Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 49. kapitola

07.06.2012 (21:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2286×

49. kapitola - Svadba

Bella:

Keď som sa ráno zobudila, Edward sedel ako vždy pri mojich nohách a pozoroval ma. Presne takto u nás vyzeralo každé ráno, okrem tých, kedy bol na love. Dnes sa však tváril inak. Nerozhodne a ostražito.

Posadila som sa na posteli a načiahla som sa po raňajky položené na nočnom stolíku. Toto bola naša ďalšia rutina.

„Dobrú chuť,” poprial mi a ja som sa usmiala.

Pozoroval ma, ako jem, ale nič nevravel. Nevydržala som to dlho a po piatich minútach som raňajky odložila bokom.

„Čo je?” spýtala som sa trocha podráždene. Pokrútil hlavou a mňa napadlo, že už možno o tom vie. Možno Carlisleovi alebo Lilly uleteli myšlienky. Ale kedy? 

Chvíľu som sa naňho pozerala, čakala som, že možno niečo povie, ale mlčal. S povzdychom som nakoniec vstala a bez slova som okolo neho prešla do kúpeľne.

Keď som po rýchlej sprche a dôkladnom vydrhnutí zubov z kúpeľne vyšla, podnos s mojimi raňajkami už nebol na posteli, ktorá už bola ustlaná. Prižmúrila som oči a prešla som ku skrini.

Počula som, ako sa s ľahkosťou zatvorili dvere na spálni a o pár sekúnd som mala Edwardove ruky omotané okolo pása. Pobozkal ma na líce a položil si hlavu na moje rameno.

„Prepáč mi to ráno,” šepol. S ďalším povzdychom som prekryla Edwardove ruky tými svojimi.

„Odpúšťa sa,” povedala som a oprela som sa oňho.

Chvíľu sme tam len tak stáli, v objatí pri otvorenej skrini, no potom som to vzdala. Vyvliekla som sa z Edwardovho objatia a otočila som sa k nemu tvárou.

„Potrebujem s tebou hovoriť.”

Edward prikývol.

„Ja s tebou vlastne tiež,” povedal s ľahkým úsmevom. Prikývla som.

„Tak...” začala som. Edward však pokrútil hlavou zľava doprava.

„Tu nie. Mám lepší nápad,” povedal a s úsmevom si ma pritiahol na hruď, „zoberiem ťa von. Na jedno pekné miesto a spravíme si pohodový deň, čo povieš?”

„To neznie zle.” Usmiala som sa a pobozkala som ho na pery. Vlastne to bol veľmi dobrý nápad. Vytvorí sa pohodová atmosféra a všetko pôjde ľahšie. „Teraz ma však nechaj obliecť sa,” dodala som pobavene, keď ma stále držal a odmietal pustiť.

S povzdychom ma pobozkal na nos a pustil ma.

„Pripravím ti niečo na občerstvenie, a potom môžme vyraziť.”

„Fajn,” súhlasila som a vrátila som sa k otvorenej skrini. 

Vôbec ma neprekvapilo, keď Edward zaparkoval auto na poľnej ceste hneď vedľa hustého lesa.

„Predpokladám, že ďalej ideme pešo,” hádala som. Edward so širokým úsmevom prikývol.

„Ponesiem ťa, ak chceš,” navrhol a ja som sa naňho pochybovačne pozrela. Bolo to tak dávno, čo sme s Edwardom utekali lesom. Teda, on utekal. Veľmi dobre som si však spomínala na nevoľnosť, ktorú som cítila po prvýkrát.

Nakoniec som prikývla. Prvýkrát to bolo príšerné, ale potom som to zvládla. Síce so zatvorenými očami, ale zvládla.

Edward si ma s úsmevom vyložil na chrbát a rozbehol sa lesom. Oči som však nechala doširoka otvorené. Sledovala som mihajúci sa les a po chvíli som sa začala usmievať. Neviem, čo sa zmenilo, ale teraz sa mi to páčilo. Šťastne som si zložila hlavu na Edwardovo plece a zoširoka som sa usmievala.

Keď si Edward všimol, že si to užívam, začal sa predvádzať. S odrazom sa vymrštil do vzduchu a niekoľko metrov nad zemou sa chytil konára jedného smreku. V tej chvíli som mala malú dušičku, ale usmievala som sa stále. Páčilo sa mi, ako Edward skáče z konára na konár, potom na zem a zase na strom. To už som sa nahlas smiala.

Naposledy Edward zoskočil z vrchu stromu a zľahka dopadol na zelenú trávu. Rozhliadla som sa okolo a všimla som si, že sme na lúke. Opäť. Nebola to síce tá dokonale súmerná lúka vo Forks, nebola to naša lúka, ale tiež z nej vyžarovalo isté čaro. Bola krásna.

„Je nádherná,” vydýchla som.

„Narazil som na ňu len nedávno. Napadlo ma, že by nebolo od veci mať naše miestečko aj tu v Kanade. Aspoň dočasne,” vysvetľoval.

Edward si ma zložil z chrbta a ja som prikývla. Spravila som pár krokov dopredu a rozhliadla som sa okolo seba. Táto lúka nebola dokonale okrúhla, bola oválna a ani to nie pravidelne. No rástlo tu tiež to obrovské množstvo rôznofarebných poľných kvetov ako vo Forks.

„Nebolo by na škodu vrátiť sa niekedy na našu lúku. Rada by som ju znova videla. Ktovie, či sa za tie roky zmenila...” povedala som zamyslene a otočila som sa na Edwarda.

„To nie je zlý nápad. Určite sa na ňu budeme musieť ísť pozrieť,” súhlasil a vybral sa do stredu lúky. Sadol si do tureckého sedu a prižmúril oči. Chvíľu som tam len tak stála a ľutovala som, že nesvieti slnko. Chcela by som znovu vidieť Edwardovu žiariacu pokožku.

No nevadí. Určite budem mať ešte veľa príležitostí vidieť ho v slnečnej žiari.

Usmiala som sa a pomalými krokmi som sa vybrala jeho smerom. Sadla som si mu do lona a ruky som mu omotala okolo krku. Mal zatvorené oči a ja som neodolala, zľahka som ho pobozkala na obe viečka.

Usmial sa, ale oči neotváral. Pomaly si ľahol na trávu a mňa si uložil na hruď. Ruky mi omotal okolo pása a začal ma  hladiť po chrbte. Zatvorila som oči.

Teraz mi bolo dobre, veľmi dobre. Bola som šťastná a nepotrebovala som k tomu až tak veľa. Len pokojné tiché miesto a jedného upíra. Upíra, ktorého som ľúbila nadovšetko na svete a čakala som s ním dieťa.

Žalúdok mi nepríjemne skrútilo, keď som si uvedomila, že Edward o tom ešte stále nevie. A sem sme prišli práve preto, aby som mu to povedala.

Nechcela som s tým začínať teraz, nechcela som narúšať tú pokojnú atmosféru, ale čas sa krátil... Keby bol Edward človek, alebo keby bolo aspoň takéto tehotenstvo menej rizikové, nebála by som sa. Bola by som o to šťastnejšia a nevedela by som sa dočkať chvíle, kedy by som to Edwardovi povedala. Mala by som totižto istotu, že by bol nadšený.

Šťastná som bola aj teraz, o dieťati som snívala, ale celá táto situácia bola príliš komplikovaná.

Povzdychla som si a Edward hneď spozornel. Otvoril oči a trocha sa nadvihol, aby na mňa lepšie videl.

„Deje sa niečo?” spýtal sa potichu a ja som cítila, ako jeho ruka zablúdila pod moje tričko a pohladila ma na holom chrbte, po celej jeho dĺžke. Privrela som oči a pokrčila som ramenami.

„Ja neviem,” šepla som. Naozaj som nevedela. Edward ma znova pohladil po chrbte a čakal.

„Chcela si sa rozprávať, Bells. O čom?” šepol napokon. Znova som si povzdychla a posadila som sa. Je najvyšší čas vyjsť s pravdou von. Nemôžem dlhšie čakať.

Edward si tiež sadol, ale nepúšťal ma. Pritiahol si ma do lona. Pozrela som sa mu uprene do očí a rozmýšľala som, ako to povedať. Žiadny spôsob nebol dosť správny, dosť výnimočný.

„Bells...” popohnal ma Edward. Priložila som mu ruku na líce a začala som ho palcom hladiť. 

„Neviem, ako to povedať. Nechcem to hneď vysypať a ani nechcem dlho otálať. Ja neviem nájsť ten správny spôsob...” vysvetľovala som naliehavo a bolo mi jasné, že keby nebol Edward upír, nerozumel by mi ani slovo.

„Bella, zlatko, proste to povedz, áno? Na ničom inom nezáleží, len mi to povedz.” Edward ma chytil za ruku a milo sa na mňa usmial. Ja vážne neviem, čo by som bez neho robila. Bol pre mňa obrovskou oporou.

„Edward,” začala som, ale hneď som aj zmĺkla.

„Áno?” nabádal ma.

Hlboký nádych, Bella, a zvládneš to, dodávala som si odvahy.

„Čo by si povedal... keby som ti povedala... že budeme rodičmi?” rozprávala som pomaly a potichu. Potom som zmĺkla a uprene som sa zadívala do Edwardovej tváre.

Videla som, že to vstrebáva. Že mu to došlo a taktiež som vedela, že ním teraz prechádza obrovské množstvo pocitov, no nemala som tú odvahu snažiť sa rozlúštiť ich.

„Ako? Kedy?” vydýchol prekvapene.

„Potvrdil mi to Carlisle a len včera,” šepla som a on pomaly prikývol. „Vedela som, že ti to musím povedať čím skôr, pretože to dieťa bude rásť.” Znova prikývol. 

Na chvíľu zavládlo úplné ticho. Edward bol všetkými časťami svojej mysle zavŕtaní vo svojich myšlienkach a ja som len čakala. Po pár minútach sa však Edwardova tvár začala uvoľnovať a ja by som prisahala, že sa ňou mihol úsmev. Šťastný úsmev.

„Čo povedal Carlisle?” spýtal sa napokon, ale už nebol tak strašne vážny. Mal uvoľnenú tvár, zdalo sa mi, že sa aj mierne usmieva, no stále si udržiaval prevažne vážnu masku. Akoby sa bál byť šťastný...

Pokrčila som ramenami.

„Vlastne nič. Spýtal sa ma, či som si vedomá všetkých rizík a či si to dieťa chcem nechať. Keď som povedala áno, povedal mi, že máš právo vyjadriť sa k tomu a že on zatiaľ zváži všetky možné riešenia,” rozprávala som, „potom som sa rozprávala s Lilly a ona si veľké starosti nerobí. Teda, tvrdí, že jej matka síce zomrela, ale len preto, že vyhladovela a zoslabla, že pokiaľ mne hneď nasadia krv, nemal by byť problém...” Edward pozorne počúval a prikyvoval.

„Ale predpokladám, že nech by som ti teraz povedal čokoľvek, to bábätko by si si aj tak chcela nechať,” hádal.

„Chcem to maličké za každú cenu,” povedala som rozhodne. Za toto svoje dieťa budem bojovať. Nedovolím, aby ktokoľvek čokoľvek podcenil a ohrozilo by to tak jeho život. V žiadnom prípade to nedovolím.

„V poriadku, porozprávam sa s Carlisleom a niečo vymyslíme. Uvidíš, bude to v poriadku, prisahám, že hej. Postarám sa o svoju rodinu,” sľuboval a položil mi ruku na brucho. Bola som si istá, že teraz mám nielen oči celé vypúlené, ale že sa v nich zračí aj obrovské šťastie.

„Ty sa... nehneváš?” overovala som si. Nechcelo sa mi veriť, že by to Edward vzal tak dobre po tom, čo vieme o Lillinej matke.

„Nie! Bella, prosím ťa, to máš takú tendenciu myslieť si, že sa na teba bude každý za všetko hnevať? A navyše, ja nemám žiadne právo byť naštvaný. Toto,” prešiel dlaňou po celej šírke môjho bruška, „nie je ničia vina. My dvaja máme len obrovské šťastie. Budeme mať spolu bábätko, a to je podľa mňa veľmi dobrá správa. A ak by za to mal byť niekto vinný, tak jedine ja.” 

Robila som sa, že som nepočula tie posledné slová - Edward by chcel za všetko viniť len seba - a zoširoka som sa usmiala. Moje nadšenie zo mňa muselo vyžarovať na míle ďaleko. Všimla som si, že aj Edward sa jemne usmieva a to som už nevydržala. Hodila som sa ku okolo krku - a to doslovne - a silno, silno som pritlačila svoje pery na tie jeho.

Toto nebolo žiadne bozkávanie, len cudný bozk plný lásky, vďačnosti a neskutočného šťastia.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,” opakovala som stále dookola a znova a znova som pritláčala svoje pery na tie Edwardove. Cítila som, ako sa jeho telo otriasa šťastným smiechom a odtiahla som sa.

„Snáď si si nemyslela, že by som ťa v tom nechal samú,” povedal trocha sklamane, ale bolo mi jasné, že v skutočnosti sklamaný nie je. Neviem, či sa tešil z toho, že bude otcom alebo sa tešil len kvôli mne, no dôležité bolo, že sa vôbec tešil a aj keď obaja vieme, že to nebude ani trochu jednoduché, urobíme všetko preto, aby sme to spolu zvládli.

Len som neurčito pokrútila hlavou, nemala som chuť baviť sa teraz o vážnych veciach. Len som tam tak sedela, na Edwardovych stehnách a objímala som ho okolo krku. Musela som nejako vydýchať všetko to nadšenie.

„Vieš, Bells, tiež som s tebou chcel hovoriť o jednej záležitosti a najskôr som nevedel, či je toto tá najvhodnejšia chvíľa, ale teraz, keď si mi oznámila tú novinu, no možno to nebude až tak od veci,” rozprával, oslobodil si jednu ruku a vložil si ju do vrecka nohavíc, „predsa len bývame v jednom dome ako manželia a budeme mať dieťa ako manželia, ale manželmi stále nie sme, a tak ma napadlo,” pokračoval a z vrecka vytiahol malú čiernu krabičku, pootvorila som ústa, teraz mi už bolo všetko jasné. „Isabella Marie Swanová, milujem ťa celým svojim srdcom a už nechcem viac čakať. Budeš tak láskavá a spravíš ma najšťastnejším mužom na zemi? Vezmeš si ma, láska?” spýtal sa a vložil mi krabičku do rúk. Zatvorenú. 

Bez slova som si krabičku vzala a otvorila som ju. Prsteň, ktorý sa skrýval pod vrchnákom, bol nádherný. Prekrásny. A bola to starožitnosť. Opatrne som prešla prstom po diamantoch a potom som sa pozrela na Edwarda. Sledoval moje počínanie.

Čakal, čo poviem. Ak poviem áno, bude to znamenať, že sa vydám a tie slová ma poriadne desia. Som asi naozaj zvláštna - chcem dieťa, ale svadba ma desí. Ale svadba je záväzok, prísaha.

No toto nie je ten hlavný problém. Pokojne Edwardovi odprisahám lásku a vernosť. Milovala by som ho a bola by som mu verná, aj keby sme sa nikdy nevzali, ale čo keď je svadba príliš oficiálna? Čo keď je schopná rozdeliť nás? Rozvod je predsa po manželstve úplne normálna vec. Bežná vec. Ľudia sa rozvádzajú už po prvom roku manželstva! Tak, čo mám robiť?

Je mi jasné, že nemôžem dlho rozmýšľať. Edward stále čakal a to moje váhanie nebolo vôbec pekné. Nie po tom, ako ma dnes podporil.

Jednoducho sa nerozvedieme! Nie, my dvaja nie! Boli sme bez seba niekoľko rokov a teraz sme tu. Opäť spolu a čakáme dieťa. Neviem, možno som naivná, ale verím, že my dvaja patríme k sebe. Svadbou len potvrdíme našu lásku a spečatíme náš vzťah. To je všetko. Presne takto to bude! Musí!

Ja si proste nemôžem dovoliť váhanie...

„Bells?” ozval sa neisto Edward.

Pichlo ma pri srdci, keď som videla jeho výraz. Naozaj netušil, čo mu odpoviem, poznal ma.

„Áno,” povedala som. Nenechám ho viac čakať.

„Áno?” spýtal sa. Usmiala som sa. 

„Áno, vezmem si ťa,” sľúbila som.

Videla som, ako sa jeho tvár uvoľňuje a neistotu vystriedalo šťastie. Až sa mi zdalo neskutočné, že dnes všetko tak dobre dopadlo. Ktovie, či si toľké šťastie vôbec zaslúžim...

„Ďakujem,” povedal a ja som mu podala krabičku s prsteňom. Spýtavo sa na mňa pozrel a ja som vystrela ruku. Pochopil a znova sa usmial. Opatrne prsteň vytiahol.

„Patril mojej matke. Dala mi ho, keď zomrel môj otec,” vysvetľoval mi, keď mi ho nasúval na prst.

„Je prekrásny,” priznala som úprimne.

„Dúfal som, že sa ti bude páčiť. Nedokážem si ťa totižto predstaviť s prsteňom zo zlatníctva. Tvoje ruky si žiadajú niečo špeciálne a tento prsteň má pre mňa obrovskú citovú hodnotu.” Usmiala som sa. Ja sama by som asi nedokázala oceniť bežný prsteň. Určite by som sa s ním uspokojila, to áno, ale toto som si vážila. Nešlo ani o samotný prsteň, ale o to gesto.  Trocha ma zamrzelo, že som nemala šancu spoznať Edwardovu biologickú matku. Musela to byť veľmi výnimočná žena.

„Nedokážem si predstaviť krajší a výnimočnejší šperk,” šepla som. Edward sa usmial a pohladil ma po líci. Potom po nose... čele... druhom líci a nakoniec na perách. Pootvorila som ich a vzala som Edwardovu dlaň do ruky. Zatlačila som a ona povolila, zložila som si ju z tváre a pobozkala som Edwarda na pery. Teraz som ho už naozaj pobozkala, žiadna cudná pusa.

Čas plynul a my dvaja sme aj naďalej sedeli v objatí na tej malej lúke. Nechcelo sa mi ísť domov. Toto miesto bolo magické a dnešok bol krásny.

„Tak ma napadlo,” prerušila som to ticho, „nemohol by si mi vrátiť naše fotky a cédečko s mojou uspávankou? Rada by som tie veci znova videla.” Edward sa potichu zasmial.

„Ešteže to vravíš, bol by som na ne úplne zabudol,” povedal pobavene.

„Upír zabúda?” podpichovala som ho. S úsmevom pokrútil hlavou.

„Nie, to nie. Proste som to neriešil.” Pokrčil ramenami.

„Tak dáš mi tie veci?” naliehala som.

„Rád by som, ale nemám ich pri sebe,” šepol.

„A kde teda sú?”

„Vo Forks. V Charlieho dome a v tvojej izbe. Skryl som to všetko pod podlahu,” priznal sa.

„Prečo?” spýtala som sa. Toto mi nedávalo žiaden zmysel. 

„Sú tvoje, nechcel som ti ich vziať a chcel som, aby si tam mala kúsok zo mňa, aspoň niečo, ale na druhú stranu som si bol vedomý toho, že musím dodržať sľub, ktorý som sa ti chystal dať. Potreboval som, aby si zabudla a tie veci by ti ma len pripomínali...” Chápavo som prikývla.

„Musíme po ne zájsť, rada by som opäť počula svoju uspávanku,” navrhla som.

„Ako poviete, madam. Ale vlastne by som vám tú uspávanku mohol aj zahrať. Naživo to bude mať lepší efekt,” žmurkol na mňa. S tým som musela súhlasiť.

Až teraz som si uvedomila, koľko maličkostí sa v našom vzťahu zmenilo. Uspávanku, fotky alebo aj ten beh lesom sme vôbec neriešili. Bývali sme spolu a snažili sme sa fungovať, ako ľudská rodina a náš vzťah postrádal akékoľvek čaro. Strácal výnimočnosť a to sme nemali dopustiť.

No v tejto chvíli som bola pevne rozhodnutá, že to zmením. Vrátime nášmu vzťahu všetko to čaro. 

„Vieš, Bella, keď tak nad tým premýšľam, kedy sa vezmeme? Nechcem naliehať a ani ťa do ničoho nútiť, ale bábätko bude rásť naozaj veľmi rýchlo a svadba by sa mala uskutočniť skôr, ako sa tvoj zdravorný stav zhorší. Aj keď dúfam, že sa nezhorší. Urobím preto všetko,” nadhodil Edward. A mal pravdu. Svadba by mala byť naozaj čo najskôr.

„Najlepší termín by bol hneď budúci týždeň,” navrhla som.

„To áno, zlatko, ale nestihneme nič pripraviť,” namietal.

„Ja nepotrebujem veľkú svadbu, Edward. Malý nenápadný obrad len s najbližšou rodinou.”

„Z niečoho takého by sa Alice zbláznila,” zasmial sa.

„Hmm, tak o dva týždne. Dám jej dva týždne na prípravu malej svadby a uvidíme, čo stihne pripraviť, je to predsa neúnavná upírka.”

„Hej, toto by šlo. Vezmeme sa o dva týždne,” povedal spokojne a pobozkal ma na líce.

O dva týždne

„Zakloň hlavu, Bella,” prikazovala mi Alice. Takto to tu fungovalo už asi dve hodiny. Bella, sprav toto, potom zase tamto... Začínala ma poriadne bolieť hlava.

„Ako dlho ti to ešte potrvá?” pýtala som sa.

„Už len chvíľu, vydrž. Si horšia ako malé dieťa,” napomínala ma.

„Uznávam, možno som, ale toto je vážne na nervy idúce. Alice, prosím, pohni si.” Povzdychla si a hrane sa chytila za hlavu. Akože ju zo mňa bolí...

„Vieš čo? Radšej mlč. Akoby nestačilo, že si mi dala na prípravu takejto dôležitej svadby len dva týždne, ty sa ešte aj sťažuješ, ža ťa dlho pripravujem. Ja len chcem, aby bolo všetko dokonalé. Dlho som snívala, že sa tohto dňa dočkám,” priznala. Dojato som sa na Alice usmiala. Viem, že presne toto chcela. Ona to chcela od samotného začiatku. Verila v nás - vo mňa a Edwarda.

„Ďakujem, Alice,” šepla som a chcela som ju objať. Zastavila ma.

„Bacha na slzy. Zmažeš moje umelecké dielo,” napomínala ma s úsmevom, no potom ma silno objala. „Som veľmi šťastná, že si berieš môjho brata, Bella. O pár hodín budeš oficiálne moja sestra,” rozprávala nadšene a ja som sa zasmiala.

„Hej, už o chvíľu. Som trocha nervózna,” priznala som. Alice chápavo prikývla.

„To je normálne. Ja som tiež bola nervózna na svojej prvej svadbe. A Rosalie takisto. Ale teraz to už berie v pohode, má v tom prax,” zaškerila sa a ja som sa pobavene usmiala. Pevne verím, že si svadby neobľúbim natoľko, aby som sa túžila vydávať tak často ako Rosalie.

„Tak fajn, pokecali sme si, ale teraz si zase sadni, nech ten účes dokončím,” ozvala sa a zatlačila ma naspäť do stoličky.

„Ja som myslela, že už to máš,” fňukala som, aj keď mi bolo jasné, že mi to nepomôže.

„Už len malé detaily, naozaj,” sľúbila mi, a potom sa znova pustila do práce.

Netrvalo to dlho a Alice nadšene zvýskala.

„Hotovo, postav sa,” pobádala ma, a pritom sa nadšene usmievala. Poslušne som sa postavila a otočila som sa okolo svojej osi. Alice si zatlieskala.

„Si oficiálne dokonalá a to malé bruško ešte viac podtrhuje tvoju krásu,” rozplývala sa a ja som sa usmiala. Pomaly som prešla k obrovskému zrkadlu v Alicinej šatni a zahľadela som sa na svoj odraz.

Alice mala pravdu, vlasy aj líčenie boli dokonalé, ale mňa skôr zaujali šaty a moje bruško v nich.

Počítali sme s tým, že bábätko bude rýchlo rásť a už teraz na mne bolo vidno tehotenstvo. Bruško zatiaľ nebolo nijak veľké, ale všimol by si ho každý, aj človek. A v týchto šatách obzvlášť.

Alice trvala na tom, že moje svadobné šaty musia zvýrazňovať moje krivky a aj vypuklé bruško. Vravela, že sa zaň nemôžem hanbiť. A ja som súhlasila. Nehanbila som sa za svoje dieťa, ale prišlo mi malinko nevhodné ísť sa vydávať v bielom, ale zároveň byť tehotná - a ešte to ukazovať.

„Tak, čo povieš? Dokonalé, však?” ozvala sa znova Alice a ja som len prikývla.

„Ako všetko ostatné, aj moju prípravu si zvládla skvelo,” pochválila som ju a vybrala som sa k posteli. Pohodlne som si na ňu sadla a pozrela som sa na Alice.

Mala som obrovskú radosť, že ona aj všetci ostatní moje tehotenstvo vzali tak dobre. Niektorí - konkrétne moja mama - panikárili. Bála sa, že sa mi počas tehotenstva alebo pôrodu niečo stane, ale Carlisle ju upokojoval, že zatiaľ je všetko v poriadku a on sa postará o to, aby bolo všetko v poriadku aj neskôr.

„A čo mám robiť teraz?” spýtala som sa.

„Vôbec nič, len sa obuj a kyticu máš v kúpeľni na umývadle. Nezabudni si ju vziať, ja idem skontrolovať prízemie. Dúfam, že nič nepokašlali,” oznámila mi Alice a potom na malú chvíľu zatvorila oči a znehybnela. Sledovala budúcnosť. „Nie, všetko je zatiaľ v poriadku, ale aj tak tam radšej idem,” zaškerila sa na mňa a už jej nebolo. Usmiala som sa a povzdychla som si.

Rozmýšľala som, čo všetko sa zmení, keď budem teraz Edwardova manželka. Obavy ma totižto stále neopúšťali. No, keď som nad tým uvažovala, došla som k záveru, že sa nič nemôže nejako radikálne zmeniť.

Stále sa budeme ľúbiť a stále budeme bývať v našom malom domčeku na kraji lesa.

Teda, je dosť možné, že sa na istý čas nasťahujeme ku Cullenovcom, aspoň pokiaľ sa nenarodí maličké. Podľa Edwarda musím byť pod neustálym dohľadom lekára a ja vlastne ani nenamietam. Ide o zdravie môjho dieťaťa a aj o to moje. Naučila som sa vážiť si život.

„Bells, smiem vojsť?” ozvala sa Esme, keď sa zjavila vo dverách. Prikývla som.

„Isteže,” usmiala som sa na ňu. Úsmev mi oplatila a sadla si vedľa mňa na posteľ. 

„Ako sa cítiš?” spýtala sa po chvíli. Zhlboka som sa nadýchla.

„Som trošku nervózna, ale inak v pohode.” Pomaly prikývla. Zhľadela sa na zem a vyzeralo to, že premýšľa. V tichosti som ju pozorovala.

„Vieš, Bella, som veľmi rada, že si znova v našej rodine. Tie roky bez teba boli pre nás všetkých veľmi náročné, zlatko. A hlavne pre Edwarda. Či veríš, či nie, vyzeral príšerne a smútok z neho doslova vyžaroval. Síce sa po čase dal ako-tak do poriadku, nikdy to nebolo ono. No keď som ťa uvidela na svadbe Lilly a Edwarda, pocítila som nádej. Nádej, ktorá hneď vyhasla, pretože môj syn sa práve ženil. Počas celého obradu som dúfala, že si to možno rozmyslí, že to zastaví, pretože ja som vedela, že Lilly nemiluje a ona nemiluje jeho. Tí dvaja boli vždy len priatelia, mali krásny priateľský vzťah a doteraz nechápem, prečo sa rozhodli vziať.” Esme rozprávala, ale vôbec som nerozumela tomu, prečo mi to všetko hovorí.

„Ja nerozmiem, kam tým mieriš, Esme,” priznala som.

„Ja viem, zlatko, a mrzí ma to, ale mala som potrebu povedať ti, ako to je. Nechcem, aby si o Edwardovi pochybovala a chcem, aby si vedela, aká som nevýslovne šťastná, že ťa máme zase pri sebe. Už si len želám a z duše ti prajem, aby si mala s Edwardom krásne manželstvo. Verím, že aj tehotenstvo zvládneš a dieťa váš vzťah len posilní,” vysvetľovala mi a mne sa chcelo zase plakať. Rýchlo som zamrkala očami, nechcem Alice zničiť jej umelecké dielo, ale tiež ju mohlo napadnúť, že budem potrebovať vodeodolnú špirálu.

„Ja viem, Esme. Verím Edwardovi a tiež som veľmi šťastná, že je všetko zase v poriadku,” súhlasila som a potom som ju silno objala. Aj ju, pretože všetkým som to dlhovala. Počas celých tých mesiacov, keď bol Edward ženatý s Lilly, som sa im všetkým vyhýbala. Bola som hnusná a nedobytná. A teraz ma to moje príšerné správanie veľmi mrzelo.

„Mám ťa veľmi rada, Bella,” šepla Esme a pobozkala ma na čelo. „Teraz sa usmej, nie že sa mi tu rozplačeš,” usmiala sa, „každú chvíľu si sem po teba príde Charlie,” žmurkla na mňa a potom - presne ako Alice - odišla.

Netrvalo dlho a vo dverách sa objavila Charlieho napätá tvár.

„Si pripravená, Bells?” spýtal sa.

„Som, len si vezmem kvety,” povedala som a odbehla som do kúpeľne pre kyticu bielych tulipánov. Teraz som bola veľmi rada, že ma Mia nútila nosiť opätky. Mala som väčšie šance, že sa nepotknem a nespravím si tak hanbu na celý život. Alebo skôr - na celú večnosť.

„Pristane ti to,” povedal Charlie, keď sme stáli pred dverami Alicinej spálne a čakali sme, kým budeme môcť zísť schody.

„Vďaka, ocko,” povedala som s úsmevom a pobozkala som ho na líce. Charlie ma potľapkal po ruke a ťažko si vzdychol.

„Čo je?“ spýtala som sa opatrne. Charlie pokrútil hlavou.

„Ale nič, len... Mohlo mi byť jasné už vtedy vo Forks, že sa k tomu chlapcovi vrátiš. Neviem, prečo som bol presvedčený o tom, že je definitívne koniec. Asi som bol naivný,” vysvetľoval a krútil hlavou. Usmiala som sa.

„Vadí ti to?” spýtala som sa. Pokrútil hlavou.

„Nie, to nie. Chcem, aby si bola šťastná a verím, že s ním šťastná budeš, ale ešte stále som sa nezmieril s tým, že je to upír,” šepkal a tváril sa trocha znechutene. „Zrejme to máš po matke,” dodal ešte a ja som sa zasmiala.

„A ona to má po Ruth,” dodala som. Charlie zamyslene prikývol. „A možno aj po tebe, ocko. Tiež si sa zaplietol s vlčou matkou,” hnevala som ho. Charlie sa na mňa nesúhlasne zamračil a ja som sa znova zasmiala.

„Mám ťa rada,” povedala som len a Charlie sa usmial.

„Ja teba tiež.”

Z prízemia sa ozvala moja uspávanka a to bol signál, že mám ísť dole. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som sa na Charlieho.

„Mám strach,” šepla som.

„Nemáš sa čoho báť, Bella. Dolu ťa čaká Edward a toho si si predsa vybrala,” upokojoval ma Charlie, keď sme pomaly schádzali schody.

Musela som mu dať za pravdu. Môj strach bol hlúpy a zbytočný. Veď som už nad tým premýšľala a došla som k záveru, že sa svadbou nič nezmení.

Pozorne som sa dívala pod nohy a pomaly som schádzala jeden schod po druhom. Snažila som sa potlačiť tú zbytočnú nervozitu a myslieť len na to, že ma tam čaká Edward, že čoskoro to bude on, kto ma bude držať za ruku a o pár minút bude môj už navždy. Bude môj oficiálne.

Pred rohom, za ktorým sa nachádzala miestnosť, v ktorej boli úplne všetci, som sa znova zhlboka nadýchla. Bolo mi jasné, že Charlie zo mňa už musí byť na nervy, ale nedokázala som to ovládať. Napokon ma Charlie popohnal tým, že všetci čakajú a ja som sa pohla vpred.

Hneď, keď som sa dostala za roh, vyhľadala som Edwardovu tvár a zadívala som sa mu do očí. Dávalo mi to silu ísť ďalej.

Ničivo pomalými krokmi sme s Charliem došli až k „oltáru“ plnému bielych kvetov. Otec podal moju ruku Edwardovi, pobozkal ma na čelo a vybral sa na svoje miesto, hneď veľa mamy a Johna. Usmiala som sa na nich, a potom som sa znova zadívala do Edwardovej tváre.

Šťastne sa usmieval a šťastie sa zračilo aj v jeho úprimných očiach.

Kňaz začal s obradom, ale ja som jeho slová vôbec nevnímala. Sústredila som sa len na Edwarda stojaceho hneď vedľa mňa, na moju rodinu a na to, že teraz robím niečo správne.

Odohrávalo sa vo mne tornádo pocitov a ja som sa snažila každý z nich rozlúštiť a pochopiť.

No a moja hlava na tom nebola o nič lepšie. Toľko myšlienok sa snažila vstrebať a rozobrať... Na pár sekúnd ma dokonca napadlo, že týmto strácam slobodu a neviem prečo, ale tá myšlienka mi prišla vtipná. Bola to obyčajná ľudská starosť, pre mňa úplne bezvýznamná, ale v tejto chvíli si ma našla.

Začala som sa radšej opäť sústrediť na kňaza. Nechcela som prepásť časť, kde budem musieť povedať „áno“, Edward by mi potom mohol ľahko ujsť.

Zvyšok obradu prebehol veľmi rýchlo. A keď nás kňaz konečne vyhlásil za manželov, vydýchla som si. Bola som rada, že aspoň túto časť mám za sebou.

Edward sa mi zasmial tesne pri uchu.

„Nehovor mi, že ťa jeden svadobný obrad dokáže zničiť,” uťahoval si zo mňa. Buchla som ho do ramena, aj keď on to, samozrejme, ani nepocítil. No nemohla som si pomôcť.

„Nie jeden obrad, ale môj svadobný obrad,” vysvetlila som a vyplazila som mu jazyk. Edward sa provokatívne usmial, zdvihol obočie a ja som sa mu radšej otočila chrbtom, pretože sa mi líca začali zase sfarbovať do červena.

Začali sa k nám hrnúť hostia. Nebolo ich veľa, len najbližší priatelia, ako som si želala. Cullenovci, rodina z Denali, mama a John, Ruth, Lilly a David, Charlie a Sue, Ashley a Jack, Alex a v neposlednom rade Renaldovci.

Stáli úplne vzadu a ja som si uvedomila, že toto bude prvýkrát, čo uvidia Edwarda a on uvidí ich.

„Bella, zlatko,” objala ma Jul, keď sa aj so Samom dostali konečne na rad.

„Ahoj,” šepla som s úsmevom. 

Akonáhle ma Juliana pustila, objal ma Sam.

„Si nádherná,” polichotil mi. S úsmevom som poďakovala a všimla som si Juliin pohľad na Edwarda.

„Jul, Sam, toto je môj manžel Edward. Edward toto sú Juliana a Sam Renaldovci. Moji druhí rodičia,” predstavila som ich.

„Veľmi ma teší,” povedal Edward a so srdečným úsmevom im obom podal ruku.

„Aj nás, som veľmi rada, že sa naša Bella konečne usadila a našla muža, ktorého by tiež dokázala ľúbiť,” rozprávala Jul a ja som spozornela. Uvedomila som si, že Edward zatiaľ nevie o Samovi vôbec nič. Teda, zrejme si práve v tejto chvíli niečo prečítal z Julinej mysle, ale ťažko povedať čo.

Pozrela som sa na jeho tvár, ale nenašla som na nej žiaden prekvapený či udivený pohľad. Tváril sa normálne, akoby vedel, o čom Jul hovorí.

„No nič, my pôjdeme, bavte sa,” povedal Sam a usmial sa na mňa. Jul prikývla a ešte raz ma objala.

„Je to fešák,” zašepkala mi pri uchu a ja som sa zasmiala. Jul na mňa ešte žmurkla a potom spolu so Samom odišli na parket. 

Edward ma objal okolo pása a pritiahol si ma bližšie.

„Sú to dobrí ľudia,” povedal.

„Čo si mysleli?” spýtala som sa opatrne. Chcela som vedieť, koľko toho budem musieť vysvetľovať.

„Len to, že sú šťastní, že si si po Samovi niekoho našla, že si sa znova zaľúbila,” rozprával s úsmevom. Ustrnula som. Takže si z ich mysle čo-to prečítal.

„Vieš, Edward, ja-” začala som rozprávať. Mal právo vedieť pravdu, ja som mu nič nechcela tajiť a vlastne by to ani nemalo zmysel.

„Ja viem,” skočil mi do reči.

„Ale-”

„Nie, Bella, viem všetko, naozaj,” povedal a ja som v jeho očiach videla, že vie, o čom hovorím. Naozaj poznal pravdu o Samovi.

„Ako?” vydýchla som prekvapene. 

„Asi by som nemal žalovať, ale od Lilly. Nehnevaj sa na ňu, Bells, ona to myslela dobre, chcela nám pomôcť.”

Tak od Lilly. Hmm, to ma mohlo napadnúť. Nikto iný by mu to nepovedal, ale nedokázala som sa na ňu hnevať. Edward má pravdu, ona nám chcela pomôcť a myslela to dobre.

„Aha, to je dobre. Nechcela by som to teraz rozoberať,” pripustila som.

„Nemusíš to rozoberať už nikdy,” sľuboval mi Edward, ale ja som s ním nemohla súhlasiť.

„Nie, ešte sa budem musieť vrátiť k tejto epizóde môjho života. Aspoň raz určite,” šepla som.

Videla som na Edwardovej tvári, že mi nerozumie, že má otázky a chce sa pýtať, ale to by nás nesmela vyrušiť Renée.

„Kde ste vy dvaja toľko? Všetci sa zabávajú, len vy tu stojíte ako také dve sochy,” napomínala nás.

„Prepáčte, Renée, zarozprávali sme sa,” ospravedlnil nás Edward. Moja matka sa naňho len milo usmiala a oboch nás chytila za ruky.

„V poriadku. A teraz na parket, chcem vidieť mladomanželov tancovať,” prikázala nám nadšene a oboch nás nasilu postavila do stredu parketu. Pokrútila som nad tým hlavou.

Nech žije moja mama s hocikým, s človekom, či s upírom alebo dokonca s policajtom, stále je rovnako bláznivá a zrejme sa už nikdy nezmení.

„Ste nádherní,” povedala Renée, keď si ma Edward pritiahol do náručia a jednu ruku mi položil na pás. Edward sa na ňu usmial a začal nás vláčiť po parkete.

„Ani za tie roky som sa nenaučila tancovať,” varovala som ho.

„To nevadí, budem ťa viesť.”

Položila som si hlavu na Edwardovo rameno a nechala som ho nech nás vedie. Užívala som si túto chvíľu so zatvorenými očami. 

„Zaspala si mi?” spýtal sa ma po chvíli Edward pobavene.

„Nie,” odpovedala som a otvorila som oči. Zrak mi padol na Lilly v Davidovej náruči. Musela som sa usmiať. Lilly mala Davida a ja som mala Edwarda. Presne takto to malo byť vždy. Ale nevadí. Aspoň všetci vieme, že si musíme vážiť to, čo máme. Pretože o všetko bohatstvo sa dá veľmi ľahko prísť...

A takto to dopadá, keď píšem predposledný článok k svojej úplne prvej poviedke a neviem sa s ňou rozlúčiť. Ešte musím napísať toto a potom tamto... Ale ešte nefňukám! To si nechám k epilógu. =D Inak, pevne verím, že vás tá dĺžka neodradila. =D Kapitola má cca 5500 slov, čo je môj rekord. =D

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 49. kapitola: