Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 10. Kapitola


Hviezda Súmraku - 10. KapitolaTak, je to konečne tu. Trvalo to, zase... Mrzí ma to. Teraz mám písomkové obdobie a musím napraviť to, čo som zmrvila. Nuž, dúfam, že vás poteší dĺžka kapitoly. :) Vážne som sa snažila.

Tiež dúfam, že sa vám bude páčiť pokračovanie.

A posledný bod programu sú venovania. Komu? Všetkým!

A menovite to bude pre: MillieCull, sMiley, Ostružinka, Cukricek, NicolCarlieCullen, Nesssie, Jane359, Simoneccka, doda040506,  MiruschQka, IloveTwilight4ewer.

Strášne moc vám Ďakujem a prajem príjemné čítanie. :)


„Bol... Bol si to ty?“ spýtala sa a ja som hneď pochopil, čo má na mysli.

 

„Nie, môj otec,“ prezradil som je po chvíli váhania a ona sa ešte väčšmi rozplakala.

„Ja... Mňa...“

„Ššš, Mel, to je v poriadku. Nikdy jej to nemal za zlé,“ upokojoval som ju.

„Čo sa stalo potom?“

A tu som si uvedomil, že za jej slepotou stojí moja rodina.

 

„Moja babka sa nahnevala. Úprimne, nikdy som ju nevidel osobne, otec ju moc rád nemal, no ona jeho priveľmi. Vraví sa, že jeden rod – to bude asi tvoja rodina – prekliala, aby sa poučili a už nikdy sa nespoliehali na zrak.“

Mel bola ticho. Bál som sa, veľmi som sa bál, že  by sa na mňa nahnevala.

„A ako sa to bude dať zvrátiť?“ spýtala sa po chvíli. Musel som si vydýchnuť; nehnevala sa - aspoň na mňa nie. No aj tak mi to nedalo a spýtal som sa jej na to.

„Nie, ako by som mohla? Ublížila tvojmu otcovi... ja... asi tvoju babičku chápem. A ty za to už vôbec nemôžeš.“

„Ďakujem, Mel. No... V skutočnosti neviem, ako by sa to kúzlo dalo zvrátiť, ale viem, kto by to vedieť mohol.“ Mel sa na mňa pozrela s neskrývanou radosťou. Vedel som, čo si myslí. Našla niečo pozitívne na tom, že moja rodina ju prekliala.

 

„Takže...“ začala vetu, ktorú som ja dokončil.

„... by sme mali vyraziť smerom do teplejších krajín. Môj otec mal aj brata. Ten matku miloval, no ona jeho až tak nie. Nie je to irónia? Jeho brat sa volal Daniel. Po tej tragickej nehode a kliatbe, ktorú vyriekla ich mama, sa presťahoval do Španielska. Myslím si, že by tam mali jeho potomkovia žiť doteraz.“

Zamyslel som sa a Mel v mojej náruči ostala ticho.

 

„Pôjdeme ich nájsť?“ spýtala sa ma ticho a neisto. Zdalo sa mi to alebo sa skutočne snažila podčiarknuť to množné číslo?

„Iste. Dnes tu ešte môžeme ostať a zajtra ráno vyrazíme. Prehľadávať celé Španielsko je zbytočné, takže si skúsim spomenúť, kde som o nich čítal. Priznám sa, bolo to dávno. No spomeniem si, upíry nezabúdajú,“ ubezpečoval som Mel a pri tom som sa snažil spomenúť si.

Naposledy som počul meno svojej rodiny pred celým storočím.

 

Neviem, koľko času ubehlo, no zrazu som vedel, kam treba ísť. Samozrejme, neváhal som a išiel som za Mel do vedľajšej izby. Sedela v salóniku a na ušiach mala slúchadlá. Opatrne som jej ich teda zvesil z uší a usmial som sa na ňu.

„Mesto, v ktorom by sme mali nájsť moju rodinu – teraz už vzdialenú – sa volá Valencia. Je to dosť veľké mesto, ale predpokladám, že by som nejako dokázal nájsť záznamy o ich súčasnom pobyte. Ako som vravel, dnes ešte prespíme tu, ja zatiaľ skúsim niečo zistiť.“

Mel prikývla a zadívala sa niekam za mňa.

 

„Myslíš, že sa nám to podarí?“ spýtala sa ma.

„Som si tým istý. Bež si ľahnúť, prídem hneď za tebou.“ Hoci som povedal, aby bežala, sám som ju zdvihol do náručia a bežal s ňou do izby, kde vládla obrovská manželská posteľ. Zabalil som ju do periny, pobozkal na čelo a povedal, „spinkaj, láska.“

Potom som vybehol po schodoch hore, aby som ju nerušil a snažil som sa telefonicky zistiť niečo o mojej rodine.

Trvalo mi to dlho... ale napokon som dokázal zistiť ich presnú adresu.

Dúfal som, že je môj zdroj dôveryhodný. Neodpustil by som si, ak by som dal mojej maličkej Mel len planú nádej.

 

Hneď, ako sa ráno zobudila, som jej oznámil, že je všetko pripravené na cestu. A bola to pravda. Potom som ju nechal o samote, aby sa mohla prezliecť, a ja som jej zatiaľ urobil raňajky.

Len čo bola aj ona zo všetkým hotová, vyrazili sme. Myslím, že bolo len dobré, že som všetko pripravil na odchod už v noci. Cítil som, ako bola nedočkavá. Nuž, aj tak nás čakala ešte hodinová cesta na letisko a potom 6 hodinová cesta lietadlom.

 

Mel bola počas cestovania neskutočne zlatá. Nech sa to snažila popierať akokoľvek, bolo jednoducho vidno, že sa na vrátenie zraku teší. Kto by aj nie.

„Mel, nie som si úplne istý, či sme správne. Dúfam, že áno, ale stále je možné...“

„Alec, sme blízko, ja to jednoducho cítim. Nemôžem sa dočkať, kedy ťa uvidím. Len by ma zaujímalo, ako dlho ešte budeme cestovať. Tak veľmi sa teším...“ rapotala moja kráska a ja som sa musel usmiať. Äúsmev mi však trochu povedal pri myšlienke na to, že by som ju sklamal.

 

„Myslím, že sme už tu. Vlastne musím len nájsť správny dom.“

Mel nadšene nadskočila na stoličke a obzerala sa okolo seba.

„Bude to dom na pravo,“ vravela s neochvejnou istotou, tak som sa zameral na domy v pravo. No... slepej by som asi neveril, ale je to predsa moja Mel a... mala pravdu. Skutočne to bol dom napravo.

„Uhádla si,“ pochválil som ju a pobozkal.

„Ja som to vedela!“ hnevala sa, no nakoniec sa usmiala a chcela vystúpiť. Obehol som auto na vzal som ju do náruče. Odmenou mi bol jej smiech a hraná nespokojnosť, no ja som ju už dávno prekukol, že takéto nosenie jej je viac ako príjemné.

 

Pristúpil som k domu, ktorého číslo sedelo s tým na mojom papieriku, a zazvonil som.

Muž, ktorý nám otvoril, sa celkom nápadne podobal môjmu otcovi – nebolo to len tvárou ako takou. Muž bol vo veku, kedy som svojho otca videl naposledy.

Cítil som kopanec do brucha. Zavrel som oči a odvrátil som od neho tvár. Spomenul som si na môjho otca. Ako sme s ním so sestrou chodili do lesa, ako nám hovoril o živote vojaka. Tak veľmi som ho chcel nasledovať. Spomenul som si aj na jeho príbehy. Už ako deťom nám ich rozprával, no o veľa rokov neskôr som pochopil, že to nie je rozprávka so zlým koncom, ale jeho príbeh.

 

Dúfal som, že si ten človek nevšimne našu podobu – ja som sa tiež podobal na otca – bolo by to nebezpečné.

„Neveril som, že vás niekedy stretnem. Poďte ďalej, prosím,“ prehovoril takmer okamžite. Zmätene som sa na neho pozrel. Videl som, ako jedným rýchlim pohybom skočil naspäť do domu a pridržal dvere otvorené. Potom vzhliadol a opätoval mi môj pohľad.

„No poďte, nechcete to snáď riešiť na ulici,“ pozval nás dnu opäť a ja som opatrne prekročil prah dverí.

 

Aby ste si nemysleli, nebál som sa, nemal som sa predsa čoho... Len som sa cítil akosi neisto, že vie toho asi tak veľa ako ja. Aspoň som teda z neho mal pocit, že vie aj o existencii takých nadprirodzených bytostí, ako som ja. Okrem toho by som ho nerád prezradil Volturiovcom.

 

Prešil som do chodby a tam som postavil Mel na zem. Stále som však stál medzi Mel a ním. Čo keby bol nebezpečný, však. Lanie však tiež nevyzerala, že by sa odo mňa chcela vzdialiť.

Opatrne som si Mel pritiahol k svojmu boku a rozhliadol som sa. Ten dom som kedysi dávno videl... Presne takto isto vyzeral dom, v ktorom som vyrastal. Obrovská vstupná hala mala na opačnom konci – ako boli dvere – obrovský oblúkový priechod, ktorý viedol do obývačky.

Otočil som sa chrbtom k dverám a priechod som našiel.

Nemohol som uveriť vlastným očiam.

 

„Poďte ďalej. Úprimne, neviem, prečo ste došli. Otec mi iba zanechal niečo, v čom ma upozorňoval, že raz prídeš, Alec,“ usmial sa náš hostiteľ milým úsmevom a hlavou naznačil, aby sme ho nasledovali.

„Čo sa deje, Alec?“ pýtala sa ma ticho moja láska.

„Tento dom vyzerá tak isto ako ten, v ktorom som vyrastal,“ zašepkal som jej späť. O tom, že mi povedal menom, som radšej nehovoril.

Pomaly sme prešli do obývačky, kde sme sa posadili.

 

„Prepáčte mi to, ani som sa nepredstavil. Zabúdam na zdvorilosti. Volám sa Rick.“

Rick bol veľmi sympatický. Pôsobil milo a úprimne. Okrem toho nechodil zbytočne okolo horúcej kaše.

„Moje meno už poznáš a toto je...“ začal som, no bol som ním prerušený.

„Melanie.“

Podráždil ma spôsob, akým vyslovil jej meno. Niet divu, že sa mu Mel páčila, bola krásna a krehká, bola dokonalá. Neodolal som a pevnejšie som si ju k sebe pritiahol.

„Neboj sa, ani sa jej nedotknem,“ zasmial sa a mierne sa k nám naklonil. „Čo vás teda privádza ku mne?“

Hľadel mi do očí, čomu som sa musel usmiať. Zdalo sa, že je to čestný človek.

 

„Poznáš mňa... ale nie som si istý, či poznáš aj príbeh môjho otca.“

Odmlčal som sa, no keď prikývol, tak som pokračoval.

„Viem, že jeho mama prekliala jeden rod. Myslím, že ten rod mal hlavne ženských potomkov, a tak sa jeho meno stále menilo. Podstatné je to, že Mel z neho pochádza tiež. Chceli sme teda vedieť, či existuje nejaký spôsob, ktorým by sa kliatba zlomila a dovolil Mel opäť vidieť.“

Tiež som hovoril priamo k téme. Vedel som, že Mel je nedočkavá a okrem toho som si nebol istý, či by sme dokázali kúzlo zrušiť po jej premene.

Takže nás trochu tlačil čas. Dúfal som, že sa sestra veľmi neponáhľa. Tá jej škodoradosť ma úplne prekvapila...

 

„Uf, vlastne... Ja neviem, ale v dome je jedna kniha, v ktorej by to malo byť napísané. Poďte so mnou, je uložená v knižnici.“ Keď dorozprával, postavil sa a viedol nás domom.

„Počul si o mne veľa?“ spýtal som sa. Bol som proste zvedavý. Mel po mojom boku tiež zbystrila.

„Nie, veľmi nie. Brat tvojho otca ale zaviedol kroniku rodu a pozorne sledoval celú rodinu. Všimol si, keď ste zmizli, a tak aj zisťoval, čo sa stalo. Jeho matka bola čarodejnica, nemal preto problém uveriť tomu, že ste sa aj so sestrou stali upírmi. No... viac o rode veľmi neviem, čítal som len prvých pár strán jeho kroniky.

Môj otec ma upozorňoval na tvoj príchod rovnako, ako to robil jeho otec a aj generácie pred ním. V tejto vetve rodiny koluje jeden a ten istý príbeh. Je to váš príbeh. Príbeh, ktorý má mať šťastný koniec. Hovorí vlastne len o tom prekliati a o oslobodení toho, čo jedna čarodejnica uväznila.“

Potom sa trochu veselšie zasmial. Otvoril dvere na knižnici a začal sa prehrabovať medzi knihami. My sme s Mel len ticho stáli a počúvali sme ho. Očividne nám toho chcel veľa povedať. Alebo bol proste len zhovorčivý.

 

„Som prekvapený, že to je práve na mňa. Nie som si istý, či to dokážem – žiadnu čarodejnú moc nemám. Nikto sa predo mnou  na spôsob zrušenia kliatby nedíval. Vraj sa hneď po prečítaní obsah akýmsi spôsobom stratí.

Fajn, našiel som to. Ste pripravený?“

 

Rich sa k nám postavil čelom a otvoril už naoko starú knihu. Pristúpil som k Mel a pozorne som ho sledoval.

Rich bol najskôr veľmi nehybný, čelo mal pokrčené, no rýchlo sa vyrovnalo. Po tvári mu prebehol úsmev a takmer hneď na to sa zasmial. Netušil som, čo sa deje, tak som len stál a čakal, kedy nám to vysvetlí.

 

Nezdalo sa však, žeby niečo také mal v pláne. Len čo knihu odložil naspäť do police, otočil sa a niekam odišiel. Len tak – bez slova. Nechcel som sa nikam pohnúť bez Mel, tak som ostal stáť a počúval som.

Ticho v dome pretínalo srdce mojej lásky, jej dych, no boli tu aj kroky, ktoré sa od nás vzďaľovali. Ich intenzita nasvedčovala tomu, že sa Rich ponáhľa. Potom sa však spomalili a začul som nový zvuk – znel to, akoby sa niekde hrabal. Ten zvuk nebol dlhý, bolo teda jasné, že to, čo hľadal, našiel rýchlo.

Potom sa opäť rozozneli domom kroky, ktoré viedli naspäť k nám.

 

Rich vstúpil do miestnosti a v ruke držal... kriedu?

„Takže, návštevníci, posaďte sa na chvíľu. Bude mi to asi trochu trvať.“ Omámene som ho poslúchol a stiahol som si Mel na kolená.

Sledoval som, ako na zem kreslí čiary. Všetky sa pretínali v strede a boli rovnako dlhé. Potom ich koncové body začal spájať. Vznikol z toho veľmi pekný kruh. Keď bol hotový, stredné čiary, ktoré tvorili polomery kruhu, zmazal, no stred nechal.

„Postavte sa do stredu,“ nakázal nám a my sme sa ako na povel postavili.

„Čo sa deje?“ chcela vedieť Mel.

„Máme sa postaviť do kruhu,“ odpovedal som jej okamžite a viedol som ju do stredu.

 

„Fajn a teraz sa pobozkajte,“ prehovoril, keď sme stáli na správnom mieste.

„Čože?“ spýtala sa Mel hlasom asi o oktávu vyšším. Zľakla sa? Pritúlil som si ju radšej k sebe a čakal som na odpoveď.

Rich sa zasmial.

„Nepotrebujem sledovať, ako sa bozkávate! Proste si musíte prejaviť lásku uprostred tohto kruhu. Ako prejav lásky síce môžete použiť aj slová, ale tu sa píše – písalo – o bozku. Pokojne počkajte, kým sa otočím. Nechám vám súkromie,“ vysvetľoval nám pokojne a stále s úsmevom na perách. Len čo to dopovedal, tak sa otočil a išiel von z miestnosti.

 

„Pripravená?“ spýtal som sa, no Mel sa už ku mne nedočkavo naťahovala. Obmotal som jej ruky okolo pása a pomaly som k nej skláňal tvár.

„Milujem ťa,“ šepol som jej a tesne pred tým, ako som ich spojil, tak mi Mel zašepkala rovnaké slová.

Bozk bol taký istý, ako všetky ostatné. Cítil som z neho, ako je krehká, no zároveň som v ňom mohol cítiť jej lásku ku mne.

Zrazu však Mel ticho vykríkla do mojich pier. Prudko som sa odtiahol, no to už bola Mel v mojom náručí úplne bezvládna.

***

9. Časť - Zhrnutie - 11. Časť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 10. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!