Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 20. kapitola

12.02.2012 (13:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1692×

20. kapitola - Pôrod

Bella:

Babi sa po týždni vrátila domov do Kanady. Neviem, čo ju tam drží, ale nechce sa odtiaľ vrátiť sem. Mám to ale rodinku, každý žije úplne inde. No ale čo narobím?

Pred tým, ako babi odišla, som s ňou mala ten nepríjemný rozhovor o všetkom, čo sa stalo. No veľmi mi to pomohlo. Vedela som, že to nenechá tak a ona nesklamala, ale vážne som jej za to veľmi vďačná.

Do pôrodu zostával týždeň a ja som mala detskú na komplet hotovú. Bola stále svetlo žltá, ako sme ju robili so Samom, keď sme nepoznali pohlavie bábätka a ja už ju meniť nebudem. Keď maličký trošku vyrastie, izbičku mu prerobím. Pohladila som si bruško a s úsmevom som sa otočila na hodiny. Dnes mala opäť prísť mama. Trvala na tom, že tento posledný týždeň bude pri mne stále, keby náhodou. Nenamietala som. Mala som isté obavy z pôrodu, takže som bola rada, že pri mne bude niekto, kto to predsa len zažil.

Ani nie po desiatich minútach sa ozval zvonček. Dokotúľala som sa k dverám, stlačila som červené tlačítko na odomykanie dverí, zdvihla som slúchatko a pozvala som mamu hore. Otvorila som dvere od bytu a zase som sa vybrala do obývačky ku gauču. Keď som si akurát išla sadnúť, počula som buchnutie dverí a nato sa objavila Renée medzi obývačkovými dverami.

„Ahoj, nesiem bábovku,” zvolala nadšene a stratila sa v kuchyni. Pokrútila som hlavou. Odvtedy, čo sa jej podarila torta, vypeká stále, ale všetko je to veľmi chutné. To bez debaty.

„Ahoj,” skríkla som za ňou a pohodlne som sa usadila na gauči. Renée sa po chvíli usadila pri mne.

„Telenovela?” spýtala sa.

„Hmm,” povedala som a snažila som sa pôsobiť, že nevnímam.

„Telenovela?” spýtala sa mama znova. Povzdychla som si.

„Fajn, tak si mala pravdu, spokojná?” zvýšila som hlas a už zase pokojne som otočila hlavu k telke.

„Hej,” povedala Renée s radosťou a ja som prevrátila očami.

„Keď v tej telke nič poriadne nie je,” snažila som sa obhájiť.

„Ja to chápem,” potvrdila a uprene sa dívala na prebiehajúcu telenovelu.

„Vážne tam nič iné nie je,” vysvetľovala som ďalej.

„V poriadku,” povedala mama rázne, ale s úsmevom a ja som to vzdala. Tvrdí toto, ale aj tak si myslí svoje. Krucifix, frflala som v duchu. Po desiatich minútach som sa začala zase štverať na nohy.

„Kam ideš?” spýtala sa Renée.

„Pocikám sa,” povedala som a pomaly som sa začala kotúľať na záchod. Ešte som nebola ani vonku z obývačky, keď som pocítila pod sebou mláčku. Pozrela som sa dole.

„Ups, tak nejak som to už nevydržala,” povedala som a s previnilým úsmevom som sa otočila na Renée. Tá však uprene pozorovala mláku podo mnou.

„Ty si sa nepocikala, Bella. Tebe odtiekla plodová voda,” povedala a pozrela sa na mňa.

„Čo? To už? Ale veď to malo byť až za týždeň,” vysvetľovala som.

„Tak to bude dnes, nie za týždeň. Predpokladám, že nie si zbalená a nachystaná na pobyt v nemocnici,” rozprávala zatiaľ, čo smerovala do spálne.

„Nie, tak nejak som počítala, že to bude až za týždeň.”

„Pre budúcnosť - nenechávaj to na náhodu.”

„Hmm, myslím, že si to zapamätám,” vravela som a znova som sa pozrela na vodu podo mnou, „mami, čo mám teraz robiť?” pýtala som sa.

„Osprchuj sa a obleč sa do niečoho čistého!" skríkla zo spálne. Rozhodla som sa poslúchnuť. Vybrala som sa do kúpeľne, kde som sa rýchlo osprchovala a v uteráku som sa vybrala do spálne.

„Bella, tebe to trvá,” sťažovala sa mama.

„Trvá? Bola som tam desať minút,” vrčala som.

„No ako myslíš, ale som zvedavá, čo budeš robiť, keď začnú kontrakcie a my budeme stále trčať v tomto byte.” Zdesene som sa na ňu pozrela.

„Moc to bolí?”

„Bella, prosím ťa.”

„Fajn, veď už idem.” Narýchlo som sa obliekla a s mamou sme sa vybrali k jej autu.

„Nič necítiš? Žiadne bolesti?” pýtala sa Renée, keď si to mierila po diaľnici do najbližšej nemocnice.

„Nie, som v pohode,” povedala som a zadívala som sa z okna. Nevedela som, prečo nič necítim. Stále nič. Kedy to žačne?  O pár minút sme boli pri nemocnici. Mama vzala z kufra tašku a so mnou po boku sa vybrala do nemocnice.

Keď sme vošli do pôrodnice na príjem, lekár ma vyšetril a poslal na izbu, kde som sa pripravila na pôrod a potom zostávalo už len čakať. Neviem ani ako dlho to už trvalo, ale stále som bola v pohode. Žiadne bolesti neprichádzali a stále som sa neotvárala.  Začínalo mi to pripadať zvláštne.

Po celý čas som sa zaoberala len predstavami o mojom bábätku. O tom, ako bude vyzerať, či sa bude podobať na mňa, alebo na Sama? Budem ho vedieť okúpať a prebaliť? Mala som obavy, ale pripadali mi hlúpe. Vedela som, že mama alebo Julianna mi určite pomôžu. Upokojovalo ma to.

Stále som ležala a nič sa nedialo. Občas prišla sestrička a skontrolovala ma, či nemám bolesti alebo nevzdychám, ale keď nič nespozorovala, odišla. Dokonca ma prišiel skontrolovať aj lekár cez monitor, ale neotvárala som sa a kontrakcie stále neprichádzali.

Až neskoro večer sa objavili prvé bolesti. Dalo by sa povedať, že sa nezväčšovali, len v rovnakých intervaloch pretrvávali až do rána. Možno tie bolesti naozaj neboli nijako príšerné, ale mňa to neskutočne bolelo, ale nikto nič nerobil. Do pekla, to ma nechajú trápiť sa? sťažovala som sa. Nevedela som si nájsť polohu a stále som sa mrvila. Tá bolesť začínala byť neznesiteľná. Lekári kontrolovali ozvy srdiečka, ale nikto mi nič nehovoril. Po celý čas som si v duchu opakovala: Nech sa to skončí, nech ma už konečne zavolajú na sálu. No nikto so mnou nič neurobil, neodpovedali mi na otázky. Vždy ma odbili slovami: Všetko je v poriadku. Upokojte sa, slečna Swanová, len ležte.

Mala som chuť roztrhať ich v zuboch. Čo ma nikto nechápe? Prosila som lekára, aby už niečo robil.

„Nemôžme nič robiť, slečna Swanová, pokiaľ sa neotvoríte aspoň na tri centimetre. Ležte a odpočívajte,” radil mi. V duchu som naňho nadávala. Tebe sa to povie, keď ťa nič nebolí, ty hlupák! S povzdychom som sa postavila, prechádzala som sa po izbe, pozerala som cez okno a nevedela som, čo od dobroty. Toto trvalo celú noc.

Ráno sa tu objavil iný lekár. Skontroloval ma a dal mi infúziu na otváranie. Hneď som si ho obľúbila. Konečne, vravela som si stále dokola.

„Pokiaľ sa nezačnete otvárať do dvoch hodín, budeme nútení urobiť cisársky rez,” povedal a odišiel. Infúzia však začala účinkovať a tak ma nechali ešte chvíľu sa trápiť. Pred obedom ma lekár zase skontroloval na monitore. Podľa jeho výrazu som usúdila, že niečo nie je v poriadku. Oznámil, že ma musí okamžite previesť na sálu. Príšerne som sa zľakla. Tvrdil, že sa nič nedeje, že sa len pokazila obrazovka, ale neverila som mu ani pol slova.

Doviezli ma na pôrodnú sálu. Objavil sa ešte jeden lekár a asistovali im dve sestričky. Tlačili mi na brucho, aby som čo najskôr porodila. Bola som príšerne unavená a vysilená zo včerajšej nekonečnej noci a nevládala som tlačiť. Bola som z toho nešťastná.

Asi o pol hodinu po obede, prišiel na svet môj syn. Sestričky ho hneď zobrali preč, ani mi ho neukázali. Lekár ma dozašíval a prehodil niečo o tom, že pôrod prebehol rýchlo. Zarážalo ma, že som nepočula žiadny plač. Bola som presvedčená, že toto je to prvé, čo dieťa urobí po tom, čo príde na svet, ale môj syn neplakal. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Pýtala som sa lekárov, ale nikto nič nehovoril. Pýtala som sa mamy, ale to bolo to isté. Pohladila ma po tvári a dala mi bozk na čelo. Smutne sa usmievala.

Asi po desiatich minútach mi detská lekárka oznámila, že s mojím synom niečo nie je v poriadku. V tej chvíli sa mi chcelo kričať. To nemôžu myslieť vážne, vzlykala som v duchu, ale nahlas som nič nepovedala. To však netrvalo večne. Začala som naliehať.

„Tak mi už, dopekla, niekto povedzte, čo sa deje,” hystericky som kričala. Lekárka si povzdychla a začala vravieť niečo o tom, že môj synček sa narodil mŕtvy a museli ho oživovať. Mozog bol nejaký čas bez kyslíku, a tak sa poškodil. Plakala som a modlila som sa. Lekárka ma utešovala a vravela, že nateraz je v poriadku, že je nažive, dokonca mi dovolila navštíviť ho. Bol krásny, sladký a tučnučký. Dokonalé bábätko. Napriek slzám som sa na svojho synčeka usmiala.

„Teraz je v poriadku, ale nechcem vás klamať, slečna Swanová. Rátajte s najhorším,” povedala lekárka, keď ma odprevádzala na izbu. „Pospite si.” Akoby sa dalo spať v takomto strese. Oni mi oznámia, že môj syn možno zomrie a ja mám spať? Čo sú to za móresy, do pekla? Nezažmúrila som ani oka. Nakoniec mi sestrička dala niečo na spanie.

Zobudila som sa až neskoro večer. Mama pri mne sedela, ale bola prezlečená a očividne osprchovaná. Držala ma za ruku a usmievala sa. Nepáčil sa mi jej úsmev. Niečo mi na ňom nesedelo.

„Chcem vidieť malého,” povedala som ako prvé.

„Bella,” začala mama opatrne. Zastavila som ju.

„Chcem vidieť svojho syna! Hneď!” už som kričala. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Mame začali po lícach tiecť slzy, zavolala lekára.

„Chcem vidieť svoje dieťa,” povedala som lekárovi, keď sa objavil na izbe. Lekár si povzdychol a podišiel bližšie k mojej posteli.

„Je mi to ľúto, slečna Swanová,” povedal a ja som pochopila. Rozplakala som sa. Kričala som a plakala, neviem ako dlho. Lekár mi chceli dať niečo na upokojenie, ale vždy som ich niekam poslala. Nakoniec mi dali sedatíva nasilu. Ani neviem ako a spala som.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 20. kapitola: