Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 11. kapitola - Súd

18.09.2010 (20:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1379×

11. kapitola – Súd

Cítil som sa ako pred súdom. Do súdnej siene ma viedol môj záchranca - obhajca žltooký upír a budem sa spovedať ďalším žltookým predstavujúcu porotu a samozrejme sudcu, určite natrafím aj na obžalobu v podobe ľudského dievčaťa. Cullenovci... Povzdychol som si.

Nasledoval som svojho právnika do miestnosti s veľkým stolom a v okolí neho boli pousádzaní po dvoch stranách starí upíri. Na čele stola – sudcovský post – sedel blonďavý žltooký, ktorý vyzeral najstaršie. Po jeho pravej ruke sedela hlavná poradkyňa, s medovými vlasmi. Vedľa nej pekná blondína opierajúca sa o rameno urasteného upíra. Oproti nim sedeli ďalší dvaja. Drobná čiernovláska so zjazveným blonďákom, ktorý mal za sebou určite viacero bitiek.

„Vitaj, Riley!“ prehovoril sudca. „Som rád, že si sa rozhodol nás navštíviť.“

Ako vedel, že som sa tak rozhodol?

To malé stvorenie sa uškrnulo a prehrablo si čierne vlasy. Ona má asi dar vidieť do budúcnosti.

„Porozprávaj nám niečo o svojom živote,“ pokračoval sudca. „Čo všetko ti o nás Victoria povedala?“

Victoria... Pri jej mene som sa otriasol a mal som chuť niečo rozbiť.

„Povedala mi, že nás chcete zahubiť a bránite nám v získaní Seattlu. Naháňali ste ju, chceli ste ju zabiť, zo strachu sme stvorili armádu, aby sme vás zničili a zabili to ľudské dievča. Máte dary, ktorých sme sa obávali!“

„Jednoduché, jednotvárne a hlavne účinné!“ preniesol môj advokát.

Každý z nich sa zatváril inak. Hlavná poradkyňa - súcitne, párik vedľa nej stroho, druhá strana to očakávala a sudca chcel počuť viac. Skúmavo hľadel na moju tvár a čakal na ďalšie slová.

„Povedala mi, že ste veľmi starí a preto máte žlté oči, že ste nebezpeční a že Seattle je len váš. Nemohli sme spolu žiť a to ľudské dievča ju veľmi rozčuľovalo, pretože... No, nikdy mi ani nepovedala, prečo. Ja neviem...“

Zaváhal som, tuším im už ani nemám čo povedať.

Zasmiali sa? Tak toto som nečakal. Hlavne ten vysoký silný upír vybuchol do hurónskeho rehotu.

„Že starí! Ja sa tak necítim! My sme vegetariáni!“ potlačoval smiech člen poroty.

„Áno, žlté oči sú výsledkom nášho spôsobu života. Nepijeme ľudskú krv, ale zvieraciu.“ Dokončil sudca svoj prejav.

Mám šancu spýtať sa prečo to robia. Nepoznám nič lepšie, než sladkú ľudskú červenú tekutinu. Zvieratá? To znie naozaj smiešne. Už len tá ich odpudivá vôňa.

„Prečo to robíte?“ vyzvedal obžalovaný - čiže ja.

„My máme úctu pred ľudským životom, na rozdiel od teba!“ začala pekná blondína.

„Rosalie!“ upozornil ju môj zástupca. „Nemohol za to, Victoria ho len využívala!“ Tón jeho hlasu bol presvedčivý a chápavý, vedel, čo robí. Koniec koncov, môj život bol teraz v jeho rukách.

Hlavná poradkyňa zovrela sudcovu ruku a zatvárila sa sklamane. Ostatní mlčky pozerali.

„Povedz nám o armáde!“ prikázala obžaloba.

„Victoria ich stvorila a ja som ich cvičil. Naučil som ich... teda, vlastne, klamal som im, že slnko ich môže spáliť. Týral som ich, pretože ma nepočúvali, pútali na seba pozornosť, zabíjali sa medzi sebou... Posledné dni nám udelili Volturiovci ultimátum. Musel som zasiahnuť, naučiť ich bojovať, aby som ju nesklamal.“

Telom mi prešla triaška. Strhol som hlavu k svojmu advokátovi. Ozvalo sa nesúhlasné zasyčanie pri vyslovení mena upírov v tmavých plášťov.

„Typické!“ skonštatoval blonďavý žalobca.

„To je všetko?“ spýtalo sa dievča vedľa. „Ty si bol v Bellinej izbe, však?“

Ľudské dievča menom Bella. Tej som sa mal teraz spovedať. Prečo tu nie je?

Prikývol som.

„Prečo si to robil?“ spýtala sa žena po sudcovej pravici.

„Chcel som, aby Victoria bola šťastná, spokojná. Urobil by som pre ňu všetko, no ona pre mňa...“ Už som nechcel ďalej pokračovať. Moje vnútro mi to nedovoľovalo. Bránil som sa vzlykom, ktoré mi teraz prišli ako automatické.

Hlavná poradkyňa sa ku mne prívetivo priblížila, no zastavilo ju ostré zavrčanie zo strany žalobcu.

„Esme, nie!“ povedal rázne. „Nevieme o ňom nič! Chcel nás zabiť, čo ak je toto len ďalší jeho trik? Čo ak chce pomstiť Victoriinu smrť? Musíme chrániť rodinu, on tu nemá čo hľadať!“

Pomstiť? Niekoho, kto ma chcel nechať zabiť, kto mi klamal od začiatku môjho nového života, koho som tak slepo a naivne miloval?

„Jasper!“ okríkol ho sudca a jeho maličká susedka ho kopla pod stolom.

„Jasper, je ako ty. Práve ty by si ho mal chápať!“ argumentoval môj obhajca. „Aj keď sa vlámal Belle do izby, nie je to nič, čo by si ty neurobil pre Mariu.“

„Áno, lenže ja som iný ako on!“ pokračoval v hádke. Meno Maria malo pre neho asi špecifický význam.

„Bol si rovnaký!“ úpenlivo obhajoval môj záchranca. „Tak ako Maria, aj Victoria ťahala za nitky a skrývala sa za Rileym...“

Do reči mu skočila blondína:

„Edward! Chcel nás zabiť, súhlasím s Jasperom, nie je tu u nás vítaný! Nesmieme zabudnúť na Volturiovcov, ak zistia že ho ukrývame, zabijú aj nás!“

„Rosalie!“ napomenul ju sudca a prísny pohľad sa nevytrácal z jeho tváre. Hlavná poradkyňa sa pridala na stranu môjho právnika, odstúpila odo mňa pár krokov.

„Riley, viem, že nie si zlý, konal si nesprávne, a to kvôli nej!“ zadívala sa do zeme. Nastala krátka odmlka a v miestnosti kraľovala napätá atmosféra.

„Je to všetko, čo by si nám chcel povedať, Riley?“ spýtal sa sudca.

„Áno!“ odpovedal som. Koniec súdneho procesu, je čas na rozsudok.

„Po vypočutí argumentov, ideme hlasovať.“ Pokračoval najstarší upír. „Jasper?“

„Nie, nesúhlasím!“ vyslovil svoj názor. O krok bližšie k záhube.

„Alice?“

„Áno!“ Jeden bod k dobru.

„Emmett?“

„Nevadí mi!“ Zvláštna odpoveď, ale dva body.

„Rosalie?“

„Nie!“ Takže päťdesiat na päťdesiat.

„My s Esme sme za!“ riekol môj zástupca.

Zostal som zmätený, ani neviem, za čo hlasovali. O to, aby ma zabili? Alebo nechali odísť?

„Dobre, Riley!“ oslovil ma hlavný žltooký. Postavil sa a podišiel ku mne. „Máme pre teba návrh. Chceme ti ponúknuť náš domov, výmenou za to, že prijmeš nás spôsob života a stravovania. Máš možnosť sa stať príslušník rodu Cullenovcov alebo odísť.“

Vystrel svoju ruku ku mne a čakal. Spracovával som si informácie. Spôsob života – vegetariánstvo. Zmena. Uvítal by som ju kedykoľvek. Teraz mám šancu. Pozrel som sa mu do úprimných žltých očí. Chcel, aby som sa k nim pridal. Viacerí chceli. Teda, až na zostávajúcich blonďákov.

Odsúdený má právo na výber. Medzi slobodou a Cullenovcami. Medzi slastnou tekutinou a kalnou vodou.

Nenaliehal, neopovrhoval mnou. Dával mi čas, ktorý bol pre mňa taký významný. Zvažoval som, či by ma našli Volturiovci, či by som našiel Diega, Freda a Bree. Bol som schopný niečo robiť? Dávajú mi novú šancu, žiť v rodine, nebyť sám, necítiť ticho. Čakal s rukou nevzďaľujúcou sa odo mňa. Nechápal som ho. Argumenty ostatných boli silné. Mohol som byť pomstiteľ, vrah, prišli by Volturiovci a pozabíjali by ich. Stále bol presvedčený, že ma chce do svojho klanu. Bol taký láskavý, taký dobrý. Nemal žiaden dôvod a predsa... Nech prehovorí a povie, že to bola len zábava, nech ma zabijú, to si zaslúžim. Nemám dôvod žiť. Pozrel som sa na svoju bledú ruku a na tú jeho zodvihnutú ku mne. Priblížil som sa k nemu, podal som mu ruku a potriasol som s ňou. Znak dôvery, znak priateľstva a znak bezpodmienečného súhlasu. Dobre, Cullenovci, som váš.

„Múdro, Riley!“ poznamenal. „Vitaj v rodine. Som Carlisle. Moja žena Esme,“ ukázal na hlavnú poradkyňu a usúdil, že je čas nás predstaviť.

„Môj syn Edward,“ pokračoval na obhajcu, „Jasper a Alice!“ – obžaloba.

„Rosalie a Emmett!“ – porota.

„Chýba tu ešte Bella, ale nech odpočíva, bol to ťažký deň.“ Skonštatoval.

„Ani neviete ako!“ doplnil som.

„Riley! Vitaj!“ Pribehla ku mne Esme a konečne ma objala.

„Dobrá práca, Riley! Nemáš nárok na odvolanie!“ začal môj právnik a žmurkol na mňa.

Vedel, na čo myslím celú tú dobu? Jasné, dar! Takmer by som na to zabudol. Pripojili sa k nám dvaja čiernovlasí.

Najskôr ten, čo sa tak smial. Emmett. Potom drobná Alice. Emmett ma poklepal po ramene:

„Takže, Riley, čo povieš na taký menší bratský zápas?“

„Emmett! Veď len prišiel!“ urazene sykla Alice. „Pôjdeme najskôr nakupovať.“

Objala ma, zatiaľ čo sa blonďaví upíri nepohli zo svojich miest.

„Rosalie, Jasper!“ Carlisle prísne napomenul mojich nových súrodencov.

„Vitaj!“ povedala blondína arogantne.

„V naše rodine!“ dokončil za ňu Jasper. Títo dvaja ma asi nebudú mať v láske. Možno si na mňa časom zvyknú. Alebo mi tu budú znepríjemňovať pobyt, až sám utečiem. Necítim sa priveľmi na nejaký beh ani na hádky.

„Neboj! Vychladnú!“ podotkol Emmett za mojím chrbtom. Usmieval sa od ucha po ucho a v jeho výraz nasvedčoval, že je tak trochu fanatik do bojovania. Zrejme to bol on, kto povraždil väčšinu mojich upírov... Takže, odteraz som jeden z členov upírieho rodu vo Forks – Cullenovcov.

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 11. kapitola - Súd: