Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 9. kapitola

25.10.2011 (19:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1908×

Túto kapitolu by som chcela venovať SummerLilly. Ďakujem za tvoj objektívny komentár pri minulej kapitole. Presne niečo také som potrebovala počuť. Vieš, dlho som rozmýšľala ako tú kapitolu spracujem, ale keďže to nie je moja parketa, vzdala som to. Pýtala som si aj názor kamarátok, ale oni sú približne v mojom veku... Takže ešte raz ďakujem. A snáď sa to postupom času zlepší. :)

9. kapitola: Rodičia

Naštvane som si povzdychla a napochodovala som si to k televízoru, ktorý som hneď nato vypla. Nemám náladu počúvať hádajúcich sa politikov, keď musím porobiť kopu ďalších vecí.

Keď bol televízor vypnutý, zobrala som zo sedačky prachovku, ktorú som tam po ceste k telke hodila, a doutierala som ten príšerný prach na stolíku.

No týmto to ani zďaleka nekončilo. Pokiaľ dôkladne poupratujem celý byt, moji rodičia tu budú aj dvakrát. Bože, prečo si zmysleli prísť ma pozrieť práve teraz? V škole to boli samé písomky. V jednom kuse som sa učila a Mia trávila všetok voľný čas s Michaelom. Za ten týždeň sa tu nakopilo dosť neporiadku a ja to teraz všetko určite nestihnem upratať. Mohla by som sa na to vykašľať, ale chcem spraviť na svojich rodičov dobrý dojem. A nechcem aby si robili zbytočné starosti.

Keď som zo skrinky na chodbe vyberala metlu, zazvonil mi telefón. Bolo len minimum možností identity volajúceho. Buď to bol jeden z mojich rodičov alebo Sam. Popravde, asi by som radšej hovorila so Samom, pretože pokiaľ je to Renée alebo Charlie, znamená to len jedno: sú tu. A s tým by mohli ešte chvíľočku počkať.

Oprela som metlu o stenu a vybrala som sa k vyzváňajúcemu mobilu. Vďakabohu volal Sam. Stlačila som tlačidlo na prijatie hovoru a priložila som si mobil k uchu.

„Ahoj, Bell,“ ozval sa z druhej strany Samov hlas.

„Ahoj. Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa a popritom som sa snažila odniesť špinavý pohár zo stolíka do kuchyne jednou rukou. Nešlo to bohvieako, ale nemôžem si dovoliť mrhať časom.

„Vlastne ani nie, len som sa chcel spýtať ako sa máš a čo robíš. Ale pokiaľ nemáš čas...“

„Sam, teraz vážne nemám čas. Snažím sa to tu čo najrýchlejšie, ale aj najdôkladnejšie upratať a nemám veľa času.“

„A prečo si sa rozhodla všetko poupratovať práve teraz? Nejako tomu nerozumiem.“

„Ach,“ povzdychla som si. „Dnes prídu moji rodičia.“

„Naozaj? A nemal by som tam byť teda aj ja?“ Chcela som sa ho spýtať ako to myslel, ale začal mi to všetko vysvetľovať.

„No... Ja som vlastne tvoj priateľ a tvoji rodičia by ma asi mali spoznať, nemyslíš?“

„Popravde, ani ma to nenapadlo, ale niečo pravdy na tom je. Len sa mi dnešok nezdá ako najvhodnejšia doba.“

„Prečo nie? Veď tvoji rodičia už o mne vedia, nemýlim sa?“

„Nemýliš. Boli naozaj radi, keď som im povedala, že som si niekoho našla. Tomu ver.“ Snažila som sa zametať jednou rukou, ale toto nešlo. Ach. Budem musieť počkať, až dotelefonujem.

„Tak v čom je problém, Bells?“ spýtal sa nechápavo Sam.

„Ja neviem. Oni ťa určite budú chcieť vidieť, ale myslím, že jeden deň na prípravu by im len prospel. Dnes sa s nimi zvítam, porozprávame sa, moja mama sa citovo vybúri a zajtra, keď bude pokojná, im predstavím teba.“

„Myslíš, že by to tvoja mama nezvládla?“

„Nie, o to nejde, ale predsa len... Sam, netráp ma. Neviem ti to vysvetliť,“ povzdychla som si.

„V poriadku. Sprav ako myslíš, ale daj mi potom, prosím, vedieť, kedy sa zoznámim s tvojimi rodičmi. A to mi pripomína, že by som ťa chcel predstaviť tým mojim...“ Sam chcel pokračovať, ale stopla som ho.

„Sam, tvojich rodičov budeme riešiť nabudúce, dobre? Pre dnešok a zajtrajšok mi bohato stačia tí moji.“ Z druhej strany linky som začula smiech.

„V poriadku. Vzdávam sa.“ A ďalší smiech.

„No nič, Sam. Pomaly končím. Ešte musím doupratovať. Neskôr ti zavolám,“ snažila som sa hovor čo najrýchlejšie ukončiť. Za iných okolností by som bola so Samom schopná telefonovať nonstop, ale teraz prídu moji rodičia. Len čo som si na to spomenula, zamumlala som ešte jeden rýchly pozdrav pre Sama a zrušila som hovor. Ani som nečakala pokiaľ odzdraví.

Mobil som položila na miesto, kde ho budem dobre počuť z každého konca bytu, a vrátila som sa k zametaniu.

***

Keď som po dvoch nekonečných hodinách mala upratané, bola som nadšená. Konečne. Už som sa bála, že to nikdy neskončí. Neuveriteľné, ako dokáže upratovanie človeka vyšťaviť. Mám pocit, že som viac unavená, ako keď som celý deň v práci. Pokrútila som hlavou a celá zničená a upotená som sa zvalila na sedačku. Musím si dať ešte sprchu, ale potrebujem chvíľku na oddych. Len päť minút.

Po dvoch minútach, nie piatich, ale dvoch, som sa musela postaviť, pretože mi zase vyzváňal ten príšerný mobil. Prisámvačku, niekedy by som bola radšej, keby som sa narodila v dobe, v ktorej ešte mobily neboli.

Horko-ťažko som sa postavila a vybrala som sa k mobilu. Tentokrát som sa nepozrela na displej, ale rovno som hovor prijala.

„Prosím?“ ohlásila som sa.

„Bella? Bella, prosím ťa, aká je adresa toho internátu, na ktorom bývaš? Nevieme to s Charliem nájsť,“ ozvala sa na druhej strane mama. Bože, mama? To už je toľko hodín?

„Ahoj, mami,“ pozdravila som ju a potom som jej nadiktovala adresu. Mama chcela hovor hneď zrušiť, ale ešte som ju zastavila.

„Počuj, mami, to už ste tu? Ja len... že ma to trocha prekvapilo.“

„Áno, Bella. Ale pokiaľ sa dostaneme k tebe, to ešte potrvá takú polhodinku,“ povzdychla si Renée.

„To vydržíš, mami. Ja ešte aj tak potrebujem sprchu.“

„Tak fajn, zlatko, uvidíme sa. Ahoj.“

„Ahoj,“ rozlúčila som sa, zrušila som hovor, odložila mobil a vybrala som sa do kúpeľne na rýchlu sprchu.

Keď som sa sprchovala, rozmýšľala som nad rodičmi. Charlie tu nebude môcť zostať spať. Je to zakázané a Mia sa večer aj tak vráti. Možno by mohol prestať u mamy, teda pokiaľ jej to nebude vadiť. V tom prípade by si mohol zaplatiť hotel, ale nemyslím si, že to Renée bude vadiť.

Vypla som vodu, vyliezla som zo sprchového kúta a rýchlo som sa zabalila do županu, pretože mi začínalo byť chladno.

***

Prechádzala som po byte sem a tam a kontrolovala som, či je všetko tak, ako má byť. Mama a ocko tu mali byť každú chvíľu a ja som začínala byť nervózna. Vlastne ani neviem prečo. Otca som nevidela už dlhšie. Naposledy, keď som odchádzala z Forks. No a s mamou som sa vlastne tiež nestretávala nejako obzvlášť často. Obaja mi veľmi chýbali a tešila som sa na nich, ale bola som... nervózna.

Nevedela som si to vysvetliť, ale mala som pocit, že to súvisí so Samom. Určite sa ma naňho budú vypytovať. Teda, mama určite a Charlie na takéto veci nie je, ale aj on je zvedavý. Tým som si úplne istá. Mama bude určite chcieť vedieť detaily, no ja aj napriek tomu, že s ňom mám skvelý vzťah, nechcem hovoriť o všetkom.

Z môjho myšlienkového pochodu, a vlastne aj z pochodu po byte, ma vyrušil vyzváňajúci telefón. Zase zvoní, ale tentoraz som si bola istá, že je to mama. Už sú tu.

Zobrala som si mobil do ruky, už po niekoľkýkrát za dnešný deň, a zistila som, že som mala pravdu. Mama. Aké prekvapenie. Zrušila som prichádzajúci hovor a vybrala som sa po schodoch dole na parkovisko.

Už z diaľky som videla mamu a Charlieho ako stoja pri maminom aute a obzerajú sa dookola. Mama tu už síce bola, takže určite nepozoruje okolie, ale vyzerá mňa. No a podľa Charlieho skúmavého a zamysleného pohľadu usudzujem, že on si naozaj obzerá prostredie.

Zišla som tých päť schodíkov a vybrala som sa ich smerom. Keď som od nich bola asi päť, možno šesť metrov, mama sa pozrela mojim smerom. Razom sa usmiala a zamávala mi. Napodobnila som jej gesto a pridala som do kroku.

„Ach, mami,“ zvolala som, keď som podišla k nej a silno som ju objala. Charlie sa na zvuk môjho hlasu otočil a tiež sa pozrel mojim smerom.

„Bells,“ povedal ocko a podišiel ku mne. Vymanila som sa z maminho objatia a objala som Charlieho.

„Ahoj, ocko,“ pozdravila som ho počas objatia a potom som sa odtiahla. „Som rada, že vás zasa vidím. Chýbali ste mi.“

„Och, Bella, aj ty si nám chýbala, však, Charlie?“ povedala mama.

„Isteže,“ povedal Charlie tak nejako neprítomne. Nechápavo som sa naňho pozrela. Zdalo sa, že myšlienkami je niekde úplne inde. No keď sa otočil, pozrel sa opäť na mňa a prehovoril, bolo mi jasné koľko bije.

„Bella, kde je ten chlapec, o ktorom si mi hovorila?“ spýtal sa Charlie. Povzdychla som si.

„Tak nejako tu nie je.“

„Prečo?“ spýtala sa Renée.

„Myslím, že je ešte čas, aby ste ho spoznali,“ povedala som a keď som videla, že Charlie chce niečo namietať, rozhovorila som sa znova. „Teda, zajtra sa s ním stretnete, ale prečo dnes? Ja som rada, že sa po tak dlhom čase vidíme a keby tu bol Sam, len by nás rozptyľoval. V pokoji sa pozhovárame, a keď budeme všetci dostatočne vybúrení, predstavím vám ho.“

„Tak fajn,“ povedal ocko.

„Bella, čo keby sme už išli dnu? Predsa len, rozprávať sa na parkovisku nie je veľmi pohodlné,“ navrhla mama a ja som jej dala za pravdu. Zobrala som ich hore do bytu. Mama s ockom sa usadili na sedačke v obývačke a ja som im zatiaľ pripravila kávu.

Keď som sa vracala z kuchyne aj s táckou, na ktorej boli uložené kávy, a pozrela som sa na svojich rodičov ako sedia na sedačke, spomenula som si, ako som na tej sedačke videla pred pár týždňami Michaela a Miu. Rozdiel medzi týmito pármi bol priam priepastný a aj komický. Sama pre seba som sa zasmiala a dobrovoľne som sa vystavila výsluchu.

Vôbec som sa nemýlila, keď som si myslela, že mama bude chcieť vedieť úplne všetko o Samovi. A Charlie nezaostával. Svojimi otázkami dopĺňal mamu a ja som mala pocit, že sa spotím. No poctivo som im odpovedala na všetky otázky. Našťastie neboli príliš súkromného charakteru.

Asi po dvoch hodinách výsluchu sme prešli na uvoľnenejšie témy. Úplne nevinné a bežné, no a buďme úprimní, aj príjemnejšie.

Vlastne som si dnešok celkom užila. Bolo deväť večer, keď sa mama s otcom začali zdvíhať. Vraj je dosť neskoro a oni sa chcú dobre vyspať na zajtrajšie stretnutie so Samom. Pri tej myšlienke ma zamrazilo, ale na druhej strane - už som to chcela mať za sebou. Dúfala som, že Sam sa bude mojim rodičom páčiť. Síce by si nijako nepomohli aj keby sa im nepáčil, ale radšej nech sa im pozdáva. To je vždy jednoduchšie.

Odprevadila som mamu a ocka k autu. Práve, keď som sa s nimi lúčila, zazrela som Miu. Prekvapilo ma, že je dnes večer doma tak skoro. Bola sobota a v sobotu bývala vonku dlho do noci. Ale Mia mala na tvári normálny, čiže u nej veselý úsmev. Prestala som to teda riešiť a predstavila som ju rodičom. Mala som pocit, že Mia a môj otec si skvelo sadli. S mamou to bolo tiež bez problémov, ale s ockom to bolo iné. Proste si rozumeli. Smiali sa a zdalo sa, že majú rovnaký názor na humor. Ja som ich len pozorovala a usmievala som sa od ucha k uchu. Nebolo človeka, ktorému by sa nepozdávala Mia. Ona bola taká veselá kopa.

Asi po polhodine sa mama s ockom naozaj vybrali preč a ja som sa zase vrátila do bytu aj s Miou po boku. Pýtala som sa jej, prečo sa dnes vrátila tak skoro, ale povedala, že to nemá nijaký zvláštny dôvod. Nechala som to teda tak a išla som si po svojom.

***

Ráno som sa zobudila v dobrej nálade. Včerajšok dopadol naozaj dobre a ja som sa zabávala. Hlavne po tom, čo sa objavila Mia. Dúfam, že aj dnešok dopadne dobre. Neviem síce, dokedy sa Charlie zdrží v Jacksonville, ale keby dnešok nedopadol dobre, bolo by lepšie, keby sa čo najskôr vrátil do Forks.

Po raňajkách som volala so Samom a dohodli sme sa, že sa stretneme v jednej reštaurácii o tri ulice odtiaľto. Presne o druhej, keďže ešte budem musieť ísť vyzdvihnúť Charlieho a Renée.

Sam prišiel s nápadom, že dnes do tej reštaurácii privedie aj svojich rodičov, ale v rámci slušnosti som to odmietla. Myslím, že mama s otcom na dnes stačia. So Samovými rodičmi sa môžem stretnúť budúci víkend. Ale vážne, keby sme sa stretli všetci šiesti dnes a v tej istej chvíli, som presvedčená, že by zavládla riadne hustá atmosféra.

***

Presne o druhej som vchádzala aj s mojimi rodičmi do reštaurácie. Sama som si hneď všimla. Sedel pri jednom stole pri veľkých sklenených oknách. Povzdychla som si, pozrela som sa ešte raz na oboch mojich rodičov a vybrala som sa jeho smerom.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 9. kapitola: