Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 14. Súženie

14.08.2012 (11:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2522×

14. Súženie

„Asi by si mala ujsť, Isabella,“ zašepkal som sťažka. Celé telo som mal ako v plameňoch. Nie ako keď potrebujem krv, toto bolo niečo oveľa silnejšie. Lomcovala mnou túžba, ale dal som prísahu. Belle neublížim.

Pozrela na mňa tými veľkými jasnočervenými očami a zhrozila sa. V tomto okamihu som bol rád, že jej nedokážem čítať myšlienky – nechcel som vedieť, čo videla. Postavila sa upírskou rýchlosťou a nespúšťala so mňa zrak. Pomaly ustupovala. Opatrne, ale na môj vkus až príliš pomaly.

„Bella, vypadni skôr, ako ti ublížim,“ varoval som ju z posledných síl a len ťažko prehltol vlastný jed.

Poslúchla. Rozbehla sa do tmy a behom pár stotín sa mi stratila z dohľadu. Lenže nie z radaru. Stále som ju počul. Bláznivý tlkot jej srdca som vnímal silnejšie ako čokoľvek iné. Vzďaľovala sa a ja som chcel ísť za ňou. Lapal som po dychu a nasával jej nádhernú vôňu, ktorá tu ešte stále bola. Cítil som, ako mi oči ešte viac sčerneli. Nemohol som odolať. Prebudilo sa vo mne zviera.

Keď som sa aspoň ako-tak prebral, už som bežal za Bellou a poľahky ju doháňal. Fialová farba jej sukne, vznášajúca sa tmou, mi trhala oči a znásobovala moju žiadostivosť. A jej biele nohy, ktoré vykúkali spod toho kusa látky...

Napriamil som sa a skočil. Zhodil som Bellu k zemi a ona vykríkla od ľaku. Bála sa, cítil som to z nej. Zavrtela sa na lístím posiatej zemi a snažila sa ma odtlačiť. Tentokrát som však ja bol ten silnejší.

„Prosím, Edward, nechaj ma odísť,“ hlas sa jej lámal. Vedela, že je zle. Že z tohto sa len tak ľahko nedostane.

Ale bolo neskoro apelovať na moje svedomie. To sa rozpŕchlo v okamihu, keď  som ju konečne dohodil a vedel, že teraz už bude moja. Pohladil som ju po líci a odhrnul jej rozstrapatené vlasy z tváre. Bola až neskutočne nádherná.

„Edward.“ Nereagoval som na jej prosebný hlas. Pobozkal som ju sa sluch, až jej telom prebehla triaška. Nemal som potuchy či zo vzrušenia, alebo zo strachu. Aj keď som veľmi chcel... Prial som si, aby to bolo to prvé.

Perami som jej prechádzal po krku a letmými bozkami sa dostal až k jej perám. Nepobozkal som ich ale. Už som vedel, ako chutia, no chcel som, aby sama požiadala o ten bozk. Jedným šmahom som jej roztrhol korzet a odhalil dve plné prsia. Zhíkla a rukami sa ich snažila zakryť. Ja som jej to však nedovolil.

Jednou rukou som jej ruky priklincoval k zemi, tak ďaleko od jej tela, ako sa len dalo. Opatrne, akoby bola z porcelánu, som prešiel rukou k jej ňadru a pohladil ho. Perami som poláskal ten malý ružový vrcholček a jej unikol ston. Behom sekundy bola celá rozhorúčená a ja som sa neubránil úsmevu.  

„Edward, prosím, pusti ma. Čo zlé som ti urobila?“ ťažko dýchala. Nič, chcel som povedať. Neurobila si mi vôbec nič, Isabella. Ale potrebujem ťa. Chcem ťa. Nemôžem si pomôcť. A viem, že aj ty ma chceš, hovorí mi to tvoje telo. Ale nepípol som. Vedel som, že ak by som jej odpovedal, mohlo by sa to strhnúť do hlbšieho rozhovoru, v ktorom by ma možno aj presvedčila, aby som ju pustil. A ja by som opäť nedostal to, čo chcem.

Bozkával som jej hruď a rukou prechádzal po jej dokonalých bokoch. Nebolo to ako ráno, v letnom dome. Teraz som jej chcel dopriať čas. Ako veľmi som po nej túžil, chcel som, aby aj ona po mne prahla. Aby ma prosila o milovanie. Vysal som jednu z jej bradaviek a rukou zašiel nižšie pod jej sukňu. Ešte stále sa metala, pričom narážala bokmi o moju hrdosť a podnecovala vo mne ešte väčšie vzrušenie. Zavrčal som jej do pokožky, ktorá nádherne voňala, a prešiel prstami do jej stredu.

Slastne vzdychala, keď som sa v nej začal jemne pohybovať a prosila, aby som prestal. Ja som však zrýchlil. Chcel som jej dopriať tú najväčšiu rozkoš. Uvoľnil som jej ruky a stiahol jej sukňu. Neodstrčila ma ale. Ani si to nevšimla. Zaborila prsty do lístia a zovrela v pästičkách. O sekundu už vybuchla vo svojej prvej extázy slasti. Vytiahol som z nej prsty a presunul sa späť k jej tvári, ale mala zatvorené oči. Pobozkal som ju na krk a zubami rozdráždil jej tenkú pokožku, ktorá skrývala tepnu.

„Povedz, že to chceš,“ zašepkal som jej do ucha. Neodvetila. Pritiahla si bližšie moju tvár a ja som si všimol, že v čiernych očiach má slzy. Prečo plakala? Ublížil som jej snáď nejako? Ale nedala mi čas spýtať sa. Prevalili sme sa na druhú stranu, teraz bola ona na mne a vášnivo, aj keď trochu neskúsene, ma pobozkala. Keď sa naše pery konečne oddelili, obaja sme ťažko dýchali a ja som v jej očiach videl odpoveď na svoju otázku.

Jemne som ju uložil vedľa seba a rýchlym pohybom si stiahol nohavice. Striaslo ma, keď rozhorúčenými prstami siahla pod moju košeľu a pohladila mi hruď. Stehnom som jej poľahky roztiahol nohy, aj keď jej tvárou prebehla vlna nesúhlasu. Vnikol som jej do úst, keď som vnikol do nej. Vykríkla. Zatlačila ma do hrude, no ja som sa ani nepohol. Viem, že ju to prvýkrát bolelo, ale musela to vydržať. Bol som ako vo vytržení.

Čo najskôr som sa chcel dotknúť sladkého vyvrcholenia. Aj keď pobyt v nej sa mi nesmierne páčil. Pretože bola ako stvorená pre mňa. Pobozkal som ju na líce a pocítil niečo vlhké. Otvoril som oči. Plakala. Pohladil som ju po líci, ten nápor ma skoro zabil. Ak by teraz povedala, že ma nechce, neprežil by som to. Ale na chrbte som pocítil jej dlane a pritlačila si ma hlbšie. Znovu som ju pobozkal a začal sa v nej pomaly pohybovať. Chcel som, aby sa jej to páčilo. Aby sama určovala tempo. A ona to robila, akoby v tom mala dlhoročnú prax.

Vzdychala mi do úst a vrčala. Bola neuveriteľná. Naše telá tancovali, zatiaľ čo jej kvapôčky potu stekali po čele a celom tele. Prechádzal som rukami po jej nahom tele, chcel som si zapamätať každú krivku, každú priehlbinku. Pery som jej opäť pritlačil na jej, keď sme sa obaja dotkli slastného vyvrcholenia a ona skríkla moje meno. Hlas jej poskočil o dve oktávy hlbšie, ale aj tak to bolo to najkrajšie, čo som kedy počul. Sťažka sme dýchali, neschopní popísať to, čo sa práve stalo. Stále som bol v nej, nedokázal som vyjsť. Bola taká dokonalá. Takto som chcel zostať až na veky.

„To.. to,“ koktala od vzrušenia. Usmial som sa na ňu a nadvihol sa na lakťoch. Hľadela na hviezdy a tie sa jej odrážali ešte stále v čiernych očiach.

„Volá sa to milovanie, Isabella,“ povedal som jej a pobozkal jej kútik úst. Zasmiala sa ako malé dievčatko a nadvihla sa.

„Bolo to pekné. Na začiatku nie, ale potom... Chcem to robiť každý deň.“ Oči jej jasne žiarili.

Prekvapene som sa na ňu pozeral. To znamenalo, že sa na mňa už nehnevala? Moment a chcela to každý deň robiť so mnou? „A chceš mňa alebo Ara, Isabella?“ vykĺzlo mi z úst a v tom okamihu by som to najradšej aj vzal späť.

Belle sa zúžili oči a silno do mňa vrazila. Nečakal som to a tak som padol dozadu. Tak rýchlo som z nej vykĺzol, že ju to zabolelo a bolestivo zasyčala. Pritisla si kus roztrhanej látky k telu, aby aspoň trochu zakryla svoju nahotu a prepaľovala ma bleskami.

„Ako si to myslel? A ako si si toto vôbec dovolil? Nemal si právo. A prečo ma oslovuješ Isabella? Ja som predsa Maria.“ Prevrátil som oči v oblohu. Už ma naozaj nebavilo, ako sa ma snažila oklamať. A hlavne nie po tom, čo sme teraz spolu prežili, pričom som jej po celý čas hovoril jej pravým menom a jej to nevadilo. Ani si to nevšimla. A ja som ju odmietal napomínať, že sa tak vlastné nevolá. Mala si pamätať vlastné klamstvo.

Skočil som na ňu a priklincoval ju k zemi. „Viem, že sa voláš Isabella. A si Arova dcéra. Alice mi všetko povedala,“ priznal som.

Zanadávala. Už sa vôbec nesnažila klamať. „A čo teraz? Odvedieš ma k nemu?“ Zavrčal som. Ako si také niečo o mne mohla myslieť?

„Bella, ja Ara nenávidím. Ale povedz mi jedno, prečo si sa s ním chcela vyspať? Máš nejaké zvrátené chute alebo čo?“

Zhrozene sa na mňa pozrela, akoby som povedal niečo nemiestne. „Nie. Ja som len... Chcem ho zabiť, stačí? A teraz mi ty povedz, prečo ho nemáš rád.“

Skúmal som jej oči. Celú jej tvár. Zdalo sa, že po tom vášnivom zážitku mi aspoň trochu dôverovala a tak prišiel na rad okamih pravdy. Keď si môžeme prestať klamať rovno do očí a povedať si pravdu. Aj ja som mohol. Mohol som jej povedať, prečo Ara nemám rád a najradšej – tak ako ona – by som ho videl pod fialkami. Ale nemohol som. Ak by som raz začal, povedal by som jej aj o jej skutočných rodičoch a na to nebol ten správny okamih. Zahryzol som si do jazyka a povedal jej len okrajovo, že Aro mi zabil rodičov. Neklamal som jej. Carlisle a Esme vždy boli ako moji rodičia. Vychovali ma a dali mi pocítiť lásku. Mal som ich rád a vedel som, že aj napriek tomu všetkému, čo som povyvádzal, ma aj oni milovali.

A ona mi uverila. Na jej tvári sa objavil smútok. Pohladila ma po chrbte a pobozkala. Ponúkala ma náruč utešenia a pochopenia a ja som ju prijal. Zvalil som sa na chrbát a pevne ju pritisol k sebe. Ona bola teraz tým jediným, čo som vnímal. Bola tým najvzácnejším, čo mi kedy patrilo. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 14. Súženie: