Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hry s citmi 6. kapitola

22.11.2011 (20:30) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3125×

„Isabella je divná.“ Započula som ešte Tanyin hlas. Rýchlo som vybehla z domu, aby som nepočula, čo povedal Edward. To by som už nezvládla. Naskočila som na zadné sedadlo a ignorovala prekvapené otázky Jaspera. Nahnevane som zavrela oči a snažila sa upokojiť. Nenávidela som Edwarda Masena.

Myslím, že posteľ sa v najbližších dňoch stala mojou najlepšou kamarátkou. Cítila som sa mizerne. A ešte horšie, keď som si na to spomenula. Ako som mohla byť taká hlúpa a naletieť mu? Jasné, vedela som, že nemám nič očakávať. Vedela som aký je, no aj tak jedna malá časť zo mňa (tá večne hlúpa) dúfala, že to možno bude iné. No nebolo.

Celé najbližšie dva dni som strávila v posteli, ignorovala Carlisla, ktorý sa bez úspechu snažil dobyť do mojej izby, a aj Alice, ktorá sa ma snažila niekam vytiahnuť. Nemala som náladu ju vidieť a už vôbec nie jej brata.

Teraz, keď som na tým tak rozmýšľala, som nevedela prísť ani na jeden dôvod, prečo som si s ním vôbec začínala. Nemala som ho rada, priam som ho neznášala a už iba pri pohľade na neho som sa musela držať, aby som mu neublížila. Aspoň by bolo na svete o jedného aroganta menej.

Bolo to jeho výzorom? Áno, Edward Masen bol pekný. A aj neuveriteľne sexi, no to všetko sa vynulovalo, keď otvoril tie svoje namyslené ústa.

Pomaly som sa posadila, odhrnula prikrývku a zahľadela sa von oknom na dom Masenovcov. Bolo pol ôsmej ráno, čo znamenalo, že sa musím ísť chystať do školy. A že ho tam uvidím.

Už z diaľky som mohla vidieť Alice, ktorá nadšene vybehla z domu a bežala rovno k tomu môjmu. Otrávene som si vzdychla a konečne vstala z postele. Tá potvorka vedela, že dnes jej už odporovať nemôžem.

Zo skrine som si vytiahla svoje obľúbené tričko na ramienka, obyčajné rifle a po ceste si ešte vytiahla tenisky. So svojim výzorom som sa nezaoberala. Však pre koho aj?

„Bella! Je tu Alice!“ kričal Carlisle zdola nadšene. Carlisle Alice zbožňoval a ja som sa mu nečudovala. Alice sa nedalo mať nerád.

Po ceste dolu som sa ešte rýchlo pozrela do zrkadla, prečesala si vlasy a už sa hrnula aj s taškou v ruke ku Alice, ktorá ma tam s úsmevom čakala.

„Dobré ráno aj tebe, Bella,“ povedala zamračene, keď som jej iba kývla na pozdrav a zvedavo si ma premeriavala. Bolo mi jasné, že v aute bude mať veľa otázok, na ktoré jej nebudem vedieť odpovedať. Rozmýšľala som, že to Alice poviem, veď je predsa moja najlepšie kamarátka, ale nakoniec som tú myšlienku zavrhla. Vedela som si predstaviť jej reakciu. Najprv by sa nahnevala, že som si začala s Edwardom. Potom by to rozdýchavala a upokojila by sa. No po chvíli by sa znova nahnevala, že som jej to nepovedala. A s tým som sa teraz nechcela trápiť.

„Pripravená vyjsť von?“ spýtala sa ma po chvíli so smiechom, ako keby som prechádzala najťažšou skúškou života.

„No poď, nech to mám už za sebou,“ zamrmlala som a neubránila sa úsmevu.

Našťastie, keď sme prišli, bolo parkovisko ešte úplne prázdne. Nikto nechodil tak skoro do školy. Iba my.

„Akú máš teraz hodinu?“ spýtala sa ma Alice zamyslene a rozhliadala sa po poloprázdnom areáli školy.

„Biológiu,“ odpovedala som hneď. A s Edwardom, „A čo ty a Jasper?“

Alice sa na tvári okamžite zjavil úsmev. Hanbila som sa za to, že som sa v poslednej dobe zaujímala iba o svoje problémy a na ňu som skoro zabudla.

„Bella, on je taký úžasný! Včera ma zobral na večeru do Portlandu.“ Alice sa už teraz usmievala ako slniečko, „Myslím, že som konečne našla niekoho... s kým chcem stráviť celý život, chápeš?“

Prekvapene som na ňu pozrela a zamračila sa. Celý život? Koľko sú spolu... týždeň?

„Nehovorí to z teba iba pobláznenie?“ vyhŕkla som bez rozmýšľania a okamžite to aj oľutovala. Vedela som, ako si Alice na takéto veci zakladá. Jaspera už chcela dlhšiu dobu a teraz, keď sa jej to splnilo, bola šťastná.

„Nikdy si nikoho neľúbila, Bella?“ Alice sa na mňa zahľadela jej očami, pri ktorých som mala pocit, že mi vidí až do žalúdka. Nervózne som sklopila hlavu k zemi a hrýzla si do pery.

„Nie,“ vzdychla som potichu. Chodila som s Mikeom asi rok, no nikdy som ho neľúbila. Nebolo to ono. Náš vzťah bol o tom, že sme sa raz za čas stretli, pobavili sa a odišli. Vtedy som si možno myslela, že je to láska alebo túžba, čo k nemu cítim. No teraz už nie. Nie po Edwardovi. Síce som do neho nebola zaľúbená, no stále ma k nemu niečo ťahalo. Stačilo, že sa na mňa pozrel a cítila som, ako sa mi od nervozity trasú kolená. S ním to bolo iné... také intenzívne.

„Ver mi, Bella, keď to príde, tak to určite spoznáš.“ Hľadela na mňa vážne a ja som iba prevrátila oči.

„Môžeme hovoriť o niečom inom?“ spýtala som sa zúfalo. Na toto som nemala náladu. A už vôbec nie po víkende strávenom v posteli.

„Môžeme, ale z toho sa nevyvlečieš,“ upozornila ma s nadvihnutým obočím a ja som mala čo robiť, aby som sa nezasmiala.

„Uisťujem ťa, keď to príde, tak ti dám vedieť.“

Na parkovisko začali pomaly prichádzať autá a ja som videla, že som znova stratila Alicinu pozornosť. Jasper zaparkoval na zvyčajnom mieste, vystúpil z auta a okamžite musel čeliť Alice, ktorá na neho skočila. Usmiala som sa a rozhodla, že ich nechám osamote.

Rýchlo som sa vybrala do školy a snažila sa prechádzať cez chodby plné ľudí. Nemala som rada veľké davy a už vôbec nie, keď som sa cez ne musela predierať. Hlavu som sklonila k zemi, sledovala nohy okolo seba a vybrala sa cestou do mojej triedy. Prešla som cez hlavnú chodbu a zabočila, keď vtom mi niečo vošlo do cesty a ja som tvrdým nárazom padla rovno na zem. Pred všetkými.

„Och môj bože... si v poriadku? Vôbec som ťa nevidel!“ Nejaké chlapčenské ruky sa omotali okolo môjho pása a snažili sa ma vytiahnuť na nohy. No ja som bola príliš dezorientovaná a snažila sa ešte stále prísť na to, čo sa vôbec stalo, „Zrazu si sa iba vynorila zo zatáčky... vážne, mala by si nosiť nejaký zvonček, alebo také niečo. Ako sa voláš?“

„Bella,“ odpovedala som automaticky bez rozmýšľania a konečne trochu zatriasla hlavou, aby som sa spamätala. Tento chalan na môj vkus až priveľmi hovoril. Čo si neuvedomoval, že ľudia zostanú chvíľu v šoku?

„Bella, si v poriadku? Dúfam, že si sa neudrela. Ja som Caleb a ty naozaj vyzeráš, že si si ublížila,“ hovoril so strachom a ja som konečne zdvihla oči od podlahy a pozrela na neho. Zdal sa mi povedomý... určite som ho už niekde videla, len si neviem spomenúť kde.

„Som v poriadku,“ zamrmlala som a snažila sa postaviť. Predo mnou sa objavila Calebova ruka, ktorú som ochotne vzala a vytiahla sa späť na nohy.

„Tak, Bella, nad čím si tak rozmýšľala, že si nepozerala kam ideš?“ spýtal sa a ja som v jeho hlase počula pobavenie. Pozorne som si ho prehliadla. Bol vysoký, jemne vyšportovaný, mal špinavé blond vlasy a všetko to zakončovali modré oči. Bol pekný, veľmi pekný.

„Nestretli sme sa už niekde?“ vyhŕkla som a úplne odignorovala jeho otázku, čo ho viditeľne zaskočilo. Zamračil sa a nervózne si šúchal ruku.

„Stretli, asi pred takými dvoma rokmi... nie osobne, no niekedy sme na seba natrafili,“ odpovedal potichu, ako keby o tom nechcel rozprávať. Bolo možné, že poloupír mal zlú pamäť a ešte aj koordináciu? Zamyslene som sa na neho zahľadela a našpúlila pery. Caleb sa na mne zasmial.

„Nepamätáš si ma, čo?“

Zahanbene som zavrtela hlavou a ospravedlňujúco sa na neho pozrela.

„Chvíľu som chodil k tvojmu susedovi, Edwardovi,“ pripomenul a uprene na mňa hľadel. Samozrejme! Pamätala som si na časy, keď sme sa ešte s Edwardom úplne ignorovali a ja som ho pozorovala iba z diaľky. Aj všetkých jeho kamarátov. Caleb tam chodieval dosť často, asi mesiac vkuse a zdalo sa, že si s Edwardom rozumejú, no potom prestal.

„Chodil?“ Zaujímalo ma.

„Chodil,“ potvrdil a nič nové mi nepovedal. Nenávidela som tajomstvá. Zapozerala som sa do Calebových modrých očí a usmiala sa.

„Čo sa stalo?“ vyzvedala som ďalej.

„Prestali sme sa kamarátiť.“

„A?“

„A nič... proste sa už nerozprávame.“ Caleb už teraz vyzeral otrávený a rozrušený mojimi otázkami, „Do akej učebne ideš?“

„Tristodvadsať šesť,“ odpovedala som a rozhodla sa tú debatu prenechať na iný deň.

„Aj ja... nevadilo by ti, keby som išiel s tebou?“ Zlato na mňa pozrel a pousmial sa.

„Myslím, že to nejako zvládnem.“ Usmiala som sa späť a nasledovala ho do učebne.

Caleb bol veľmi milý a ja som sa pri ňom cítila dobre, smiala sa a zistila, že toho máme oveľa viac spoločného. Prekvapilo ma, keď vymenoval všetky moje najobľúbenejšie kapely a ich pesničky.

V učebni som si sadla na svoje miesto a potom, ako sa ma Caleb spýtal, si sadol vedľa mňa.

„Počul som, že v Portlande majú skvelý hudobný obchod. Rozmýšľal som, že by som tam zajtra skočil... nechcela by si ísť so mnou? Vždy je lepšie mať nejakého spolujazdca.“

„To by bolo skvelé!“ povedala som nadšene a usmievala sa od ucha k uchu.

Po zazvonení vošiel profesor a začal rozprávať o teste, ktorý nás čakal na budúci týždeň. Z tašky som si vytiahla zošit a pero a snažila sa sústrediť na výklad profesora. Práve spomínal všetky učivá, ktoré by sme mali vedieť, keď sa dvere do učebni otvorili a dnu vošiel Edward. Celá trieda uprela na neho pohľad a profesor ho obdaril nahnevaným pohľadom. Nemohla som si pomôcť a tiež si ho obzrela. Vyzeral... inak.

Jeho vlasy boli ešte viac rozstrapatené, na sebe mal obyčajné biele tričko s košeľou, ktorá vyzerala akoby si ju iba teraz rýchlo navliekol a v ruke držal veci, ktoré vyzerali, že sa za chvíľu rozsypú. Nervózne som si zahryzla do pery a pozrela sa na jeho tvár a plné červené pery. Bol sexi a čo ma na tom ešte viac hnevalo bolo to, že som veľmi dobre poznala tento jeho výzor. Už párkrát som ho tak videla. Vyzeral, akoby zažil víkend plný sexu. Cítila som, ako mnou okamžite prešla vlna žiarlivosti už iba pri pomyslení na to. A prečo ma to vôbec zaujíma? Veď nie je môj.

„Pán Cullen, som rád, že ste sa k nám rozhodol pripojiť,“ povedal profesor sarkasticky a mračil sa na Edwarda. Ten zostal ticho a jeho krásne zelené oči sa na chvíľu zapichli do tých mojich a následne sa zamerali na Caleba. Zbadala som, ako sa mu oči rozšírili prekvapením. Vedela som, čo ho tak veľmi prekvapilo. Toto bolo jeho miesto.

„Sadnite si, pán Cullen,“ zamrmlal profesor otrávene a Edward zostal stáť na mieste a nervózne sa rozhliadol po učebni.

„Edward! Tu!“ zakričala Lauren zozadu a až príliš nadšene mávala rukou. Sledovala som, ako sa Edward pomaly vybral k nej a pritom ma prepaľoval pohľadom. Cítila som sa nepríjemne a okamžite sklopila oči.

„Tak trieda... téma na písomku.“

Celú hodinu som mohla cítiť jeho pohľad. Bolo to akoby mi niekto vypaľoval dieru do chrbta. Caleb sa na mňa cez hodinu párkrát usmial a to mi trochu pomohlo. Keď po nekonečne dlhých štyridsiatich piatich minútach zazvonil zvonček, tak som si do ruky rýchlo zhrabla veci a čakala, dokým sa trieda vyprázdni dostatočne na to, aby som mohla prejsť. Keď už konečne všetci odišli, postavila som sa a chcela ísť, no zastavila ma ruka, ktorá ma pevne chytila zozadu. Pod tým dotykom som sa okamžite zachvela.

„Bella, môžem s tebou hovoriť?“ ozval sa za mnou medový hlas a ja som stuhla.

„Ehm,“ vykoktala som trochu zmätene a pozrela na Caleba, ktorý Edwarda vraždil pohľadom, „Jasné.“

„Osamote,“ vycedil cez zuby. Caleb sa zamračil a konečne presunul pozornosť na mňa.

„Zajtra pre teba prídem, Bella,“ povedal s úsmevom a hneď, ako tú vetu vypustil, som vypúlila oči. No nemala by som sa stresovať... veď mám právo zabávať sa tak, ako to robí on.

Caleb pomaly vyšiel z učebne a ja som sa otočila na Edwarda a stretla sa s jeho očami, ktoré zúrili.

„Caleb? Myslíš to vážne, Isabella?“ Jeho ruka stále pevne zvierala tú moju, no ja som to nevnímala.

„Čo je tebe do toho?“ vyprskla som späť, čím som ho ešte viac nahnevala.

„Sme predsa dohodnutí... pamätáš? Nemôžeš sa s ním stretávať!“

Prekvapene som na neho pozrela s pozdvihnutým obočím.

„Môžem si robiť čo len chcem, Edward, a ty s tým nič neurobíš. A k tej blbej stávke - vyhral si. Už ma nezaujímajú tie tvoje hlúpe hry, ktoré so mnou hráš. Buď s Tanyou a mňa nechaj na pokoji.“

Edward párkrát prekvapene zažmurkal, šokovaný, a otvoril ústa, aby niečo povedal, no nič z neho nevyšlo.

„Rušíš stávku?“ vykoktal prekvapene. Prikývla som a nahnevane si založila ruky, „Nemôžeš len tak zrušiť stávku, Isabella.“

Teraz už vyzeral zúfalo a nahnevane v jednej chvíli.

„Nechcem mať už s tebou nič spoločné,“ povedala som nakoniec a uprene hľadela do jeho krásnych očí. Nedal najavo žiadnu bolesť. Edward nikdy neukazoval svoje slabé stránky. Práve to ma na ňom tak veľmi miatlo.

„Nevydržíš bezo mňa,“ šepol.

„Edward, toto už nie je žiadna hra. Pochop to... je koniec,“ povedala som pomaly a cítila nervozitu, keď nereagoval. Iba tam stál s kamenným výrazom na tvári a nehýbal sa. To ticho ma ničilo a ja som si priala, aby niečo povedal... čokoľvek.

Edward jemne privrel oči a jeho pery sa vytiahli do krásneho, pokriveného úsmevu.

„Niektoré veci sa už nedajú vrátiť späť. Stále budeš myslieť na mňa, Isabella... pretože iba vďaka mne si sa cítila tak dobre. A keď za mnou prídeš a budeš ma prosiť, tak poviem nie.“

Pod jeho hlasom mi po celom tele prechádzali zimomriavky, pretože som vedela, že má možno pravdu. Pri nikom som sa necítila tak, ako pri ňom.

„A vieš čo, Isabella? Ten moment si poriadne užijem!“

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hry s citmi 6. kapitola: