Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 9. kapitola - Má to význam?

12.09.2010 (10:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1330×

9. kapitola – Má to význam?

Posledná noc pred bojom. Mal som zmiešaný pocit. Bol som rád, že to už o chvíľu skončí, ale bál som sa, aké to bude mať následky. Môj žalúdok bol plný neistoty, ale aj prázdny od hladu. Už zajtra to vypukne!

Treba ich nakŕmiť, aby boli silní. Victoria to vyriešila priam skvostne. Loď do Kanady plná cestujúcich a posádky. Pohľady mojich upírov boli hladné, zvedavé aj vzrušené. Konečne krv! Nechal som ich za sebou, aby som mohol odstaviť posádku a nasýtiť sa, pretože by mi asi ani nič neostalo, keďže zo všetkých bol hlad až cítiť. Postaral som sa o generátor elektrického prúdu, loď zhasla a vydesení cestujúci sa rozkričali. Moje deti si vychutnávali ich sladkú krv. Zopár inteligentnejších, ak sa to dá tak nazvať, opustili loď a pokúsili sa o preplávanie k brehu. Márne! Jen a Kevin ich všetkých pozabíjali. V ich očiach som bol hrdina, milovali ma! Bol to príjemný pocit.

„Dostali sme ich, šéfe!“ zakričala Jen. Nikto sa nedozvie o upíroch, takže je všetko v najlepšom poriadku.

„Dobre decká! Ochutnali ste sladký život, no teraz nás čaká práca!“ povedal som vážne. Všetci nadšene zahučali.

„Musím vám povedať ešte tri veci – a jedna z nich zahŕňa aj malý zákusok – takže to tu potopme a poďme domov!“

Rozoberať a ničiť veci, tak v tom naša armáda vynikala. Onedlho sa loď v strede rozlomila a postupne sa časti lode začali potápať. Usúdil som, že je čas sa vrátiť.

Mal som chvíľu čas a zašiel som za Victoriou. Pochválil som ju za jej plán, pobozkal, len letmo a ona mi podala vrecko s neodolateľnou vôňou. Bol čas. Pochopil som a odišiel naspäť k nim.

V dome vládla oslavná atmosféra. Boli veselí, šťastní a hlavne plní síl. Mal som čo robiť, aby zostali vážni. Po dosť hodnej chvíli na ich tvárach bolo vidieť, že sú ochotní počúvať ma na slovo. Postavil som sa do stredu schodiska a začal som:

„Tri veci,“ pripomenul som im. „Po prvé, chceme mať istotu, že sme našli správny klan. Ak by sme náhodou narazili na iný klan a zlikvidovali ho, odkryli by sme svoje karty. Chcem, aby si naši nepriatelia skutočne verili a neboli pripravení. Tento klan sa vyznačuje dvoma vecami a sotva by ste ich mohli prehliadnuť. Po prvé, vyzerajú inak – majú žlté oči.“

Mali zmätené tváre. Akoby mi neverili.

„Žlté?“ zopakoval Raoul s nedôverou.

„Vo svete upírov je ešte veľa vecí, s ktorými ste sa ešte nestretli. Už som povedal, že sú títo upíri starí. Majú slabšie oči ako my, vekom im zožltli. Ďalšia výhoda pre nás.“

Pochopili, uverili. Veď to je aj pravda, tak mi to podala Victoria. Ale čo tí Volturioví, aj oni sú starí a nie sú žltookí? Nechápem to... Asi sú Cullenovci starší. Mal by som im povedať o dezerte.

„No existujú aj iní starí upíri, preto ich rozoznáme ešte poľa niečoho iného... a tu do hry vstupuje sľúbený dezert. Nie je ľahké vyrovnať sa s tým, sám tomu nerozumiem. Títo starí upíri sú už takí zmäkčilí, že majú so sebou ako maznáčika – ako člena svojho klanu – človeka.“

Nastalo ticho a nechápavé tváre devätnástich upírov hľadeli na mňa.

„Ja viem – ťažko uveriť. Ale je to pravda. Budeme bezpochyby vedieť, že sú to oni, lebo s nimi bude dievča.“

„Akože... ako?“ opýtala sa Kristie. „Chceš povedať, že so sebou nosia proviant, či čo?“

„Nie, vždy ide iba o to isté dievča, len to jedno a nemajú v pláne zabiť ho. Netuším, ako to dokážu, ani prečo. Možno len chcú byť iní. Možno sa len chcú predvádzať, ako sa vedia ovládať. Možno si myslia, že takto vyzerajú silnejší. Ja tomu vôbec nerozumiem. No cítil som jej vôňu.“

Siahol som po vrecko, v ktorom bola zachovaná jej vôňa.

„V posledných týždňoch som urobil menší prieskum, dávam na svoje decká pozor. Každopádne, zobral som toto, aby sme ich mohli ľahšie vystopovať. Chcem, aby ste si všetci privoňali.“

Podal som vrecko Raoulovi, ktorý ho otvoril a zhlboka sa nadýchol. Zostal zarazený a túžiaci po nej.

„Ja viem, úžasné, však?“ povedal som mu a on súhlasne prikývol. Každý si k nej privoňal a zatváril sa túžobne. Nastal hluk. Všetci sa nahlas bavili o nádhernej vôni, musel som dvakrát zatlieskať, aby som získal späť ich pozornosť. Už som si myslel, že zmúdreli. Má to význam?

„Dobre, takže to je ten zákusok, čo som spomínal. Dievča bude so žltookými. A kto sa k nej dostane prvý, získa túto lahôdku. Jednoduché.“ Povedal som hlasnejšie a zrozumiteľne, aby to vôbec chápali.

Súťaživosť. Raoul a Kristie na seba zazerali s pohľadmi typu: „Ja vyhrám, ja ju dostanem skôr!“ Sára s Jen si šuškali o delení zákuska medzi sebou. Takmer by som zabudol ešte na jeden fakt, aby sa nebáli slnka. Lenže, čo si narýchlo vymyslieť? Hm... Tak len dúfam, že to spracujú. Koniec koncov, som im to nemohol povedať, tak ako mne Victoria.

„A posledná vec. Toto sa bude prijímať asi ťažšie, takže vám to ukážem. Nežiadal by som vás, aby ste robili niečo, čo by som sám nespravil. Pamätajte si – som po celý čas s vami. O upírom svete sa toho musíte ešte veľa učiť. Niektoré veci dávajú zmysel, iné nie. Konkrétne táto neznie veľmi vierohodne, no zažil som to na vlastnej koži a ukážem vám to. Štyrikrát do roka svieti slnko pod istým nepriamym uhlom. Počas toho jedného dňa, štyrikrát do roka, nie je nebezpečné... vychádzať von za denného svetla.“ Zasekol som sa a váhavo sa pozrel na ostatných. Úplne znehybneli, dokonca nedýchali.

„Jeden z tých špeciálnych dní sa práve začína. Slnko, ktoré teraz vonku vychádza, nikomu z nás neublíži. A my túto vzácnu výnimku využijeme, aby sme prekvapili nepriateľov.“

Zmätené myšlienky blúdili mojim deťom v mysliach. Zostali zmeravení. Bez nádychov, bez zvuku.

„Je v poriadku, ak vás tá predstava desí. Ste stále nažive, iba vďaka tomu, že ste pozorne počúvali, keď som vás pozorne nabádal, aby ste boli opatrní. Vracali ste sa domov načas, nedopustili ste sa chyby. Vďaka tomu strachu ste šikovnejší a opatrnejší. Nečakám, že sa svojich rozumných obáv, len tak zbavíte. Nečakám, že po mojich slovách vybehnete von z dverí. Ale...“

Rozhliadol som sa po miestnosti.

„Očakávam, že ma budete nasledovať von.“

Obával som sa odmietnutia z ich strany. Musím ich nejako donútiť...

„Sledujete ma, počúvate ma, dôverujete mi. Keď uvidíte, že som v poriadku, verte svojím očiam. Slnečné svetlo má počas týchto dní zvláštne účinky na našu pokožku. Veď uvidíte. Nijako vám neublíži. Nikdy by som vás zbytočne nevystavil nebezpečenstvu. To predsa viete.“

Vykročil som hore schodmi, no zarazila ma Kristie.

„Riley, nemôžeme proste počkať...“

„Počúvajte ma,“ skočil som jej do reči a pokračoval som ďalej. „Takto získame veľkú výhodu. Žltookí o tomto dni vedia, no netušia, že o ňom vieme aj my.“

Otvoril som dvere a postupoval do kuchyne. Pokračoval som vo svojej ceste.

„Mladým upírom väčšinou trvá dosť dlho, kým sa s touto výnimkou vyrovnajú – a nie je to len tak. Kto si nedá pozor na denné svetlo, dlho neprežije.“

S odvahou som pristúpil k dverám.

„Dobre, decká, tak ja idem von. Dnes sa nemáte čoho báť, verte mi.“

Otvoril som dvere a nechal sa ožiariť svetlom zo slnka. Odrážalo sa z mojej pokožky a oslnilo celú miestnosť. Stiahli sa do kúta, ako na obranný postoj proti nepriateľom. Neverili mi...

„Všetci sa upokojte! Som úplne v pohode. Nebolí to, ani nepáli. Poďte sem a presvedčte sa. No tak!“

Nik sa ani nepriblížil. Krčili sa k stene a čakali...

„Viete čo, som zvedavý, kto z vás je najodvážnejší. Viem si celkom dobre predstaviť, kto prejde tými dverami ako prvý, no už predtým som sa splietol.“

Zabralo to, Raoul sa takmer okamžite začal sunúť k dverám. Kristie zostala stáť na svojom mieste. Nebola, tak ako obvykle, Raoulovi v pätách so súťaživým duchom o moju priazeň. Raoul luskol prstami na Kevina a Joea, zdráhavo sa k nemu pridali. No ďalej už nepostupovali.

„Počujete ma. Takže máte istotu, že som sa neupiekol. Nebuďte ako malé decká. Veď ste upíri! Tak sa tak aj správajte!“

Toto nemá význam. Neveria mi. Až priveľmi som ich vystrašil. Čo im mám ešte povedať?

„Pozrite sa – som v pohode. Vážne! Hanbím sa za vás. Raoul, poďme!“

Zakričal som na neho a chcel ho schmatnúť, ale on sa mi uhol. Omylom som schmatol Kevina a vytiahol ho hore. Rozžiaril sa, rovnako ako ja.

„Kevin, povedz im!“ nakázal som mu, aby povedal pravdu o tom, že ho slnko nikde nepáli.

„Raoul, som okej!“ zvolal Kevin na svojho vodcu. „Páni! Ja celý...žiarim. To je šialené!“ rozosmial sa.

„Výborne, Kevin,“ mal som nutkanie ho pochváliť.

Raoul zaťal zuby, kráčal nenáhlivo, no o pár chvíľ sa tiež trblietal.

Aj tak im to trvalo dlho. Odhodlávali sa po jednom. Zdržovali.

Všetci obdivovali svoje lesknúce sa končatiny. Čakal som, no Kristie sa ani nepohla. Rozhodol som sa ísť na ňu po zlom a násilne ju strčiť z dverí na dvor. Jej skupina ju nasledovala.

Bol čas! Čas na boj. Zvolal som ich okolo seba a pripomenul im najlepšiu stratégiu. Raoul ich napadne spredu, Kristie odboku. Ešte sme si hodinu nacvičovali tento bojový manéver.

Už sa to nedá oddialiť. Nadýchol som sa.

„Vyrazíme. Ste silní a pripravení. A už určite prahnete po boji. Cítite tú páľavu. Ste pripravení na zákusok.“

„Žltookí sa pomaly blížia z juhu, cestou lovia, chcú byť čo najsilnejší. Ona ich sleduje, takže viem, kde ich nájdeme. Udrieme na nich ako prívalová vlna. Raz-dva ich premôžeme. A potom budeme oslavovať. Niekto bude mať pri oslavách náskok.“

Myslel som tým múčnik, kde len zostalo to vrecko... Raoul. Sebec!

„Raoul, daj mi to!“ prikázal som mu. Neochotne mi hodil vrecko s jej vôňou.

„Všetci si ju znovu privoňajte. A sústreďte sa!“

Tento krát som osobne obchádzal s červeným tričkom v ruke. Vrčali, túžili po jej sladučkej krvi. Boli navnadení – a to som chcel.

„Idete so mnou?“ spýtal som sa bojovným tónom.

Zavrčali na súhlas.

„Tak ich dorazíme!“ povedal som rázne, rozhodným tónom.

Začína sa boj o život, boj o slobodu, boj o zákusok.

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 9. kapitola - Má to význam?: