Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 11. kapitola

Pokračovanie!

Sama som prekvapená, že je tu tak skoro, ale niekto mi dal ultimátum a ja som sa ho rozhodla splniť. :D Takže za takéto rýchle pokračovanie poďakujete Cukricek.

Viete, bláhovo môžem tvrdiť, že mi nezáleží na komentároch, ale s nimi sa oveľa lepšie píše. :D

A komu tie venovanie?

MillieCull, Cukricek, sMiley, Jane359, nesssie, ostružinka, Doda040506, NicolCarlieCullen, Simoneccka, Ilovetwilight4ewer.

„Milujem ťa,“ šepol som jej a tesne pred tým, ako som ich spojil, tak mi Mel zašepkala rovnaké slová.

Bozk bol taký istý, ako všetky ostatné. Cítil som z neho, ako je krehká, no zároveň som v ňom mohol cítiť jej lásku ku mne.

Zrazu však Mel ticho vykríkla do mojich pier. Prudko som sa odtiahol, no to už bola Mel v mojom náručí úplne bezvládna.

Položil som jej krehké a nehybné telo na sedačku a zavolal som na Richa. Pribehol okamžite, no keď videl Mel v bezvedomí, usmial sa. Mal som chuť mu vraziť, ale jeho nasledujúce slová ma zastavili.

„Daj jej chvíľu, čoskoro sa preberie.“

Sadol som si na zem tak, aby som bol blízko Melinej tváričky a mohol som ju hladiť. Už bola v bezvedomí minútu aj 45 sekúnd a stále sa neprebrala. Už som začínal rozmýšľať, či nechce spresniť to jeho ´čoskoro´.

Opäť som Mel pohladil a teraz som si všimol zmenu výrazu na jej tvári. Usmiala sa – jemne ale predsa.

„Mel,“ šepol som jej tíško a čakal som na jej reakciu. Naklonil som sa nad ňu a pozoroval ju.

Jemne zatrepotala svojimi mihalnicami pred tým, ako otvorila svoje krásne modré oči. Neboli za závojom, boli krásne a jasne modrej farby. Bol som nad ňou sklonení tak, aby som bol to prvé, čo uvidí.

„Ách,“ vzdychla a zamračila sa.

„Čo sa deje?“ strachoval som sa a opatrne som ju pohladil po líci. Mel naklonila hlavu na stranu a skúmavo sa na mňa dívala.

„Ako sa cítiš?“ spýtal som sa.

„Úžasne!“ zasmiala sa radostne – a hlavne nečakane. „Môj priateľ je anjel a ja to konečne vidím! Chápeš? Vyšlo to, vidím ťa. Ach, ďakujem ti, tak veľmi som ti vďačná,“ drmolila šťastne a vrhla sa mi okolo krku.

Pevne som ju objal a hladil som ju po chrbte.

„Dokázali sme to,“ šepla a pobozkala ma na rameno.

„Áno, boj sme síce vyhrali, ale nie vojnu. Ešte niečo treba zariadiť. Mrzí ma to,“ povedal som a v hlase som nedokázal skryť svoju ľútosť nad jej osudom.

„Keď budem aj ja upírom, budeš ma mať stále rád?“

„Hlupáčik, to je predsa jasné.“ Nič na to nepovedala.

„Budem,“ potvrdil som jej a zasmial som sa.

„Fajn, tak, vyrazíme už? Nechcem mať stále pocit, že nám horí za pätami. Ale je tu krásne, to musím uznať,“ prehovorila Mel, keď sme sedeli na záhrade a užívali sme si pekný deň. Samozrejme, bol som v tieni. Slnečné Španielsko nie je práve upíry raj.

„Len čo zapadne slnko,“ sľúbil som jej a pozrel som sa na ňu. Vedel som, že celý čas zo mňa nespustila oči a úprimne povedané, začalo ma  to mierne znervózňovať.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš?“

„Nemôžem uveriť, že si môj. Proste môj a len môj,“ básnila a pri tom sa smiala.

„A ty si moja malinká,“ šepol som jej a pobozkal som ju.

O niekoľko hodín obloha stmavla a my sme s Mel mohli vyraziť. Poďakovali sme Richovi za pomoc i za pohostenie a už sme sa aj hnali domov. Mel celý čas hľadela von oknom a komentovala všetko, čo videla.

Celú cestu som sa musel usmievať. Je možné, aby som ju tak miloval?

V tom mi zazvonil mobil a ja som ho rýchlo vytiahol a pozrel som sa na display, aby som zistil, kto volá. Úsmev mi ihneď z tváre zmizol.

Mel asi zaregistrovala zmenu mojej nálady a rýchlo sa na mňa pozrela. Krátko som sa na ňu usmial a potom som zdvihol.

„Jane,“ pozdravil som ju chladne a Melanie sa zachvela. Nevedel som, či je to kvôli menu mojej sestry alebo môjmu hlasu. Radšej som jej len pohladil jemne ruku a počúval som, čo chce moja dobrosrdečná sestrička.

„Dúfam, že si nezabudol na ultimátum. Nerada by som dlhšie držala v tajnosti to, že porušuješ zákony. Okrem toho už Arovi chýbaš. Rád by ťa zase videl a zistil, ako sa máš. Dnes sa zrovna na teba pýtal,“ hovorila škodoradostným hlasom.

„A čo si mu povedala?“ Hoci som sa snažil o pokojný tón, nevyšiel mi úplne.

„Povedala som, že cestuješ a máš naponáhlo. No je to pravda, nie? Tiež som povedala, že máš menšie tajomstvo, ktoré mu rád predstavíš sám. Určite som sa nemýlila.“

„Ty nie si moja sestra,“ zúril som. „Prečo mi to robíš? Pokiaľ si však nepovedala nič o Mel...“

„A kebyže som povedala? Čo potom? Myslíš si, že by mal Aro radosť, že jeho miláčik, ktorý sa mimochodom viac než dvesto rokov staral o to, aby sa pravidlá dodržiavali, ich teraz sám porušuje? No... čo si myslíš, čo by robil? Hlavne sa toho človeka urýchlene zbav a upaľuj naspäť do Volterri. Za chvíľu ťa Aro pôjde hľadať osobne! No, to asi nie. V každom prípade si pohni. Čo ti toľko trvá zabitie jedného človeka?“ prerušila ma a svojimi ďalšími rečami ma vytočila do nepríčetnosti.

„Ak sa niekedy ukážem vo Volterre, tak s Mel po boku. Už nevolaj!“ A zložil som to.

Som strachom som sa otočil na Mel, či som to náhodou neprehnal. Nezniesol by som, ak by sa ma bála. Tá sa tvárila trochu ustráchane, no potom sa načiahla k mojej tvári a pohladila ma.

Nemala strach zo mňa.

Cesta bola náročná a dlhá. Ani nie tak náročná pre mňa ako pre Mel. Celou silou sa snažila držať hore, no nedarilo sa jej to. Teraz bolo pre ňu všetko nové, všetko chcela vidieť a pri všetkom chcela byť. Len čo sme nastúpili do lietadla a boli vysoko v oblakoch, podarilo sa mi ju presvedčiť, že si môže zdriemnuť.

Ako vždy som si ju posadil na kolená a tak sme zotrvali až do chvíle, keď sme sa museli normálne usadiť kvôli pristávaniu.

A len čo sme prestúpili do ďalšieho lietadla, všetko sa zopakovala, no teraz s tým rozdielom, že Mel nespala. Sedela mi na kolenách a štebotala o tom, že uvidí svoju babku.

„Za chvíľu tam budeme,“ ubezpečoval som ju a bol som skutočne prekvapený, keď sa nakoniec prestala pýtať. Len čo sme vystúpili z lietadla, ´požičal´ som si auto a najrýchlejšie, ako sa dalo, sme mierili k jej babke.

„Aké to vlastne je? Myslím byť upírom,“ spýtala sa ma nečakane Mel. Chvíľu som nad odpoveďou rozmýšľal, no nič ma nenapadlo.

„Vieš, každý to berie inak. Zozačiatku som ani nevedel, čo všetko to obnáša a páčilo sa mi to. Mal som istú moc, postavenie. Potom som sa začal cítiť... inak. Chýbal mi normálny život a ešte niečo, čo som nikdy nemal. Chýbala si mi ty, ale to som poznal až nedávno. A tesne po tom, ako sme sa spoznali, som svoje upírstvo rád nemal. Bola to jediná vec, ktorá mi bránila byť s tebou. A teraz... som si nie som veľmi istý. Bol by som radšej, keby som ťa nemusel premieňať, ale na druhej strane si neviem predstaviť, že by som ťa stratil kvôli nejakej chorobe, autohavárii alebo iným veciam, ktoré sa mi teraz zdajú elemntárne.“

Nevedel som, či som tým zodpovedal jej otázku, ale tvárila sa spokojne, tak som to viac nerozoberal.

Zvyšok cesty sme boli obaja zabratí do svojich myšlienok. Teraz bola tá chvíľa, kedy by som si želal, aby som bol Edward a mohol som vedieť, na čo myslí. Samozrejme, chápem, že by chcela mať súkromie, ale tiež je veľmi frustrujúce, keď nepoznám jej myšlienky.

„A sme tu,“ oznámil som Mel a keď sa na mňa nechápavo pozrela, kývol som hlavou k honosnému domu. Jasne, muselo sa jej zdať zvláštne, že upírka býva tak blízko dediny.

„Páni, to je krása. Kde to vlastne sme?“

„V Medisone,“ zasmial som sa. „Boli sme tu pred pár dňami, spomínaš si?“

„Všetko som si predstavovala úplne inak,“ priznala sa a chytila ma za ruku. „No tak poď, som strašne nedočkavá.“

Musel som sa zachichotať. Predtým by odtiaľto najradšej utiekla a teraz sa sem ťahala. No čo všetko sa nezmení...?

Bok po boku sme prišli až k bráne, kde sme zazvonili.

Ani nie o niekoľko sekúnd sa dvere otvárali a v nich stála tá protivná upírka.

„Babka?“ uisťovala sa Mel a pri tom si pozerala ženu, ktorej by nikto neuveril, že je niečia babka.

„Som to ja,“ hovorila srdečne a rovnako sa aj usmiala. Avšak, ten úsmev nebol tak milý, ako skôr prekvapený. Zaujímalo by ma, čo ju tak prekvapilo.

„Poďte teda ďalej,“ povedala Mária nakoniec sucho a pustila nás aj do domu. Viedla nás do obývačky, kde sme sa posadili – Mel si sadla ku mne, jej babička do kresla – a ostali sme potichu.

„Viem, prečo si prišla, ale na to už nepotrebujete mňa. Je to len na tebe, Mel. Musíš mu plne dôverovať a potom ho to nezabije. Práve naopak. Spustí sa premena a budeš ako on.“

To, čo povedala znelo jednoducho.

Mel sa na mňa pozrela s nádejou v očiach a jednou rukou ma objala.

„Už onedlho budeme mať od všetkých pokoj,“ šepla šťastne. Len som prikývol a usmial sa. Nemal som práve najlepší pocit, že sa stane nesmrteľnou, ale zdalo sa, že jej to nevadí. Okrem toho nebude musieť trpieť... vďaka mojej schopnosti.

„Nie si unavená? Pripravím ti izbu,“ prehovorila starostlivo jej babka. Mel sa na mňa krátko pozrela, no keď som nič nepovedala, tak prikývla.

Maria sa postavila a už jej nebolo. Keď sa vrátila, vyzvala nás, aby sme ju nasledovali a ukázala nám izbu, ktorú pre nás – hlavne pre Mel – pripravila.

Potom nám dopriala súkromie.

„Mohol by si ma premeniť aj teraz?“ spýtala sa nečakane Mel a ľahla si na posteľ.

„Áno, ale nemusíme sa tak ponáhľať. Ak by hrozilo, že po nás pôjdu Volturiovci, premením ťa. Len mi musíš veriť.“

„Verím ti. Vieš, chcela by som, aby si ma premenil teraz.“

Nechápavo som sa na Mel pozrel a položil som sa vedľa nej. Pohladil som ju po jemnom líčku a usmial som sa.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ pýtal som sa a naklonil som sa k nej tak, aby som ju mohol pobozkať na krk.

„Je... predsa dobré... že sa... ponáhľam,“ koktala. Zasmial som sa a pokračoval som v skúmaní jej hrdla.

„Verím ti,“ vydýchla rýchlo.

„To ma teší, ale skutočne máš čas. Nechcem ťa do ničoho nútiť. Teraz, keď vieme ako na to, je všetko oveľa jednoduchšie,“ zašepkal som jej do krku. Mel sa prudko odtiahla a zamračila sa na mňa.

„Robí ti to dobre?“ spýtala sa a ja som vedel, na čo myslí. Rozptyľuje ju to.

„Hmm,“ zapriadol som a pobozkal som ju. Mel sa ku mne pritiahla, pobozkala ma a potom otočila hlavu tak, aby som mal výhľad na jej krk.

„Čím skôr ma premeníš, tým viac času  budeme mať, kým ťa Volturiovci nepôjde hľadať. Čiže budeme mať čas na seba. Alec, skutočne to chcem a verím ti.“

Pozeral som sa na ňu a ona sa potom pozrela na mňa. Videl som v jej očiach odhodlanie, dôveru a lásku.

„Dobre teda, ak je to tvoje rozhodnutie.“ Pritakal som kývnutím hlavy a rovnako spravila i ona. Natočila hlavu na stranu a ja som ju na krk pobozkal.

„Milujem ťa,“ hlesol som a pootvoril som pery. Mel moje slová zopakovala.

***

10. Časť - Zhrnutie - 12. Časť

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 11. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: