Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 6. kapitola - Hlasný povzdych

05.09.2010 (08:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1174×

6. kapitola - Hlasný povzdych

„Toto snáď ani nie je možné!“ táto myšlienka sa mi prehnala hlavou.

Zareval som na nich ako nejaké zviera. Spopolnené pozostatky nejakého z nás sa povaľovali v strede izby. Aspoň ak by po sebe upratali! Zazeral som na nich a čakal, kým sa niekto prizná. Všetci strnuli a zostali dokonale nehybní. Tak a dosť!!! Otočil som sa a vrazil som prsty do toho nechutného stroja púšťajúceho zvuky, ktoré moje deti označujú za hudbu. Vyrval som ho zo steny a hodil ho cez izbu. Rozkopol som aj tú hi-fi vežu, ktorá len zaberala miesto. Kto za toto mohol? Ktorý idiot zabil jedného z nás? Raoul! Samozrejme! Vrhol som sa k nemu a rukou som ho nadvihol za ten jeho mizerný krk.

„Veď ja som tu ani nebol!“ zavrčal Raoul a v tvári mal zdesený výraz.

Zavrčal som na neho a hodil ho miestnosťou. Jeho telo prerazilo stenu a zanechalo po ňom veľkú dieru.

Kto iný? Jeho poskok, Kevin?

Schytil som aj tohto idiota a odtrhol som mu tú jeho špinavú ruku, kopol som ho do boku, lebo skučal jak malé decko, potom som zrazu držal zvyšok jeho paprče a zlomil som ju na polovicu... v lakti. Odhodil som mu ju do toho jeho vymletého ksichtu.

„Čo je to s vami?“ kričal som na nich. „To ste vážne všetci takí hlúpi?“ Slabé slovo. Schytil som ďalšieho, Joe, ale ten sa z môjho zovretia vyšmykol.

„Nikto z vás nemá mozog?“

Ako keby to bola novinka. Samozrejme, že ho nikto nemá.

Treskol som s Deanom do herných automatov,  pretože pre nič iné sa nehádajú a keď som ich s Deanom rozmlátil, cítil som sa o trochu lepšie. Sára stála nehybne, ako keby ona nikdy žiaden konflikt nevyvolala, urval som jej ľavé ucho a hŕstku vlasov.

Raoul s Kristie a Jen ma obišli z boku. Ďalší sa zhlukovali do skupiniek. Asi im došlo, že majú nado mnou početnú prevahu. Sú múdrejší, než som si myslel. Ale stále by som ich mohol pokojne pozabíjať.

Hlasný povzdych. Hodil som Sáre ucho a vlasy späť. Je čas s tým všetkým začať. Ďalší hlasný povzdych.

„Počúvajte ma,“ povedal som potichu, ale stále s náznakom  hnevu.. „Naše prežitie závisí na tom, či teraz budete počúvať, čo vám poviem, a premýšľať! Všetci umrieme. Každý z nás, vy i ja, všetci do jedného, pokiaľ nasledujúcich pár dní nezvládnete aspoň predstierať, že máte v hlavách  mozgy!“

Stíchli. Ich pozornosť a všetky ich pohľady sa upierali na mňa.

„Nastal čas, aby ste dospeli a prevzali za seba zodpovednosť. Myslíte si, že tento život je zadarmo? Že všetka krv v Seattly nič nestojí?“

Skupinky už nevyzerali hrozivo. Mali rozšírené zorničky a na tvári zmätený výraz.

„Počúvate ma? Naozaj ma počúvate?“Odmlčal som sa, nech mi aspoň prikývnu. Stále nič, tak ešte na tých mozgoch treba popracovať.

„Vysvetlím vám, v akej neistej situácii sa nachádzame. Pokúsim sa to podať jednoducho, aby to pochopili aj tí pomalší. Raoul, Kristie, poďte sem.“

Vyzval som vodcov, no ani jeden sa nepohol.

„Fajn,“ vyštekol som. „Aby sme prežili, potrebujeme vodcu, ale na to, očividne, ani jeden z vás nemá. Myslel som si, že ste na to pripravení. Mýlil som sa. Kevin, Jen, pripojte sa, prosím, ku mne ako vodcovia nášho tímu.“

Kevin sa tváril prekvapene. Veď aj ja som bol, chcel som podpichnúť Raoula a Kristie. Raoul zaťal svoje tesáky. Jen hľadela na Kristie, akoby čakala na povolenie od matky.

„Ani vy na to nemáte?“ mojím hlasom sa predral podráždený tón. Vôbec nik nespolupracuje. Kevin ku mne vykročil, ale Raoul ho predbehol dvoma skokmi. Dobrý chlapec. Teraz Kristie.

„Kristie, alebo Jen, ktorá z vás nás povedie?“

Aby nás Jen viedla? Smiešne. No tak, Kristie, chyť sa na moju návnadu.

Jen stále očakávala „matkin“ súhlas. Kristie ju prebodávala pohľadom, a potom sa postavila po mojom druhom boku.

„Trvalo vám to veľmi dlho,“ nahodil som vážny tón, treba ich aj trochu vydesiť. „Takýto luxus si nemôžeme dovoliť. Už nemôžeme len tak blbnúť. Dovoľoval som vám robiť si čo chcete, ale dnešnou nocou to končí.“

Pozeral som každému priamo do očí a uisťoval som sa, či ma počúvajú a chápu. Fuj! Fred. Týmto smerom sa nemôžem pozerať. Pokračoval som ďalej.

„Máme nepriateľov,“ oznámil som a počkal, až tie slová všetci vstrebajú. Toto bude ešte na dlho, Opäť som si povzdychol.

Victoria

Riley je úplne neschopný. Tento Diego vie skrátka priveľa. Treba ho zabiť.  Je nebezpečný, môže mi pokaziť môj unikátny plán.

„Môžem sa spýtať, stvoriteľka, na čo si nás vlastne stvorila?“ opýtal sa ma pri behu za hranicami Seattlu. Je naozaj nebezpečný, má pokročilé myšlienky. Musím ho odstrániť. Toto sú jeho posledné minúty v živote, tak sa môže dozvedieť aj pravdu.

„Pre pomstu!“ odpovedala som stroho a jeho tvár nabrala podivný výraz. Ako keby to čakal...

„Ten miestny klan?“ spýtal sa po chvíli.

Zastala som. Vypočul si náš rozhovor s Volturiovcami, vie príliš mnoho... Bola som nemilo zaskočená. Ale usmiala som sa a otočila sa tvárou k tomuto „upírskemu mudrcovi“.

„Áno, klan, rodina, na názve nezáleží, jednoducho žltooký!“ stále som mala v hlase ironický podtón. Zasmiala som sa. Diego na mňa vytreštil tie svoje krvavo červené oči. Vyzeral komicky.

„Vieš, Diego,“ pokračovala som s úsmevom, „Riley je taký naivný hlupáčik. Všetko, čo mu poviem, pokladá za sväté. Je do mňa až tak veľmi zamilovaný, až je to otravné.“ Opäť som sa zasmiala a to zrejme Diega ešte viac zmiatlo.

„Prečo mu to robíš?“ sykol na mňa. Ako sa opovažuje! Ale... môj výraz sa zmenil. On má Rileyho rád. Môj smiech sa rozširoval po celom lese.

„Ja by som vás nechcela cvičiť a strážiť. Vyzerám ako pestúnka? Riley je na úlohu poskoka priam stvorený.“

Jeho výraz nabral prvky strachu. Nebodaj o Rileyho a jeho city? Vybuchla som do hurónskeho rehotu.

„Ak máš na špinavú prácu Rileyho,“ odvrkol si, „tak na čo potrebuješ mňa?“

Zatvárila som sa ako starostlivá matka, ktorá má obavy o syna.

„Vieš, Diego,“ priblížila som sa k nemu, „máš pravdu, žiadneho špióna nepotrebujem, ale si inteligentný, starý a vieš až veľké množstvo informácií.“

Pozorne počúval moje slová. Ešte sa s ním trošku pohrám, skôr, než ho zabijem.

„Slnko, návšteva v tmavých plášťoch, to ako vyzerám... Cccccc!“ pokrútila som hlavou. „To nie je dobré.“

„A zneužívaš Rileyho!“ dodal. Ten chalan je ale vtipný. Ďalší nával smiechu, tak verne ho obraňuje.

„Áno, a Riley k tomu všetkému. Je to škoda. Si vtipný, múdry, bol by z teba dobrý spoločník... Lenže už si skoro rok starý, nemáš toľko sily ako ostatní, v boji budeš takmer nepoužiteľný a nemáš žiaden dar, ktorý by ťa zachránil. “

Naprahla som sa na skok a nenápadne skočila k nemu. Rukami som mu omotala hlavu a jedným pohybom členka podrazila nohy. Rukami som ho zdvihla vyššie, aby sa nemohol dotknúť zeme.

„Veľká škoda, že ťa teraz musím odstrániť.“

Trhla som rukami, ale Diego bol rýchlejší a z môjho zovretia vykĺzol, ani som si nestihla uvedomiť kedy.

„Takže mi to nezľahčíš?“ spýtala som sa ironicky. Opäť som sa prikrčila k skoku. Vyskočila som mu na chrbát a snažila sa oddeliť hlavu od tela. Schytil ma za krk a prehodil pred seba. On sa tak ľahko nedá. Skočila som znovu a odhryzla som mu pravé ucho. Zaskučal od bolesti, moju ruku mi odtrhol a hodil 15 metrov od nás. Zastonala som. Tá bolesť. Ten nával ľadovej plačivej bolesti v mojom ramene. Zúfalo som hľadala svoju ruku a jedom som sa snažila ju prilepiť na svoje miesto. Otočila som sa, ale Diego tam už nebol. Utiekol mi!

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 6. kapitola - Hlasný povzdych: