Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 38. kapitola

25.03.2012 (07:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2078×

38. kapitola - Nečakaná návšteva

Bella:

Prišla som domov a zvalila som sa na pohovku. Vyzula som si tie príšerné topánky a začala som si masírovať nohy. Mám pocit, že si do práce zoženiem nejaké papuče. Povzdychla som si a vyložila som si nohy na operadlo pohovky.

Celú cestu autom domov som premýšľala nad Carlisleom. Náš rozhovor bol o ničom, ale bolo v ňom toho veľa. Vlastne mi prišlo priam neuveriteľné, že som sa s ním opäť zhovárala. Po siedmich rokoch. Naposledy som ho videla, keď mi zašíval ranu u neho v pracovni.

Ten mizerne krátky čas pre ktoréhokoľvek upíra mi prišiel ako večnosť. No najhoršie bolo, že som dostala príšernú túžbu hovoriť aj s ostatnými. Vidieť ich a baviť sa s nimi. Zase mať ten pocit, že patrím do ich rodiny, že patrím k nim.

Túžila som opäť vidieť Esme. Pozrieť sa jej do očí a uvidieť v nich tú nekonečnú lásku a starostlivosť, ktorú každému rozdávala. Príšerne mi chýbala. Oni všetci mi príšerne chýbali, pretože aj napriek času sú stále v mojom srdci, stále mi na nich záleží a mám ich rada.

No je jasné, že od Cullenovcov sa musím držať ďalej. Nech je moja túžba po ich blízkosti akokoľvek veľká, musím ju potlačiť. Na Carlislea určite narazím párkrát v nemocnici a to mi musí ku šťastiu bohato stačiť.

Zavrela som oči a uvoľnila som sa. Pokojne som oddychovala na pohovke a snažila sa s tým všetkým zmieriť. Prešla som si v živote príšernými vecami a myslím, že už by naozaj stačilo. Ten tlak, ktorý bol na moju osobu vyvíjaný, bol neznesiteľný.

Povzdychla som si a mala som chuť spať. To mi však nebolo dopriate, pretože sa ozvalo rázne klopanie na dvere. Naštvane som otvorila oči.

„Bože, čo som komu spravila?” frflala som a postavila som sa. Šuchtavými krokmi som sa vybrala ku dverám. Rozmýšľala som nad tým, že to proste otočím, ľahnem si a budem predstierať, že nie som doma. Pomaly som sa otočila, že tak urobím, keď sa klopanie ozvalo znovu. A tentoraz podstatne hlasnejšie. Naštvane som vydýchla vzduch, ktorý sa mi hromadil v ústach, a otvorila som tie prekliate dvere. Pohľad na osobu, ktorá za nimi stála, mi vyrazil dych.

„Ahoj,” šepol a jemne sa usmial. „Smiem ísť ďalej?”

„Čo tu robíš?” spýtala som sa a jeho otázku som úplne odignorovala.

„Potrebujem s tebou hovoriť,” povedal ľahostajne a pozrel sa cez moje rameno do bytu. Potom svoj pohľad znova uprel do mojich očí a ja som všetku svoju pozornosť sústredila len na to, aby ma tie jeho zlaté studničky príliš nerozptyľovali.

„O čom?” vyletelo zo mňa. Edward sa ošil a pozrel sa smerom ku schodom, na ktorých sa po chvíli objavili moji susedia z hora. Prikývla som im s úsmevom na pozdrav a znova som sa otočila na Edwarda.

„Nemôžeme to prebrať vo vnútri?” spýtal sa nedočkavo.

„Nie.”

„Prečo nie?”

„Lebo nie!” povedala som už značne netrpezlivo a zľahka som si dupla nohou.

„Bella, prosím ťa,” zaúpel a ešte uprenejšie sa mi zahľadel do očí. Preglgla som a pozorne som sa naňho zadívala. Po chvíli som však prikývla a ustúpila som mu z cesty. Usmial sa a vošiel. Zabuchla som za ním dvere a pomaly som sa naňho otočila.

„Počúvam,” popohnala som ho. Nemala som potrebu pozývať ho ďalej. Dnes naozaj nie. A vlastne nikdy. 

Edward zľahka privrel oči a prerývane sa nadýchol. Prekvapilo ma, že sa správa tak ľudsky aj keď vie, že predo mnou sa na nič hrať nemusí.

„O čom chceš hovoriť? Nemám nato celý deň.” Popoháňala som ho.

„O nás,” povedal a zdvihol svoj zrak z podlahy. Zadrhol sa mi dych a srdce mi začalo prudko biť.

„Myslím, že nerozumiem,” priznala som, keď som čiastočne upokojila svoje splašené srdce. Na Edwarda reagovalo až neskutočne živo. Vždy to tak bolo a asi sa to už nikdy nezmení.

Edward si povzdychol a pomalými krokmi sa ku mne začal približovať. Inštinktívne som pred ním odstupovala. Po mysli mi lietalo len to, že nechcem sklamať Lilly, pretože ona je ako moja sestra. A Edward je jej manžel. Ustupovala som, až som narazila do steny. Ovládla ma panika a ja som sa pozrela za seba.

Neviem, prečo som to urobila. Možno som dúfala, že tam žiadna stena nie je a ja tak budem môcť pokračovať v úniku. Bohužiaľ, stena tam bola. Zvrtla som svoj pohľad opäť na Edwarda a zalapala som po dychu. Bol príliš blízko. Veľmi, veľmi, veľmi blízko.

„Rozumieš mi, Bella. Veľmi dobre mi rozumieš,” šepol a mňa ovial jeho studený a svieži dych. Nepohodlne som sa pomrvila. Snažila som sa dostať  z jeho tesnej blízkosti, no nedovolil mi to.

„Pusť ma,” zavrčala som.

„Ja ťa nedržím.” Nahnevane som prižmúrila oči. Cítila som sa naozaj veľmi nepríjemne a v hlave som mala stále usmievavú tvár mojej nevlastnej sestry.

Nemôžeš jej to urobiť, nemôžeš jej to urobiť, opakovala som si v hlave stále dookola, ale akoby som si to ani neuvedomovala. Bola som taká zmätená, no na druhej strane som svoje správanie chápala a to všetko ma neskutočne hnevalo!

Zaprela som sa mu do hrude a snažila som sa ho odtlačiť. Samozrejme, že to nešlo. Bol ako skala, nedalo sa s ním pohnúť. No nevzdávala som to. Bola som naštvaná a prestala som rozmýšľať. Tlačila som mu do hrude a dúfala som, že povolí. Edward si nakoniec povzdychol a ustúpil. Vydýchla som si a oprela som sa o stenu. Začala som zhlboka dýchať a snažila som sa trošku upokojiť a dať dokopy.

Preťahovanie s upírom je vážne fuška. Myslím, že si ruky nebudem cítiť najbližších päťdesiat rokov. Po chvíli som sa však opäť vyrovnala a prestala som sa opierať o stenu. S výrazom pokerového hráča som sa opäť pozrela na Edwarda.

„Myslím, že by si mal odísť,” povedala som rázne a znelo to viac ako rozkaz než požiadavka.

„Odídem,” súhlasil, „no najskôr sa musíme pozhovárať.”

„Edward, my dvaja sa ale nemáme o čom rozprávať, rozumieš?” vysvetľovala som mu pomaly a začala som premýšľať, koľkokrát ešte povie: Musíme sa pozhovárať, Bella. Css, ja nič nemusím! Možno jedine umrieť...

„Klameš sama seba,” zasyčal a opäť sa začal približovať. Predpažila som ruky a on zastal. Pochopil, že ho nechcem mať pri sebe.

„Choď domov a pozdrav odo mňa svoju manželku!” Edward si nešťastne povzdychol a smutne sa na mňa pozrel.

„Ty ničomu nerozumieš,” šepol zničene. Mlčala som. Pozorovala som jeho smutnú tvár a nenávidela som tú svoju časť, ktorá chcela Edwarda objať, pobozkať a znovu mu na dokonalej tvári vyčariť dokonalý úsmev.

„Bella, prosím, aspoň ma vypočuj, dobre? Nechaj ma rozprávať, prosím,” naliehal a upieral na mňa tie svoje zlaté očiská. Vedel, čo na mňa platí. Nech som akokoľvek chcela, jeho uprenému pohľadu som nikdy nemohla odolať. Povolila som, no mlčala som. Edward sa jemne usmial a zase spravil jeden malý krok smerom ku mne.

„Milujem ťa a-” začal rozprávať, no ja som ho zastavila.

„Dopekla, mlč!” skríkla som. Edward sa na mňa prekvapene pozrel tými jeho prekliatymi zlatými očami. „Čo si o sebe vôbec myslíš, Edward? Že si môžeš robiť, čo len chceš? Že môžeš kohokoľvek len tak odkopnúť, ako tú najposlednejšiu špinu a potom po ôsmich rokoch povedať, že ho miluješ? Si vôbec normálny? A čo Lilly? Na tú nemyslíš? Alebo ťa už aj ona prestala baviť a tebe sa zachcelo po starej hračke?” kričala som ako zmyslov zbavená a bolo mi úplne jedno, že moji susedia museli všetko počuť.

„Takto to ale vôbec nie je,” omieľal stále dokola to svoje, no ja som to už nemienila naďalej počúvať.

„Okamžite odtiaľto vypadni!” Zakričala som a vybrala som sa okolo neho k dverám. Edward ma však pevne chytil za zápästie a otočil jeho smerom.

„Počúvaj ma, Bella, prosím,” začal opäť naliehať. Robila som sa hluchou. Začala som sebou šklbať a znovu som sa mu chcela vytrhnúť. Držal ma však pevne.

„Prestaň so sebou stále hádzať, Bella. Ublížiš si,” napomínal ma nežným hlasom, no jeho slová ma len viac rozčúlili.

„Nehovor mi, čo mám robiť! Nemáš nato žiadne právo!” kričala som ako nepríčetná. Správala som sa hlúpo a detinsky, no nedokázala som to ovládať. Všetko sa na mňa sypalo a ja som už nevládala ďalej. Bolo toho príliš.

„Bells,” šepol a pohladil ma dlaňou po tvári, keď videl ako som zosmutnela. Nebavilo ma hrať sa na silnú ženu, keď to tak nebolo. V tejto chvíli som bola opäť to slabé naivné dievčatko, no bola som odhodlaná bojovať za svoju hrdosť. Chytila som jeho ruku a nasilu som si ju zložila z tváre. Vedela som, že samej by sa mi to nepodarilo, no Edward nenaliehal. Zatiaľ. 

„Choď, prosím, preč,” poprosila som ho, keď som si bola istá, že sa môj hlas trápne neroztrasie. Pokrútil hlavou zľava doprava.

„Nikam nejdem,“ povedal a znova sa ku mne nahol. Tentoraz tvárou.

Pohla som svojou hlavou na stranu, pretože mi bolo jasné, o čo sa pokúša a nechcela som to. Vlastne nie. Chcela som to! Šialene som po tom túžila, no nebolo to správne. Nebolo to správne kvôli Lilly.

Edward chytil moju tvár pevne do svojich dlaní a prinútil ma pozerať sa mu do očí. Jemne ma palcami pohladil po oboch lícach a ja som privrela oči. Nechcela som, prisahám, že toto som nechcela, ale nedalo sa inak. Jeho dotyky mi tak veľmi chýbali. No toto nebolo správne. Na Edwardove dotyky som už nemala žiadne právo. On patril Lilly a ja som sa to musela naučiť rešpektovať.

Otvorila som oči a chcela som sa opäť odtiahnuť práve v tej chvíli, keď Edward priložil svoje chladné a dokonalé pery na tie moje až neskutočne horúce. Začal nimi jemne pohybovať tak, ako to robieval vždy, no tentokrát nebol tak opatrný. Moje pery si bral s istotou a bez strachu. To bolo pre mňa niečo nové a nepoznané. Aspoň z jeho strany.

Aj keď sa mi ten bozk - nebozk páčil, nedokázala som s Edwardom spolupracovať. Len som tam stála ako mramorová socha a nevedela som, čo robiť. Popravde, užívala som si dotyk jeho chladných pier. No opäť už po niekoľkýkrát som si začala opakovať, že to nie je správne... Edward to po chvíli vzdal a odtiahol sa.

„Skončil si?” prskla som a zase som v sebe začala zbierať sily. Sily nato, aby som ho raz a navždy poslala preč.

„Bella,” začal znova, no opäť som ho zastavila. 

„Už nechcem nič počuť, rozumel si?! Uvedom si už konečne, Edward, že Lilly je moja sestra! A mne na nej záleží. Proste ti nedovolím pokaziť si manželstvo, rozbiť si ho!”

„Lilly nie je tvoja sestra,” namietal a tým ma zase naštval. Emmett, Jasper, Alice a ani Rose tiež neboli jeho súrodencami, no bral ich tak. Prečo teda nemôže pochopiť mňa? 

„Vypadni,” povedala som chladne a do toho jediného slova som dala všetku nenávisť. Chcela som, aby ju počul. Samozrejme, že to nebola moja nenávisť k nemu. Nech už bol akýkoľvek a urobil čokoľvek, nedokázala som ho naozaj nenávidieť. Na to som ho až príliš milovala.

No stále bola vo mne nenávisť, ktorú som cítila sama k sebe. Nenávisť za to, že som tak hlúpa a ubližujem ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Ubližujem ľuďom, ktorí tu pre mňa vždy boli a pomáhali mi.

Edward ku mne natiahol ruku, no ja som uhla. Mlčky som ukázala na dvere. Nedokázala by som povedať nič, pri čom by som sa nerozplakala. A ja som nechcela plakať. Nie pred ním.

Počula som, ako si Edward povzdychol a pomaly sa vybral k dverám. Nevidela som ho, pretože svoj pohľad som mala upretý na dlážku pod sebou. Cítila som, ako sa vo dverách otočil a o chvíľu na to som na sebe zacítila jeho pohľad. Jemne som sa pomrvila a znova som rukou ukázala k dverám. No stále zostávala moja hlava sklonená.

Opäť som začula Edwardov povzdych a potom už len buchnutie dverí. Odišiel. Stála som však na tom mieste bez pohybu ešte ďalších päť minút. Vedela som, že ma môže stále počuť. Napínala som uši a až keď som pod mojimi oknami začula šmyk kolies, zrútila som sa.

Zvalila som sa na zem, oprela som sa o stenu, ktorá mi bola jedinou oporou a objala som si kolená. Hlasno som sa rozvzlykala.

Už som všetkého mala plné zuby. Nevládala som ďalej. Všetko toto ma ničilo. Cítila som, ako veľmi v tejto chvíli potrebujem Ash, no nemala som síl postaviť sa a vytočiť jej číslo. Nemala som síl na nič. Len som sa opierala o studenú stenu a plakala som.

Pocit viny ma začal spaľovať zvnútra. Cítila som sa vinná, lebo som zradila Lilly. Bože, všetko toto bolo také hlúpe! A príšerne zamotané! Pomaly som prestávala veriť, že aj ja môžem byť raz šťastná. Prekonala som Edwardov odchod, smrť Sama aj nášho syna. Aj to, že sa Edward vrátil a vzal si moju sestru, ale prečo, dopekla, mi nedá pokoj? Prečo mi ubližuje?

Zložila som si hlavu na kolená a nechala som slzy nech zmáčajú moje nohavice. Niektorí ľudia vravia, že každou vyplakanou slzou by sa mal človek cítiť lepšie, ľahšie, no pri mne to tak nebolo. Plakala som dlho, veľmi dlho a stále som sa cítila rovnako zle, rovnako prázdna.

Neviem, ako dlho som presedela na studenej dlážke, no začala sa ma zmocňovať únava. Pozbierala som svoje posledné sily na to, aby som sa postavila a vybrala som sa do spálne. Neobťažovala som sa sprchou a ani len prezliekaním. Zaliezla som pod paplón a bola som pevne rozhodnutá zmáčať slanými slzami aj môj vankúš...

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 38. kapitola: