Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 5. kapitola - Ultimátum?

If only 5. kapitola - Ultimátum?Drahá Kixy25, netuším, čo sa ti na tej predošlej kapitole tak páčilo. Si skrátka skvelý autor a máš omnoho lepšie poviedky, než ja. Takže, neboj, realitu a aj krutú kritiku znesiem. :D Ďakujem ti za zverejnenie minulej kapitoly a preto ti teraz s láskou venujem piatu kapitolu, v ktorej sa dozvieme o návšteve Volturiových a čo sa stalo s Diegom.

5. kapitola - Ultimátum?


O pár chvíľ som otvoril náš domček v lese. Victoria sedela na pohovke a nad niečím premýšľala. Oči mala uprené na okno a zuby mala pevne zaťaté, jej ruky boli spustené v lone a nos krčila v sekundových intervaloch. Horel som neskutočnou túžbou ju pobozkať a aspoň trošku rozveseliť. Prisadol som si k nej a perami som napodobňoval tvar jej kľúčnej kosti.

„Chýbala si mi!“ pošepkal som potichu.

„Riley, musíme riešiť niečo dôležitejšie, to predsa vieš.“

Prisunula si moju tvár a hľadela mi priamo do očí. V jej pohľade sa odzrkadľoval hnev a nenávisť. Odhodlal som sa spojiť naše pery, nebránila sa. Ako veľmi ma napĺňal tento pocit, mať Victoriu tak blízko. Smieť sa jej dotýkať, hladiť ju a bozkávať. Chcel by som s ňou tráviť viac času, nechať ju v mojom náručí až dovtedy, pokiaľ by sme museli ísť na lov. Dúfam a verím v to, že po smrti Cullenovcov si môžeme robiť, čo len budeme chcieť. Teraz som bol rád za túto krásnu chvíľku, za tých pár minút. Victoria sa zarazila a ja som spokojne vydýchol.

„Koľko?“ nečakane sa spýtala. Vedel som, o koho sa jedná, o naše deti.

„Dvadsaťdva,“ odvetil som hrdo a stále s radosťou, že sa Diego a Bree vrátili. „Myslel som si, že som stratil ďalších dvoch kvôli slnku, ale jedno z mojich starších detí je... poslušné,“ pokračoval som s radostným podtónom. „Našiel si podzemný úkryt a s tou mladšou sa tam schovali.“

„Si si istý?“ spýtala sa podozrivo.

Žeby mi Diego klamal? No, ale potom ako by prežil? Veď mi ukazoval tú jeho jaskyňu, nemal som dôvod ho upodozrievať.

„Áno. Je to dobrý a verný upír, som si istý.“

„Dvadsaťdva je slušné,“ povedala napokon. „Ako sa vyvíja ich správanie? Niektorí z nich sú už skoro rok starí. Stále sa správajú podľa našich pravidiel?“

„Áno,“ až na to že niektorí sú dobrí idioti, ale to, čo som im mal povedať dodržovali. „Všetko, čo si mi povedala, bezchybne funguje. Ani ich nenapadlo... proste robia to, čo vždy. Stále ich dokáže rozptýliť smäd. Tým ich držím na uzde.“ Aj keď, sa teda na uzde priveľmi neudržujú a neklamal som jej, robia to čo vždy – bordel, hluk a zabíjajú sa navzájom. Taká menšia skrývaná, nepodstatná vec.

„Dobrá práca,“ preniesla hrdo a venovala mi krátky bozk. „Dvadsaťdva!“

„Je čas?“ opýtal som sa nedočkavo. Konečne by sme mohli byť len ona a ja.

Jej odpoveď prišla náhle, bez rozmýšľania a schladila moju iskru nádeje : „Nie! Ešte som sa nerozhodla, kedy.“

„Nerozumiem.“ Koľko ešte budem musieť čakať? Bol som zmätený.

„To ani nemusíš. Tebe stačí vedieť, že naši nepriatelia sú nesmierne mocní. Musíme byť  opatrní. Ale všetkých dvadsaťdva je stále nažive. I s tím, čoho sú naši nepriatelia schopní... čo zmôžu proti dvadsiatim dvom?“ Zachichotala sa svojím prekrásnym hlasom.

„Rozhodnutia, rozhodnutia,“ nahlas premýšľala. „Ešte nie. Ešte zopár ich stvoríme, len pre istotu.“

„Ak pridáme ďalších, môže to náš počet znížiť,“ snažil som sa ju nerozčúliť, ale musel som jej teraz podať pravdu o bijúcich sa deckách, samozrejme jemne, aby som ju nesklamal. „Situácia je vždy nestabilná, keď príde nová skupina.“

„Pravda,“ súhlasila a mne spadol kameň zo srdca, zostala pokojná.

Po stotine sekundy sa jej výraz zmenil, z pokojného na veľmi rozrušený. Chcel som sa spýtať, čo ju tak vykoľajilo, ale umlčala ma so zdvihnutým prstom. Pocítil som vlnu strachu. Čakali sme a mlčky pozorovali dvere. Náhle sa otvorili a vstúpili štyri postavy v tmavých odevoch.

„Ani hnúť,“ rozkázal monotónny hlas blonďavej upírky v gotických šatách a v čiernom plášti. „Myslím, že viete, kto sme, takže tiež viete, že nemá význam snažiť sa nás prekvapiť. Alebo sa pred nami skrývať, alebo s nami bojovať. Alebo utekať.“

Domom sa ozval desivý hurónsky smiech jedného zo štvorice našich návštevníkov. Bál som sa, že by sa mohlo niečo stať Victorii a inštinktívne som sa postavil pred ňu.

„Upokojte sa,“ pokračovalo dievča v temnom plášti. „Neprišli sme vás zničiť. Zatiaľ.“

Otriasla mnou vlna strachu. Chcú nás zabiť? Zmenili svoje rozostavenie a všetci podišli o kúsok bližšie.

„Pokiaľ ste nás neprišli zabiť, tak teda... čo?“ vrieskla napäto Victoria.

„Pátrame po vašich zámeroch. Zvlášť, pokiaľ sa týkajú... istého miestneho klanu. Zaujíma nás, či to má niečo spoločné s mrzačením, ktoré si tu spôsobila. Nezákonne spôsobila.“

Cullenovci? Aj oni ich chcú zabiť?

„Áno,“ sykla Victoria. „Moje plány sa týkajú hlavne toho klanu. Ale zatiaľ sa nemôžeme pohnúť z miesta. Je to chúlostivá záležitosť.“ Victoriin hlas nabral dosť nevrlý tón.

„Ver mi, všetkých prekážok sme si vedomí lepšie než vy. Je obdivuhodné, že si tak dlho dokázala zostať mimo pozornosť. Povedz mi, ako to robíš?“ spýtalo sa dievča so záujmom.

„Žiadne rozhodnutie som ešte neurobila,“ zastavila sa a o chvíľu dodala, „rozhodnutie k útoku. Ešte sme sa nerozhodli, čo s nimi urobíme.“

„Hrubé, ale účinné. Nanešťastie čas na premýšľanie už skoro vypršal. Musíš sa rozhodnúť , hneď, čo so svojou malou armádou spravíš. V opačnom prípade bude naša povinnosť ťa potrestať, ako stanoví zákon. Tento odklad, aj keď krátky, ma znepokojuje. Nie je to náš spôsob. Navrhujem ti, aby si nám dala svoje uistenie pokiaľ možno... rýchlo.“

Konečne. Môžeme aj ihneď, začínal som byť tým upírom vďačný.

„Vyrazíme, trebárs ihneď!“ navrhol som.

Ozvalo sa ostré zasyčanie za mojím chrbtom. Victoria mi takto dala najavo svoj nesúhlas.

„Prídeme, ako náhle to bude možné. Ešte máme veľa práce. Predpokladám, že si želáte aby sme uspeli. V tom prípade potrebujem viac času, aby som ich vycvičila... poučila... a nakŕmila.“

Victoria si nedala povedať. Nechápal som, prečo to tak odkladá. Čím skôr, tým lepšie. Veď ja už z toho všetkého šaliem.

„Päť dní. Potom si po teba prídeme. A na celej Zemi nebude miestečko, kde by si sa pred nami mohla schovať, ani rýchly let ťa nezachráni. Pokiaľ neuskutočníš ten útok v danej lehote, zhoríš.“ Hovorila takmer s úplnou istotou.

Päť dní? Už o päť dní sa to skončí. Zhorieť? Čože? Ale prečo? Nám sa to podarí. Skoncujeme s klanom Cullenovcov.

„A keď svoj útok uskutočním?“ Victoria sa spýtala s obavou v hlase.

„Uvidíme. Potom bude asi všetko záležať na tom, či uspeješ. Snaž sa, aby sme boli spokojní.“ Poslední rozkaz vyslovila tak tvrdo, že ma zamrazilo.

„Áno,“ zavrčala Victoria.

„Áno,“ zašepkal som. Mal som nutkanie povedať im svoj súhlas.

Potom sa vyparili, ako prišli, tak aj odišli. V úplnej tichosti. Ja som zostal nehybne stáť. Bol čas. Takmer som chcel odvolať svoju nedočkavosť. Treba armádu vycvičiť. Päť dní, päť dní, päť dní!!! Dostali sme ultimátum.

„No,“ šepla ticho Victoria, „teraz to vedia.“

„Na tom nezáleží. Sme v presile...“ Nech sú tí vyvolávači strachu hocijako strašidelní, nemajú na nás.

„To teda záleží!“ umlčala ma zavrčaním. „Máme toľko práce! Len päť dní!!!“ Zaúpela. „Už žiadne flákanie. Začneš s tým dnes v noci.“

„Nesklamem ťa,“ sľúbil som jej.

„Kto to, vlastne bol?“ nedokázal som sa nespýtať. Záhadný klan, nejaká polícia?

„Volturiovci. Mocná talianská rodina, ochrancovia upírov a tvrdí pomstitelia tých, čo porušujú zákon. Sú omnoho nebezpečnejší než Cullenovci. Majú viacero darov a kto ho nemá, tak potom sa šanca prežiť ocitá na bode mrazu...“ roztriasla sa. Objal som ju a počkal, kým ju ten strach prejde.

„Ach, Riley!“ hlesla. „Mal by si začať s výcvikom! Bež k nim!“

Pobozkal som ju na rozlúčku a zmizol v lese. Päť dní!!!

Blížil som sa k domu. Teraz to bude peklo, udržať si ich pozornosť. Ach!

Kúsok od domu stál Diego. Mal ustaranú tvár. Ďalšia zlá správa?

„Čo sa deje, Diego? Hovor!“ hlasom sa mi predral tón netrpezlivosti.

„Potrebujem sa s tebou o niečom dôležitom porozprávať...“ naliehal.

„Tak spusti!“ doslova som horel časovou tiesňou. Mal som splniť úlohu, najvýznamnejšiu v tomto živote a on ma zdržuje.

„Riley, bol som včera celý deň vonku. Slnko mi vôbec neublížilo. Nepálilo, len som sa leskol, ako disko guľa, farbami spektra.“

Zaskočilo ma to. Slnečné svetlo nám neubližuje? Alebo má Diego dar?

„Mal si asi len šťastie, Diego!“ povedal som rázne.

„Nie, počkajme do úsvitu, ukážem ti to, Riley, ver mi!“ nedal sa. Úsvit sa blížil. Potriasol som hlavou a čakal. Prvé lúče slnka sa odrazili na Diegovej pokožke. Ja som stál v tieňoch stromu. Žiaril asi tak miliónmi iskričiek. Podišiel bližšie.

„Riley, nech ti ona...“ nedokončil. Nechápal som. Zasekol sa či čo?

„Riley, kto je to?“ Za mnou stála Victoria. Preto Diego nedopovedal svoju myšlienku.

„To je Diego, jeden z mála, môj poslušný Diego!“ povedal som opatrne. Otočil som sa. Victoria mala na tvári mierny úškrn.

„Diego, ja som vaša stvoriteľka. Potrebujem špióna a ty si na tú prácu ako stvorený. Myslím si, že ísť naslepo do boja je hlúposť a Riley mi spomínal, že je niekto veľmi schopný. Bude to len na štyri dni, potom sa môžeš zvítať s ostatnými. Budeme dokonale pripravení, s tvojou pomocou, Diego, samozrejme.“

Jej úškľabok sa stále nemenil. Špión? To nie je zlý nápad...

Diego sa ponížene pozrel do zeme.

„Súhlasíš?“ pripomenula Victoria.

Diego váhal. Nakoniec prikývol. Slnko sa k nám neodvolateľne blížilo. Chcel som odpovede... Čo to má všetko znamenať? Slnko nám naozaj neublíži?

„Výborne!“ jasala Victoria. „Riley?“

Prikývol som. Koniec koncov, Diego je zodpovedný, nič zlé sa mu nestane. Victoria pozrela do diaľky k domu. Pripomenula mi moju úlohu. Strhol som sa.

„A ty, Diego, pôjdeš so mnou!“ prikázala. Pozrel som sa na dom, z ktorého sa vanula hlučná hudba. Ach!

„Riley,“ oslovil ma Diego, „povedz Bree, že je to ninjovská záležitosť, ona už bude vedieť.“

Pokrútil som hlavou s úsmevom. Opäť ten jeho zmysel pre humor.

„Tá malá sa ti dostáva pod kožu, však?“ rypol som do neho.

„Viac než to. Povedz Bree, že som už vymyslel ten pozdrav. Ukážem jej ho o štyri dni.“

„Dobre!“ súhlasil som a odišiel rýchlo do domu, aby svetlo neprekročilo viac, než malo. Je čas sa pustiť do mojej úlohy...



« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If only 5. kapitola - Ultimátum?:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!