Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 20. kapitola - Kedysi...

If only 20. kapitola - Kedysi...Nový jubilejný dielik If only. Ďakujem Vám všetkým za to, že to vôbec ešte čítate a že Vám nepríde moja prvá kapitolová poviedka nudná. Takmer nikdy predtým by som si nebola bývala pomyslela, že sa to bude páčiť. Ďakujem mojim verným - Ada1987, PinkVolturi, Ema, Terra, Lilith, Lulu, Zuzka7 a hlavne môjmu závislákovi - Deedee. :) Ste skvelí! Nemala by som zabudnúť aj na nového čitateľa - AliceCullenxD. Som rada, že si sa „zamilovala" do If only, a asi preto som sa rozhodla ti venovať túto kapitolu.
Takže venované AliceCullenxD. A na záver Vám želám krásne Vianoce!

20. kapitola - Kedysi...

 

„Nie... nie... dobre... môže byť!“ Moja úžasná sestrička Alice sa prehrabávala v pánskych oblekoch a ja som ju s nadšením pozoroval. Niektoré jej výkriky mi vháňali úsmev na pery.

Zrazu sa ku mne prudko otočila.

„Poď, toto si ideš vyskúšať!“ prikázala mi mávajúc so smokingom predo mnou. Prevrátil som oči a povzdychol som si. Alice s nepreniknuteľným pohľadom, na môj vkus výhražným, na mňa hodila kusy oblečenia. Ak by som nebol upír, nemal by som šancu zachytiť ich. Pobral som sa teda ku kabínkam s červeným závesom. Cítil som na sebe pohľady ľudí. Nechápem prečo na mňa tak zazerajú. Ani keď som zaliezol za záves ma to neoslobodilo. Čo tým ľuďom je?

„Hotovo?“ Nakukla zvedavá čiernovlasá hlava.

„Alice!“ sykol som na ňu.

„Dobre!“ oplatila mi môj nevraživý tón. O pár sekúnd som začul klopkanie nervózneho opätku.

„Mohla by si prestať?“ navrhol som.

„Nie! Na upíra ti to dosť dlho trvá!“ hlesla tichšie. Pousmial som sa, naposledy pozrel na svoj odraz v zrkadle i vystúpil som z kabínky.

„No?“ spýtal som sa svojej sestry na názor.

„Hm...“ povedala skúmavo. Prstom naznačila, aby som sa otočil.

„Môže byť!“ zvýskla nadšene. Ani neviem, kedy si odkráčala k druhému oddeleniu. Ach jaj!

Po chvíli sa začala tváriť veľmi zvláštne, ako keby ustrnula v jedinej polohe. Oči sa jej vyprázdnili a pery stisla kŕčovito do rovnej linky. Postavil som sa pred ňu i začal zmýšľať, či upírovi môže prísť zle.

„Alice, si v poriadku?“ Jemne som ju chytil okolo ramien a potriasol ňou.

„Super!“ vydýchla.

„Čo to bolo?“ nechápavo som sa spýtal.

„Len vízia, Riley, a to dobrá! Fajn, ideme?“ preskočila hneď na inú tému. Pobrala sa náruživo k pokladni. Pokrútil som hlavou a vydal som sa za ňou.

„Vedela som to, Edward!“ vravela do malého telefónu. Tiež som si nevšimol, kedy ho vytiahla.

„...neprídu! Ale pošlú darček, videla som... Áno!“ Potom nenápadne zložila.

„Alice, čo to bolo? Povieš mi to?“ opýtal som sa jej.

„Hm... Je to dosť dôležité, ale...“ začala sa vykrúcať.

„Ach! Už si ako Edward! Tiež mi nechceš nič povedať. Som snáď člen rodiny, nie?“

„Riley! Si, ale toto sa ťa netýka,“ protestovala. To je úžasné, že nikdy neviem, o čom je reč. Prečo majú predo mnou tajomstvá? Od Alice by som to nečakal. Mám toho všetkého akurát dosť...

„Nepôjdeš preč! Riley, no tak!“ Zachytila ma bledá ruka.

„Alice, prosím! Nechaj ma odísť,“ štekol som na ňu. Už som aj oľutoval svoj tón, ale keď ona nedokáže pochopiť, ako veľmi mi to prekáža?

 

Ako keby som bol len handra. To si naozaj myslia, že sa mi nedá veriť? Ak by som im chcel ublížiť, určite by som nečakal tak dlho. Som snáď člen rodiny? Tak, táto otázka bola skôr venovaná mne samému. Neviem prečo, ale keď nie som s Esme, tak sa ako Cullen necítim. Esme je jediná, ktorá ma berie za svojho syna. Spočiatku som si myslel, že Alice s Edwardom budú skvelí súrodenci, no mám nutkanie im zdrhnúť a niečo príšerné vyviesť. Som zvedavý, ako by zareagovali... Jasper... Fajn, Jasper ma znesie, kvôli Alice, ale ak by sme niekde zostali spolu sami, nedivil by som sa, keby mi zaťal zuby do krku a následne oddelil hlavu od tela. S Emmettom som býval zadobre, ale len na chvíľu. Rosalie... kapitola sama o sebe. No a Carlisle... s ním som sa skoro vôbec nerozprával. Ani neviem, z akého dôvodu.

„Riley! Nechoď!“ Alicin tenučký hlas ma mal presvedčiť, aby som ešte chvíľu zostal pohľadom nalepený na jej očiach. V zlatých upírskych očiach sa jej odrážala hlavne bolesť s prímesou neistoty a sklamania. Stisol som viečka.

„Je toho veľa, čo o našom svete ešte nevieš, Carlisle ti povie všetko presne. Potom ti môžeme dopovedať ostatné veci. Chceli sme ťa horlivo zapojiť do nášho života a automaticky ťa brať ako člena rodiny. Zanevreli sme na fakt, že náš svet nepoznáš.“ Sklamane sa zapozerala do zeme.
Nie je to jej chyba. Pripadali mi niektoré veci unáhlené, to nepopieram, ale nikdy som nad tým nepremýšľal takto. Chceli mi len dobre a ja som ten nevďačný... Alebo len chce, aby to tak vyzeralo? Čo ak sú Cullenovci rovnako zákerní ako Victoria? Nie, Esme nie... Ani Alice, či Carlislovi by som neprisúdil takú vlastnosť.

„Riley, nebudeme ťa do ničoho nútiť, ale budem ťa na kolenách prosiť, aby si zostal!“ Alice sa na mňa významne pozrela a perami jej prebehol nevinný úsmev. Mám taký pocit, že zlaté upírie oči majú nado mnou obrovskú moc. Alice, ktorú poznám, nie je schopná zrady. Začínam podozrievať každého kvôli banalitám. Pokrútil som hlavou.

„Tak, ideme teda domov!“ zahlásil som. Alice zaiskrili oči. Na malú chvíľu som mal aj pocit, že od radosti vyskočí na mohutný pilier obchodného domu, vysokého dvanásť metrov. Naozaj jej stačí málo. Je to také malé slniečko.

Všimol som si predavačkin znechutený výraz, keď videla, koľko šatstva Alice kupuje. Ani sa jej nedivím. Preplnené tašky štýlového oblečenia podľa mojej sestry. Teraz sa nečudujem zvedavým ľudským pohľadom. Keď sme všetok dnešný nákup napratali do výrazného žltého porshe, bol som aj rád, že ma zajtra čaká nemocnica. Hoci aj s Rosalie. Mojou úlohou bude prekonávať sa. Nakoniec mi starčekovia zlepšia náladu.

„Riley, pôjdeme na lov, nie? Zajtra ťa čaká veľký deň, ako som sa dopočula od Edwarda.“ Alice nenápadne žmurkla na mňa i preradila rýchlostný stupeň na aute.

„Hm... Julia...“ Skúmavo som hľadel do diaľky. Nechcem jej ublížiť, to nie, ale ani nevie, akým spôsobom ma provokuje. Teda, jej vôňa.

„Myslím, že bude s tebou aj Carlisle. Veď viem, čo je Rosalie zač. Aspoň bude mať konečne čas sa s tebou aj porozprávať. Teraz v lete je na klinike naozaj veľa práce. Ale vraj ťa to baví, aj s deťmi ti to šlo...“ povzbudzujúco povedala so širokým úsmevom.

„Áno, boli síce miestami horší než novorodení, ale sú to deti. Bolo mi ich ľúto. A moja rozprávka mala úspech.“ Zasmial som sa a Alice so mnou. Potom sa na pár minút odmlčala. Započúval som sa do piesne na rádiu, niečo dávneho mi to pripomenulo, niečo z mojej minulosti, na ktorú si matne spomínam.

„Krátky prehľad správ: Mesto Seattle je už opäť bezpečné. Počet vrážd za posledný týždeň klesol takmer o deväťdesiat percent. Polícia sa domnieva, že za posledné mesiace mala teror vo veľkomeste na svedomí skupina prívržencov hnutia neonacizmu, ktorý je v krajine ilegálny...“

Alice natiahla ruku k rádiu i stíšila ho.

„Nezdá sa ti to?“ spýtal som sa.

„Nie. Hoci sme sa zbavili armády novorodených, nemôžu všetky katastrofy prisúdiť hnutiu, ktoré v podstate ani neexistuje a za celé nešťastie mohli...“

„...Moji novorodení upíri. Viem, ale keď ľudstvo verí inej predstave, čo takto na to zabudnúť?“ navrhol som jej s úsmevom. Ona však kŕčovito zovrela volant.

„A povieš aj mnohým pozostalým rodinám, aby na všetko zabudli? Že z niektorých ich detí boli upíri a iné sú niekde mŕtve? To mi pripomenulo tvojich rodičov. Zúfalo ťa hľadajú po celom štáte. Povieš im, že si upír, že sa zbytočne strachovali a že si šťastný s inou rodinou upírov? Pripúšťam, že v tomto som bola sebecká. Chcela som, aby si s nami zostal. Aby si nebol nápadný, tak som ťa ostrihala, navrhla iný štýl, len aby si bol môj brat.“

Vyrazila mi dych. Toto som od nej nečakal. Jej slová mnou prenikali ako žeravé guľky. Moja rodina... Ak by som si len na niečo spomenul... Vždy ma príšerne rozbolí hlava a potom aj jazva, ktorá mi zostala po uhryznutí upírky menom Victoria.

„Alice, ja si na svojich rodičov nepamätám. To bolo kedysi, teraz som s vami, som upír. Myslíš, že by som s nimi dokázal žiť bez toho, aby som im ublížil?“ zvýšil som tón.

„Ty to asi nechápeš, však? Riley, si upír, preto si s nami. Nie preto, že s nami chceš byť,“ oplatila mi zvýšený tón. Nevedel som, že to takto berie. Je pravdou, že ak by som zostal človekom, zostal by som doma v Seattli, o upíroch by som si naďalej myslel, že sú to len báchorky a o žiadnych Cullenovcov by sa mi ani len nesnívalo.

„Alice, ja... Prepáč!“ Mal som potrebu ospravedlniť sa jej. Má pravdu, a to ma štve. Mal som povedať niečo iné. Napríklad, že sú skvelá rodina, že som rád, keď sme spolu. Hocičo iné. No ja som držal jazyk za zubami, neschopný slova. Celú cestu... Ticho...

„Alice! Ty si nakupovala pre celý Forks, či čo?“ začal podpichovať Emmett, keď sme zastavili a on zbadal naše nákupné tašky.

„Je tam niečo aj pre mňa, že?“ Nahodil milý psí výraz, až som sa musel zasmiať. Alice tiež zamenila vážnu tvár. Keď sme poodnášali posledné veci do kuchyne, Emmett sa v nich vášnivo prehrabával, až ho Alice musela párkrát surovo odstrčiť.

„Dobre, idem preč!“ zavrčal. „Čo, Raík? Dáme súboj?“
To bolo na mňa? Raík? Pretrel som si oči.

„Poď, zajtra nás čaká slečna Stewensonová! Najskôr lov, potom taký menší bratský zápas. Čo ty na to?“ horlivo plánoval. V nemom úžase som prikývol. Zastavil ma až Jasperov tvrdý pohľad. Prebodával ma ním. Alice sa k nemu otočila, letmo ho pobozkala, následne objala a rozvzlykala sa? Neviem, Emmett ma už tlačil von z dverí. Mám taký pocit, že ma čaká jeden nepríjemný rozhovor, možno dva...

Bežali sme po mokrej tráve, asi tri minúty od domu, keď Emmett prudko zastavil. Spozornel som, no moje zmysli nedokázali vycítiť žiadnu korisť. Prudko ma strhol k zemi. Nestihol som ani zareagovať, keď ma pustil.

„Musíš byť pripravený, Riley,“ začal. Díval sa kamsi do diaľky. Neodvážil som sa mu oplatiť útok, aj keď sa mi otočil chrbtom.

„Chcel som si s tebou pohovoriť o Rosalie,“ povedal i oprel sa o nevysoký strom. „Edward mi vysvetlil tvoje správanie, ale potrebujem to počuť od teba.“

Nachvíľu som zostal vyjavene zazerať. Edward mi sľúbil, že sa o niečo pokúsi, ale neviem, čo by Emmett chcel počuť.

„Viem, že je Rosalie niekedy no... namyslená, hrdá, pyšná a ja neviem, čo ešte... Ale pre mňa je všetkým.“

„Rozumiem,“ hlesol som potichu.

„Riley, povedz mi, že to bol len omyl a že o Rosalie nestojíš,“ pobádal ma. Je toto to, čo chce počuť? A čo mu mám odpovedať? Budem si asi trošku prikrášľovať pravdu...

„Emmett, viem, že Rosalie je tvoja. Bol to len omyl, spôsobený jej správaním. Je mi to ľúto. Ak ťa to poteší, ja začnem baliť Bellu.“

„Ha! To by ti Edward inak vyfarbil ciferník!“ Hlasno sa zasmial.

„Viem, to si dokážem živo predstaviť. Inak Edward niečo spomínal o nejakých upírkach v Denali.“

„Ale! Nejaký si Casanova! No, Ray Cullen, baby si na teba ešte počkajú! Teraz som na rade ja a lov!“ Vrhol sa po mne. Potom okamžite zoskočil a zmizol v lese. Tieto jeho spôsoby ma neustále udivujú.

„Pohni si, Riley, inak ti nezostane ani len zajačik!“ jeho hlas zanikal v diaľke. Vyštveral som sa na nohy i pobral sa za ním. Je čas na lačnú krv.

„Hej, ten je môj!“ zakričal Emmett a vrhol sa na jeleňa. Uskromnil som sa teda so srnou, ktorej chuť nebola bohviečo. Ešte pod mojimi rukami zomreli traja príslušníci stáda, no potom som usúdil, že mám dosť. Zajtrajšok budem musieť zvládnuť. Som rád, že sa Emmett na mňa nehnevá. O to ľahšie. Len Rosalie... a Jasper. Prečo ten na mňa tak zazeral? Čo som zasa pokašľal?

„Áno... Dobre... Už idem!“ vravel Emmett do mobilného telefónu. To mi pripomína, že aj ja by som si mal nejaký zaobstarať...

„Musím si pohnúť, to vieš, Rosalie!“

„Bež skôr, potom ťa dobehnem!“ navrhol som mu a sadol si na zoťatý pník.

„Ty? Riley, si najpomalší upír sveta! Ty by si ani pumu nepredbehol!“ provokoval.

„Kecáš! Mám ti to dokázať!?“ Zodvihol som sa a postavil do vysokého štartu.

„Fajn! Pripraviť sa! Pozor! Štart!“ Bežal som ako o život. S Emmettom sme boli tesne vedľa seba. Musím ho poraziť! Cesta domov bola neuveriteľne krátka, ani som sa nespamätal, už sme pred dverami na seba nenávistne hľadeli.

„Zajtra dáme odvetu!“ vyhlásil Emmett. Pousmial som sa nad svojím malým víťazstvom. No pri schodisku na mňa čakal Jasper. Ďalší nie príliš príjemný rozhovor?

„Riley,“ prehovoril racionálne. Jeho výraz bol chladný, mal som z neho strach. Naznačil mi, aby som sa posadil na pohovku.

„Čo sa stalo pri nákupoch?“ spýtal sa ma s pozdvihnutým ľavým obočím. Všimol som si jazvy po jeho tele, ako mu vystupujú. Otriasol som sa.

„Alice mi pripomenula, prečo som s vami. Zranilo ma to, no nezachoval som sa vhodne. Mrzí ma to. Nehnevá sa?“ zisťoval som.

„Nie, aj jej je to ľúto. Mal by si sa s ňou porozprávať. Riley, prečo sa ma bojíš? Mal by si sa, ak by si jej ublížil viac, no tvoje jediné šťastie je, že za to nenesieš úplnú zodpovednosť, inak...“

„... inak mi odtrhneš hlavu od tela,“ povedal som takmer nečujne, no Jasper sa začal príšerne smiať. Nepochopil som jeho reakciu.

„Riley! Čo si? Sme rodina, neblázni. Možno by som ti odtrhol ruku, ale nezabil by som ťa. Nedokázal by som takto sklamať Alice. A pripúšťam, že ťa mám aj ja trochu rád!“

Asi som ohluchol. Má ma rád? Veď tie jeho pohľady, to je hlúposť! Ako vedel, že sa ho bojím? Veď dokáže odhadnúť pocity! To som taký nápadný?

„Riley! Ty mi neveríš! No, priznávam, že ja som ti spočiatku neveril, no upravil som svoj názor na teba.“ Žmurkol na mňa.

Takmer som spadol z pohovky. Čo sa to deje? Nemal som piť tú krv. Bolo v nej niečo, čo ničí môj zdravý rozum...

„Zajtra máš veľký deň v nemocnici. Neboj, Emmett dá na teba pozor.“

Asi mi vypadli oči z jamiek. Čo to tu vraví?

„Riley, môžeš na chvíľu?“ Esme! Moja spása. Ale ak sa aj tá začne správať atypicky...

„Áno, mama?“ Bolo to pre mňa prirodzené ju takto oslovovať. V kuchyni sme sa veľmi často rozprávali. Je to naše tiché miestečko.

„Zajtra ťa čaká náročný deň. Podľa mňa by si mal byť naň pripravený,“ prehovorila a do rúk mi vtisla darček s mašľou.

„Mama, to si nemusela. Ďakujem!“ Objal som ju. Opatrne som otvoril svoj tajomný darček. Mobilný telefón?

„Ďakujem!“ šepol som. Už mám aj mobil.

„Nemáš začo. Mám pre teba ešte niekoľko informácií, aby si pred Juliou nepovedal niečo, čo by ju mohlo raniť. Nie je to len o krvi, ale aj o vzťahoch,“ vravela múdro. Konečne sa dozviem niečo viac o  majiteľke najúžasnejšej krvi sveta.

„Julia nie je odtiaľto, je z Californie. Jej strýko je Matthew Sheridoll, pracuje s Carlislom v nemocnici. Ako prvá sa hlásila k dobrovoľníkom. Myslím, že ti Bella povedala, že jej zomreli rodičia, takže táto téma zostane uzavretá. Okrem strýka nemá už nikoho. Buď k nej milý, zaslúži si to. Julia je dobré dievča. Párkrát u nás aj bola. Preto ju všetci poznáme. Dávaj si pozor na túžbu po krvi, dobre? Nezabúdaj, že to je prvoradé.“

Prikývol som. Mal som aj nutkanie spýtať sa jej, akým spôsobom Julia prišla o rodičov, ale viac ma zaujímalo podivné správanie členov Cullenovskej rodiny. Ešte sa dozviem, že Rosalie chce ísť so mnou do nemocnice. To by bola čerešnička na torte...

Esme ma pohladila po tvári.

„Neboj, Riley! Bude to dobré,“ riekla a milo sa na mňa usmiala. S jej podporou by to bolo ľahšie. Esme je úžasná. Prečo ju mám tak veľmi rád? Je to moja nová matka. Moja rodina. Toto by som mal povedať Alice. Hoci máme konflikty, nezhody, spory aj menšie hádky, niečo nás drží po kope a nie je to len upírstvo. Otočil som sa ku schodom.

„Alice...“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If only 20. kapitola - Kedysi...:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!