Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 32. kapitola - Priatelia

If only 32. kapitola - PriateliaBree a Riley majú svoje spory. Možno je to nenávisť, ktorá núti Bree, aby Rileymu nedokázala odpustiť hriechy jeho minulosti. Alebo len stratené sny, ktoré jej boli odopreté. A možno je šťastná... Veď aj my túžime po veciach, ktoré nemôžeme mať, a preto nás túžba ženie ďalej životom, kde závidíme úspešným, že majú to, čo chcú...

32. kapitola - Priatelia

„Vieš, v podstate nič nové. Carlisle sa hrá na doktora, Esme na sestričku, Edward je nervózny, Bella je nervózna, Rose je nervózna, lebo Bella je nervózna, Alice je nervózna, a preto je nervózny aj Jasper, ja som nervózny, lebo Rose a Bella sú najlepšie kamarátky...“

„Emmett, ja som tiež nervózny, lebo ste všetci nervózni,“ prerušil som Emmettov monológ o stave našej rodiny.

„No, tak, áno, tak nejako. A čo ty? Ako sa darí?“

„Sme v Seattli, moji priatelia práve hľadajú zásobáreň krvi,“ odpovedal som stroho.

„Čo ty a krv?“

„Mal som dnes len srnku, neboj nič!“ Zasmiali sme sa.

„Daj mi ho!“ začul som nahnevaný hlas v telefóne.

„Prestaň, Alice! Neštveraj sa po mne, teraz hovorím s Rileym ja!“

„Už nie! Čau, Riley! Ako to ide?“ povedala Alice trochu zadýchane. „Tu u nás všetko po starom, len Bella je po novom. A čo ty? Autu sa nič nestalo?“

„Ahoj! Auto je v poriadku, ja som v poriadku. Dnes máme naplánované...“ začal som rozprávať sestre o svojich ďalších krokoch, ktoré ju očividne nezaujímali.   

„Emmett! Pýtam sa na svoje auto, potom ti ho dám!“

„Nie! Takže, Riley, o čom sme to hovorili? Riley?“

„Viete čo, zavolám inokedy. Pozdravujte ostatných. Pa!“ Zložil som. Dnes moja rodina na mňa nemala náladu. Majú iné starosti... a ja tiež.

Opieral som sa o Alicino auto a díval sa na Seattle. Kedysi sme v týchto pokojných uliciach zabíjali, naháňali sa za krvou, ničili a vraždili. Stále tu vládne pochybný chlad. Možno to je Bree, ktorá ma neustále sleduje, a ja cítim jej studený pohľad na svojom chrbte.

„Ahoj, Bree! Tak, chceš počuť, kde som ťa našiel?“ hlesol som.

„Ja si niečo pamätám a ten zvyšok si domyslím.“ Bree si prehodila vlasy na druhú stranu, akoby jej všetko bolo jedno. „Diego mal brata a hľadá rodičov, preto tu som.“

„Ty sa o minulosť veľmi nezaujímaš, však?“ hádal som s upreným pohľadom do jej očí.

„Čo na tom záleží? Aj tak mi jeden cheeseburger dosť spackal život. Takže nie.“

„Vtedy si bola taká hladná – videl som ti to na očiach...“

„Čo ty môžeš čítať z očí, Riley?!“ prerušila ma veľmi vznetlivo. „To naša údajná stvoriteľka ťa vodila za nos celú tú dobu a ty si jej to zažral aj s navijakom! My s Diegom sme na to ihneď prišli, takže sa netvár, že vieš v niečom čítať, Riley, pochybujem, či to vôbec dokážeš s knihou!“ Potom po mne šmarila nejaký časopis, čo mala Alice odložený v priehradke v palubnej doske.

„Fajn! Tak čo chceš počuť? Bola si špinavá, unavená a vyhladovaná. Ponúkol som ti jedlo, musela si čakať, že niečo podstúpiš. Krčila si sa na ulici a na mňa si hľadela ako na svoju poslednú záchranu,“ rozkričal som sa po nej.

„Ale nie toto!“ Ukázala na svoje telo.

„A ak by som ti neponúkol ten cheeseburger, premýšľala si, čo by bolo s tebou? Mohla by si byť už dávno mŕtva. Čo ti chýba? Máš Diega, Freda – rodinu. A potravy môžeš mať koľko len chceš. Ty snáď nie si šťastná?“

„Skvelé, ty fakt plníš dievčatám sny. A čo tá tvoja? Julia, myslím...“ vyprskla ostro na mňa. Ani som si to neuvedomil, ale mimovoľne som sa k nej približoval, aby som ju umlčal. Avšak, odvrátil som od nej svoj zrak a opäť sa zadíval na Seattle.

„Do toho ťa nič! Ja sa tiež nestarám o tvoje milostné pletky!“ precedil som cez zuby. „Jediné, čo ťa môže zaujímať je, že by som jej nikdy neublížil. Aspoň nie tak, ako som to urobil tebe. Odpusť...“ nechal som poslednú vetu visieť vo vzduchu tušiac, že aj keď som sa podľa viacerých aspektov zmenil, som stále rovnaký...

„Už sa stmieva, ukážem Fredovi, kde sme sa videli po prvé a Diegovi pomôžem s hľadaním rodiny. Ak o svoj príbeh nestojíš, tak ti asi pomôcť nedokážem.“ Alicin časopis som žmolil v rukách a s určitou dávkou výčitiek som si sadol do auta.

Vždy sa jej len ospravedlňujem a cítim sa previnilo. Asi mala pravdu, spáchal som veľa zločinov, ale nezaslúžim si hádam odpustenie alebo aspoň druhú šancu. To ma až tak nenávidí?

Otvorili sa dvere spolujazdca a nastúpila Bree.

„Dobre, fajn, tak... Pozri, Riley, môj ľudský život možno bol o ničom. To máš asi pravdu, ale stále premýšľam, aké by to bolo, kebyže som ešte človekom. Keby som mohla robiť veci, ktoré sú pre ľudí také samozrejmé. Ak by som mala šancu zmeniť to, čo ma stretlo. Možno by som zomrela od hladu, alebo by ma niekto z tvojej bandy upírov zavraždil, ale chcela by som mať možnosť zistiť, čo by som dokázala. Vždy som mala hlúpe dievčenské sny, ktoré by som si rada splnila. Ach, Riley! Stratila som kvôli tebe mnoho, no našla som niečo cenné. A jediné dobré, čo je na tomto živote, je Diego, takže, zaňho ti ďakujem.“ Bree si konečne ku mne našla cestu a jej letmý úsmev ma prinútil k pousmiatiu.

„Takže, si šťastná?“ spýtal som sa jej.

„No... Hoci nemám také príma fáro, ako je toto, ale áno. Hm, a možno raz si také ukradnem,“ povedala som smiechom v hlase a ja som začal spoznávať inú Bree.

„Čo takto si naň zarobiť? Si upír, nauč sa niečo a zarobíš si. Vieš, koľko ušetríš na jedle?“ pokúsil som sa o odľahčenú konverzáciu.                                       

„Ale jasné! A povieš mi, ako to mám spraviť, keď všetkých ľudí okolo seba so smädom v krku zavraždím?“

„No, aspoň vieš, ako sa zbaviť konkurencie.“ Žmurkol som na ňu. „Moja rodina sa sťahuje a chodí po všetkých možných školách, aby sa neprišlo na to, že sme nejakí čudní. Ale vedia toho dosť. Možno by ťa to bavilo a splnila by si si dávny sen.“

„Uvidíme.“ Bree odhodila svoje boxerské rukavice a ja som konečne uvidel dievča, ktoré zamotalo Diegovi hlavu.

„Nemôžeme vyhlásiť prímerie?“ opýtal som sa jej s iskričkou v očiach.

„Dobre, ale Fred sa o tom nedozvie, ešte stále ťa totižto nemá rád.“ Zasmiali sme sa. Potom Bree zodvihla svoju ruku, a tým ma úplne prekvapila. Starodávne, no magické gesto, stvrdzujúce dohodu medzi dvomi stranami. Staré ako samotné ľudstvo, no prosté ako vzduch hrnúci sa do našich pľúc – podanie ruky.

„Priatelia?“ spýtal som sa váhavo.

„Priatelia,“ odpovedala mi s nežným úsmevom. „Ale Freda si len tak ľahko nezískaš!“

„Pokiaľ mojej sestre ešte viac zasmardí auto, tak ma bude prosiť, aby som bol jeho kamarát!“ Uškrnul som sa.

Keď Diego a Fred nastúpili, pomyslel som si, že ma Alice zavraždí, pokiaľ jej auto nenavoniam niečím, čo prekryje Fredov puch.

„Takže, Fred, čo všetko si pamätáš zo svojej minulosti?“ nahodil som s pokrčeným nosom.

„Nie je toho veľa, zavez ma na miesto, kde sme sa stretli,“ hlesol chladne.

„Ale nehovoril si, že si z Vancouveru?“ zarazil sa Diego a díval sa do Fredových očí.

„Áno, ale chcem vedieť, čo som robil v Seattli.“

„Možno si tu študoval,“ vypustil som svoju hypotézu.

„A, Riley, čo ty a Seattle? Čo si robil predtým, než si sa stal upírom?“ s iskierkou v hlase sa spýtal Diego a nahol sa dopredu.

„Pamätám si, že som sa raz večer poflakoval a zrazu – chňap ho a bol som upír. A zapni si pás, Diego, nechcem dostať pokutu!“ Všetci sa začali smiať.

„Keby nejaký policajt niečo zmohol proti trom upírom a jednému vegetariánovi,“ posmieval sa Diego a štuchol do mňa prstom.

„Šoférujem, dosť podpichovania, alebo mám na vás nakričať ako za starých čias?“

„Ale to už sa ťa nebojíme, vegetarián,“ rypla si aj Bree.

„Riley, zastav!“ náhle zreval Fred. Dupol som na brdu a Diego sa vrhol dopredu skoro až na čelné sklo.

„Vravel som, že sa máš pripútať! Alice bude zúriť, ak sa jej miláčikovi niečo stane, a tým myslím auto! Fred, prečo si chcel, aby sme...“ Ani som nedokončil vetu a Fred bol už vonku. Díval sa na budovu pred sebou akoby v hypnóze.

„Poznám to tu,“ šepol tajomne.

„Kúsok odtiaľto som ťa uvidel po prvé.“ Zamyslel som sa. Fred si na niečo spomenul.

„Áno, áno, áno... Fajn, môžeme ísť.“

„Počkaj, to sme sa sem trepali len preto, aby si povedal, že môžeme ísť?“ Bree trochu zostrila tón. Fred len pokrčil plecia. S Diegom sme si vymenili nechápavé pohľady. Potom som sa musel prikrčiť a odvrátiť pohľad od Freda, inak by som sa asi povracal. Fred sa vyrútil naspäť k autu.

Čo za tajomstvo to skrývaš, Fred?                  


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If only 32. kapitola - Priatelia:

 1
3. lulu
11.09.2012 [18:57]

pokracko! pokracko! Emoticon

2. Hejly
05.09.2012 [21:27]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

03.09.2012 [10:58]

ada1987nadhera! konecne dalsiu cast.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!