Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 21. kapitola - Keby, keby...

29.12.2010 (12:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1060×

21. kapitola - Keby, keby...

Rosalie

Ach, ten Riley! Nechápem, ako mohol Jasper mávnuť rukou nad odporom k nemu. Samozrejme, že v tom má prsty Alice. Chcel jej urobiť radosť. Nemusela sa pred ním rozvzlykať a prosiť nás, aby sa tu cítil lepšie, aby sme my boli vľúdnejší. Väčšina bola smerovaná mne, ale ja nevidím dôvod, pre ktorý by som zmenila svoje správanie. Nie som tak ľahko ovládateľná ako Emmett, ani Jasper. Stojím si za svojím. A ak ten odporný had dnes niečo vyvedie pri Julii, sama sa postarám o to, že mu Volturiovci prečistia žalúdok. Ja si predsa ruky špiniť nebudem...

Julia je milá, skoro vždy mi pochváli niečo, čo je na mne naozaj pekné a myslí to úprimne, hoci jej tvár je stále zahalená smútkom. Chudák to dievča... Ale nie každý má dokonalý život. Ani ja nie, ak zabudneme na Rileyho, existuje stále niečo vážnejšie, než problém hlúpeho súrodenca. A tým je jediná túžba, ktorú mi nik nedokáže splniť. Asi práve preto milujem detské oddelenie, aj keď pohľad na znetvorené deti ma ničí. Sú to anjelici. Kiežby tak jeden bol môj vlastný...

„Kam šiel Riley?“ spýtal sa ma Emmett, a tým ma vyrušil z mojich myšlienok.

„Neviem a nezaujíma ma to!“ odpovedala som arogantne, na čo sa Emmett na mňa škaredo pozrel.

„Rose, prosím, správaj sa trošku lepšie k nemu, aj on je súčasťou rodiny!“ napomenul ma. Ako keby som to potrebovala... Neviem, čo mu povedal Edward, ale určite to ovplyvnilo celé Emmettovo správanie...

Riley

Carlisle mi rozpovedal svoj príbeh a zaviedol ma hlbšie do sveta nesmrteľných. Upíri, vlkolaci, Volturiovci, Denali, normáni, James a Victoria... A takto to celé bolo. Hlúpa túžba po pomste, nie láska, len bábka. Myslel som si, že to už tak nebude bolieť, no veľmi som sa mýlil. Všetko do seba dokonalo zapadalo a ja som to nebol schopný vidieť. Pokojne som si mohol žiť život Rileyho Biersa v nič netušiacom rodnom Seattli, keby... Áno keby... Ale minulosť už nezmením, tak by som sa mal začať správať viac ako člen rodiny, nech má Alice radosť. Stále mi vŕta v hlave náš predošlý dialóg. Keby som sa nesprával ako idiot...

No teraz ma čaká pomerne ťažká úloha. Odolávať krvi jedného človeka. Už z diaľky sa na mňa uškŕňal Emmett. Som neuveriteľne rád, že už sa na mňa pozerá inými očami. Aj Jasper ma pozitívne prekvapil, to sa musí uznať. Vždy som si myslel, že sa ku mne milo správa len pred Alice. Pre niektoré jeho pohľady, pre to určité napätie, ktoré som pociťoval aj vtedy, keď mi rozprával svoj príbeh, som si vždy myslel, že má ku mne odpor. Našťastie som sa mýlil a má ma „trochu“ rád. Takže, jediný nepriateľský člen rodiny je Rosalie. Tá si na mňa asi nezvykne. Ak sa dnes budem snažiť ju nejako rozveseliť, alebo také niečo, možno zabudne na to čo bolo a začne ma brať ako brata.

„Ril... Teda, Ray, Julia sa blíži a mám celkom dobrý plán, aby ti tak nevoňala...“ Ťahal ma Emmett do miestnosti, ktorá viedla do detského oddelenia. Pousmial som sa.

„Spusti, čo si si na ňu nachystal,“ vyzvedal som so záujmom. Keďže je to Emmett, určite to bude stáť za to.

Uškrnul sa ešte viac i zodvihol priesvitné vedro obsahujúce nejakú hnedú zmes.

„Dezinfekcia s chlórom!“ zvolal nadšene a ja som prevrátil oči.

„To myslíš naozaj vážne?“ pohoršoval som sa nad nie príliš skvostným nápadom.

„Pomôže ti to, tak prečo nie?“ odpovedal mi otázkou. Zasmial som sa nad jeho zapálenosťou. Už je ako Alice.

„Ha! Už ide!“ pošepol zlovestne i prikrčil sa, aby mohol nevinné dievča obliať dezinfekčnou zmesou. Začal som premýšľať, či Juliu nemám nejakým spôsobom zachrániť, alebo aspoň varovať. Ale oceňujem Emmettov plán v tom, že sa mi snaží pomôcť. Koniec koncov, je to celkom aj zábavné, len Julii to asi tak nepríde.

„Emmett Cullen! Ak sa to pokúsiš na mňa vyliať, tak si na tvojich kostiach zatancujem rancheru!“ zarevala Julia, keď uvidela nachystaného Emmetta. Mne miesto toho udrela do nosa silná vôňa kokosu, po ktorej som tak dlho túžil. Musím zadržať dych.

„Čo je to ranchera?“ spýtal sa Emmett. „Nevadí, je to len dezinfekcia, Julia, nič jedovatého! Aspoň budeš čistá!“

„Emmett!“ pokračovala Julia výhražným tónom. Ak by bola upírka, určite by sa s ním nemaznala a už by tancovala na Emmettovi spomínanú rancheru. Pri jej prísnom pohľade by som aj ja bral nohy na plecia. Hoci ja by som ich bral aj teraz, aby som náhodou neochutnal jej krv. Musím to vydržať!

„Sranda musí byť!“ protestoval Emmett, no k Julii sa radšej nepribližoval.

„Len skús tú drzosť a uvidíš!“ sykla nenávistne. Kto by to do nej povedal? Pôsobí milo a nežne, no teraz?

„Čo sa tu deje?“ Do miestnosti vtrhla Rosalie, pravdepodobne kvôli tomu povyku, a jej pohľad smeroval na Emmeta s vedrom. Toto je pomerne vtipná situácia. Julia sa otočila k Rose, že jej rozpovie udalosti, ktoré sa tu odohrávajú. To, však, nemala robiť, pretože Emmett využil jej nepozornosť a v tom momente ju polial od hlavy až k pätám svojou hnedou tekutinou.

„Len trošku zábavy do všedného života, Rose!“ Emm sa začal dusiť svojím prenikavým smiechom a ja som sa pripojil k nemu.

„Emmett! Ty si kompletne narušený!“ vrieskala Julia, mokrá do poslednej nitky. Je to zvláštne, ale pach záhadnej kvapaliny prebil jej očarujúcu vôňu.

„Ach, Emmett!“ Povzdychla si Rosalie. „Julia, poď so mnou, nájdeme ti niečo suché!“

„Ďakujem, Rose! A teba čaká ranchera!“ hlesla Julia nenávistne i ukázala na môjho brata pravým ukazovákom. Emmett sa na mňa pozrel a o chvíľu sme sa obaja váľali po zemi v príšerných kŕčoch. Chudák dievča! Alebo skôr mokré kura!

„Tuším sa teraz bojím tej ranchcery!“ riekol Emm spomedzi rehot. Ešte pár minút sme sa správali ako blázni, keď k nám zavítala Julia, už v suchom oblečení, ale s mokrými vlasmi, so slovami:

„Neváľajte sa po zemi, inak bude pršať!“

„To by sme sa museli váľať od rána do večera, pretože vo Forks prší stále!“ oplatil jej Emmett narážku. Ja som sa však chcel zachovať racionálne, nech urobím dojem, aspoň trošku. Postavil som sa na nohy i očistil si oblečenie.

„Julia,“ začal som s potlačovaným smiechom. Nahodil som vážnu tvár, keď sa na mňa pozrela. „Mrzí ma správanie môjho brata, dovoľ mi, aby som sa ospravedlnil.“

„Nie, Ray! Ja to chcem počuť od Emmetta!“ povedala tvrdohlavo. Pousmial som sa. Radšej som Emmettovi pomohol vstať, pretože Julia vyzerala naozaj nahnevaná.

„Ale, Juls! Bol to len vtip!“

„Naozaj!? Mne vtipný neprišiel!“ stála si za svojím. Päste mala pevne zaťaté a ruky prekrížené na prsiach.

„Ale nám áno!“ provokoval ďalej Emmett.

Sníva sa mi, alebo Julia zavrčala? To ju tak veľmi nahneval tento bežný fór?

„Dobre, dobre, dobre! Len, prosím ťa, nevybuchni! Prepáč, bol to len žart! Odpustíš mi?“ Emmett nahodil psie oči, ktorým málokto dokáže povedať „nie“.

„Hm, nad tým hlboko pouvažujem!“ Dobrá odpoveď. Povýšenecky nadvihla hlavu. „Inak, malá Heather sa pocikala, môžeš to spratať. Mňa preložili, aj s Rayom.“

Čože? Preložili ma? Mám byť s ňou osamote? To sa mi asi len zdá!

„To je nefér!“ argumentoval znechutený Emmett. Dúfal som, že si uvedomí jej slová a nebude súhlasiť s preložením.

„Zvykaj si! Život nie je fér!“ stroho skonštatovala. „Ray, starčekovia čakajú!“

„Počkať!“ Snažil som sa zdržať situáciu, no nevedel som, čo mám ďalej povedať. Emmettovi to asi konečne docvaklo.

„No, vieš, Julia...“ začal s vykrúcaním, „Ray má malú Heather rád a som si istý, že sa o ňu postará!“

Vytreštil som na neho oči. Tak on sa chce zbaviť povinnosti?

„Je mi ľúto, Emmett, ale strýko povedal jasne - ja a Ray!“

„Tak fajn,“ súhlasil som, „peknú zábavu, braček!“ Prešiel som spolu s Juliou detským oddelením. Neveril som, že Emmettov plán skončí úspechom. Môj čuch sa čiastočne obmedzil na chlór. Koniec koncov, mojou úlohou je prekonávať sa a ak by som bol len s upírmi, tak by to nemalo príliš veľký efekt. Pousmial som sa nad týmto dňom.

„Dobre! Vyzerám hlúpo,“ povedala Julia i prehodila si mokré vlasy na druhú stranu. Uvoľnila ďalší chlór do ovzdušia.

„Nie, nevyzeráš!“ zaklamal som. Julia sa na mňa otočila s pozdvihnutým obočím. Nevšimol som si, že jej oči sú jemne zelené...

„Tak, možno by som ťa prirovnal k zmoknutému kuraťu,“ vyslovil som svoju divnú myšlienku. Julia len s úsmevom pokrútila hlavou.

„Emmett na teba nemá dobrý vplyv,“ riekla takmer nečujne.

„Na koho by aj mal?“ uvažoval som nahlas. Julia sa na mňa pobavene pozerala. Tá si teraz môže o mne myslieť... Som taký príšerný v robení dobrých dojmov?

„Inak, Ray, zaujímalo by ma, odkiaľ si sa tu vzal,“ vyzvedala moja spoločníčka, keď sme sa dostali na chodbu.

„No, Julia, to by zaujímalo aj mňa. Ale keď sa snažím na niečo spomenúť, príšerne ma rozbolí hlava a pamätám si iba tvár Carlisla. Ja naozaj neviem...“

„Prepáč, nechcela som. Ak o tom nechceš hovoriť, nemusíme,“ prerušil ma jej hlas. Toto dievča nie je vôbec zvedavé? Alebo sa uspokojila s verziou, ktorá sa tu šíri ako mor?

„V poriadku, ideme sa venovať starčekom?“

Prikývla. Zdvorilo som jej otvoril dvere. Venovala mi jeden žiarivý úsmev a ja som mala naozaj pocit, že som dnešné ráno skoro vôbec nepokazil.

Postaršie obyvateľstvo sa nás privítalo s menším potleskom... Čo sa deje?

„No konečne! To vám trvalo!“ zhodnotil pán Vailor.

„Ospravedlňujem sa, ale mala som menšiu nehodu,“ riekla Julia.

„Čo sa stalo, drahá?“ ozvala sa pani Reedová. Julia sa prudko nadýchla i ukázala na svoje vlhké vlasy.

„Jeden zo synov doktora Cullena si zo mňa vystrelil.“

„Ktorý? Tento?“ Otázka smerovaná na mňa.

„Nie, Emmett!“

„Lotor jeden!“ Ďalšia babička, tento krát pani Veanová.

„To mi nemusíte hovoriť! Polial ma celú nejakou dezinfekciou,“ sťažovala si Julia a ja som sa stále nevinne usmieval.

Zábava a odľahčená nálada skončila, keď som sa dozvedel, že jeden z nás musí spratať zašpinenú posteľ po pánovi Heandersovi. Akosi to v noci nestihol na toaletu. Začal som ľutovať, že som nezostal pri deťoch s malou Heather. Gentlemansky som sa rozhodol, že sa o špinavú posteľ postarám ja. Julia namiesto toho rozniesla raňajky a pripravila pánovi Heandersovi kúpeľ. Našťastie pre ňu, starý pán trval na súkromí. Ja som len znechutene odstraňoval škvrnu z bielej plachty.

„Tí ľudia sú dobre nechutní!“ predniesol som s odporom a prikrčeným nosom.

„Raz takto skončíme všetci, Ray!“ Ani som si nevšimol prichádzať vlnu chlóru.

„Ja nie!“ zaprotestoval som.

„A to chceš zomrieť mladý?“ opýtala sa ma s nadvihnutým obočím. Asi som prehovoril viac, než som mal...

„Nie, len by ma nebavilo takto žiť. Pozri sa na nich! Hoci sú milí, no stále sú len v nemocnici. Toto nie je život, ale čakanie na smrť.“

„Možno máš pravdu...“ Julia svoj pohľad upierala do zeme.

„Chcelo by to nejako oživiť túto atmosféru. Nejakým koncertom alebo programom. Nebolo by to fajn?“ navrhol som povzbudivo. Neviem kde sa v mojej hlave zrodil takýto nápad.

„To by bolo, naplánujeme to spolu?“ Nadšenie bolo aj z Juliinej strany, ale pracovať spoločne na nejakom projekte? To nevie, že ju pokojne môžem zabiť?

„Neboj, ja nehryziem!“ pobavene prehovorila Julia, keď videla, ako dlhšiu dobu váham.

,Ale ja áno!‘ Prebehlo mi mysľou. Ako ju mám slušne odbiť? Už mi tak dobre všetko vychádzalo... Prečo poviem úplnú blbosť, keď nemám? Čo teraz? Nemôže ma niekto zachrániť...?

„Vieš, nemyslím si, že to je dobrý plán. Ja neviem spievať a o tanci ani nehovorím. Čo by som im predviedol? Ešte by som sa strápnil.“

„Ale, Ray! Bude to sranda! Niečo vymyslíme. Prinajhoršom budeš môcť asistovať Emmettovi!“

My niečo vymyslíme? Asistovať Emmettovi? To chce zapojiť všetkých Cullenovcov? Nie je príliš otvorená a až neprimerane kamarátska? Vymyká sa mi to z rúk...

„No, keď ja neviem,“ začal som s vykrúcaním, „väčšina mojich súrodencov nebude súhlasiť.“

„Asi nie, ale bolo by to pekné...“ Zamyslela sa. Smútok jej prebehol tvárou a ja som oľutoval, že som s návrhom ihneď nesúhlasil.

„Hej, vy dvaja! Zavolajte doktora! Pani Smittovej je zle!“ ozvalo sa od vedľa. Julia ihneď priskočila k telefónu i kontaktovala svojho strýka. Pani Smittová sa len prejedla, nič vážneho. Julia zabudla na našu predošlú tému a keď som spokojne dočistil plachtu, medzi nami zavládlo neznesiteľné ticho. Ako keby som ju urazil alebo niečo v nej zlomil...

Starčekovia sa rozprávali iba v duchu - „čo ma dnes bolí“. Nechápem prečo som chcel byť s nimi. S deckami bolo viacej zábavy. Na chvíľu som si sadol a analyzoval. Vôňa sa Julii už vrátila. Opäť prevláda kokos nad cigaretami, močovinou, alkoholom a dezinfekciou, čo je v celej miestnosti. Už aby bol koniec tohto dňa...

Ani nie o hodinu ma povolal Carlisle. Mal som chuť mu vybozkávať ruky.

„Ako, synu?“ spýtal sa ma.

„Bolo aj lepšie. Asi už vieš, čo Emmett vyviedol Julii. Špinavá plachta pána Heandersa je z najhoršieho vonku a u Julii som si to pomerne dobre pohnojil. Už chcem byť doma.“ Povzdychol som si.

„Dám ti radšej niečo čistiť?“

„To nie je zlý nápad.“ Prikývol som. Zrejme si všimol moju sklesnutú náladu. Sám neviem, čo ju vyvolalo, ale bolo mi úplne nanič. Poslali ma na chirurgické oddelenie, čistiť lôžka. Prechádzal som všetkým dvakrát, aby som aspoň teraz odviedol dobrú prácu. Len hlupák by všetko pokazil – hlupák ako ja. Netuším, čo sa to so mnou deje, ale nejako sa mi darí všetko ničiť. Alice, Julia a momentálne aj skalpel, ktorý mal ťažký osud, keď okolo neho zamyslený Ray Cullen prechádzal.

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 21. kapitola - Keby, keby... :