlá od výmyslu sveta. Stačilo však jedno privoňanie k nim a aj mne bolo jasné, že to nepripravovali profesionáli. Smrdelo to príšerne.

Kým som trošku každé jedlo skúmala, Jean zatiaľ vytiahol dve francúzske bagety. Natrel ich maslom, na to nasledovala šunka, syr, paradajka, paprika a uhorka. Všetko to nakoniec privrel vrchnou časťou bagety a položil mi to na tanieriku na kolená. Prisadol ku mne na pult a spolu sme sa do toho pustili.

Bageta bola vážne skvelá. Kútikom oka ma sledoval, či ju zjem celú. Náročky som si preto po dojedení oblízala prsty.

Keď dojedol aj on, chytil ma na ruky a niesol niekam do neznáma. Prišli sme až pred veľké dubové dvere.

„Princezná, dovoľte mi, aby som vám ukázal vašu novú izbu. Keďže ste sa tam Henrymu tak krásne nasťahovali a on by už rád „spal“ vo svojej posteli.“

„Čože? Ja tu mám izbu?“ zvýskla som od radosti.

„No a ja som dúfal, že bude tak trochu spoločná,“ so smútkom v hlase sa ozval Jean hneď po tom, ako som otvorila dvere a privítala ma moja izba.

Bola obrovská. Skoro taká veľká ako u mňa doma. Dominovala v nej obrovská posteľ s baldachýnom. Steny boli fialové a v strede jednej bol kozub. Vedľa postele bola krásna skriňa a vedľa nej postavené zrkadlo. To, čo som v ňom videla mi úplne vyrazilo dych. Nemohla som uveriť vlastným očiam. To dievča v ňom som nemohla byť ja.

„Si nádherná.“ Počula som Jeana za mnou.

To, že to šepkal dievčine pred ním mi dokázalo, že zrkadlo neklame. Naozaj som to bola ja.

Pomaly ma však začal bozkávať na krk, čo vypudilo všetky moje myšlienky. Bozkával ma pomaly, a predsa som v jeho bozkoch cítila akúsi neskonalú túžbu po mne. Dych sa mi zastavil, keď mi začal na chrbte rozväzovať šaty. Ani som nestihla zaprotestovať, už som pred ním stála iba v pančuchách, nohavičkách, podprsenke a rukavičkách, ak nerátam obväz tiahnuci sa po celom mojom páse a chrbte.

„Nikdy nedovolím, aby ti niekto ublížil. Sľubujem,“ povedal a ja som sa vtedy rozhodla.

Oddávala som sa mu s neskonalou túžbou. Už som sa nebála. Nikdy som si nevedela predstaviť niečo také nádherné. Bozkával každučký kúsok môjho tela a ja som zabudla na všetku bolesť, ktorú som za posledné dni zažila. Bola som iba ja a on.

Navždy.

 

10. kapitola 12. kapitola

zhrnutie poviedok



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 11. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!