Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 37. kapitola


I will change my life - 37. kapitolaNemala som v pláne Edwardov pohľad, ale pridávam ho, aby ste mali radosť. Nechcem prezradiť veľa, takže som ho zvolila v tej chvíli, v ktorej som ho zvolila. Čo sa týka Belly a jej rozhovoru s Cullenovcami a hlavne s Edwardom, všetko bude. Treba zase trošičku počkať. =) Kapitola je dlhšia, ale snáď to nevadí. Príjemné čítanie. =)

37. kapitola - Späť do práce

Edward:

Keď som stál pred oltárom a čakal na Lilly, premýšľal som nad tým, čo sa práve chystám urobiť. Rozhodol som sa oženiť, naveky sa pripútať k jednej žene. Nikdy som sa manželstva nebál, práve naopak, chcel som sa ženiť. A Lilly bola úžasná žena. Krásna a inteligentná, s dobrým srdiečkom, no nebola to Bella.

Mal som chuť nafackovať si, že na to vôbec myslím, že vôbec porovnávam Lilly s Bellou, no nedokázal som to ovládať. Bella bola žena, ktorá si ako prvá ukradla moje srdce a stále mi ho nevrátila. No Bella bola minulosť a ja som si to stále nedokázal uvedomiť.

Chcel som dať Lilly všetko. Priateľstvo aj lásku a ona to naozaj mala, lenže som tomu nerozumel. Bol som presvedčený, že Lilly milujem, že ona je tá pravá, pretože Bella bola človek. Lilly nie. Sčasti bola ako ja, no mala v sebe toľko ľudskosti.

No teraz, keď som tu stál a čakal kým príde, nebol som si istý ničím. Tichý hlások v mojej hlave vravel, že toto ešte oľutujem, no vedel som, že si to len nahováram.

Bol som zmätený. Moje pocity a myšlienky boli zmätené. Napadlo mi, či sa takto cítia všetci muži, keď sa idú ženiť. Či sú takí neistí a majú chuť utiecť. Nevedel som si na toto odpovedať.

Pozrel som sa na moju rodinu. Stáli všetci pri sebe a svoje pohľady upierali na mňa.

Emmett a Alice sa tvárili takmer identicky. Nikdy nesúhlasili s mojou svadbou s Lilly. Nemali Lilly radi. Stále žili v slepej nádeji, že sa raz možno vrátim k Belle. Moje slová vôbec nepočúvali a nebrali do úvahy. V ich pohľade bolo opovrhovanie, žiadna podpora, na akú som bol zvyknutý pri mojej rodine. No tentoraz sa tvárili mierne víťazne, ba pomstychtivo. Obaja si kryli myšlienky a to ma mierne znepokojovalo. No veril som, že nevyvedú nič, aby moju svadbu prekazili.

Nefandi si tak, poslala mi v myšlienkach Alice. Musel som uznať, že ma jej správanie mrzelo. Chýbala mi moja malá sestrička, ktorá ma vždy vo všetkom podporovala. Od odchodu z Forks sa to však úplne zmenilo.

No a Emmett, ten sa tváril rovnako ako Alice. Sem-tam mu v myšlienkach uniklo niečo ako: Však počkaj, ty idiot! Ty ešte uvidíš! Zakaždým som prižmúril oči a snažil som sa z jeho mysle vyčítať viac. Nešlo to.

Jasper sa tváril neutrálne. Sčasti súhlasil s tým, že si týmto zničím život, no sčasti bol rád, že som sa nerozhodol pre človeka. Podľa neho som si uľahčil situáciu.

Esme a Carlisle tu však boli vždy pre mňa. Obaja mali Lilly radi, dokonca aj Johna, tešili sa, že nie som sám, ale aj v ich prípade tu bolo ale. Bellu zbožňovali a chýbala im. Verili, že sa k nej vrátim, zmením ju na upírku a strávim s ňou večnosť. Len som nad tým pokrútil hlavou. Nebol som schopný vziať jej život.

Jediná Rose ma podporovala. Lilly si zamilovala a bez problémov ju prijala ako člena našej rodiny. Vravela, že Lilly je lepšia voľba, než Bella. Vždy keď to povedala, moje srdce chcelo protestovať, namietať, že to tak nie je, no mlčal som. Nebolo to správne.

Rosalie videla v Lilly možnosť rodiny. Častokrát nám vravela, pýtala sa nás, či nechceme deti. Lilly sa len usmievala a vravela: Možno neskôr. A ja som zase nevedel. Možnosť mať deti bola pre upíra niečo nezvyčajné a určite lákavé. No nedokázal som si predstaviť rodinu s Lilly. A to bola ďalšia vec, ktorá ma znepokojovala.

V dave ľudí sa ozval šum, dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpila Lilly zavesená na Johnovi. Bola nádherná, naozaj bola. Jej úprimný úsmev ju robil ešte krajšou, no aj ona sa bála. Aj v jej očiach bola neistota. Príšerne som sa bál, že si týmto obaja ničíme šťastie, ako vraveli Alice a Emmett, no zase som tie absurdné myšlienky zahnal. Potlačil som v sebe všetku neistotu a usmial som sa na moju krásnu nevestu. Ona si ten úsmev naozaj zaslúžila.

Kráčala uličkou a za ňou sa vybrali družičky. Nevedel som, koho si zvolila, no akonáhle som zacítil známu vôňu, mal som pocit, že umriem. Som upír a niečo také je nemožné, no toto bol šok. Prekvapením som otvoril ústa a snažil som sa nájsť štrbinku priestoru cez Lilly a Johna, chcel som vidieť na ňu. Chcel som sa už definitívne presvedčiť, že je to naozaj ona. Všetko tomu nasvedčovalo, nemá myseľ, neodolateľná vôňa... Ustrnul som.

Konečne sa mi podarilo dovidieť na ňu. Pozerala na mňa prekvapene a mierne vydesene. Pohľad som jej opätoval. V tejto chvíli vo mne vybuchol ohňostroj pocitov.

Bol som tak rád a šťastný, že ju opäť vidím, že opäť cítim jej dokonalú voňu, no štvalo ma, že sa jej nemôžem dotknúť, že môžem len pozerať. A ona bola pritom tak krásna! Zmenila sa, to áno, dospela, no stále to bola moja Bella. A už navždy ňou bude, došľaka!

Vedel som, aká je to príšerná lož. Ona je všetko možné, len nie moja, a toto vedomie ma ničilo. Nenávidel som sa za toto všetko. Zato, že namiesto, aby som sa díval na svoju budúcu manželku, sledujem družičku. Nenávidel som sa zato, že tú družičku milujem podstatne viac ako svoju budúcu manželku. A nenávidel som sa aj zato, že som z mysle Emmetta a Alice už skôr nevyčítal, čo sa dnes stane. Ona to videla! Tá malá zradkyňa vedela, že sa Bella vráti a nič mi nepovedala! Cítil som sa tak ublížene! A Emmett v tom šiel s ňou!

Bella pohľadom prebehla smerom k hosťom a ja som ju napodobnil. Keď som v dave uvidel Renée, došlo mi, že som totálny idiot. Mal som pred sebou toľko znakov, toľko dôkazov a varovaní a ja som nič z toho nevidel. Vôbec nič!

Zhlboka som sa nadýchol, aj keď som to vôbec nepotreboval, a vrátil som sa pohľadom k Lilly. Ani ona, ani John si nevšimli nič z toho, čo sa tu odohralo. A v podstate sa neodohralo vôbec nič.

***

Bella:

Po zvyšok dňa som sedela na pohovke a uvoľnene som sa rozprávala s Lilly, či Ruth, alebo mamou a Johnom. Usmievala som sa a snažila som sa pôsobiť bezstarostne. Bola pravda, že mi to nebolo všetko jedno, a že mi to nebolo práve príjemné, ale nedávala som to na sebe poznať.

Edward celú dobu mlčal. Ozval sa len raz za čas a zakaždým mnou prešlo šťastie. Bolo to totálne hlúpe, no bolo to tak. Opäť som mala možnosť počuť jeho anjelsky hlas a už len taká maličkosť ma robila šťastnou. Pripadala som si naozaj ako blázon.

K večeru sa mama s Johnom opäť vytratili niekam von. Neriešila som to, bola som zvyknutá, že spolu trávia toľko času a nevadilo mi to. Na Renée bolo vidno, že je šťastná a tým pádom som bola šťastná aj ja.

„Tak čo, Bella? Už si sa rozhodla, ako to spravíš s tou prácou?” pýtala sa ma babi.

„Myslím, že začnem pracovať tu v nemocnici. Nemienim sedieť doma na zadku.”

„Ja osobne si myslím, že robíš dobre,” ohlásila sa Lilly s úsmevom. Prikývla som. Tiež som si to myslela. Práca bola pre mňa veľmi dôležitá a robila ma naozaj šťastnou.

„Ozaj, Lilly,” ohlásila ju Ruth, „tie šperky.” Povedala a postavila sa z pohovky. Lilly prikývla a tiež sa postavila.

„Šperky?” spýtala som sa nechápavo. 

„Hej, Lilly mi sľúbila, že mi ich zoberie vyčistiť nejakému známemu. Budem to mať lacnejšie,” odpovedala mi babi zase s úsmevom. Tiež som sa na ňu usmiala a pohodlnejšie som sa zavŕtala do kresla. Babi a Lilly sa vybrali ku schodom a mne až teraz došlo, že budem s Edwardom sama v miestnosti. Upokojovala som sa tým, že má Lilly dobrý sluch a nič si nedovolí, no jej sluch nebol dokonalý a to ma desilo.

Babi sa na mňa po ceste otočila s obavami v očiach. Povzbudivo som sa na ňu usmiala na znak toho, že to zvládnem.

Lilly a Ruth po chvíli zmizli na poschodí a my sme osameli. Cítila som sa nanajvýš nepríjemne. Nevedela som, kam sa pozerať, čo robiť, ako sa hýbať. Nervózne som sa ošila a vytiahla som z kabelky mobil. Proste som niečo potrebovala robiť.

„Bella,” šepol Edward. Naozaj potichučky šepol a mne bolo jasné, že toto Lilly s jej poloupírskym sluchom nemôže počuť. Nepozrela som sa naňho, neodpovedala som. Robila som sa, že som ho prepočula. Stále som tupo zazerala do mobilu a nemala som ani potuchy, čo tam hľadám. 

„Bella,” šepol znova a ja som cítila ako sa na pohovke posunul dopredu a naklonil sa. Povzdychla som si a otočila som sa naňho. Ashley vravela, že tomu nemám unikať, musím sa všetkému postaviť čelom. A Edward nie je výnimka. Vyhýbala som sa však pohľadu do jeho očí. Skenovala som jeho čelo a prišlo mi to naozaj hlúpe. 

„Áno?” spýtala som sa ľahostajne. Nedávala som na sebe poznať, ako veľmi ma znervózňuje a vyvádza z mieri. 

„Čo tu robíš?” spýtal sa nechápavo a navyše totálnu sprostosť. Pokrútila som hlavou a pozrela som sa mu do očí. Zabudla som, že to nemám robiť. Moje srdce vynechalo jeden úder a on to určite počul, no nedával to na sebe poznať.

„Prišla som navštíviť svoju rodinu,” povedala som automaticky a všetku svoju silu a odhodlanosť som venovala tomu, aby som sa vyhla jeho pohľadu. Mala som príšernú chuť spýtať sa ho na to isté, no odpoveď som poznala. Bola som však zvedavá na jeho výhovorky. A možno by sa ani nevyhováral. Ťažko povedať.

„Bella, ja-” začal, no hneď prestal. Prekvapene som  sa na neho pozerala, stále zaseknutá v pohľade tých krásnych karameliek, keď sa na schodoch ozvali zvuky krokov. Hneď mi bolo všetko jasné. Musím uznať, že ma trochu mrzelo, že sa tu Lilly a Ruth zrazu obhavili, chcela som vedieť, čo chcel povedať, no na druhej strane som im bola vďačná. Mala som strach.

„Aká je téma?” spýtala sa Lilly veselo, keď si sadla vedľa Edwarda. On sa len usmial a pokrútil hlavou. Tým odtrhl pohľad od mojich očí a ja som bola voľná.

„Pýtal som sa Belly na jej prácu, aj môj otec pracuje ako lekár,” povedal a pozrel sa na mňa. Prikývla som. Trápilo ma, že Lilly klamem, ale čo som mala, dopekla, robiť?!

Ruth sa na mňa pozerala s prižmúrenými očami. Ona vedela, že klameme. Edward sa na ňu uprene pozeral, čítal jej myšlienky. Ach, Bože, niekedy som tú jeho schopnosť vážne nenávidela. A toto bola jedna z tých chvíľ.

Opäť som sa nervózne ošila a moje jediné želanie bolo splynúť so sedačkou.

 

O dva týždne:

Vstávala som s úsmevom na tvári a to hneď z dvoch dôvodov. Prvý a ten menej podstatný bol, že dnes bolo krásne. Svietilo slniečko a to znamenalo krajšie počasie. Druhým a podstatnejším dôvodom bolo, že dnes idem prvýkrát do novej práce.

Neskutočne som sa tešila. Bola som tam už minule, zoznámiť sa s mojou novou sestričkou. Kelly bola milé dievča, bola mladučká, no šikovná. Mala skvelé odporúčania a to už ani nehovorím o obrovských sympatiách, ktoré z toho dievčaťa vyžarovali. Nebola to síce Lena, na ktorú som si za ten rok zvykla, no nesťažovala som sa. Nemala som sa na čo.

S úsmevom som dorazilo do nemocnice a rovno som zamierila do svojej novej ambulancie. Prechádzala som chodbami, keď mi napadlo, že tu kedykoľvek môžem stretnúť Carlislea. Musela som priznať, že mi to nijako špeciálne nevadilo. On bol neškodný, vedela som, že mi nebude znepríjemňovať život.

S Edwardom som sa videla naposledy v deň po svadbe u Ruth. Vyhýbala som sa tomu domu ako čert krížu. Vedela som, že sa chce Edward rozprávať a o to som ja naozaj nestála. Nevedela som, čo mu povedať, vlastne som sa s ním nemala o čom rozprávať. A ďalší problém bola Lilly. Mala som ju skutočne rada ako vlastnú sestru a nikdy, nikdy by som jej nechcela ublížiť. Bála som sa, že pochopí, že Edwarda nevnímam ako švagra. Desila som sa toho, že ma zavrhne a ja som o ňu nechcela prísť.

No a ostatných Cullenovcov som nevidela od svadby. Bola som mierne prekvapená, že ma nekontaktujú a nevyhľadávajú, no bola som za to rada. Takto to bolo lepšie, uľahčili mi život. A možno o to ani nestáli. Možno sa už nadobro zmierili s tým, že je ich brat ženatý a mňa vnímajú len ako jeho bývalú.

Klamala by som, keby som povedala, že je mi to jedno. Nebolo! A to ma štvalo ešte viac. Bola som zmätená a nevyznala som sa v sebe.

„Dobré ránko,” pozdravila ma Kelly, keď som sa objavila v ambulancii. Hodila som za hlavu Edwarda aj Cullenovcov a veselo som sa na ňu usmiala.

„Dobré,” odzdravila som, odložila som si veci a pohodlne som sa usadila v kresle. 

„Tak začneme s prvými pacientmi, nie?” spýtala sa. Bez váhania som prikývla. Už mi to vážne chýbalo. Potrebovala som svoju prácu cítiť a zase stráviť nejaký ten čas s deťmi.

***

Pracovnú dobu som mala síce len do piatej, no nemohla som sa odtiaľto odtrhnúť. Čas však vypršal a decká nechodili. Poriadne ma to zamrzelo a mala som chuť zmeniť si pracovnú dobu na dlhšiu, no bola som si vedomá, že by ma to čoskoro zabilo. S povzdychom som vypla počítač, zobrala som si veci a vybrala som sa preč.

„Bella?” začula som za sebou známy hlas. Zastavila som sa, no neotáčala som sa. Počítala som s tým, že ho tu stretnem, ale hneď v prvý deň?! Ja mám vážne šťastie. Povzdychla som si a pomaly som sa otočila. 

„Carlisle,” šepla som. 

„Dúfal som, že ťa stretnem. Počul som, že je z teba lekárka,” rozprával s úsmevom. Hrdým úsmevom, z ktorého mi poskočilo srdiečko šťastím. Nevedela som však, čo mu na to povedať. Nechcela som byť naňho hnusná, predsa len, on mi neublížil, ale zase som nemala silu správať sa akoby sa nič nestalo. Len som prikývla. Bez náznaku nejakej emócie.

„Bella,” ohlásil ma znova, keď som už chcela odísť. Znova som sa naňho pozrela.

„Mrzí ma to,” povedal a smutne sa usmial. 

„Nemá ťa čo mrzieť, Carlisle,” povedala som a pokrútila som hlavou.

„Ale má, zlatko, a ty to vieš. Nechali sme ťa tam samú a ani ja som neurobil nič, čím by som ti pomohol,” rozprával naliehavo, no potichu.

„Carlisle, ja som v poriadku. Nič mi nie je a nič sa nedeje. Všetko je v poriadku,” povedala som a jemne som sa usmiala. Nechcela som, aby sa kvôli mne niekto trápil a už vôbec nie on. Bol to výnimočný človek. A musím povedať človek, pretože on mal svojou mierumilovnou povahou od upíra ďaleko.

„Si šťastná?” spýtal sa zrazu. Mohlo to pôsobiť naozaj zmätene a možno od veci, no ja som presne vedela, čo tou otázkou myslí. Zhlboka som sa nadýchla.

„Áno, som,” odpovedala som pravdivo. Moja práca ma napĺňala šťastím. O tom, že moja minulosť tak šťastná nebola, nemusí vedieť a ja sa tým nerada chválim. Nechcem, aby sa o tom dozvedel. Ani Carlisle, ani nikto iný.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 37. kapitola:

 1
22.03.2012 [20:09]

lenuskaemmÚžasné! Emoticon Ten nápad s Edwardom a proste všetko, je to krásne.. Ako vždy Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.03.2012 [16:44]

SummerLiliSom rada, že si pridala Edwardov pohľad, i keď priznávam, že som trošku sklamaná - nie z teba ako si to napísala, ale z opisu Edwardových pocitov - ako suchá ryba Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon .
Nepáči sa mi, že Bella nič nepovedala Lilly a taktiež nik z rodiny. A to, že ani Alice s Emmettom za ňou neprišli, je vážne nepochopiteľné - uvidíme čo tým sleduješ Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. marcela
22.03.2012 [8:30]

Mám slzy na krajíčku a pomalu se smiřuji s tím,že Bella s Edwardem nebude. Emoticon Jenom trochu štěstí pro ní. Emoticon Prosím. Emoticon Emoticon Emoticon

21.03.2012 [22:13]

Sanasaminááááááááádhera rýchlo pokračko prosím prosím prosím prosím Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. lucka2010
21.03.2012 [19:43]

Nádhera :D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. martty555
21.03.2012 [19:36]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Jana
21.03.2012 [19:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.03.2012 [19:11]

11dalia11 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!