Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 12. kapitola - U Cullenovcov

24.09.2010 (07:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1275×

12. kapitola - U Cullenovcov

Rosalie

Nedokázala som sa pozerať na červené oči môjho nového brata. Najlepší spôsob, ako sa odreagovať sú nákupy. Hoci aj s Alice.

Prečo musí byť Carlisle taký naivný! Prečo chce každému dávať druhú šancu, aj tým, čo si to nezaslúžia? Možno sa zbadá, keď prídu Volturiovci. Nechápem aj ostatných. Jediný, kto racionálne rozmýšľa je Jasper.

„Čo myslíš, bude sa to Rileymu páčiť?“ Z mojich úvah ma vytrhla Alice mávajúca s čiernym kabátom pred mojou tvárou.

„Alice, nie je to jedno?“ odvrkla som ignorantsky.

„Hm... áno, pôjde mu! Len asi ešte pohľadať nejakú košeľu...“ šomrala si popod nos.

Je príšerná! Riley toto, Riley tamto! Mám toho akurát dosť! Pôjdem si asi pozrieť nové topánky.

„Rosalie, prosím, nebuď k nemu taká zlá, neurob to!“ zadržala ma.

Opäť jedna z tých jej vízií. Ako nemám byť k nemu zlá? Nezaslúži si nás, Edward ho mal zabiť. Idiot! Nič nedokáže urobiť poriadne... Aj keď išlo o jeho Bellu.

„Pokiaľ ma nevyprovokuje...“ odpovedala som jej a ladne som odkráčala k oddeleniu topánok. Možno nejaké lodičky, povedzme čierne, alebo sivé, nie, karamelové... Počkať, také tuším mám. Fúha...! Kde je Alice, keď ju niekto potrebuje?

„Áno! Tie sivé ti pôjdu ako uliate!“ zaspievala Alice a s úsmevom mi hľadala moje číslo. Ďakovne som sa na ňu usmiala a pobrala sa k predavačke.

Alice nahadzovala topánky – mužské a to teda naozaj pôsobilo zvláštne. Také nežné maličké dievča nakupuje topánky obrovských rozmerov. Ešte k tomu sa prehrabáva vo svojich víziách, aby zistila, či sa mu budú páčiť. Nútilo ma to k úškrnu, keď som si predstavila nového súrodenca obletovaného Alice. Nie, že by som sa k nemu tak ponáhľala, ale... Mohla by som sa s ním trošku pohrať. Podľa zrkadla som stále krásna, ale podľa Rileyho... Uvidíme. Takto si možno vylepší u mňa svoje meno. Som si istá, že Edward alebo Alice spracujú Jaspera, ale na mňa Emmett nemá taký vplyv. Takže... vyskúšame nové lodičky v akcii.

„Alice! Ideme?“ navrhla som výhražne. Pritancovala ku mne a položila svoj nákup na pult.

„Nemala by som niečo kúpiť aj Belle?“ spýtala sa ma, ako keby čakala, že moja odpoveď bude kladná.

„Belle si toho kúpila dosť. Teraz Riley!“ predniesla som. Alice, Alice, Alice... Tá nedá pokoj. Ešte šťastie, že je Edward s Bellou a ja pokojne môžem Rileyho spracovávať. Do akej miery som asi krásna v jeho očiach? Upravila som si svoje blond vlasy a vypla hruď.

Konečne sme nastúpili do auta. Cesta zo Seattlu do Forks je pomerne dlhá. Ak by sme bežali, trvalo by to kratšie. Ale sme predsa ľudia a tí takýmto spôsobom necestujú. Šli sme jej štýlovým porsche, aj keď moje milované autíčko je miliónkrát lepšie. Nech aj ona sa pochváli, na bežné nákupy sa nemusím až tak predvádzať.

Alice mala dobrú náladu. Asi kvôli nákupom, alebo kvôli Rileymu. Bella by mu mala poďakovať. Teraz bude chvíľu obliekať jeho, ale určite sa vráti k stereotypu, alebo si spraví systém Riley-Bella. Kto vie... Naša Alice...

Riley

„Mal si pravdu, Jazz! Riley naozaj bojuje ako novorodený!“ povedal Emmett a hlavu mi pevne zovieral v rukách.

Jasper sa znechutene pozrel na dvoch upírov v bratskom zápase. Celý deň sa tu tak pohrávam s Emmettom. Je naozaj silný. Určite si súboj s mojimi bývalými deťmi užíval.

Moje nové upírie sestry odišli nakupovať. Esme pracovala na nejakom projekte, s ktorým som sa tiež snažil pomôcť, no Emmett ma vytiahol na spomínaný súboj. Jasper... Ten ma naozaj nemusí. Keď je v jednej miestnosti, mám chuť odísť. Mal pravdu, ale už sa hlasovalo a väčšina bola pre, tak by ma mohol prijať. Rovnako aj Rosalie, ktorá je, našťastie, preč. Viac napätá atmosféra by sa mi nepáčila.

„No tak, Riley! Bojuj!“ pripomenul mi Emmett. Asi by som sa nemal nechať unášať svojimi myšlienkami. Predsa zápasím.

„Hej, vy dvaja! Už s tým prestaňte!“ napomenula nás Esme a Emmett ma v tú chvíľu pustil.

„Riley, nie si hladný?“ spýtala sa ma a objala okolo ramien.

Neviem, dlho som sa nepozrel do zrkadla. Asi ma chcú prinútiť k ich strave. Fuj! Mal by som sa tomu vyhýbať čo najdlhšie. Aspoň si môžem uchovať chuť ľudskej krvi. Potom to bude kruté...

„Nemám potrebu!“ Ale tej sladkej krvi zo včerajšej noci by som nepovedal nie. Tú, žiaľ, už mať nikdy nebudem. Keď som sa dobrovoľne pridal ku Cullenovcom, tak by som mal aj vzorne dodržiavať ich zásady. Esme sa na mňa usmiala a potom sa vrátila k papierom.

„Tak, už zasa nič! Je po zábave! Chceš si niečo pozrieť v telke?“ navrhol sklesnuto Emmett.

Bolo mi to srdečne jedno. Mal som nutkanie... Chcel by som sa ospravedlniť Belle. Bolo mi to naozaj ľúto. Ale asi chápem, prečo ju Edward ešte nepriviedol ukázať novému rodinnému prírastku. Som stále novorodený, nebezpečný pre človeka. Nechce riskovať. Dúfam, že sa skoro vráti. Keď tu je, tak sa to nepríjemné napätie z časti potlačí.

„Aaa! Pozrimeže, kto sa vrátil? Aké boli nákupy?“ Emmett sa priblížil k Rosalie a pobozkal ju na čelo. Pripomenulo mi to niečo, na čo by som najradšej nemyslel.

„Riley! Poď so mnou!“ Alice natiahla svoju ruku a v tvári mala dosť šialený výraz. Jasper nesúhlasne zasyčal. No ona ho jemne pohladila po tvári a šepla mu, že jej neublížim. Ani by ma to nenapadlo.

Ťahala ma do vedľajšej miestnosti a vyhadzovala na stôl rôzne kusy oblečenia.

„Na! Skúšaj!“ povedala a podávala mi károvanú košeľu. Váhavo som sa na ňu díval.

„Mám sa otočiť?“ spýtala sa nevinne.

„Nie, nemusíš, len... To je naozaj pre mňa?“

Nechápal som, prečo si robí také starosti a zaťažuje sa s nákupmi pre mňa.

„Samozrejme, Jasperovi som kúpila veľké množstvo košieľ, teraz si na rade ty!“ zamávala mi pred tvárou kusom odevu.

„Kúpila som ti toho viac. Máš tu nové topánky, kabáty, nohavice, aj svetre. Keď sa budeš hrať na človeka, tak nemôžeš vyzerať takto!“

Poobzerala si moje sčasti špinavé, sčasti mokré oblečenie. Takto by som sa do spoločnosti neodvážil vstúpiť.

Je veľmi milá. Nemusela to robiť. Poďakoval som a vzal si ponúkanú košeľu. O chvíľu bola na mne natiahnutá.

„No...? Čo na to vravíš?“ spýtala sa.

„Hm... Je pekná...“ začal som, no prerušila ma.

„Áno, sekne ti! Dobre, ďalší!“ pohrabala sa v kope a vylovila ďalší kus oblečenia.

Na každý vyslovila svoj názor. Bol som ako manekýn. Stál som a Alice hodnotila, upravovala a navrhovala rôzne iné kombinácie môjho nového odevu. Bola zlatá, keď sa tak tešila z tejto nezmyselnej aktivity. Nepokazím jej radosť, a tak som sa ochotne stal jej bábikou.

„Ach jaj! Edward sa blíži!“ povedala smutne, keď ma upravovala.

„Alice, netráp ho toľko! Aj Belle už chýbaš!“ nahodil so smiechom. Netrápila ma... teda nie až v takej veľkej miere.

Alice ladne odišla z miestnosti a Edwardovi venovala ostrý úškrn.

Edward sa priblížil ku mne a premeral si ma.

„Takže nákupy...“ zhodnotil.

„Ako sa má Bella?“ vyhŕkol som na neho.

„Je v poriadku, žiaden šok. Neboj, Riley, budeš mať ešte veľa času sa s ňou porozprávať, len teraz ešte nie.“

Povzdychol som si. Aby zasa nebolo neskoro. Rád by som spoznal posledného Cullena a hlavne ospravedlnil sa jej. Za všetko, za Victoriu, za novorodených aj za to ukradnuté červené tričko.

„S tým tričkom sa netráp...“ prehodil Edward, keď sa mi hrabal v mysli.

„Dobre!“ Aspoň niečo odpustené. Teraz ma trápi Jasper a Rosalie.

„Jasper a Rosalie! Vieš, Riley, Jasper prežil veľké množstvo času s novorodenými. Vie, akí sú. A preto ťa chcel zabiť, nie je v tom nič osobné, len sa obáva o nás, o Alice. Porušujeme pravidlá. Vyčíta mi, že som ťa ušetril.“

Ani neviem, prečo ma ušetril. Možno by mi bolo teraz lepšie. Nemusel by som čeliť tomu smútku, ktorý je teraz vo mne.

„Riley, ospravedlnil si sa! Zistil si pravdu o Victorii. Viem, ako ťa to bolelo. Počul som to. Keď si sa takto vzdal, musel som ťa ušetriť. Nezaslúžil si si to.“

Mýli sa. Zabil som veľké množstvo ľudí, pár z nich vodil k Victorii, aby sa stali súčasťou tohto hlúpeho boja pre pomstu, trýznil som novorodených.

„Nie, Riley! Robil si to kvôli Victorii. To si nebol ty. Mala ťa omotaného okolo prsta.“

Odpovedal na moje myšlienky.

Victoria... Už o nej nechcem počuť. Vyvoláva mi to bolestivé spomienky. Edward prikývol na túto moju myšlienku. Ešte zostáva Rosalie.

„Rosalie!“ povzdychol si. „V jej mysli si teraz odrážajú samé nadávky na nás dvoch. Myslím, že niečo skrýva.“

Nič konkrétne. Mal by som sa s nimi porozprávať. Ale teraz ešte nie. Ešte je tu jedna vec, na ktorú sa chcem Edwarda spýtať.

„O nej ti toho veľa nepoviem!“ začal prísne. Vedel, že myslím na lahodnú krv z minulej noci. Tá vôňa sa z môjho nosa nestrácala ani po hodinách strávených v prepychovom dome Cullenovcov. Chcel som počuť aj to málo, aj to peklo, ktorým si údajne prežila.

„Riley, nechaj to tak! Stačí ti vedieť, že jej nemôžeš ublížiť!“ dokončil.

Viem, že sa jej nesmiem ani len dotknúť, len by ma to zaujímalo. Čo má proti? Som Cullen. Nezabijem ju. Teda, ak sa s ňou nestretnem.

Nemôžem ani tak, ani tak. Počítal som s tým, že sa ľudskej krvi musím vzdať aj s tým, že to bude náročné. Ale, kiežby som tak mohol ochutnať len jednu sladkú kvapku z jej tela...

„Asi by si mal ísť na lov, na náš lov!“ napovedal vševediaci upír. Pri predstave nad hnusnou krvou zvierat sa mi obrátil žalúdok. Nemusel mi nič pripomínať, vedel som, že ma to čaká. No ešte chvíľu...

„Mimochodom, Jasper má chuť sa porozprávať. Alice ho trošku obmäkčila,“ predniesol a kývol hlavou na vedľajšiu miestnosť. Okamih pravdy.

Jasper sedel vedľa Alice v romantickom objatí. Rosalie si pozerala módny časopis a keď som vošiel do obývačky, zdvihla sa a odišla preč. Emmetta nespokojne zavrčal nad výsledkom zápasu, vypol televíziu a žmurkol na mňa.

„Aj ty si bojoval dnes lepšie, než tie indivíduá!“ pochválil ma a taktiež sa vytratil.

Jasper, Alice, ja... Dúfam, že mi Alice pomôže. Toto je ešte horšie než včera!

Oslovím ho, neoslovím ho... Čo mám robiť? Neviem, čo mu mám povedať...

„Riley, prisadni si k nám!“ začala Alice. Ďakovne som sa na ňu usmial. Asi bolo na mojom výraze poznať, že som na pochybách. Jasper sa tváril neutrálne. Necítil som žiadne napätie. Je zrazu preč...

A teraz nastalo trápne ticho. Mlčal som.

„Riley,“ začal Jasper opatrne. „Na to, ako sa k tebe správam, mám aj svoje dôvody. Mal som sedemnásť, keď som sa pripojil ku Konfederačnej armáde v roku 1861. Ak ti ešte história niečo hovorí. Moja vojenská kariéra bola veľmi krátka!“ povzdychol si a opäť pokračoval.

„Mal som za úlohu evakuovať ženy a deti z miesta, kde dorazili lode Únie. Trvalo deň, než som sa pripravil a potom som odišiel s prvou časťou civilných občanov do Houstonu. V tú noc sa to stalo. Stmievalo sa, keď sme natrafili na hranice mesta. Nebolo času na zbytočné aktivity. Smeroval som naspäť do Galvestonu. Asi míľu od mesta som uvidel tri ženy. Myslel som si, že zaostali za skupinou. Zoskočil som z koňa a okamžite im ponúkol pomoc. Keď som uvidel ich tváre, bol som si istý, že v celom svojom živote som nevidel krajšie ženy.“

Nikdy predtým som nevidel krajšiu ženu, než Victoriu...

Bolo zjavné, že Jasper o tomto nerád hovorí.

„Všimol by som si ich, ak by boli v mojej skupine, tušil som, že niečo nesedelo. Detailmi ťa nebudem zdržiavať. Jedna z týchto prekrásnych žien mi dala tento život. Jej meno bolo Maria.“

Otriasol sa, rovnako ako ja pri vyslovení iného ženského mena.

„Maria, Nettie, Lucy, tak som ich poznal. Maria bola ctižiadostivá a prahla po pomste, aby získala svoje bojom stratené územia späť. Všetky dávali do kopy armádu. Tento nápad sa zrodil v jej hlave. Chcela armádu, čo najsilnejších a preto si ľudí vyberala.“

My nie, našli sme odpad a asi aj preto naša prvá bitka takto dopadla.

„Hľadala tých, čo majú potenciál. Potom nám venovala viacej pozornosti, trénovali sme, učila nás byť nenápadnými. Keď sme boli poslušní, odmenila nás sladkou krvou. Ale ponáhľala sa. Vedela, že sila novorodených je obmedzená časom. Jeden rok... Najskôr nás bolo len šesť. Chcela mužov – vojakov a často sa stávalo, že sme bojovali proti sebe.“

Tak to mi niečo pripomína... Hlúpe bitky o hry.

„Bol som lepší, ostražitejší, silnejší a Maria ma častejšie odmeňovala, čo spôsobilo, že som sa stával ešte silnejším. Rozhodla sa, že ma poverí výchovou ostatných. Náš počet sa zvýšil na dvadsať. Vtedy som ešte nepoznal svoju schopnosť ovládať emócie ostatných, no vedel som, že je to mnou, uľahčujem spoluprácu medzi upírmi. Maria si ma obľúbila a ja som doslova začal zbožňovať zem, po ktorej kráčala. Nemal som ani len tušenie, že sa dá žiť inak, jednoducho nám Maria podala svoju realitu a my sme ju nasledovali. Poprosila ma, aby som jej donášal informácie o svojich bratoch a nakoniec armáda dosiahla počet dvadsaťtri silných, vycvičených, nových upírov, akí ešte dovtedy neexistovali. Maria bola nadšená. Blížili sme sa k Monterrey, ktorý bol jej bývalý domov, a pustila nás na svojich nepriateľov. Novorodených bolo len deväť plus pár starších upírov, čo sa kontrolovali. Veľmi rýchlo sme ich porazili a stratili len štyroch z našich radov. Mesto jej padlo k nohám. Tento úspech donútil Mariu k chamtivosti. Netrvalo dlho a jej územia sa rozrástli do Texasu a Mexika. Lenže, z juhu prišli ostatní, aby ju zosadili. Vojny neustupovali. Mnohé klany sa obávali Volturiovcov. Po osemnástich mesiacov som zostal jediný, kto prežil. Nettie a Lucy sa obrátili proti Marii, ale porazili sme ich. Atmosféra sa upokojila, no boje stále pokračovali. S Mariou sme mali tucet novorodených v zálohe. Nič pre nás neznamenali – len pešiaci. Keď už boli príliš starí, zbavili sme sa ich. Môj život pokračoval v rovnakom duchu násilia. Mal som toho dosť. Niektorí novorodení mali potenciál, alebo zostali inak použiteľní a boli schopní prežiť tri roky u nás. Jeden z nich – Peter bol taký civilizovaný. Nerád bojoval, aj keď v bitkách vynikal.“

Jeho Peter – môj Diego. Chcel mi len pomôcť a ja som mal túžbu ho zničiť, za lož, ktorú si ona vymyslela.

„Obľúbil som si ho. Staral sa o ďalších nových upírov. Lenže o pár mesiacov sa stali opäť nepoužiteľnými. Bol čas sa ich zbaviť. Volali sme ich individuálne. Snažili sme sa presvedčiť Mariu, že mnohí z nich majú dary, no jej rozkazy boli jednoznačné. Jednu noc to Petra veľmi rozčúlilo. Zavolal som novorodenú menom Charlotte, ktorá mala niečo po jednom roku. Jeho pocity sa zmenili, keď prišla na rad. Zakričal na ňu, aby utiekla a vzápätí vyrazil za ňou. Mohol som ho zastaviť, no neurobil som to. Maria sa nahnevala.“

Diego a Bree plus Fred. Oni odišli. Lenže ja som v tú dobu riešil iný spor. Tiež som ich nechal ujsť.

„O päť rokov ma vyhľadal. Vybral si skutočne vhodný deň. Maria bola zmätená, začal som analyzovať jej pocity. Strach, bezcitnosť, neochota. Rovnako sa cítila, keď chcela zničiť Nettie a Lucy. Tento krát chcela zabiť mňa. Cítil som to a pripravoval sa na zničenie svojho dlhoročného spojenca. Avšak, Peter sa vrátil! Porozprával mi o svojom pokojnom živote so Charlotte. Bez bitiek s veľkým množstvom možností.“

Môj Peter sa mení na Edwarda. Bol to Edward, ktorý ma donútil premýšľať nad iným spôsobom života.

„Presvedčil ma a ja som bol rozhodnutý, že odídem. Bol som s Mariou dlho, no keďže som žil len pre vojnu, krv a nenávisť, nemal som dôvod zostať. Pár rokov som cestoval s Petrom a Charlotte. Keď som lovil ľudí, cítil som ich pocity, vracali sa mi spomienky na život založený na pýche. Odišiel som od nich. Zbavili sa bojovania, no ja som sa chcel zbaviť aj zabíjania. Lovil som menej, ale čo iné mi zostávalo?“

Jasper sa na mňa pozrel a ja som bol úplne pohltený v jeho príbehu. Hltal som každé jeho slovo. Jeho život pripomínal môj, no ja som nemal toľko odvahy postaviť sa Victorii. Až jej posadnutosť mi otvorila oči, ale stále som jej nečelil tvárou v tvár.

„Vo Philadelphii, v jeden upršaný deň som vstúpil do jedálne, aby som nevzbudil pozornosť. Moje oči boli tmavé, vyprahnuté...“

„... A tu začína náš príbeh!“ prerušila ho Alice a pohrabala sa v Jasperových vlasoch. Usmial som sa. Tam sa spoznali.

„Riley, si novorodený, nebezpečný a rovnaký ako ja,“ pokračoval s vážnou tvárou a všetka uvoľnenosť sa stratila. „Necháp ma zle, ale...“

„Jasper, prosím, daj mu šancu. Aj my sme dostali. Nie je zas tak úplne rovnaký. Prosím!“ poprosila Alice a Jasperovi sa vrátil úsmev.

Alice je poklad. Výborná obhajoba, sám by som si lepšiu nevymyslel. Jasper napokon prikývol.

„Dobre, takže... nové veci sa ti páčia?“ takmer ihneď prešiel na ľahšiu tému. Vycítil som, že sme spolu tak úplne neskončili. Je toho asi veľa a očividne chcel spraviť Alice radosť. Kto by už len nechcel?

„Áno, sú fajn! Vďaka, Alice!“ poďakoval som ešte raz.

„Nemáš za čo, braček!“ usmiala sa a jemne do mňa štuchla. Myslím, že už Jaspera chápem, teda, ja som ho chápal od začiatku a jeho názor som pokladal za správny. Nakoniec budeme mať ešte veľa spoločného...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 12. kapitola - U Cullenovcov: