Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 16. Rýchly pád

09.07.2011 (08:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 804×

„Kto si?!" zakrýval si oči. Nikoho nemal doma, kričať mohol koľko chcel. Ležal polonahý v posteli a ja som stála v šatách od Alice pred ním. Počkala som, kým si ma pozorne prezrie. Krútil hlavou a pretieral si oči. Neveril tomu.

„L-larisa! N-nie. To nemôže byť pravda!" kričal. Trochu mi liezol na nervy. Ako môže byť taký hysterický? Všimla som si aj fotku pri jeho posteli. Bola na nej jeho tmavovlasá priateľka. Usmiala som sa. Pozeral na mňa inak. Už sa nebál a zrejme už veril. Pristúpila som a natiahla k nemu ruku. Keď sa ma dotkol, stiahol sa. Bola som pre neho studená a on bol taký teplý.

„Povedz, nezabudol si na mňa?" prehovorila som najzmyselnejšie ako som dokázala. Urobilo to na neho dojem.

„Nie," povedal ohromene. Bol môj. Zazeral na mňa, akoby mi chcel priniesť k nohám celý svet.

„A chceš byť so mnou?" spýtala som sa. Cítila som sa ako krava. Ešteže som mala istotu, že vyzerám úplne dokonalo a príťažlivo, inak by som sa asi rýchlo vzdala.

„Chcem, nevedel som, že..." spustil. Rýchlo som mu položila prst cez pery. Otriasol sa. Ale pozeral na mňa očarovane, chtivo. Akoby na svoju krásku z fotky úplne zabudol. To musí byť tá príťažlivosť, ktorou na ľudí pôsobíme v znamení potravinového reťazca.

„Môžeš byť. Stačí požiadať a ja ti pomôžem," posadila som sa na jeho posteľ. Pohladila som ho jemne na hrudi. Nič to so mnou nerobilo. Celé som to hrala.

„Chcem," žiadal. Usmiala som sa. Už nebudem sama. Možno sa do neho zaľúbim. Ale odteraz bude so mnou.

„Zajtra. Ale musíš dať zbohom všetkému ostatnému," povedala som mu.

„Musím?" zatriasol sa mu hlas.

„Nie, ale pravdepodobne si to po zajtrajšku budeš želať. Si pripravený to niesť? Stojím ti za to, keď už si ma... opomenul," pozrela som na fotku. Bola som skutočne zúfalá, ale iba žalostne málo. Chcela som ho. Mať niekoho, kto so mnou zostane. My patríme k sebe, sám to povedal.

„Áno, stojíš," prosíkal. Postavila som sa s úsmevom.

„Priprav sa. Vybav si všetko a uvidíme sa zajtra večer. Dobrú noc, princ môj," zohla som sa a pozrela mu do očí. Úplne na mňa civel. Pobozkala som si dva prsty a priložila mu ich k perám. Netrúfla som si na naozajstnú pusu. Bála som sa, že mi jeho krv príliš zavonia. A ani som po tom netúžila. Chcela som mať niekoho, na koho sa budem môcť vešať ako Irina. Niekoho ku komu sa len tak otočím a bez náhod a dlhých rečí ho budem môcť objať. A chcela som všetko ostatné. Bolo to tak závidenia hodné keď žijete s niekým, kto partnera má.

Opustila som Skamovu izbu a bežala som domov. Keď som ta dorazila, všetci už boli mimo obývačky. Vošla som sa a posadila sa na gauč, vtedy za mnou prišiel Carlisle.

„Kde si bola, Larisa?" pýtal sa ma. Nevinne som na neho pozrela.

„Prečo sa pýtaš?" odvetila som. Premeral si ma pohľadom a posadil sa oproti mne.

„Alice mala zvláštnu vidinu, ale veľmi nejasnú. Ak niečo zamýšľaš, mala by si sa poradiť s nami," vysvetlil. Alice sa zjavila za ním a prekrížila si ruky na prsiach. Zazerala na mňa.

„Nič také, len som uvažovala," klamala som. Iste by ma chceli zastaviť. To nejde, musím, musím! Musím mať svojho Skama, svojho druha a spoločníka. Premením ho bez cudzej pomoci, zvládnem to a budeme spolu. Už viac nebudem sama.

„Si si istá?" spýtal sa prísne. Pohľadom ma prebodával. Ak by som bola človek, musela by som očami uhnúť a prezradiť sa. Takto ma len zožieralo svedomie, to však Carlisle nevidí. Prečo ma núti mu klamať? Nemôže sa raz prestať starať? A prečo som si musela Carlislea a Esme obľúbiť akurát, keď sa chystám urobiť niečo, čo im môže vadiť? Na druhej strane, je to legálne. Ale prečo mám potom ten pocit, že to musím držať v tajnosti?

„Samozrejme. Som trocha zmätená, prepáčte," povedala som ľútostivo. Aspoň to som nemusela hrať. Bolo mi ľúto, že klamem. Ale zabralo to. Alice sa na mňa prestala mračiť a pristúpila bližšie, Carlisle sa uvoľnil a povzbudivo sa usmieval. Ako naschvál sa mi v hlave prehrával môj plán. Už som to nevydržala, pobrala som sa do svojej izby. Do zajtra to prekonám!

Nastal osudný večer a ja som sa po celom dni zhrnula dole. Vošla som a nepodstatne zahlásila, že idem na lov.

„Výborne, dáme si súťaž, kto zabije viac medveďov," vtipkoval Emmett a postavil sa. Zarazila som sa.

„Ty chceš ísť so mnou?"

„No, ak ti to neprekáža...?" uškŕňal sa.

„Prepáč, nechcem byť zlá. Pokojne choď loviť, ale chcela som byť sama," klamala som ďalej. Vytočilo ma to. Nečakala som ďalšiu konfrontáciu. Myslela som, že už klamať nebudem musieť. Emmett sa zamyslel ale napokon prikývol a zase sa posadil.

„Čo je s tebou?" zastavil ma Jasper.

„Nič."

„Nechápem," povedal zamyslene. Analyzoval ma?

„Som smädná," povedala som a vybrala sa preč.

„Počkaj!" zvolal Jasper. Nestihla som ani otvoriť dvere.

„Čo je?!" otočila som sa k nemu mierne vytočená. Carlisle zišiel zo schodov a pozeral na Jaspera. Esme zdvihla hlavu od počítača.

„Tie tvoje pocity, a Alicina včerajšia vízia. Niečo sa mi nezdá. Kam ideš?!" štekol to po mne. Stáli tu traja a sledovali ma. Ostatní určite počúvali. Mám klamať celému domu, alebo vyjsť s pravdou von?

„Neviem o čo ide, ale chcem len ísť loviť," povedala som bezmocne a pustila dvere. Zostala som tam stáť. Pozerala som na nich a dúfala, že vyzerám dosť otvorene. Odpustia mi to?

„Neverím ti. Si nervózna takým zvláštnym spôsobom. Klameš," povedal. „Alice!"

„Dobre, vzdávam sa. Klamem! Chcela som ísť vyvraždiť parník, ale asi to nechám na zajtra," zvolila som iróniu. Ak by som neklamala, správala by som sa asi podobne. Zo schodov zišiel Gerard a nevraživo na mňa zazeral. Mala som chuť po ňom skočiť a uhryznúť ho.

„Ako to teda budeme riešiť?" spýtala som sa, keď ma všetci analyzovali.

„Nechaj ju ísť. Je to hlúpe. Larisa je zodpovedná za svoje činy a uvedomuje si to. Nemôžeme ju tu držať," povedal Carlisle zamračene. Mračil sa na mňa - tiež mi neveril. Zostalo mi z toho smutno. Jasper k nemu otočil hlavu a asi chcel začať protestovať. Už som siahla po kľučke, keď sa ozval cudzí hlas z kuchyne.

„Nie. Nenechaj ju ísť," povedal flegmaticky. Nepoznala som ho, nikdy predtým som ten hlas nepočula, ale bola som si istá, že patril upírovi. Zamatový a jasný. Musím konať. Trhla som kľučkou a už už som bola vonku. Jasper po mne ale skočil hneď po rade od toho hlasu a hneď na dvore ma chytil.

„Preboha, pusť ma!" sťažovala som si. Ale Jasperovi prišlo také správanie normálne. Rameno mi obtočil okolo krku a ťahal ma dnu. Automaticky som vycerila zuby a zahnala sa po jeho ruke.

„Pozor," šepla Alice. Jasper sa mojim zubom vyhol, prehodil ma za seba jednou rukou, akoby som bola handrová bábika. Chytil ma po krk a pritiahol si ma pred seba.

„Ešte raz," zašepkal ledva počuteľne.

„Pusti ju, hneď!" ozval sa hlas. Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že to nebola Esme ani Carlisle, ale Gerard. Keď sa nestalo ako povedal, začal vrčať a blížil sa k Jasperovi. Ten vrčal tiež. Ich napätie asi práve vyvrcholilo.

„Vynechajte ma z toho!" zasyčala som so stlačeným hrdlom. Jasper ma pustil, ale odsotil ma k ostatným. A mám po úteku. Tento šialenec z dôb občianskej vojny ma radšej zabije, akoby ma pustil, a to nevie kam mám namierené.

„Edward," prehovoril Carlisle. Z kuchyne pomaly vyšiel upír. Stratený syn, ktorého som ešte ,nestretla'. Edward bol vysoký a strašne mladý. Vyzeral mladšie ako ostatní. Esme k nemu hneď podišla a objala ho.

„Klame," povedal Edward Carlisleovi, keď objímal Esme. Akoby ani nehovoril o mne.

„Larisa, kam si chcela ísť?" Chcela? Myslíš, že už to neplatí Carlisle? Zaryto som mlčala. Nepoviem mu ani slovo. Ani keby sa na hlavu postavil.

„Ako som povedal," zašomral Jasper. Obzrela som sa na neho. Adresoval to Gerardovi. Obaja sa na seba mračili ako dva pouličné psy.

„Chcela premeniť toho chlapca," povedal Edward. Zazrela som na neho. Skoro som sa zbláznila, keď som si uvedomila, ako na to prišiel. Ako som mohla zabudnúť, čo mi o ňom Carlisle povedal hneď prvý deň? Je to telepat!

Zavrčala som na neho. Veľmi si to nevšímal, zostal pokojný.

„Chcela si ho ísť zabiť?" prehovoril Jasper neveriacky.

„Premeniť," opravila som ho cez zuby.  

„Ako keby si to dokázala, hlúpe šteňa!" osopil sa na mňa. Vrčala som aj na neho. Ale menej. Bála som sa ho.

„Nechajte ju," zasiahla Rosalie. Jediná z nás nebola zadýchaná, nevrčala ani nezúrila. Hovorila rovnako ako vždy. „Nechápete ju. Má právo premeniť koho chce."

„Rosalie. Neuvedomuješ si, že by to prinieslo zlé meno na našu rodinu?" pozrel na ňu Carlisle.

„Bol by to jej problém," pokrčila ramenami.

„Myslíš si, že by ho zvládla, ak teda predpokladáme zázrak, že by ho nezabila namieste?" otočil sa k nej Jasper.

„Neviem, ale je to jej vec."

„A čo ten chlapec. Je mladý a... Larisa. Videla si, že už je šťastný, ako môžeš... premeniť takého mladého chlapca, zdravého a silného. On nemá byť upír," pridala sa Esme. Skoro ma dostala. Vážne, prečo ňou nemôžem naďalej opovrhovať ako predtým? Bolo by to o toľko ľahšie.

„No a, Esme,? Vravím vám, nechajte ju," povedala Rosalie. Edward na ňu škaredo zazrel, ale ona si ho nevšímala.

„Nevedel som, že máš takú malú úctu k ľudskému životu, Rose," povedal jej Carlisle a ťažko zakrýval sklamanie. Rose akoby sa na chvíľu roztopila. Pohla tvárou, akoby sa chcela zatváriť zmučene, ale rýchlo si to rozmyslela. Pozrela na mňa a potom za zvrtla na opätku a odišla. Carlisle si vzdychol.

„Chcete ma tu teda držať?" spýtala som sa.

„Sme za teba zodpovední. Nemôžeš nikoho zabíjať - nie tu. Je to naše teritórium a to ty dobre vieš. Bola si zoznámená s pravidlami." Carlisle ani nepozeral na mňa. Vyzeral byť stále veľmi sklamaný. Ľutovala som to už teraz.

„Dobre," hlesla som.

„Zajtra môžeš teda odísť. Vezmi si čo chceš a choď tam, kde budeš šťastná," dodal Carlisle a konečne na mňa pozrel.

„Mám odísť?" hlesla som zase. Esme pristúpila ku Carlisleovi a chytila ho okolo ramien.

„Nie si tu šťastná. Alice to včera videla. Nemá zmysel spraviť katastrofu aj mojej rodine, aby si tvorila márne pokusy zachrániť sa z beznádeje." Všimol si ešte niekto, že toto ani nebola odpoveď?

Pohltil ma hnev. Takže moje márne pokusy. Carlisle sa pozrel na Esme a zdalo sa, že sa dorozumievajú skoro telepaticky.

„Nie je zakázané tvoriť nových upírov, je to predsa dobré," prehovorila som. Uvedomila som si, že sa mi hlas celkom trasie. Spaľoval ma silný hnev a ja som tlačila ruky v pästiach. Ale nechcela som odísť. Chcela som to dokončiť! Vysvetliť si to, nemôžem predsa takto odísť.

„Ak ich vieš zvládnuť. Máš na to šancu, ale nie tu. Všade sú tu ľudia, majú rodiny. Tu sa ti nepodarí udržať novorodeného pod kontrolou. Preto ti ponúkam tú druhú možnosť. Choď. Odíď niekam ďaleko. Iba tam máš šancu," opätoval mi Carlisle mŕtvym hlasom a stále spočíval pohľadom v Esminých očiach.

Zvesila som ramená. Carlisle chytil Esme okolo pása a odchádzali do kuchyne. Vítal sa s Edwardom a mňa si už viac nevšímal.

„Nepodarí sa ti to," povedal Jasper chladne. Stále bol v pozore nado mnou.

„Hm? Aha. Nevadí," pokrútila som hlavou. Došlo mi, že som bola hlúpa. Mala som niečo ako rodinu a nevážila som si to. Za svoju vlastnú hlúposť, keď som prenechala toho, koho som skutočne chcela inému upírovi som si vymyslela náhradu. Umelinu. A tak som stratila aj to, čo som mala.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 16. Rýchly pád: