Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 48. kapitola

03.06.2012 (17:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2033×

48. kapitola - Zistenie

O dva mesiace

Edward:

Vrátil som sa z lovu domov, no Bella nikde nebola. Napriek tomu, že som to vedel, pretože som nepočul jej srdce ani dych, skontroloval som všetky izby domu. A na moje prekvapenie tu naozaj nebola. Pokrútil som nad tým hlavou a vytiahol som z vrecka mobil. Nemal som ani jeden neprijatý hovor či esemesku. Proste mi nepovedala, že ide preč.

Zhlboka som sa nadýchol. Zase som preháňal, ale nevedel som to ovládať. Vždy, keď som jej nebol dostatočne blízko, začal som panikáriť. Mal som o ňu príšerný strach a ona to vedela. No napriek tomu mi nepovedala, že nebude doma. Určite to spravila naschvál, chcela ma vytrestať, pretože jej stále vyvolávam.

Sadol som si na pohovku a zvažoval, či jej zavolať, alebo nie. Ak jej zavolám, pravdepodobne sa nahnevá a bude na mňa po zvyšok dňa nepríjemná. A možno jej to vydrží aj dlhšie...

Nakoniec som to vzdal. Nebudem volať Belle, nechcem riskovať, ale zavolám Lilly. Je veľká pravdepodobnosť, že je s ňou a ja tak budem aspoň pokojnejší. S Lilly Belle nič nehrozí.

Vytočil som Lillino číslo a pri čakaní, kým zodvihne, som stihol nervozitou prebehnúť celý dom.

„Edward,” ozvalo sa z druhej strany a ja som zmeravel. Toto nebola Lilly.

„Bells,” šepol som a vážne sa mi uľavilo, že je s Lilly. Nič sa jej nestalo, počujem ju.

„Som v poriadku, nemusíš Lilly otravovať,” povedala namosúrene.

„Ja viem, ale snaž sa ma pochopiť, Bella. Vrátim sa domov a ty nikde. Ani si mi len nezavolala či nenapísala... Mám strach, bývame predsa v lese, môže sa ti kedykoľvek čokoľvek stať,” snažil som sa jej vysvetliť svoje obavy, no ona si len povzdychla.

„Vieš, že nemám rada to tvoje večné kontrolovanie.”

„Nekontrolujem ťa, len sa uisťujem, že si v poriadku,” bránil som sa. Nikdy by som si nedovolil kontrolovať ju. Napriek nášmu vzťahu chcem Belle nechať slobodu a voľnosť. Nechcem ju príliš dusiť, mohla by mi zdupkať.

„Fajn, maj sa, Edward!” povedala a položila. Ani sa so mnou nerozlúčila. To jej tie moje obavy až tak prekážajú?

Tentoraz som si úplne ľudsky povzdychol ja a pomaly som schoval mobil do vrecka.

Vyšľapal som schody do našej spálne a ľahol som si na posteľ. Poobzeral som sa po izbe a napadlo mi, že by som možno mohol upratať, ale nebolo čo. Bella to všetko spravila, keď som bol na love, nebola tu ani len troška prachu.

Naozaj som tomu nerozumel. Bola človek, pracovala pomalšie ako upíri, no napriek tomu stíhala chodiť do práce aj upratovať, variť si pre seba a dokonca sa mi aj venovať.

Odvtedy, čo sme sa nasťahovali do tohto domu, som jej stále vravel, že pracovať nemusí. Bol by som najradšej, keby ju mám stále doma, ale ona nechcela. Milovala svoju prácu a nechcela sa jej vzdať. A ja som ju nechcel o čokoľvek pripraviť. Práve naopak. Chcel som jej veci dávať.

No bol som šťastný. Teraz som bol naozaj šťastný. Mal som svoju Bellu zase pri sebe a dokonca sme spolu bývali v jednom dome. Mali sme skoro normálny ľudský život. Žili sme prítomnosťou a neriešili sme budúcnosť. Bella ju nechcela riešiť.

Párkrát som na túto tému naviazal reč. Rozmýšľal som, čo bude ďalej, ale ona ma vždy zastavila. Nechcela o tom počuť ani pol slova. Vravela, že vždy keď riešila budúcnosť, nevyplatilo sa jej to. Tak ako pri mne, aj pri Samovi... A toto bola ďalšia vec, ktorá ma trápila. Boli sme spolu s Bellou už nejakú tú dobu a poznali sme sa ešte dlhšie, no ona sama mi o Samovi zatiaľ nepovedala nič. Ktovie či vlastne vedela, že o tom viem. Možno ani nie... Ale ani toto som neriešil.

Možno nepovažuje za podstatné mi to povedať a možnože ju ani nenapadlo informovať ma o tom.

No napriek Bellinmu odmietaniu riešiť našu budúcnosť, nedalo mi to. Pred ňou som túto tému neriešil, ale moju myseľ zamestnávala stále.

Vedel som, že takto to nebude môcť fungovať večne. Bella chcela dieťa. O jedno prišla a zistila, aké to je byť matkou. Chce mať rodinu, ale kvôli mne je ochotná vzdať sa tej možnosti. A to sa mi nepáčilo. No vedel som, že ju už znova neopustím. Nepochovám náš vzťah, aj tak to vtedy nemalo žiaden zmysel... Len som tým Belle ublížil.

Niekoľkokrát mi napadla možnosť, že by sme dieťa mohli mať spolu. Bola to maximálne lákavá predstava, ale vedel som, čo všetko by som tým riskoval. Bella by mohla zomrieť, tak ako Lillina matka. Tehotenstvo s upírom nie je žiadna sranda.

No stále mi to nedalo. Musela predsa existovať možnosť, ako ten pôrod prežiť. Veril som, že hej. Alebo som tomu aspoň veriť chcel.

Keď som si myslel, že Lilly čaká moje dieťa, bolo to zvláštne. Na jednej strane som vedel, že to mne a Belle ešte viac ublíži, ale na strane druhej to boli nové možnosti. Na pár týždňov som mal to, o čom iní upíri nemôžu ani snívať. Mohol som mať dieťa. Mohol som byť otcom. A tá predstava sa mi páčila.

Všetko sa však zmenilo. A ja si napriek všetkému dovolím tvrdiť, že k lepšiemu. Radšej mať len živú Bellu ako dieťa a riskovať tak Bellin život. Musím sa s tým proste raz a navždy zmieriť.

Vedel som, že Bellina smrť by ma zničila. S niečím takým by som už nemohol ďalej existovať a to ma nútilo myslieť na ďalšiu vec. A to bola premena v upíra.

Mal som chuť nafackovať si, keď som si to čo i len pomyslel, ale naozaj mi to nedalo. Bella ako človek tu nebude večne a ja bez nej žiť nedokážem.

Vtedy vo Forkse chcela byť upírom, túžila po tom, aby sme spolu strávili večnosť, ale čo keď sa jej priority zmenili? Čo keď to už nechce? A bol by som vôbec schopný vziať jej život?

Bella:

„Čo budeme robiť, Lilly?” spýtala som sa s obavami v hlase. Áno, bola som si vedomá toho, že práve toto som chcela, ale čo mi na to povie Edward? Nebude sa hnevať? Ale zase na druhú stranu, je to aj jeho vina...

„Zatiaľ nič. Možno to ani nie je pravda, ale otec mi častokrát rozprával o maminom tehotenstve a podľa tohto, čo si mi tu teraz predviedla, je dosť možné, že čakáš malého poloupíra,” povedala a pokrčila ramenami.

„Čo tým myslíš?” spýtala som sa.

„V podstate je to tehotenstvo ako každé iné, prejavuje sa rovnako, až na to, že trvá len dva-tri mesiace a dieťa je podstatne silnejšie, než jeho ľudská matka.”

„Takže...?“

„Takže zrejme navštívime dedka Carlisla, Bella. Bol mojou osobou fascinovaný a veľa sa ma vypytoval na moje potreby a schopnosti, taktiež častokrát spovedal otca... Carlisle má o poloupíroch už dostatok informácií. Pozrie sa na teba a buď nám našu teóriu potvrdí, alebo vyvráti. Otázka je len, ktorá z možností je lepšia...” povedala a pozrela sa na mňa s otázkou v očiach.

„Ak som naozaj tehotná,” rozprávala som pomaly, „to dieťa si nechám. Aj keby to malo znamenať moju smrť.” Lilly prikývla.

„S tým počítam, ale chceš to? Chceš dieťa? Nebudeš sklamaná, ak Carlisle povie, že sa mýlime?” Lilly sa očividne nedala odbyť. A ja som sa nad tým zamyslela.

Keby viem, že som tehotná, bolo by to jednoduchšie. Nikdy by som svoje dieťa nedala preč, ale toto je niečo iné. Chcela by som byť tehotná? Nie, to je zlá otázka, pretože ja by som chcela byť. A o to viac by som sa tešila, keby bolo to dieťa Edwardove, ale je dosť možné, že zomriem. Chcela by som porodiť dieťa, aj keby to znamenalo moju smrť?

Na túto otázku som odpoveď nepoznala. Pre mňa bola predstava matky veľmi lákavá, ale moja situácia nebola jednoduchá.

Predsa len, keď ľudská žena vie, že jej prípadné tehotenstvo by neprežila buď ona, alebo jej dieťa, tehotenstvu sa bráni. Nechce otehotnieť.

Bože môj...

„Ja neviem, Lilly. Chcela by som dieťa, to predsa vieš. A zrejme budem sklamaná, keď mi Carlisle povie, že sa mýlime, ale nechcem nad tým teraz uvažovať. Najskôr si chcem byť istá,” povedala som napokon. Lilly prikývla.

„V tom prípade nám nezostáva iná možnosť len ísť za Carlislom.”

***

„Ja neviem, čo si mám myslieť, Carlisle, ale už vieme, že je to možné a... a... ja som to neplánovala! Naozaj nie a... Bože môj, tak už mi niečo povedz!” Poslednú vetu som na Carlisla už zakričala. Pozeral sa na výsledky už nejakú dobu a čelo mal stále pokrčené. Vypytoval sa ma na samé hlúposti, ale nič konkrétne mi nepovedal. Začínala som panikáriť. 

„Bella, zlatko, upokoj sa! Nemusíš sa ničoho báť, ešte stále je tu možnosť interrupcie.”

„S týmto na mňa nechoď, Carlisle. To neprichádza do úvahy!” povedala som rozhodne. Carlile neurčito prikývol. Zrejme čakal takúto reakciu.

„Bella, ja neviem ako...” Nevedel dokončiť vetu! Carlisle nevedel dokončiť vetu! To bolo snáď po prvýkrát, čo som ho videla hľadať slová.

„Je to pravda, však? Som tehotná,” šepla som. Carlisle zdvihol pohľad z papierov a uprene sa mi zadíval do očí. Myslela som, že to trvalo večnosť, ale nakoniec prikývol.

Pootvorila som ústa a hlavou mi hodilo dopredu. Tušila som to, ale mať to potvrdené a byť si istá na sto percent - to už je niečo iné. Zhlboka som sa nadýchla a vystrela som sa na nemocničnej posteli. Chvíľu som tam len tak ležala a cítila som na sebe pohľady Lilly aj Carlisla. Napokon som prikývla.

„Fajn, nechám si ho,” povedala som rozhodne a začala som vstávať. Ani na chvíľku som nepochybovala o tom, že si ho nechám, ale musela som si to dať najskôr v hlave dohromady.

„Dúfam, že si uvedomuješ všetky možné riziká,” šepol Carlisle. Pozrela som sa naňho.

„Ja viem, do čoho idem. To dieťa za nič nemôže, nezaslúži si smrť.”

„Bella, smrť si nezaslúžiš ani ty,” namietal. Pootvorila som ústa, že niečo poviem, ale Lilly ma predbehla.

„Nemusí zomrieť. To, že zomrela moja matka ešte neznamená, že zomrie každá žena. Moji rodičia nevedeli, čo som zač. Nemali o takomto tehotenstve ani potuchy, ale my máme všetky potrebné informácie. Bellino tehotenstvo je len v začiatkoch, jej život sa dá zachrániť a ja verím, že ho aj zachránime,” rozprávala a pozerala sa na Carlisla. Bolo vidno, že on premýšľa, že mu hlavou behajú všetky tie informácie, ktoré mu dali John a Lilly.

„V poriadku. Možno máš pravdu, Lilly. Ešte si to premyslím a urobím samozrejme všetko preto, aby bola aj Bella, aj dieťa v poriadku, ale aj tak si myslím, že by si sa o tom mala porozprávať s Edwardom. Aj on má právo povedať svoj názor,” posledné slová vravel Carlisle mne.

„Poviem mu to sama. Zatiaľ vás len prosím, aby ste mlčali. Strážte si myšlienky a nikomu nič nevravte. Chcem to urobiť sama,” požiadala som ich. Obaja prikývli.

„To je samozrejmé, zlatko. Môžeš so mnou počítať,” povedal Carlisle a milo sa na mňa usmial. Potom sa vybral naspäť k stolu s papiermi.

„Neboj sa, Bella. Dobre to dopadne,” šepla Lilly a chytila ma za ruku. Stisla som jej ju a usmiala som sa.

„Ďakujem,” šepla som.

***
„Kedy to povieš Edwardovi?” spýtala sa ma Lilly v aute, keď ma viezla domov z nemocnice. Pokrčila som ramenami. 

„Nie som si istá, ale je mi jasné, že nemám čas. Musím mu to povedať čo najskôr.” Lilly prikývla.

„Možno dnes...?” Pokrútila som hlavou.

„Dnes nie, som unavená a už je neskoro. Musím sa vyspať a zajtra mu to poviem. Nemôžem čakať dlhšie.”

„Nemusíš sa báť, Bella, určite bude rád,” povedala a otočila hlavu mojím smerom. Zase sa na mňa milo usmievala.

„Ja neviem, Lilly. Edward vie, čo znamená tehotenstvo s upírom... Možno to dieťa ani nebude chcieť...”

„Edward by nikdy neurobil niečo, čo by si nechcela. Nemaj strach. Možno ho to prekvapí, ale čoskoro sa s tým zmieri a nakoniec sa budete obaja tešiť z krásneho bábätka,” Lilly to povedala s takou istotou v hlase, až mi vytryskli slzy.

Tak veľmi som si želala, aby to všetko dobre dopadlo, aby sa to bábätko narodilo zdravé a čakalo ho dlhý život. Aby som ho ja videla rásť... „Bella, prečo plačeš?” spýtala sa Lilly s panikou v hlase. 

„Chcela by som, veľmi by som chcela, aby si teraz mala pravdu,” šepla som a zotrela som si slzy z líca.

„Bella, no tak, neplač, zlatko,” šepla a načiahla ku mne ruku. Pevne som sa jej chytila. „Musíš veriť, že to dobre dopadne. Edward ťa nenechá zomrieť a taká možnosť ani len neexistuje,” rozprávala mi upokojujúce frázy, až pokiaľ nezastavila na poľnej ceste a neotočila sa na mňa celým telom.

 „Bella, počúvaj ma. Moja matka zomrela, pretože vyhladovela, zoslabla. Všetko, čo jej dal otec na jedenie, vyvrátila, ale len preto, že mne to nechutilo. Nedokázali nakŕmiť mňa. Nakoniec jej otec začal dávať krv, ani neviem, ako mu to napadlo, ale zistil, že presne toto potrebujeme. Ona aj ja. Zosilnela a mohla prijímať aj ľudskú stravu. Problém bol však v tom, že nato John prišiel príliš neskoro. Ale ty si tehotná len chvíľku, Bella. Hneď ti nasadíme krv a uvidíš, že to bude dobré. Ty aj dieťa budete silné a pôrod nejako vydržíš. Nemusíš mať strach, všetko bude v poriadku,” rozprávala a ja som sa pomaly začínala upokojovať. Nebála som sa ani tak o svoj život, skôr ma trápila predstava, že by som nevidela rásť svoje dieťa. Chcem tu byť pre neho. 

Lilly mi postupne vysvetlila všetko. Každý jeden detail tehotenstva jej matky a ja som naozaj začínala veriť, že to možno zvládnem. Musím!

Napokon ma pohladila po líci, naštartovala a odviezla ma domov.

Dnes v noci som zaspávala pokojnejšia, ale neunikali mi Edwardove zmätené pohľady. Nebola som vo svojej koži a on si to všimol, ale nijako to nekomentoval, a na nič sa ma nepýtal.

Ale nevadí. Zajtra bude mať otázok určite viac než dosť.

Snažila som sa kapitolu pridať čo najskôr, takže ju tu máte. Je pomerne dlhá. No a k otázke... Neplánujem prekročiť 50 kapitol. Vlastne bola táto predposledná kapitola. Už bude len jedna a epilóg, ktorý bude tvoriť samostatný článok.

V najbližšej a zároveň poslednej kapitole vám opíšem Edwardovu reakciu na Bellino tehotenstvo a potom ešte niečo. =D

Rozhodla som sa prekročiť fázu Bellinej premeny a vývoj jej tehotenstva. Taktiež sú to nedoriešené záležitosti ako Renée a Charlie...

Nebudem o tom písať, dievčatá, zbytočne by to poviedku predĺžilo o nudné kapitoly a toto sa rozoberá v každej poviedke. Ale nemusíte sa báť, o nič vás neoberiem. V epilógu vám všetko vysvetlím. =) Snáď sa nehneváte, ale podľa mňa je toto lepšia varianta.

Taktiež by som vám chcela poďakovať, že ste si na mňa spomenuli aj po tej dlhej pauze. Veľmi si to vážim. =)

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 48. kapitola: