Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 4. Kapitola

2


Hviezda Súmraku - 4. KapitolaHned na úvod sa chcem veľmi ale skutočne veľmi ospravedlniť... Jednak som si myslela, že budem mať celý štvrtok voľno (čo som vlastne aj mala, ale rodičia mali nejaké plány a návštevy zariadné...) A okrem toho som si aj potrebovala premyslieť dej a smer, akým sa bude táto poviedka dalej uberať...

Takže to sem pridávam teraz. Liezlo to zo mňa spočiatku celkom ťažko, ale dúfam, že to nie je úplne otrasná kapitola. A síce je tu teraz víkend, ale minimálne v sobotu sa k počítaču nedostanem, takže s dalšou kapitolou môžte počítať... Uff... Aj v škole mám toho celkom dosť... Dám bližšie vedieť do zhrnutia ale svoje písanie vidím svetlejšie až na prázdniny... Tie by som mala mať nabudúci týždeň.

A posledný bod môjho románu, ktorý píšem už na začiatku je venoevanie. Je to vlastne moje podakovanie Vám za to, že mi dáte vedieť, že toto nejasné čudo, ktoré by som rada zaradila k poviedkam, čítate :)

sMiley, MirushQka, i love twilight, ostruzinka, Doda040506, Cukricek, ilovetwilight4ewer, Simoneccka, MillieCull


Nestihol som to. Nedokázal som to. Nepremohol som svoje krvilačné ja a neušetril som život človeku.

Bolo zvláštne, že práve toto boli moje myšlienky, že som takto uvažoval práve ja, ktorý som dlhé storočia žil na úkor iných ľudí. Až teraz som si uvedomil, kde som – v najprázdnejšej časti letiska, pri skladoch.

Rýchlo som mŕtve bezkrvné telo zatiahol za roh a položil som ho tak, aby ho čo najneskôr našli. Otočil som sa k odchodu a skamenel som. Na konci chodby stála Melanie a ticho ma pozorovala. Nehýbal som sa, zatiaľ čo ona sa ku mne približovala... pomaly, neisto.

 

„Je mi to ľúto,“ šepol som jej tak, aby to bola schopná počuť. Mel pokrútila hlavou a jedným krokom prekonala vzdialenosť medzi nami – objala ma.

„Mel,“ šepol som a omotal som svoje studené mramorové ruky okolo jej krehkého tela.

„Už som myslela že neprídeš,“ šeptala a ja som si až potom uvedomil, že to mŕtve telo nevidela. Nemala ako. Bola tu tma a ona ma ešte horší zrak ako iný človek.

„Poďme odtiaľto preč,“ šepol som jej a stále v objatí som s ňou išiel čo najďalej od tej mŕtvoly.

„Prečo?“ chcela vedieť.

„Ja... som sa... neudržal. Je mi to vážne ľúto,“ šepol som jej a pustil som ju. Utečie, alebo na to zabudne?

„Nechcel si?“

„Nie!“ (pozn. Autora: Nelogická odpoveď, ale Áno by sa sem asi veľmi nehodilo :D)

„Tak potom je všetko v poriadku,“ mykla plecom a chytila ma za ruku.

 

„Veď ma ty. Asi vieš lepšie ako ja, kde sú Rose s Emmom,“ prehodila po chvíli. Zhlboka som sa nadýchol a snažil som sa nemyslieť na lákavú vôňu jej krvi, pokožky...

Zachytil som upíry pach len kúsok od nás.

„Ach, ty si nás vydesila!“ hnevala sa na Mel Rosalie, len čo ju zbadala. Potom svoj pohľad stočila aj na mňa.

„Malo ma napadnúť, že ideš za ním,“ usmiala sa tá barbie chápavo. Bol som prekvapený, že nebola ani trochu povrchná – teda, teraz tak vôbec nepôsobila. Zdala sa byť ochranárska a tolerantná.

 

K nim domov sme prišli na druhý deň skoro ráno. Všetci sa mi hneď ospravedlnili, ale ja som bol momentálne príliš šťastný na to, aby som nad tým dokázal uvažovať.

„Poď, ukážem ti tvoju izbu,“ vyzvala ma Mel a ja som s radosťou súhlasil. „Budeš hneď vedľa mňa, nevadí?“

„Nie,“ šepol som. Otočila sa a pozrela sa na mňa svojimi zvláštnymi očami. Pristúpila ku mne bližšie a oboma rukami mi študovala tvár.

„Rada by som ťa videla,“ prehovorila aj ona potichu. Vzal som ju do náruče a podľa pachu našiel jej izbu. Vedľa jej izby boli len jedny dvere a tak som vošiel. Posadil som Mel na posteľ a čupol som si k jej nohám.

„Vieš, pred odchodom odtiaľto mi Alice povedala, že sa ma čosi spýtaš a že by som si svoju odpoveď mala premyslieť. Ale ty si sa nespýtal,“ hovorila a poslednú vetu povedala akosi vyčítavo.

 

„A čo som sa mal spýtať?“

„Aký vzťah máme medzi sebou,“ šepla.

„A?“

„Čo a?“ nechápala.

„Myslel som tým... Aká by teda bola tvoja odpoveď? Keby som sa spýtal.“

„Ja...“ šepla neisto a zrejme podvedome sa ku mne naklonila. Chvíľu som nevedel, čo mám robiť, ale potom ma premohol akýsi skrytý inštinkt a aj ja som sa tvárou priblížil k tej jej. Predtým, než som opatrne spojil naše pery som sa presvedčil, či mám dostatok sebaovládania.

 

A hoci som si v ten prvý deň myslel, že ma chuť po jej krvi prešla, nemal som pravdu. Na chvíľu som to dokázal potlačiť a myslieť len na ňu... Teraz ale v nebezpečenstve nebola. Ja som bol jediný, ktorý ju mohol ohroziť.

 

Aj napriek mojim obavám som sa neodtiahol a snažil sa jej ukázať, čo cítim ja.  Jemne mi zaplietla ruky do vlasov a pritiahla si ma k sebe bližšie. Bol som rád, že som toľké roky strávil aj odolávaniu krvi.

Opatrne som si ju aj ja k sebe pritisol a skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo robím, som ležal na nej a bozkával som ju na krku. Cítil som, ako stuhla a tak som sa rýchlo odtiahol.

„Neboj sa. Neublížim ti,“ upokojoval som ju.

„Ja viem. Len na takú rýchlosť som veľmi zvyknutá neni,“ zasmiala sa a mohli sme pokračovať v bozkávaní. Nikam ďalej sme, samozrejme, nezašli. Jednak bolo skoro, bol som upír a mohol som jej ublížiť a aby toho nebolo málo, tak dom bol tiež plný upírov, ktorý by nás mohli počuť.

Ale aj tak som bol šťastný ako nikdy predtým. Bol som s ňou!

 

„Tak a už vieš odpoveď,“ povedala zadýchane, keď sme sa od seba odpojili. Len som sa pousmial a pohladil som ju po tvári.

„Viem. Nechceš sa ísť prejsť?“

„Prečo nie. I keď ja z tej prechádzky veľa mať nebudem...“

 

Tak sme sa teda v rýchlosti obliekli – vlastne, mel sa obliekala – a zamierili sme do lesa. Išli sme najprv potichu, obaja sme bojovali so svojimi myšlienkami, no ja som nakoniec naše mlčanie prerušil. Príliš mi vadilo, že sa málo poznáme.

 

„Ako sa ti to vlastne stalo? To, že strácaš zrak,“ zaujímal som sa, no pozorne som ju pri tom sledoval. Ak by som zbadal, že sa jej táto téma nepáči, zmenil by som čo najrýchlejšie tému.

„Je to dedičné. Moja babka mi hovorila, že sme prekliate, pretože túto vadu dedí iba žena, ale tomu ja neverím. Moja mama tejto verzii tiež neverí, no babka je o svojom skalopevne presvedčená. Veril by si tomu? Prekliatie!“ zasmiala sa pobavene.

Úprimne, sám som mýtická postava, ale niečomu ako čarodejníctvu som jednoducho nebol schopný uveriť.

 

„A ako si sa dozvedela o upíroch?“

„Ďalšia povera mojej babky. Tentoraz sa ukázala ako pravdivá. I keď, nevedela mi vás bližšie popísať ako ´nie sú taký ako vo filme! Sú studený, rýchly a nenápadný´,“ smiala sa. Bol som rád, že jej nevadí rozprávať o svojej rodine, ktorú kvôli svojej bezpečnosti musela opustiť.

 

„A teraz ty!“

„Čo ja?“ spýtal som sa nechápavo.

„Odpovedala som ti na tvoje otázky, takže sa teraz pýtam ja. Povieš mi niečo o svojom živote?“

„Uf... ja... neviem, čo povedať...“ zakoktal som sa. Mám jej hovoriť, že prvé roky – možno tak pól storočia – som si overoval svoje schopnosti a zlepšoval aj bojové techniky, učil som sa stopovať...

A potom... som už len zabíjal...

„Spýtala som sa na niečo, o čom nechceš hovoriť?“ opýtala sa ticho.

„Nerád by som o tom hovoril pred tebou. Bol som... vychovávaný tak, aby som slúžil kráľovskej rodine. Aby som ich chránil a mal som tiež dohliadal, aby aj ostatní zákony dodržiavali. Bol som akýsi... vyhľadávač. Keď sa našiel človek, ktorý by sa dozvedel to, čo nemal...“ vysvetľoval som jej, no keď som došiel k veci, ktorú som rozoberať nechcel, zasekol som sa uprostred vety. Pochopila to.

„Je to niečo, o čom nechcem hovoriť pred tebou. Už taký nie som – nechcem byť. Bol by som nerád, ak by si poznala... moju minulosť. Je to preč,“ snažil som sa, aby odo mňa s krikom nezutekala.

 

„Poď, vrátime sa ku Cullenovým,“ prehovoril som po dlhej chvíli ticha. Nerozbehla sa síce odo mňa čo najďalej, ale ani mi nepovedala, či jej to vadí. Či sa bojí.

„Bojíš sa mojej reakcie a mienky na teba, však?“ spýtala sa a ja som sa zmohol len na prikývnutie.

„Ach,“ povzdychla si a pokračovala smerom domov. opäť som to ticho nevydržal ako prvý. Kam sa podela moja sebakontrola?

„Čo znamenalo to ´ach´?“

Moja otázka bola pre ňu zrejme dobrým vtipom. Opäť sa schuti zasmiala.

„Ty sa bojíš mojej reakcie a pritom som si istá, že ty by si pre mňa mal byť oveľa viacej desivý. No, ale nemáš sa čoho báť. Mne to nevadí... teda, bola by som radšej, ak by som o tebe vedela viac.“

 

Je to anjel. Práve teraz som sa mal skutočne krásne. Ale... ako dlho to vydrží?

***

3. Časť - Zhrnutie - 5. Časť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 4. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!